DVANÁSTA KAPITOLA
VPLAZÍM SA DO POSTELE a sťažka vzdychnem. Od zápasu s
Petrom ubehli už dva dni a moje modriny zmenili farbu na fialovomodrú.
Už som si zvykla na bolesť pri každom pohybe, takže
vládzem fungovať, ale ešte zďaleka nie som vyliečená.
Napriek zraneniam som dnes musela zápasiť. Tentoraz sa mi,
našťastie, ako protivníčka ušla Myra, ktorá by nevedela poriadne
udrieť, ani keby jej niekto viedol ruku diaľkovým ovládačom. Počas
prvých dvoch minút som jej zasadila poriadnu ranu. Spadla a tak sa
jej krútila hlava, že nevládala vstať. Mala by som sa cítiť
víťazoslávne, no zraziť na zem babu ako Myra, to nie je žiadne
víťazstvo.
V momente, keď sa hlavou dotknem vankúša, sa dvere spálne
rozletia a dovnútra sa nahrnú ľudia s baterkami. Sadnem si, takmer si
udriem hlavu o rám postele nado mnou, a žmúrim do temnoty, aby
som zistila, čo sa deje.
„Všetci hore!“ zreve niekto. Spoza hlavy mu svieti baterka a
ožaruje mu krúžky v ušiach. Eric. Obklopuje ho kopa Neohrozených,
niektorých som už videla v Jame, niektorých nie. Štyri stojí medzi
nimi.
Všimne si ma a zahľadí sa mi do očí. Opätujem jeho pohľad a
vôbec nevnímam, že všetci ostatní vstávajú z postele.
„Ohluchla si, drevo?“ oborí sa na mňa Eric. Spamätám sa z
omráčenia a vykĺznem spod prikrývky. Ešte dobre, že spávam
oblečená. Christina stojí vedľa našej poschodovej postele len v
tričku, spod ktorého jej trčia dlhé holé nohy. Prekríži si ruky a zazerá
na Erica. Náhle zatúžim, aby som tiež vedela tak sebavedomo gániť,
aj keby som bola polonahá, ale to sa mi nikdy nepodarí.
„Máte päť minút, aby ste sa obliekli a dobehli nás pri
koľajniciach,“ vyštekne Eric. „Ďalšie branné cvičenie.“
Vsuniem nohy do topánok a vo svaloch cítim šklbavú bolesť,
keď šprintujem za Christinou k vlaku. Po zátylku mi stečie kvapka
potu. Bežíme hore cestičkami lemujúcimi steny Jamy a cestou sa
pretláčame popri starších Neohrozených. Vôbec sa netvária
prekvapene, že nás vidia. Uvažujem, koľkokrát za týždeň asi stretnú
skupinku ľudí, ktorá sa ozlomkrky rúti okolo.
Ku koľajam dobehneme tesne za kandidátmi z Neohrozenosti.
Vedľa koľajníc zbadám čiernu hromadu. Rozpoznám dlhé hlavne
pušiek a manuálne poistky.
„Budeme do niečoho strieľať?“ zasyčí mi do ucha Christina.
Vedľa kopy zbraní stoja škatule s niečím, čo vyzerá ako náboje.
Keď si ich lepšie pozriem, prečítam nápis Paintball.
Nikdy som o tom nepočula, ale okamžite pochopím, o čo ide, a
zasmejem sa.
„Všetci si vezmite zbrane!“ zavelí Eric.
Ponáhľame sa k hromade. Som najbližšie, takže schmatnem prvú
pušku, ktorá mi príde pod ruku. Je ťažká, ale vládzem ju zdvihnúť.
Vezmem aj škatuľku paintballových guľôčok. Hodím si ju do vrecka
a pušku si prevesím na chrbát, popruh mi prechádza krížom cez
hruď.
„Koľko ešte?“ spýta sa Eric.
Štyri pozrie na hodinky. „Každú chvíľu by mal prísť. Kedy si
konečne zapamätáš cestovný poriadok?“
„Načo by som to robil, keď sa môžem spýtať teba?“ odsekne
Eric a buchne ho do pleca.
Naľavo odo mňa sa v diaľke objaví kruh svetla. Štyri stojí tesne
pri koľajach, a keď sa reflektor priblíži, osvetlí mu tvár zboku a
vrhne mu tieň do priehlbiny pod lícnou kosťou.
Naskočí ako prvý a ja sa rozbehnem za ním, nečakám na
Christinu, Willa ani Ala. Štyri sa otočí, keď naberiem rovnakú
rýchlosť ako vlak, a podá mi ruku. Chytím sa a on ma vtiahne dnu.
Dokonca aj na predlaktí má pevné, vyrysované svaly.
Ani naňho nepozriem, rýchlo ho pustím a sadnem si na opačnú
stranu vagóna.
Keď všetci nastúpia, Štyri nám vysvetlí, čo sa deje.
„Rozdelíme sa na dva tímy a zahráme si zajatie vlajky. V
každom tíme bude rovnaký počet kandidátov z Neohrozenosti a
prestúpených. Jeden tím vystúpi ako prvý a skryje vlajku. Neskôr
vystúpi druhý tím a urobí to isté.“ Vagón sa zakolíše a Štyri sa chytí
rámu dverí, aby nestratil rovnováhu. „Hra patrí k tradíciám
Neohrozenosti, takže odporúčam, aby ste ju brali vážne.“
„Čo dostaneme, keď vyhráme?“
Štyri zdvihne obočie. „Ty nie si z Neohrozenosti, že? Dostanete
dobrý pocit z víťazstva, čo viac by si chcel?“
„Štyri a ja budeme kapitáni,“ povie Eric. „Rozdelíme si najprv
prestúpených, čo ty na to?“
Zakloním hlavu. Ak si nás budú vyberať po jednom, určite
skončím ako posledná možnosť. Cítim to v kostiach.
„Začni,“ povie Štyri.
Eric pokrčí plecami. „Edward.“
Štyri sa oprie o rám dverí a prikývne. Odlesk mesačného svetla
mu rozžiari oči. Pohľadom preletí našu skupinku, bleskovo, akoby sa
ani nezamyslel, a vyhlási: „Ja beriem drevo.“
Vagónom zaznie tichučký smiech. Do líc sa mi nahrnie teplo.
Neviem, či mám byť naštvaná, že sa mi všetci smejú, alebo
polichotená, že si ma vybral ako prvú.
„Chceš si niečo dokázať?“ spýta sa Eric s tradičným úškľabkom.
„Alebo si len vyberáš slabých, aby si to mal na koho zhodiť, keď
prehráš?“
Štyri pokrčí plecami. „Tak nejako.“
Naštvaná. Určite by som sa mala naštvať. Zamračím sa na
vlastné ruky. Nech Štyri vymyslel akúkoľvek stratégiu, založil ju na
domnienke, že som zo všetkých najslabšia. V ústach pocítim horkú
pachuť. Musím mu dokázať, že sa mýli. Za každú cenu.
„Si na rade,“ pripomenie Štyri.
„Peter.“
„Christina.“
No, možno sa mýlim. Christina k slabým nepatrí. O čo mu
vlastne ide?
„Molly.“
„Will,“ povie Štyri a zahryzne si do nechta na palci.
„Al.“
„Drew.“
„Posledná zostala Myra, tá pôjde so mnou,“ povie Eric. „Teraz
kandidáti z Neohrozenosti.“
Prestanem počúvať, keď skončia s nami. Ak Štyri naschvál
nevyberal slabých, podľa čoho sa rozhodoval? Obzriem si každého
člena tímu. Čo máme spoločné?
Keď si rozoberú asi polovicu kandidátov z Neohrozenosti,
konečne dostanem nápad. Všetci okrem Willa a jedného či dvoch
ďalších máme podobné postavy: štíhle, s úzkymi plecami. V
Ericovom tíme sú všetci silní a mohutní. Štyri mi len včera povedal,
že som rýchla. Budeme rýchlejší než Ericov tím, čo nám pri
získavaní vlajky určite príde vhod. Ešte som tú hru nehrala, ale viem,
že sa zakladá skôr na rýchlosti než na hrubej sile. Rukou skryjem
úsmev. Eric je tvrdší, ale Štyri je múdrejší.
Keď skončia, Eric sa uškrnie.
„Môžete vystúpiť druhí,“ zahlási.
„Nemusíš nám nič uľahčovať,“ Štyri sa letmo usmeje, „vieš, že
vyhráme aj bez toho.“
„Nie, viem, že prehráte, nech vystúpite kedykoľvek,“ povie Eric
a zahryzne si do krúžku na pere. „Tak ber tých svojich skrčkov a
vystupuj.“
Všetci vstaneme. Al na mňa nešťastne pozrie. Usmejem sa naňho
a dúfam, že to vyzerá aspoň trochu povzbudzujúco. Keď už musel
jeden z našej štvorice skončiť v tíme s Ericom, Petrom a Molly,
dobre, že to je on. Naňho si väčšinou netrúfnu.
Koľajnice sa čoskoro prudko zvažujú. Rozhodla som sa, že
pristanem na nohách.
Tesne pred skokom ma niekto štuchne do pleca a takmer
vypadnem z vagóna. Neobzriem sa, kto to bol – či Peter, Drew alebo
Molly. Vôbec na tom nezáleží. Vyskočím skôr, než to skúsia ešte raz.
Tentoraz počítam so zotrvačnosťou a pár krokov prebehnem, aby
som postupne spomalila a udržala rovnováhu. Telom mi prebehne
vlna divej radosti a usmejem sa. Podarilo sa mi síce len malé
víťazstvo, ale vďaka nemu sa cítim ako Neohrozená.
„Počúvaj, Štyri, kam ste schovali vlajku, keď tvoj tím naposledy
vyhral?“ spýta sa kandidátka z Neohrozenosti a položí mu ruku na
plece.
„Keby som ti to povedal, pokazil by som hru, Marlene,“ odpovie
chladne.
„Ale, no tááák,“ zakvíli a vyzývavo sa naňho usmeje. Štyri jej
ruku ľahostajne strasie z pleca. Neviem prečo, ale pristihnem sa, že
sa usmievam.
„V lunaparku na móle!“ ozve sa ďalší chalan z Neohrozenosti.
Vysoký, s hnedou pokožkou a tmavými očami. Pekný. „Môj brat bol
vo víťaznom tíme. Vlajku schovali na kolotoči.“
„Tak poďme tam,“ navrhne Will.
Nikto nenamieta, takže vykročíme na východ, smerom k
močiaru, ktorý bol kedysi jazerom. Ako malá som sa často pokúšala
predstaviť si, ako vtedy vyzeral, plný vody a bez plota, ktorý teraz
trčí z blata a chráni mesto. Lenže ani moja fantázia nevedela
vyčarovať také množstvo vody na jednom mieste.
„Sme blízko sídla Informovanosti, že?“ spýta sa Christina a
plecom štuchne do Willovho.
„Hej, je na juh odtiaľto,“ prisvedčí. Obzrie sa ponad plece a v
tvári sa mu objaví túžobný výraz, ale iba na okamih.
Môj brat je zhruba kilometer odo mňa. Už celý týždeň sme sa
neocitli tak blízko seba. Nenápadne pokrútim hlavou, aby som tú
myšlienku vyhnala. Dnes si nemôžem dovoliť myslieť na Caleba,
musím sa sústrediť, aby som zvládla prvú fázu skúšky. Vlastne by
som naňho nemala myslieť už nikdy.
Prechádzame cez most. Mosty stále potrebujeme, lebo po blate
pod nimi sa ešte nedá chodiť, je príliš vlhké. Premýšľam, ako dávno
asi rieka vyschla.
Za mostom sa naše okolie náhle zmení. Budovy, ktoré ľudia
sústavne používajú, alebo aspoň navonok udržiavajú v dobrom stave,
vystrieda more zvetraného betónu a rozbitého skla. Vládne tu
strašidelné ticho, ako v nočnej more. Ledva vidím, kam ideme, lebo
už je po polnoci a svetlá v meste zhasli.
Marlene vytiahne baterku a zasvieti na ulicu pred nami.
„Bojíš sa tmy, Mar?“ podpichne ju tmavooký chalan z
Neohrozenosti.
„Keď chceš stúpiť na rozbité sklo, Uriah, tak si poslúž,“
odsekne, ale baterku aj tak zhasne.
Už dávnejšie som si všimla, že správni Neohrození sa zásadne
spoliehajú na vlastné sily, aj keď im to skomplikuje život. Chodenie
po tmavých uliciach bez baterky nie je ktovieaký prejav statočnosti,
ale ide o princíp. Nemali by sme sa spoliehať na pomoc, aj keď ide
len o možnosť posvietiť si. Musíme zvládnuť úplne všetko.
Páči sa mi to. Raz možno príde deň, keď nebudem mať poruke
baterku, pušku ani kamarátov. Nesmie ma zastihnúť nepripravenú.
Budovy sa tiahnu až tesne k brehu. Do stredu močiara vybieha
úzky pás zeme. Trčí z neho obrovské biele koleso s desiatkami
červených kabínok pre pasažierov, rozvešaných v pravidelných
rozstupoch. Ruské koleso.
„Predstavte si, že ľudia sa na tom vozili. Len tak pre zábavu,“
pokrúti hlavou Will.
„Museli to byť Neohrození,“ skonštatujem.
„Hej, ale nejakí trápni,“ zasmeje sa Christina. „Ozajstné ruské
koleso pre Neohrozených by nemalo kabínky. Proste by si sa zavesila
rukami na tyč a dúfala, že nezletíš.“
Kráčame po okraji móla. Všetky budovy naľavo od nás sú
opustené, so strhnutými vývesnými štítmi a zavretými oknami, ale
ich prázdnota nepôsobí zlovestne. Obyvatelia zjavne odišli
dobrovoľne a bez paniky. V iných častiach mesta nemali toľko
šťastia.
„Skočil by si do močiara, Neohrozený?“ zarypne Christina do
Willa.
„Až po tebe.“
Prídeme ku kolotoču. Niektoré kone sú poškriabané a obité, majú
odlomený chvost alebo popraskané sedlo. Štyri vytiahne z vrecka
jemne svetielkujúcu vlajku.
„O desať minút si druhý tím vyberie stanovište,“ povie.
„Navrhujem, aby ste ten čas využili na sformulovanie stratégie. Nie
sme síce z Informovanosti, ale mentálna príprava je súčasťou
tréningu aj u nás. Pravdepodobne najdôležitejšou súčasťou.“
Súhlasím. Načo je človeku vypracované telo, keď sa nevie na nič
sústrediť?
Will si vezme vlajku.
„Pár ľudí by tu malo zostať a strážiť, ďalší nech idú vypátrať
druhý tím,“ navrhne.
„Ale čo nepovieš?“ Marlene mu vytrhne vlajku z prstov. „Kto z
teba urobil šéfa, prestúpenec?“
„Nikto,“ bráni sa Will. „Ale niekto musí rozhodnúť.“
„Možno by sme mali staviť na obranu. Počkáme, kým si nás
nájdu, a potom ich zneškodníme,“ navrhne Christina.
„To by spravili len zbabelci,“ protestuje Uriah. „Hlasujem, aby
sme všetci išli na nich. Vlajku schováme tak dobre, že ju nenájdu.“
Potom už všetci rozprávajú jeden cez druhého, prekrikujú sa
čoraz hlasnejšie. Christina obhajuje Willov plán, kandidáti z
Neohrozenosti presadzujú útok, všetci sa hádajú, komu zveriť
rozhodnutie. Štyri sedí na kraji kolotoča a opiera sa o nohu
umelohmotného koňa. Oči zdvihne k oblohe, na ktorej nevidno
hviezdy, len okrúhly mesiac presvitajúci cez tenkú vrstvu mrakov.
Svaly má uvoľnené, jednu ruku založenú za hlavou. Vyzerá, že sa
tam cíti takmer pohodlne, aj s puškou na pleci.
Na chvíľku zavriem oči. Prečo ma tak rozptyľuje? Musím sa
sústrediť.
Čo by som povedala, keby som hádku za sebou vládala
prekričať? Nemôžeme zaútočiť, kým nezistíme, kde sa druhý tím
nachádza. Môžu byť kdekoľvek v okruhu troch kilometrov, s istotou
by som vylúčila jedine močiar. Na to, aby sme ich našli, sa netreba
dohadovať, ako ich hľadať, ani koľkých špehov vyslať.
Treba sa vyšplhať čo najvyššie a dobre sa rozhliadnuť.
Obzriem sa ponad plece, aby som sa uistila, že ma nikto
nesleduje. Nikto nepozerá mojím smerom, tak sa vyberiem k
ruskému kolesu. Našľapujem zľahka, potichu, a pušku si jednou
rukou tisnem k chrbtu, aby ma nejakým hrknutím neprezradila.
Keď sa na koleso pozriem priamo zdola, stiahne sa mi hrdlo. Je
ešte vyššie, než som čakala, na horné kabínky sotva dovidím.
Našťastie musí byť aj pevné, inak by neunieslo vlastnú váhu. Ak sa
mi naň podarí vyliezť, určite sa podo mnou nezrúti.
Srdce sa mi rozbúcha rýchlejšie. Naozaj sa chystám riskovať
život len pre víťazstvo v obľúbenej hre Neohrozených?
Potme ledva vidím, ale keď sa zahľadím na obrovské,
zhrdzavené stĺpy, ktoré podopierajú koleso, rozoznám priečky
rebríka. Podpery sú široké len ako moje plecia a nemajú zábradlie,
ktoré by ma chránilo, ale radšej sa vyšplhám po rebríku než po
lúčoch kolesa.
Chytím sa priečky. Je tenká a zhrdzavená, zľaknem sa, že sa mi
rozpadne v ruke. Skúsim sa postaviť na najspodnejšiu priečku a
nadskočím, aby som sa ubezpečila, že ma udrží. Rebrá ma pritom tak
zabolia, až sa prikrčím.
„Tris,“ ozve sa za mnou mužský hlas. Ani neviem, prečo ma
nevyľakal. Možno preto, že sa zo mňa stáva správna Neohrozená a
nič ma nevyvedie z miery. Alebo preto, že ten hlas je taký hlboký,
príjemný a takmer upokojujúci. Nech je to ako chce, úplne pokojne
sa obzriem ponad plece. Štyri stojí za mnou, pušku má prevesenú
krížom cez chrbát, presne ako ja.
„Áno?“
„Prišiel som sa pozrieť, o čo sa pokúšaš.“
„Potrebujem sa dostať čo najvyššie. O nič sa nepokúšam.“
Aj v tme vidím, že sa usmieva. „Fajn. Idem s tebou.“
Na chvíľu zaváham. Nepozerá na mňa ako Will, Christina a Al,
keď sú presvedčení, že som na niečo príliš malá a slabá a ľutujú ma.
Lenže ak ma chce sprevádzať, asi to znamená, že o mne pochybuje.
„Zvládnem to,“ poviem.
„Nepochybujem.“ V hlase mu síce nepočujem ani stopu
sarkazmu, ale viem, že to nemyslí vážne. Určite nie.
Šplhám sa hore, a keď vyleziem pár metrov nad zem, Štyri ma
nasleduje. Ide mu to rýchlejšie a čoskoro kladie ruky na priečky, z
ktorých som práve zdvihla nohy.
„Povedz mi,“ začne potichu, ako keby sa mu ťažko dýchalo.
„Načo podľa teba toto cvičenie slúži? Myslím hru, nie lezenie po
kolotoči.“
Zahľadím sa na chodník. Zdá sa mi strašne ďaleko, ale ešte
nemáme za sebou ani tretinu cesty hore. Mierim na plošinu tesne pod
stredom kolesa. Radšej ani nemyslím na to, ako zleziem dolu. Vietor,
ktorý mi pred chvíľou len príjemne ovieval líca, mi teraz tlačí do
boku. Čím vyššie vylezieme, tým bude silnejší. Musím s tým počítať.
„Aby sme sa naučili niečo o stratégii,“ poviem. „Alebo o tímovej
práci.“
„O tímovej práci,“ zopakuje. V hrdle sa mu zasekne smiech, znie
trochu ako vystrašený nádych.
„Tak asi nie,“ pripustím. „Na tímovej práci Neohrozeným zjavne
veľmi nezáleží.“
Vietor fúka ešte silnejšie. Pritisnem sa bližšie k bielej podpere,
aby som nespadla, ale potom sa mi ťažšie lezie. Kolotoč pod nami
vyzerá maličký. Ledva vidím náš tím pod strieškou. Pár ľudí chýba –
asi sa vydali hľadať súperov.
„Malo by nám na nej záležať. Kedysi to tak bolo,“ podotkne
Štyri.
Veľmi ho nepočúvam, lebo sa mi z tej výšky točí hlava. Ruky
ma bolia od drsných priečok a nohy sa mi trasú, ale neviem prečo.
Výška ma nedesí, naopak, napĺňa ma energiou, všetky orgány, cievy
a svaly v tele mi vďaka nej spievajú ako dokonale zladený zbor.
Zrazu si uvedomím, čoho sa vlastne bojím. Jeho. Z nejakého
dôvodu mám pri ňom pocit, že spadnem. Alebo sa roztečiem. Alebo
sa vznietim.
Rukou takmer miniem ďalšiu priečku.
„A teraz mi povedz,“ vydýchne, „čo má stratégia spoločné s
odvahou?“
Otázka mi pripomenie, že je to môj tréner, že zajatie vlajky nie je
len hra, ale lekcia. Mesiac na okamih zakryje oblak a cez ruky mi
preletí tieň.
„Vďaka nej môžeme bez váhania konať,“ poviem konečne.
„Naučíme sa okamžite vymyslieť stratégiu a použiť ju.“ Za sebou
počujem jeho dych, rýchly a hlasný. „Si v pohode, Štyri?“
„Si ty vôbec človek, Tris? Keď si takto vysoko,“ zhlboka sa
nadýchne. „Vôbec sa nebojíš?“
Ponad plece sa obzriem na zem. Keby som teraz spadla, zabijem
sa. Ale verím, že sa to nestane.
Zľava sa do mňa oprie poryv vetra a sotí ma na druhú stranu.
Zalapám naprázdno po vzduchu a zo všetkých síl sa držím rebríka,
ale ťažisko sa mi posunulo príliš ďaleko. Štyri ma studenou rukou
chytí za bok, jeden prst mu skĺzne na pásik nahej kože tesne pod
lemom môjho trička. Pritlačí, jemne ma posunie doľava a vráti mi
rovnováhu.
Teraz pre zmenu nevládzem dýchať ja. Zastanem a zízam na
vlastné ruky. V ústach mám sucho. Stále cítim dotyk jeho dlane a
dlhých, úzkych prstov.
„Zvládaš to?“ spýta sa potichu.
„Jasné,“ odpoviem priškrteným hlasom.
Mlčky leziem hore, až kým sa nedostanem na plošinu. Podľa
tupých zvyškov kovových tyčí tipujem, že tam kedysi bolo aj
zábradlie. Sadnem si a posuniem sa na jeden koniec, aby sa ku mne
pohodlne zmestil aj Štyri. Bezmyšlienkovite spustím nohy cez okraj.
Štyri sa, naopak, prikrčí, chrbtom sa pevne oprie o kovovú podperu a
sťažka dýcha.
„Bojíš sa výšok,“ skonštatujem. „Ako môžeš chodiť okolo
Jamy?“
„Ignorujem svoj strach. Nedovolím mu, aby obmedzoval moje
rozhodnutia.“
Chvíľku naňho neveriacky vypliešťam oči. Nemôžem si pomôcť.
Nebáť sa a konať napriek strachu, ako to robí on, sú pre mňa dve
veľmi odlišné veci.
Asi som naňho zízala príliš dlho.
„Čo je?“ spýta sa potichu.
„Nič.“
Odvrátim sa od neho a zahľadím sa na mesto. Musím sa
sústrediť. Neliezla som sem pre nič za nič.
Mesto je čierne ako smola, ale ani za svetla by som veľa
nevidela. Zavadzia mi nejaká budova.
„Nie sme dosť vysoko,“ poviem. Pozriem hore. Nad nami je
spleť bielych tyčí, ktoré tvoria prekrížené štvorce medzi lúčmi
kolesa. Keď pôjdem veľmi opatrne, hádam sa mi podarí zakliesniť
nohy medzi rovné a šikmé tyče a bezpečne vyliezť. Aspoň v rámci
možností bezpečne.
„Idem hore,“ oznámim a vstanem. Chytím sa tyče nad hlavou a
vytiahnem sa vyššie. Z otlčených rebier mi vystrelí bolesť, ale
nevšímam si ju.
„Preboha, drevo,“ zhrozí sa Štyri.
„Nemusíš ísť za mnou,“ poviem s očami upretými na bludisko
tyčí nado mnou. Zastrčím nohu do priesečníka medzi tyčami a
vytiahnem sa hore, pričom sa chytím ďalšej vodorovnej priečky.
Trochu zakolíšem a srdce mi búši tak nahlas, že nepočujem nič iné.
Všetky moje myšlienky sa sústredia na ten tlkot a pulzujú v
rovnakom rytme.
„Ale áno,“ odpovie.
Dobre viem, že pácham totálne šialenstvo. Ak stúpim o pár
milimetrov vedľa, alebo na zlomok sekundy zaváham, som mŕtva. V
hrudi zacítim nával horúčavy a s úsmevom siahnem vyššie.
Roztrasenými rukami sa vytiahnem hore a nohu vtisnem pod seba,
takže stojím na priečnej tyči. Keď sa pevne opriem, pozriem dolu, či
Štyri ide za mnou. Neuvidím ho, pohľad sa mi zastaví až na zemi.
Zasekne sa mi dych.
Predstavím si, že sa moje telo rúti dolu, cestou naráža do tyčí a
skončí na chodníku s končatinami vykrútenými do podivných uhlov,
ako to dievča, čo nedoskočilo z vlaku na strechu. Štyri sa každou
rukou chytí jednej tyče a s ľahkosťou sa vytiahne hore. No necíti sa
tu dobre ani prirodzene – vidím, že má všetky svaly napäté na
prasknutie. Asi som sa úplne zbláznila, keď si niečo také všimnem aj
tridsať metrov nad zemou.
Schmatnem vyššiu priečku a medzi šikmými tyčami nájdem
ďalšie miesto na zakliesnenie nohy. Keď sa opäť pozriem na mesto,
budova mi už neprekáža. Som tak vysoko, že vidím celú panorámu.
Väčšina budov sa nenápadne černie na pozadí tmavomodrej oblohy,
žiaria len červené svetlá na streche Centrály. Svietia prerušovane,
srdce mi stihne dvakrát udrieť, než raz bliknú.
Ulice medzi budovami vyzerajú ako tunely. Prvých pár sekúnd
mi všetko okolo pripomína čiernu prikrývku, odtiene oblohy, budov,
ulíc a zeme sa líšia len nepatrne. Potom na zemi uvidím drobučké
pulzujúce svetielko.
„Vidíš to?“ ukážem prstom.
Štyri zastane tesne za mnou a pozrie mi ponad plece, bradu má
celkom pri mojej hlave. Na uchu ma šteklí jeho dych a zase sa
roztrasiem, ako keď som sa šplhala po rebríku.
„Hej,“ súhlasí. Naširoko sa usmeje.
„Je v parku na konci móla,“ povie. „Dobrý nápad. Dookola je
voľné priestranstvo, ale stromy ju trochu zakrývajú. Zjavne nie
dostatočne.“
„Jasné.“ Pozriem naňho ponad plece. Je tak blízko, že zrazu
zabudnem, kde vlastne stojím. Všimnem si, že má jazvu na brade a
kútiky úst sa mu prirodzene stáčajú dolu, rovnako ako mne.
„Ehm,“ dostanem zo seba. Odkašlem si. „Lez dolu. Pôjdem za
tebou.“
Štyri prikývne a urobí krok dolu. Dlhou nohou bez problémov
nájde rovnú priečku a spustí sa pomedzi tyče. Aj v tme rozoznám
jeho červené a roztrasené ruky.
Zostúpim jednou nohou a opriem ju do priesečníka šikmých tyčí.
Jedna zrazu zaškrípe a uvoľní sa, cestou dolu buchne do niekoľkých
ďalších a nadskočí dole na chodníku. Visím na priečke a nohami
kopem vo vzduchu. Vyrazím zo seba priškrtený vzdych.
„Štyri!“
Nohou hľadám oporný bod, ale aj najbližšia priečka je príliš
ďaleko, nech sa akokoľvek natiahnem, chýba mi pár desiatok
centimetrov. Potia sa mi ruky. Spomínam si, ako som si ich utierala
do nohavíc pred rozhodovacou ceremóniou, pred testom, pred
každým dôležitým krokom, ktorý som v živote podnikla. Potlačím
výkrik. Šmyknem sa. Určite sa šmyknem.
„Drž sa!“ skríkne. „Drž sa, mám nápad.“
Stále lezie dolu. Vybral sa zlým smerom: mal by sa šplhať ku
mne, nie odo mňa. Pozerám na svoje ruky. Úzku priečku zvieram tak
pevne, až mi obeleli hánky. Prsty mám tmavočervené, takmer
fialové. Dlho nevydržia.
Dlho nevydržím.
Tuho zavriem oči. Radšej sa nepozerám. Radšej predstieram, že
sa nič nedeje. Počujem, ako Štyri dupe po rebríku, tenisky mu
vŕzgajú o kov.
„Štyri!“ skríknem. Možno odišiel. Možno ma opustil. Žeby chcel
otestovať moju silu alebo odvahu? Nadychujem sa nosom a
vydychujem ústami. Počítam nádychy a snažím sa upokojiť. Raz,
dva. Nádych, výdych. No tak, Štyri, pomyslím si. Na nič iné sa
neviem sústrediť. Rýchlo, urob niečo!
Zrazu niečo zapraská a zaškrípe. Tyč, ktorej sa držím, sa zatrasie.
Zo všetkých síl sa snažím udržať a cez zaťaté zuby precedím výkrik.
Koleso sa hýbe.
Okolo zápästí a členkov mi zavíri vzduch a vietor sa mi vrhne v
ústrety ako gejzír. Otvorím oči. Hýbem sa smerom k zemi.
Hystericky sa smejem, šialene sa mi krúti hlava a zem sa blíži a blíži.
Horšie je, že naberám rýchlosť. Ak sa nepustím v pravý čas, poletím
hore aj s kabínkami a s lešením a to by som už naozaj neprežila.
Rútim sa k zemi a napnem každý sval v tele. Keď rozoznám
škáry na chodníku, pustím sa a dopadnem na zem, nohami napred.
Podlomia sa mi kolená, pritiahnem ruky k telu a čo najrýchlejšie sa
odkotúľam nabok. Poškriabem si tvár na asfalte, a keď sa otočím,
zbadám, že sa na mňa rúti kabínka ako obrovská topánka, ktorá sa
ma chystá zašliapnuť. Prevalím sa ešte ďalej a dno kabínky mi preletí
milimeter ponad plece.
Som v bezpečí.
Zakryjem si tvár dlaňami. Ani sa nesnažím vstať. Aj keby sa mi
to podarilo, určite by som padla znovu. Začujem kroky a Štyri ma
chytí za zápästia. Dovolím mu, aby mi odlepil ruky od očí.
Jednu ruku mi schová do dlaní. Teplo jeho kože mi vyženie
bolesť z prstov.
„Si celá?“ spýta sa a stisne mi ruku.
„Hej.“
Rozosmeje sa.
O sekundu sa k nemu pridám. Voľnú ruku zapriem do zeme a
zdvihnem sa do sedu. Veľmi dobre si uvedomujem, aká úzka
medzera nás delí. Nanajvýš pätnásť centimetrov. Mám pocit, že je
nabitá elektrinou. Páčilo by sa mi, keby sa ešte zmenšila.
Vstane a vytiahne ma na nohy. Koleso sa stále točí, vytvára
vietor, ktorý mi pohodí vlasy dozadu.
„Mohol si mi povedať, že koleso stále funguje,“ poviem. Snažím
sa, aby to znelo ľahostajne. „Nemuseli by sme sa ani šplhať hore.“
„Keby som to vedel, tak ti poviem. Nemohol som ťa tam nechať
visieť, tak som to riskol. Poď, ideme si po vlajku.“
Štyri na okamih zaváha, potom ma chytí za rameno a končekmi
prstov mi jemne zatlačí na lakeť. V inej frakcii by mi dal trochu času
na vydýchnutie, ale on je Neohrozený, takže sa na mňa len usmeje a
vyštartuje ku kolotoču, kde zvyšok nášho tímu stráži vlajku. Napoly
bežím, napoly krívam vedľa neho. Stále sa cítim slabá, ale hlava mi
funguje na plné obrátky, najmä keď sa ma dotýka.
Christina sedí na umelohmotnom koni, dlhé nohy má prekrížené
a rukou sa pridŕža opornej tyče. Za ňou je naša vlajka, svietiaci
trojuholník v tme. Traja kandidáti z Neohrozenosti stoja medzi
ďalšími ošúchanými a špinavými zvieratami na kolotoči. Jeden sa
rukou opiera o hlavu koňa, spomedzi prstov na mňa hľadí jeho
poškriabané oko. Na kraji kolotoča sedí staršia Neohrozená a palcom
sa škriabe po obočí so štyrmi krúžkami.
„Kam išli ostatní?“ spýta sa Štyri.
Tvári sa tak nadšene, ako sa ja cítim, oči má naširoko otvorené a
plné života.
„Vy ste sa prevážali na kolotoči?“ spýta sa staršie dievča. „Čo
vám to, dočerta, napadlo? To ste mohli rovno zakričať tu sme, poďte
si po nás!“ pokrúti hlavou. „Ak zase prehráme, od hanby sa
prepadnem. Tretí rok za sebou!“
„Kašli na kolotoč,“ vraví Štyri. „Vieme, kde sú.“
„Vy?“ spýta sa Christina a preletí pohľadom z neho na mňa.
„Hej. Kým ste sa tu špárali v nose, Tris vyliezla na ruské koleso
a našla druhý tím.“
„Čo teda urobíme?“ spýta sa chalan z Neohrozenosti a zívne.
Štyri pozrie na mňa. Všetky oči, vrátane Christininých, sa
postupne obrátia na mňa. Napnem plecia, už-už sa nimi chystám
pokrčiť a povedať, že netuším, ale zrazu si spomeniem, ako mólo, na
ktorom stojíme, vyzeralo z výšky. Dostanem nápad.
„Rozdelíme sa,“ poviem. „Štyria pôjdu po pravej strane móla,
traja po ľavej. Druhý tím je v parku na konci móla. Štvorica na nich
zaútočí a trojica sa prikradne zozadu a vezme vlajku.“
Christina na mňa pozrie, akoby ma ani nespoznávala. Vôbec jej
to nezazlievam.
„Znie to dobre,“ povie staršie dievča a tleskne rukami. „Poďme
na to, nech tu netrčíme celú noc.“
Christina sa pridá ku mne a vyštartujeme doľava. Uriah takisto.
Naširoko sa usmieva a z bronzovej tváre mu svietia biele zuby.
Predtým som si to nevšimla, ale za uchom má vytetovaného hada. Na
okamih sa mu zahľadím na chvost, ktorý sa obtáča okolo ucha.
Vzápätí sa Christina rozbehne a mne nezostáva nič iné, len švihať za
ňou.
Musím prepletať nohami dvakrát rýchlejšie než ona, lebo ich
mám oveľa kratšie. Pri behu si uvedomím, že vlajku môže schmatnúť
len jeden z nás. Ak to neurobím ja, bude úplne jedno, že nás k nej
dostala moja informácia a môj plán. Aj pri tomto tempe sotva
dýcham, ale ešte zrýchlim, držím sa Christine tesne za pätami. Pušku
si prehodím dopredu a prst priložím na spúšť.
Keď dobehneme na koniec móla, zavriem ústa, aby som umlčala
hlasné výdychy. Spomalíme, nemôžeme dupať tak nahlas. Znovu
hľadám blikajúce svetielko. Keď som na zemi, vyzerá väčšie, takže
ho ľahšie uvidím. Ukážem naň, Christina prikývne a rozbehne sa k
nemu.
Vzápätí zaznie zborový výkrik, taký hlasný, až nadskočím.
Počujem hvízdanie lietajúcich paintballových guľôčok a plieskanie, s
ktorým zasahujú cieľ. Náš tím zaútočil, súperi mu bežia v ústrety a
vlajka zostala takmer nechránená. Uriah zamieri a trafí poslednú
strážkyňu do stehna. Drobné dievča s krátkymi fialovými vlasmi
zlostne hodí svoju pušku o zem.
Šprintujem, aby som Christinu dobehla. Vlajka visí z konára
stromu, vysoko nad mojou hlavou. Siahnem po nej v tom istom
momente ako Christina.
„Ale no tak, Tris,“ povie. „Dnes si sa už predviedla dosť. Dobre
vieš, že na ňu aj tak nedočiahneš.“
Vrhne na mňa povýšenecký pohľad ako dospelý na dieťa, ktoré
sa tvári príliš múdro, a strhne vlajku z konára. Potom sa odvráti a
víťazoslávne zvýskne. Uriah sa k nej pridá a vtom sa ozve krik z
diaľky.
Uriah ma potľapká po pleci. Snažím sa zabudnúť na Christinin
pohľad. Možno má pravdu, dnes som si už niečo dokázala. Nechcem
byť chamtivá, nechcem žiť ako Eric, v strachu pred silou iných.
Nadšenie je nákazlivé, čoskoro sa s víťazoslávnym krikom
rozbehnem k svojmu tímu. Christina drží vlajku nad hlavou, všetci sa
zhŕknu okolo nej a dvíhajú jej ruku ešte vyššie, takže na trofej vôbec
nedočiahnem. Postavím sa trochu bokom a škerím sa od ucha k uchu.
Na pleci pocítim dotyk.
„Dobrá práca,“ potichu ma pochváli Štyri.
+++
„Nechce sa mi veriť, že som to zmeškal!“ donekonečna opakuje
Will a krúti hlavou. Prievan od dverí vagóna mu rozfúkava vlasy
všetkými smermi.
„Plnil si najdôležitejšiu úlohu: nezavadzal si,“ so širokým
úsmevom povie Christina.
Al vzdychne. „Prečo som len musel byť v druhom tíme?“
„Lebo život nie je fér, Albert. Celý svet sa spriahol proti tebe,“
poučí ho Will. „Hej, môžem si vlajku ešte raz pozrieť?“
Peter, Molly a Drew sedia v rohu, oproti starším Neohrozeným.
Chrbát a hruď majú pofŕkané modrou a ružovou farbou a tvária sa
zničene. Potichu sa rozprávajú a nenápadne na nás zazerajú, najmä
na Christinu. Ešte dobre, že práve nedržím vlajku, aspoň ma nikto
nepovažuje za terč. Teda nie väčšmi než bežne.
„Takže ty si vyliezla na ruské koleso, čo?“ skonštatuje Uriah.
Pretacká sa vagónom a sadne si vedľa mňa. Marlene, dievčina s
vyzývavým úsmevom, ho nasleduje.
„Hej.“
„To bol dosť dobrý nápad. Ako z Informovanosti,“ povie dievča.
„Inak, som Marlene.“
„Tris,“ predstavím sa. Doma by ma porovnanie s Informovanými
urazilo, ale ona to povedala ako kompliment.
„Jasné, viem, ako sa voláš. Prvého skokana si každý zapamätá.“
Kedy som to skákala zo strechy v rovnošate Sebazaprenia? Pred
rokmi? Desaťročiami?
Uriah vytiahne z pušky paintballovú guľôčku a stlačí ju medzi
palcom a ukazovákom. Vlak sa mykne doľava a Uriah sa zvalí na
mňa, prstami tlačí guľôčku, až kým mi na tvár nevystrekne prúd
ružovej, smradľavej farby.
Marlene sa váľa od smiechu. Pomaly si z tváre utriem trochu
farby a namažem ju Uriahovi na líce. Vagónom zavanie zápach
rybieho tuku.
„Fuj!“ Zase stlačí guľôčku a chce mi to vrátiť, ale otvor namieri
zlým smerom a farba mu frkne rovno do úst. Rozkašle sa a vydáva
teatrálne dávivé zvuky.
Utriem si tvár rukávom a rehocem sa, až ma rozbolí brucho.
Keby celý môj život vyzeral takto, samý hlasný smiech, odvážne
skutky a vyčerpanie, ktoré prichádza po ťažkom, ale činorodom dni,
bola by som spokojná. Sledujem, ako si Uriah oškrabuje jazyk
končekmi prstov a uvedomím si, že ma od vytúženého života delí len
jediná prekážka. Musím zvládnuť skúšku.
Petrom ubehli už dva dni a moje modriny zmenili farbu na fialovomodrú.
Už som si zvykla na bolesť pri každom pohybe, takže
vládzem fungovať, ale ešte zďaleka nie som vyliečená.
Napriek zraneniam som dnes musela zápasiť. Tentoraz sa mi,
našťastie, ako protivníčka ušla Myra, ktorá by nevedela poriadne
udrieť, ani keby jej niekto viedol ruku diaľkovým ovládačom. Počas
prvých dvoch minút som jej zasadila poriadnu ranu. Spadla a tak sa
jej krútila hlava, že nevládala vstať. Mala by som sa cítiť
víťazoslávne, no zraziť na zem babu ako Myra, to nie je žiadne
víťazstvo.
V momente, keď sa hlavou dotknem vankúša, sa dvere spálne
rozletia a dovnútra sa nahrnú ľudia s baterkami. Sadnem si, takmer si
udriem hlavu o rám postele nado mnou, a žmúrim do temnoty, aby
som zistila, čo sa deje.
„Všetci hore!“ zreve niekto. Spoza hlavy mu svieti baterka a
ožaruje mu krúžky v ušiach. Eric. Obklopuje ho kopa Neohrozených,
niektorých som už videla v Jame, niektorých nie. Štyri stojí medzi
nimi.
Všimne si ma a zahľadí sa mi do očí. Opätujem jeho pohľad a
vôbec nevnímam, že všetci ostatní vstávajú z postele.
„Ohluchla si, drevo?“ oborí sa na mňa Eric. Spamätám sa z
omráčenia a vykĺznem spod prikrývky. Ešte dobre, že spávam
oblečená. Christina stojí vedľa našej poschodovej postele len v
tričku, spod ktorého jej trčia dlhé holé nohy. Prekríži si ruky a zazerá
na Erica. Náhle zatúžim, aby som tiež vedela tak sebavedomo gániť,
aj keby som bola polonahá, ale to sa mi nikdy nepodarí.
„Máte päť minút, aby ste sa obliekli a dobehli nás pri
koľajniciach,“ vyštekne Eric. „Ďalšie branné cvičenie.“
Vsuniem nohy do topánok a vo svaloch cítim šklbavú bolesť,
keď šprintujem za Christinou k vlaku. Po zátylku mi stečie kvapka
potu. Bežíme hore cestičkami lemujúcimi steny Jamy a cestou sa
pretláčame popri starších Neohrozených. Vôbec sa netvária
prekvapene, že nás vidia. Uvažujem, koľkokrát za týždeň asi stretnú
skupinku ľudí, ktorá sa ozlomkrky rúti okolo.
Ku koľajam dobehneme tesne za kandidátmi z Neohrozenosti.
Vedľa koľajníc zbadám čiernu hromadu. Rozpoznám dlhé hlavne
pušiek a manuálne poistky.
„Budeme do niečoho strieľať?“ zasyčí mi do ucha Christina.
Vedľa kopy zbraní stoja škatule s niečím, čo vyzerá ako náboje.
Keď si ich lepšie pozriem, prečítam nápis Paintball.
Nikdy som o tom nepočula, ale okamžite pochopím, o čo ide, a
zasmejem sa.
„Všetci si vezmite zbrane!“ zavelí Eric.
Ponáhľame sa k hromade. Som najbližšie, takže schmatnem prvú
pušku, ktorá mi príde pod ruku. Je ťažká, ale vládzem ju zdvihnúť.
Vezmem aj škatuľku paintballových guľôčok. Hodím si ju do vrecka
a pušku si prevesím na chrbát, popruh mi prechádza krížom cez
hruď.
„Koľko ešte?“ spýta sa Eric.
Štyri pozrie na hodinky. „Každú chvíľu by mal prísť. Kedy si
konečne zapamätáš cestovný poriadok?“
„Načo by som to robil, keď sa môžem spýtať teba?“ odsekne
Eric a buchne ho do pleca.
Naľavo odo mňa sa v diaľke objaví kruh svetla. Štyri stojí tesne
pri koľajach, a keď sa reflektor priblíži, osvetlí mu tvár zboku a
vrhne mu tieň do priehlbiny pod lícnou kosťou.
Naskočí ako prvý a ja sa rozbehnem za ním, nečakám na
Christinu, Willa ani Ala. Štyri sa otočí, keď naberiem rovnakú
rýchlosť ako vlak, a podá mi ruku. Chytím sa a on ma vtiahne dnu.
Dokonca aj na predlaktí má pevné, vyrysované svaly.
Ani naňho nepozriem, rýchlo ho pustím a sadnem si na opačnú
stranu vagóna.
Keď všetci nastúpia, Štyri nám vysvetlí, čo sa deje.
„Rozdelíme sa na dva tímy a zahráme si zajatie vlajky. V
každom tíme bude rovnaký počet kandidátov z Neohrozenosti a
prestúpených. Jeden tím vystúpi ako prvý a skryje vlajku. Neskôr
vystúpi druhý tím a urobí to isté.“ Vagón sa zakolíše a Štyri sa chytí
rámu dverí, aby nestratil rovnováhu. „Hra patrí k tradíciám
Neohrozenosti, takže odporúčam, aby ste ju brali vážne.“
„Čo dostaneme, keď vyhráme?“
Štyri zdvihne obočie. „Ty nie si z Neohrozenosti, že? Dostanete
dobrý pocit z víťazstva, čo viac by si chcel?“
„Štyri a ja budeme kapitáni,“ povie Eric. „Rozdelíme si najprv
prestúpených, čo ty na to?“
Zakloním hlavu. Ak si nás budú vyberať po jednom, určite
skončím ako posledná možnosť. Cítim to v kostiach.
„Začni,“ povie Štyri.
Eric pokrčí plecami. „Edward.“
Štyri sa oprie o rám dverí a prikývne. Odlesk mesačného svetla
mu rozžiari oči. Pohľadom preletí našu skupinku, bleskovo, akoby sa
ani nezamyslel, a vyhlási: „Ja beriem drevo.“
Vagónom zaznie tichučký smiech. Do líc sa mi nahrnie teplo.
Neviem, či mám byť naštvaná, že sa mi všetci smejú, alebo
polichotená, že si ma vybral ako prvú.
„Chceš si niečo dokázať?“ spýta sa Eric s tradičným úškľabkom.
„Alebo si len vyberáš slabých, aby si to mal na koho zhodiť, keď
prehráš?“
Štyri pokrčí plecami. „Tak nejako.“
Naštvaná. Určite by som sa mala naštvať. Zamračím sa na
vlastné ruky. Nech Štyri vymyslel akúkoľvek stratégiu, založil ju na
domnienke, že som zo všetkých najslabšia. V ústach pocítim horkú
pachuť. Musím mu dokázať, že sa mýli. Za každú cenu.
„Si na rade,“ pripomenie Štyri.
„Peter.“
„Christina.“
No, možno sa mýlim. Christina k slabým nepatrí. O čo mu
vlastne ide?
„Molly.“
„Will,“ povie Štyri a zahryzne si do nechta na palci.
„Al.“
„Drew.“
„Posledná zostala Myra, tá pôjde so mnou,“ povie Eric. „Teraz
kandidáti z Neohrozenosti.“
Prestanem počúvať, keď skončia s nami. Ak Štyri naschvál
nevyberal slabých, podľa čoho sa rozhodoval? Obzriem si každého
člena tímu. Čo máme spoločné?
Keď si rozoberú asi polovicu kandidátov z Neohrozenosti,
konečne dostanem nápad. Všetci okrem Willa a jedného či dvoch
ďalších máme podobné postavy: štíhle, s úzkymi plecami. V
Ericovom tíme sú všetci silní a mohutní. Štyri mi len včera povedal,
že som rýchla. Budeme rýchlejší než Ericov tím, čo nám pri
získavaní vlajky určite príde vhod. Ešte som tú hru nehrala, ale viem,
že sa zakladá skôr na rýchlosti než na hrubej sile. Rukou skryjem
úsmev. Eric je tvrdší, ale Štyri je múdrejší.
Keď skončia, Eric sa uškrnie.
„Môžete vystúpiť druhí,“ zahlási.
„Nemusíš nám nič uľahčovať,“ Štyri sa letmo usmeje, „vieš, že
vyhráme aj bez toho.“
„Nie, viem, že prehráte, nech vystúpite kedykoľvek,“ povie Eric
a zahryzne si do krúžku na pere. „Tak ber tých svojich skrčkov a
vystupuj.“
Všetci vstaneme. Al na mňa nešťastne pozrie. Usmejem sa naňho
a dúfam, že to vyzerá aspoň trochu povzbudzujúco. Keď už musel
jeden z našej štvorice skončiť v tíme s Ericom, Petrom a Molly,
dobre, že to je on. Naňho si väčšinou netrúfnu.
Koľajnice sa čoskoro prudko zvažujú. Rozhodla som sa, že
pristanem na nohách.
Tesne pred skokom ma niekto štuchne do pleca a takmer
vypadnem z vagóna. Neobzriem sa, kto to bol – či Peter, Drew alebo
Molly. Vôbec na tom nezáleží. Vyskočím skôr, než to skúsia ešte raz.
Tentoraz počítam so zotrvačnosťou a pár krokov prebehnem, aby
som postupne spomalila a udržala rovnováhu. Telom mi prebehne
vlna divej radosti a usmejem sa. Podarilo sa mi síce len malé
víťazstvo, ale vďaka nemu sa cítim ako Neohrozená.
„Počúvaj, Štyri, kam ste schovali vlajku, keď tvoj tím naposledy
vyhral?“ spýta sa kandidátka z Neohrozenosti a položí mu ruku na
plece.
„Keby som ti to povedal, pokazil by som hru, Marlene,“ odpovie
chladne.
„Ale, no tááák,“ zakvíli a vyzývavo sa naňho usmeje. Štyri jej
ruku ľahostajne strasie z pleca. Neviem prečo, ale pristihnem sa, že
sa usmievam.
„V lunaparku na móle!“ ozve sa ďalší chalan z Neohrozenosti.
Vysoký, s hnedou pokožkou a tmavými očami. Pekný. „Môj brat bol
vo víťaznom tíme. Vlajku schovali na kolotoči.“
„Tak poďme tam,“ navrhne Will.
Nikto nenamieta, takže vykročíme na východ, smerom k
močiaru, ktorý bol kedysi jazerom. Ako malá som sa často pokúšala
predstaviť si, ako vtedy vyzeral, plný vody a bez plota, ktorý teraz
trčí z blata a chráni mesto. Lenže ani moja fantázia nevedela
vyčarovať také množstvo vody na jednom mieste.
„Sme blízko sídla Informovanosti, že?“ spýta sa Christina a
plecom štuchne do Willovho.
„Hej, je na juh odtiaľto,“ prisvedčí. Obzrie sa ponad plece a v
tvári sa mu objaví túžobný výraz, ale iba na okamih.
Môj brat je zhruba kilometer odo mňa. Už celý týždeň sme sa
neocitli tak blízko seba. Nenápadne pokrútim hlavou, aby som tú
myšlienku vyhnala. Dnes si nemôžem dovoliť myslieť na Caleba,
musím sa sústrediť, aby som zvládla prvú fázu skúšky. Vlastne by
som naňho nemala myslieť už nikdy.
Prechádzame cez most. Mosty stále potrebujeme, lebo po blate
pod nimi sa ešte nedá chodiť, je príliš vlhké. Premýšľam, ako dávno
asi rieka vyschla.
Za mostom sa naše okolie náhle zmení. Budovy, ktoré ľudia
sústavne používajú, alebo aspoň navonok udržiavajú v dobrom stave,
vystrieda more zvetraného betónu a rozbitého skla. Vládne tu
strašidelné ticho, ako v nočnej more. Ledva vidím, kam ideme, lebo
už je po polnoci a svetlá v meste zhasli.
Marlene vytiahne baterku a zasvieti na ulicu pred nami.
„Bojíš sa tmy, Mar?“ podpichne ju tmavooký chalan z
Neohrozenosti.
„Keď chceš stúpiť na rozbité sklo, Uriah, tak si poslúž,“
odsekne, ale baterku aj tak zhasne.
Už dávnejšie som si všimla, že správni Neohrození sa zásadne
spoliehajú na vlastné sily, aj keď im to skomplikuje život. Chodenie
po tmavých uliciach bez baterky nie je ktovieaký prejav statočnosti,
ale ide o princíp. Nemali by sme sa spoliehať na pomoc, aj keď ide
len o možnosť posvietiť si. Musíme zvládnuť úplne všetko.
Páči sa mi to. Raz možno príde deň, keď nebudem mať poruke
baterku, pušku ani kamarátov. Nesmie ma zastihnúť nepripravenú.
Budovy sa tiahnu až tesne k brehu. Do stredu močiara vybieha
úzky pás zeme. Trčí z neho obrovské biele koleso s desiatkami
červených kabínok pre pasažierov, rozvešaných v pravidelných
rozstupoch. Ruské koleso.
„Predstavte si, že ľudia sa na tom vozili. Len tak pre zábavu,“
pokrúti hlavou Will.
„Museli to byť Neohrození,“ skonštatujem.
„Hej, ale nejakí trápni,“ zasmeje sa Christina. „Ozajstné ruské
koleso pre Neohrozených by nemalo kabínky. Proste by si sa zavesila
rukami na tyč a dúfala, že nezletíš.“
Kráčame po okraji móla. Všetky budovy naľavo od nás sú
opustené, so strhnutými vývesnými štítmi a zavretými oknami, ale
ich prázdnota nepôsobí zlovestne. Obyvatelia zjavne odišli
dobrovoľne a bez paniky. V iných častiach mesta nemali toľko
šťastia.
„Skočil by si do močiara, Neohrozený?“ zarypne Christina do
Willa.
„Až po tebe.“
Prídeme ku kolotoču. Niektoré kone sú poškriabané a obité, majú
odlomený chvost alebo popraskané sedlo. Štyri vytiahne z vrecka
jemne svetielkujúcu vlajku.
„O desať minút si druhý tím vyberie stanovište,“ povie.
„Navrhujem, aby ste ten čas využili na sformulovanie stratégie. Nie
sme síce z Informovanosti, ale mentálna príprava je súčasťou
tréningu aj u nás. Pravdepodobne najdôležitejšou súčasťou.“
Súhlasím. Načo je človeku vypracované telo, keď sa nevie na nič
sústrediť?
Will si vezme vlajku.
„Pár ľudí by tu malo zostať a strážiť, ďalší nech idú vypátrať
druhý tím,“ navrhne.
„Ale čo nepovieš?“ Marlene mu vytrhne vlajku z prstov. „Kto z
teba urobil šéfa, prestúpenec?“
„Nikto,“ bráni sa Will. „Ale niekto musí rozhodnúť.“
„Možno by sme mali staviť na obranu. Počkáme, kým si nás
nájdu, a potom ich zneškodníme,“ navrhne Christina.
„To by spravili len zbabelci,“ protestuje Uriah. „Hlasujem, aby
sme všetci išli na nich. Vlajku schováme tak dobre, že ju nenájdu.“
Potom už všetci rozprávajú jeden cez druhého, prekrikujú sa
čoraz hlasnejšie. Christina obhajuje Willov plán, kandidáti z
Neohrozenosti presadzujú útok, všetci sa hádajú, komu zveriť
rozhodnutie. Štyri sedí na kraji kolotoča a opiera sa o nohu
umelohmotného koňa. Oči zdvihne k oblohe, na ktorej nevidno
hviezdy, len okrúhly mesiac presvitajúci cez tenkú vrstvu mrakov.
Svaly má uvoľnené, jednu ruku založenú za hlavou. Vyzerá, že sa
tam cíti takmer pohodlne, aj s puškou na pleci.
Na chvíľku zavriem oči. Prečo ma tak rozptyľuje? Musím sa
sústrediť.
Čo by som povedala, keby som hádku za sebou vládala
prekričať? Nemôžeme zaútočiť, kým nezistíme, kde sa druhý tím
nachádza. Môžu byť kdekoľvek v okruhu troch kilometrov, s istotou
by som vylúčila jedine močiar. Na to, aby sme ich našli, sa netreba
dohadovať, ako ich hľadať, ani koľkých špehov vyslať.
Treba sa vyšplhať čo najvyššie a dobre sa rozhliadnuť.
Obzriem sa ponad plece, aby som sa uistila, že ma nikto
nesleduje. Nikto nepozerá mojím smerom, tak sa vyberiem k
ruskému kolesu. Našľapujem zľahka, potichu, a pušku si jednou
rukou tisnem k chrbtu, aby ma nejakým hrknutím neprezradila.
Keď sa na koleso pozriem priamo zdola, stiahne sa mi hrdlo. Je
ešte vyššie, než som čakala, na horné kabínky sotva dovidím.
Našťastie musí byť aj pevné, inak by neunieslo vlastnú váhu. Ak sa
mi naň podarí vyliezť, určite sa podo mnou nezrúti.
Srdce sa mi rozbúcha rýchlejšie. Naozaj sa chystám riskovať
život len pre víťazstvo v obľúbenej hre Neohrozených?
Potme ledva vidím, ale keď sa zahľadím na obrovské,
zhrdzavené stĺpy, ktoré podopierajú koleso, rozoznám priečky
rebríka. Podpery sú široké len ako moje plecia a nemajú zábradlie,
ktoré by ma chránilo, ale radšej sa vyšplhám po rebríku než po
lúčoch kolesa.
Chytím sa priečky. Je tenká a zhrdzavená, zľaknem sa, že sa mi
rozpadne v ruke. Skúsim sa postaviť na najspodnejšiu priečku a
nadskočím, aby som sa ubezpečila, že ma udrží. Rebrá ma pritom tak
zabolia, až sa prikrčím.
„Tris,“ ozve sa za mnou mužský hlas. Ani neviem, prečo ma
nevyľakal. Možno preto, že sa zo mňa stáva správna Neohrozená a
nič ma nevyvedie z miery. Alebo preto, že ten hlas je taký hlboký,
príjemný a takmer upokojujúci. Nech je to ako chce, úplne pokojne
sa obzriem ponad plece. Štyri stojí za mnou, pušku má prevesenú
krížom cez chrbát, presne ako ja.
„Áno?“
„Prišiel som sa pozrieť, o čo sa pokúšaš.“
„Potrebujem sa dostať čo najvyššie. O nič sa nepokúšam.“
Aj v tme vidím, že sa usmieva. „Fajn. Idem s tebou.“
Na chvíľu zaváham. Nepozerá na mňa ako Will, Christina a Al,
keď sú presvedčení, že som na niečo príliš malá a slabá a ľutujú ma.
Lenže ak ma chce sprevádzať, asi to znamená, že o mne pochybuje.
„Zvládnem to,“ poviem.
„Nepochybujem.“ V hlase mu síce nepočujem ani stopu
sarkazmu, ale viem, že to nemyslí vážne. Určite nie.
Šplhám sa hore, a keď vyleziem pár metrov nad zem, Štyri ma
nasleduje. Ide mu to rýchlejšie a čoskoro kladie ruky na priečky, z
ktorých som práve zdvihla nohy.
„Povedz mi,“ začne potichu, ako keby sa mu ťažko dýchalo.
„Načo podľa teba toto cvičenie slúži? Myslím hru, nie lezenie po
kolotoči.“
Zahľadím sa na chodník. Zdá sa mi strašne ďaleko, ale ešte
nemáme za sebou ani tretinu cesty hore. Mierim na plošinu tesne pod
stredom kolesa. Radšej ani nemyslím na to, ako zleziem dolu. Vietor,
ktorý mi pred chvíľou len príjemne ovieval líca, mi teraz tlačí do
boku. Čím vyššie vylezieme, tým bude silnejší. Musím s tým počítať.
„Aby sme sa naučili niečo o stratégii,“ poviem. „Alebo o tímovej
práci.“
„O tímovej práci,“ zopakuje. V hrdle sa mu zasekne smiech, znie
trochu ako vystrašený nádych.
„Tak asi nie,“ pripustím. „Na tímovej práci Neohrozeným zjavne
veľmi nezáleží.“
Vietor fúka ešte silnejšie. Pritisnem sa bližšie k bielej podpere,
aby som nespadla, ale potom sa mi ťažšie lezie. Kolotoč pod nami
vyzerá maličký. Ledva vidím náš tím pod strieškou. Pár ľudí chýba –
asi sa vydali hľadať súperov.
„Malo by nám na nej záležať. Kedysi to tak bolo,“ podotkne
Štyri.
Veľmi ho nepočúvam, lebo sa mi z tej výšky točí hlava. Ruky
ma bolia od drsných priečok a nohy sa mi trasú, ale neviem prečo.
Výška ma nedesí, naopak, napĺňa ma energiou, všetky orgány, cievy
a svaly v tele mi vďaka nej spievajú ako dokonale zladený zbor.
Zrazu si uvedomím, čoho sa vlastne bojím. Jeho. Z nejakého
dôvodu mám pri ňom pocit, že spadnem. Alebo sa roztečiem. Alebo
sa vznietim.
Rukou takmer miniem ďalšiu priečku.
„A teraz mi povedz,“ vydýchne, „čo má stratégia spoločné s
odvahou?“
Otázka mi pripomenie, že je to môj tréner, že zajatie vlajky nie je
len hra, ale lekcia. Mesiac na okamih zakryje oblak a cez ruky mi
preletí tieň.
„Vďaka nej môžeme bez váhania konať,“ poviem konečne.
„Naučíme sa okamžite vymyslieť stratégiu a použiť ju.“ Za sebou
počujem jeho dych, rýchly a hlasný. „Si v pohode, Štyri?“
„Si ty vôbec človek, Tris? Keď si takto vysoko,“ zhlboka sa
nadýchne. „Vôbec sa nebojíš?“
Ponad plece sa obzriem na zem. Keby som teraz spadla, zabijem
sa. Ale verím, že sa to nestane.
Zľava sa do mňa oprie poryv vetra a sotí ma na druhú stranu.
Zalapám naprázdno po vzduchu a zo všetkých síl sa držím rebríka,
ale ťažisko sa mi posunulo príliš ďaleko. Štyri ma studenou rukou
chytí za bok, jeden prst mu skĺzne na pásik nahej kože tesne pod
lemom môjho trička. Pritlačí, jemne ma posunie doľava a vráti mi
rovnováhu.
Teraz pre zmenu nevládzem dýchať ja. Zastanem a zízam na
vlastné ruky. V ústach mám sucho. Stále cítim dotyk jeho dlane a
dlhých, úzkych prstov.
„Zvládaš to?“ spýta sa potichu.
„Jasné,“ odpoviem priškrteným hlasom.
Mlčky leziem hore, až kým sa nedostanem na plošinu. Podľa
tupých zvyškov kovových tyčí tipujem, že tam kedysi bolo aj
zábradlie. Sadnem si a posuniem sa na jeden koniec, aby sa ku mne
pohodlne zmestil aj Štyri. Bezmyšlienkovite spustím nohy cez okraj.
Štyri sa, naopak, prikrčí, chrbtom sa pevne oprie o kovovú podperu a
sťažka dýcha.
„Bojíš sa výšok,“ skonštatujem. „Ako môžeš chodiť okolo
Jamy?“
„Ignorujem svoj strach. Nedovolím mu, aby obmedzoval moje
rozhodnutia.“
Chvíľku naňho neveriacky vypliešťam oči. Nemôžem si pomôcť.
Nebáť sa a konať napriek strachu, ako to robí on, sú pre mňa dve
veľmi odlišné veci.
Asi som naňho zízala príliš dlho.
„Čo je?“ spýta sa potichu.
„Nič.“
Odvrátim sa od neho a zahľadím sa na mesto. Musím sa
sústrediť. Neliezla som sem pre nič za nič.
Mesto je čierne ako smola, ale ani za svetla by som veľa
nevidela. Zavadzia mi nejaká budova.
„Nie sme dosť vysoko,“ poviem. Pozriem hore. Nad nami je
spleť bielych tyčí, ktoré tvoria prekrížené štvorce medzi lúčmi
kolesa. Keď pôjdem veľmi opatrne, hádam sa mi podarí zakliesniť
nohy medzi rovné a šikmé tyče a bezpečne vyliezť. Aspoň v rámci
možností bezpečne.
„Idem hore,“ oznámim a vstanem. Chytím sa tyče nad hlavou a
vytiahnem sa vyššie. Z otlčených rebier mi vystrelí bolesť, ale
nevšímam si ju.
„Preboha, drevo,“ zhrozí sa Štyri.
„Nemusíš ísť za mnou,“ poviem s očami upretými na bludisko
tyčí nado mnou. Zastrčím nohu do priesečníka medzi tyčami a
vytiahnem sa hore, pričom sa chytím ďalšej vodorovnej priečky.
Trochu zakolíšem a srdce mi búši tak nahlas, že nepočujem nič iné.
Všetky moje myšlienky sa sústredia na ten tlkot a pulzujú v
rovnakom rytme.
„Ale áno,“ odpovie.
Dobre viem, že pácham totálne šialenstvo. Ak stúpim o pár
milimetrov vedľa, alebo na zlomok sekundy zaváham, som mŕtva. V
hrudi zacítim nával horúčavy a s úsmevom siahnem vyššie.
Roztrasenými rukami sa vytiahnem hore a nohu vtisnem pod seba,
takže stojím na priečnej tyči. Keď sa pevne opriem, pozriem dolu, či
Štyri ide za mnou. Neuvidím ho, pohľad sa mi zastaví až na zemi.
Zasekne sa mi dych.
Predstavím si, že sa moje telo rúti dolu, cestou naráža do tyčí a
skončí na chodníku s končatinami vykrútenými do podivných uhlov,
ako to dievča, čo nedoskočilo z vlaku na strechu. Štyri sa každou
rukou chytí jednej tyče a s ľahkosťou sa vytiahne hore. No necíti sa
tu dobre ani prirodzene – vidím, že má všetky svaly napäté na
prasknutie. Asi som sa úplne zbláznila, keď si niečo také všimnem aj
tridsať metrov nad zemou.
Schmatnem vyššiu priečku a medzi šikmými tyčami nájdem
ďalšie miesto na zakliesnenie nohy. Keď sa opäť pozriem na mesto,
budova mi už neprekáža. Som tak vysoko, že vidím celú panorámu.
Väčšina budov sa nenápadne černie na pozadí tmavomodrej oblohy,
žiaria len červené svetlá na streche Centrály. Svietia prerušovane,
srdce mi stihne dvakrát udrieť, než raz bliknú.
Ulice medzi budovami vyzerajú ako tunely. Prvých pár sekúnd
mi všetko okolo pripomína čiernu prikrývku, odtiene oblohy, budov,
ulíc a zeme sa líšia len nepatrne. Potom na zemi uvidím drobučké
pulzujúce svetielko.
„Vidíš to?“ ukážem prstom.
Štyri zastane tesne za mnou a pozrie mi ponad plece, bradu má
celkom pri mojej hlave. Na uchu ma šteklí jeho dych a zase sa
roztrasiem, ako keď som sa šplhala po rebríku.
„Hej,“ súhlasí. Naširoko sa usmeje.
„Je v parku na konci móla,“ povie. „Dobrý nápad. Dookola je
voľné priestranstvo, ale stromy ju trochu zakrývajú. Zjavne nie
dostatočne.“
„Jasné.“ Pozriem naňho ponad plece. Je tak blízko, že zrazu
zabudnem, kde vlastne stojím. Všimnem si, že má jazvu na brade a
kútiky úst sa mu prirodzene stáčajú dolu, rovnako ako mne.
„Ehm,“ dostanem zo seba. Odkašlem si. „Lez dolu. Pôjdem za
tebou.“
Štyri prikývne a urobí krok dolu. Dlhou nohou bez problémov
nájde rovnú priečku a spustí sa pomedzi tyče. Aj v tme rozoznám
jeho červené a roztrasené ruky.
Zostúpim jednou nohou a opriem ju do priesečníka šikmých tyčí.
Jedna zrazu zaškrípe a uvoľní sa, cestou dolu buchne do niekoľkých
ďalších a nadskočí dole na chodníku. Visím na priečke a nohami
kopem vo vzduchu. Vyrazím zo seba priškrtený vzdych.
„Štyri!“
Nohou hľadám oporný bod, ale aj najbližšia priečka je príliš
ďaleko, nech sa akokoľvek natiahnem, chýba mi pár desiatok
centimetrov. Potia sa mi ruky. Spomínam si, ako som si ich utierala
do nohavíc pred rozhodovacou ceremóniou, pred testom, pred
každým dôležitým krokom, ktorý som v živote podnikla. Potlačím
výkrik. Šmyknem sa. Určite sa šmyknem.
„Drž sa!“ skríkne. „Drž sa, mám nápad.“
Stále lezie dolu. Vybral sa zlým smerom: mal by sa šplhať ku
mne, nie odo mňa. Pozerám na svoje ruky. Úzku priečku zvieram tak
pevne, až mi obeleli hánky. Prsty mám tmavočervené, takmer
fialové. Dlho nevydržia.
Dlho nevydržím.
Tuho zavriem oči. Radšej sa nepozerám. Radšej predstieram, že
sa nič nedeje. Počujem, ako Štyri dupe po rebríku, tenisky mu
vŕzgajú o kov.
„Štyri!“ skríknem. Možno odišiel. Možno ma opustil. Žeby chcel
otestovať moju silu alebo odvahu? Nadychujem sa nosom a
vydychujem ústami. Počítam nádychy a snažím sa upokojiť. Raz,
dva. Nádych, výdych. No tak, Štyri, pomyslím si. Na nič iné sa
neviem sústrediť. Rýchlo, urob niečo!
Zrazu niečo zapraská a zaškrípe. Tyč, ktorej sa držím, sa zatrasie.
Zo všetkých síl sa snažím udržať a cez zaťaté zuby precedím výkrik.
Koleso sa hýbe.
Okolo zápästí a členkov mi zavíri vzduch a vietor sa mi vrhne v
ústrety ako gejzír. Otvorím oči. Hýbem sa smerom k zemi.
Hystericky sa smejem, šialene sa mi krúti hlava a zem sa blíži a blíži.
Horšie je, že naberám rýchlosť. Ak sa nepustím v pravý čas, poletím
hore aj s kabínkami a s lešením a to by som už naozaj neprežila.
Rútim sa k zemi a napnem každý sval v tele. Keď rozoznám
škáry na chodníku, pustím sa a dopadnem na zem, nohami napred.
Podlomia sa mi kolená, pritiahnem ruky k telu a čo najrýchlejšie sa
odkotúľam nabok. Poškriabem si tvár na asfalte, a keď sa otočím,
zbadám, že sa na mňa rúti kabínka ako obrovská topánka, ktorá sa
ma chystá zašliapnuť. Prevalím sa ešte ďalej a dno kabínky mi preletí
milimeter ponad plece.
Som v bezpečí.
Zakryjem si tvár dlaňami. Ani sa nesnažím vstať. Aj keby sa mi
to podarilo, určite by som padla znovu. Začujem kroky a Štyri ma
chytí za zápästia. Dovolím mu, aby mi odlepil ruky od očí.
Jednu ruku mi schová do dlaní. Teplo jeho kože mi vyženie
bolesť z prstov.
„Si celá?“ spýta sa a stisne mi ruku.
„Hej.“
Rozosmeje sa.
O sekundu sa k nemu pridám. Voľnú ruku zapriem do zeme a
zdvihnem sa do sedu. Veľmi dobre si uvedomujem, aká úzka
medzera nás delí. Nanajvýš pätnásť centimetrov. Mám pocit, že je
nabitá elektrinou. Páčilo by sa mi, keby sa ešte zmenšila.
Vstane a vytiahne ma na nohy. Koleso sa stále točí, vytvára
vietor, ktorý mi pohodí vlasy dozadu.
„Mohol si mi povedať, že koleso stále funguje,“ poviem. Snažím
sa, aby to znelo ľahostajne. „Nemuseli by sme sa ani šplhať hore.“
„Keby som to vedel, tak ti poviem. Nemohol som ťa tam nechať
visieť, tak som to riskol. Poď, ideme si po vlajku.“
Štyri na okamih zaváha, potom ma chytí za rameno a končekmi
prstov mi jemne zatlačí na lakeť. V inej frakcii by mi dal trochu času
na vydýchnutie, ale on je Neohrozený, takže sa na mňa len usmeje a
vyštartuje ku kolotoču, kde zvyšok nášho tímu stráži vlajku. Napoly
bežím, napoly krívam vedľa neho. Stále sa cítim slabá, ale hlava mi
funguje na plné obrátky, najmä keď sa ma dotýka.
Christina sedí na umelohmotnom koni, dlhé nohy má prekrížené
a rukou sa pridŕža opornej tyče. Za ňou je naša vlajka, svietiaci
trojuholník v tme. Traja kandidáti z Neohrozenosti stoja medzi
ďalšími ošúchanými a špinavými zvieratami na kolotoči. Jeden sa
rukou opiera o hlavu koňa, spomedzi prstov na mňa hľadí jeho
poškriabané oko. Na kraji kolotoča sedí staršia Neohrozená a palcom
sa škriabe po obočí so štyrmi krúžkami.
„Kam išli ostatní?“ spýta sa Štyri.
Tvári sa tak nadšene, ako sa ja cítim, oči má naširoko otvorené a
plné života.
„Vy ste sa prevážali na kolotoči?“ spýta sa staršie dievča. „Čo
vám to, dočerta, napadlo? To ste mohli rovno zakričať tu sme, poďte
si po nás!“ pokrúti hlavou. „Ak zase prehráme, od hanby sa
prepadnem. Tretí rok za sebou!“
„Kašli na kolotoč,“ vraví Štyri. „Vieme, kde sú.“
„Vy?“ spýta sa Christina a preletí pohľadom z neho na mňa.
„Hej. Kým ste sa tu špárali v nose, Tris vyliezla na ruské koleso
a našla druhý tím.“
„Čo teda urobíme?“ spýta sa chalan z Neohrozenosti a zívne.
Štyri pozrie na mňa. Všetky oči, vrátane Christininých, sa
postupne obrátia na mňa. Napnem plecia, už-už sa nimi chystám
pokrčiť a povedať, že netuším, ale zrazu si spomeniem, ako mólo, na
ktorom stojíme, vyzeralo z výšky. Dostanem nápad.
„Rozdelíme sa,“ poviem. „Štyria pôjdu po pravej strane móla,
traja po ľavej. Druhý tím je v parku na konci móla. Štvorica na nich
zaútočí a trojica sa prikradne zozadu a vezme vlajku.“
Christina na mňa pozrie, akoby ma ani nespoznávala. Vôbec jej
to nezazlievam.
„Znie to dobre,“ povie staršie dievča a tleskne rukami. „Poďme
na to, nech tu netrčíme celú noc.“
Christina sa pridá ku mne a vyštartujeme doľava. Uriah takisto.
Naširoko sa usmieva a z bronzovej tváre mu svietia biele zuby.
Predtým som si to nevšimla, ale za uchom má vytetovaného hada. Na
okamih sa mu zahľadím na chvost, ktorý sa obtáča okolo ucha.
Vzápätí sa Christina rozbehne a mne nezostáva nič iné, len švihať za
ňou.
Musím prepletať nohami dvakrát rýchlejšie než ona, lebo ich
mám oveľa kratšie. Pri behu si uvedomím, že vlajku môže schmatnúť
len jeden z nás. Ak to neurobím ja, bude úplne jedno, že nás k nej
dostala moja informácia a môj plán. Aj pri tomto tempe sotva
dýcham, ale ešte zrýchlim, držím sa Christine tesne za pätami. Pušku
si prehodím dopredu a prst priložím na spúšť.
Keď dobehneme na koniec móla, zavriem ústa, aby som umlčala
hlasné výdychy. Spomalíme, nemôžeme dupať tak nahlas. Znovu
hľadám blikajúce svetielko. Keď som na zemi, vyzerá väčšie, takže
ho ľahšie uvidím. Ukážem naň, Christina prikývne a rozbehne sa k
nemu.
Vzápätí zaznie zborový výkrik, taký hlasný, až nadskočím.
Počujem hvízdanie lietajúcich paintballových guľôčok a plieskanie, s
ktorým zasahujú cieľ. Náš tím zaútočil, súperi mu bežia v ústrety a
vlajka zostala takmer nechránená. Uriah zamieri a trafí poslednú
strážkyňu do stehna. Drobné dievča s krátkymi fialovými vlasmi
zlostne hodí svoju pušku o zem.
Šprintujem, aby som Christinu dobehla. Vlajka visí z konára
stromu, vysoko nad mojou hlavou. Siahnem po nej v tom istom
momente ako Christina.
„Ale no tak, Tris,“ povie. „Dnes si sa už predviedla dosť. Dobre
vieš, že na ňu aj tak nedočiahneš.“
Vrhne na mňa povýšenecký pohľad ako dospelý na dieťa, ktoré
sa tvári príliš múdro, a strhne vlajku z konára. Potom sa odvráti a
víťazoslávne zvýskne. Uriah sa k nej pridá a vtom sa ozve krik z
diaľky.
Uriah ma potľapká po pleci. Snažím sa zabudnúť na Christinin
pohľad. Možno má pravdu, dnes som si už niečo dokázala. Nechcem
byť chamtivá, nechcem žiť ako Eric, v strachu pred silou iných.
Nadšenie je nákazlivé, čoskoro sa s víťazoslávnym krikom
rozbehnem k svojmu tímu. Christina drží vlajku nad hlavou, všetci sa
zhŕknu okolo nej a dvíhajú jej ruku ešte vyššie, takže na trofej vôbec
nedočiahnem. Postavím sa trochu bokom a škerím sa od ucha k uchu.
Na pleci pocítim dotyk.
„Dobrá práca,“ potichu ma pochváli Štyri.
+++
„Nechce sa mi veriť, že som to zmeškal!“ donekonečna opakuje
Will a krúti hlavou. Prievan od dverí vagóna mu rozfúkava vlasy
všetkými smermi.
„Plnil si najdôležitejšiu úlohu: nezavadzal si,“ so širokým
úsmevom povie Christina.
Al vzdychne. „Prečo som len musel byť v druhom tíme?“
„Lebo život nie je fér, Albert. Celý svet sa spriahol proti tebe,“
poučí ho Will. „Hej, môžem si vlajku ešte raz pozrieť?“
Peter, Molly a Drew sedia v rohu, oproti starším Neohrozeným.
Chrbát a hruď majú pofŕkané modrou a ružovou farbou a tvária sa
zničene. Potichu sa rozprávajú a nenápadne na nás zazerajú, najmä
na Christinu. Ešte dobre, že práve nedržím vlajku, aspoň ma nikto
nepovažuje za terč. Teda nie väčšmi než bežne.
„Takže ty si vyliezla na ruské koleso, čo?“ skonštatuje Uriah.
Pretacká sa vagónom a sadne si vedľa mňa. Marlene, dievčina s
vyzývavým úsmevom, ho nasleduje.
„Hej.“
„To bol dosť dobrý nápad. Ako z Informovanosti,“ povie dievča.
„Inak, som Marlene.“
„Tris,“ predstavím sa. Doma by ma porovnanie s Informovanými
urazilo, ale ona to povedala ako kompliment.
„Jasné, viem, ako sa voláš. Prvého skokana si každý zapamätá.“
Kedy som to skákala zo strechy v rovnošate Sebazaprenia? Pred
rokmi? Desaťročiami?
Uriah vytiahne z pušky paintballovú guľôčku a stlačí ju medzi
palcom a ukazovákom. Vlak sa mykne doľava a Uriah sa zvalí na
mňa, prstami tlačí guľôčku, až kým mi na tvár nevystrekne prúd
ružovej, smradľavej farby.
Marlene sa váľa od smiechu. Pomaly si z tváre utriem trochu
farby a namažem ju Uriahovi na líce. Vagónom zavanie zápach
rybieho tuku.
„Fuj!“ Zase stlačí guľôčku a chce mi to vrátiť, ale otvor namieri
zlým smerom a farba mu frkne rovno do úst. Rozkašle sa a vydáva
teatrálne dávivé zvuky.
Utriem si tvár rukávom a rehocem sa, až ma rozbolí brucho.
Keby celý môj život vyzeral takto, samý hlasný smiech, odvážne
skutky a vyčerpanie, ktoré prichádza po ťažkom, ale činorodom dni,
bola by som spokojná. Sledujem, ako si Uriah oškrabuje jazyk
končekmi prstov a uvedomím si, že ma od vytúženého života delí len
jediná prekážka. Musím zvládnuť skúšku.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Poznámka: Komentár môže zverejniť iba člen tohto blogu.