DVADSIATA PIATA KAPITOLA
NESKORO V NOCI, keď sa už väčšina ľudí uložila spať, stojím
s Willom a Christinou pri zábradlí nad priepasťou. Na oboch
pleciach ma štípu ranky po tetovacej ihle. Pred pol hodinou sme si
všetci traja dali urobiť nové tetovania.
V štúdiu bola len Tori, takže som si na pravé plece dala bez obáv
nakresliť symbol mojej starej frakcie – dve ruky s dlaňami
obrátenými hore, akoby niekomu pomáhali vstať, ohraničené
kruhom. Viem, že to bol riskantný nápad, najmä po všetkom, čo sa
stalo. No symbol Sebazaprenia beriem ako dôležitú súčasť svojho
života a chcem ho nosiť na vlastnej koži.
Vyleziem na jednu z vodorovných tyčí zábradlia a boky si
opriem o horný okraj, aby som nestratila rovnováhu. Tu stál Al.
Pozriem dolu do priepasti, na čiernu vodu a ostré skaly. Do steny
narazí vlna, vyšplechne hore a vodná triešť mi zasiahne tvár. Trápili
ho obavy? Alebo sa tak pevne odhodlal skočiť, že o sebe ani
nezapochyboval?
Christina mi podá kôpku papierov. Zohnala som všetky články,
ktoré Informovanosť zverejnila v priebehu posledného pol roka. Keď
ich nahádžem do priepasti, nezbavím sa ich navždy, ale možno sa
budem cítiť lepšie.
Prezerám si prvý článok, doplnený fotografiou jedinej
zástupkyne Informovanosti vo vláde. Jeanine z neho prenikavými,
ale peknými očami opätuje môj pohľad.
„Stretol si ju niekedy?“ spýtam sa Willa. Christina pokrčí prvý
článok a hodí ho do vody.
„Jeanine? Raz.“ Vezme ďalší článok a potrhá ho na márne
kúsky. Útržky popadajú do rieky. Na rozdiel od Christiny to urobil
úplne pokojne. Mám dojem, že sa k nám pridal, len aby mi dokázal,
že nesúhlasí s prístupom svojej bývalej frakcie. No neviem
odhadnúť, či im aj verí, alebo nie, a ja sa bojím opýtať.
„Pred vstupom do vlády spolupracovala s mojou sestrou.
Vyvíjali simulačné sérum s dlhším účinkom,“ povie. „Jeanine je taká
inteligentná, že si to všimneš, ešte než otvorí ústa. Niečo ako
chodiaci a hovoriaci počítač.“
„Čo…“ prehodím jednu stranu cez zábradlie a stisnem pery.
Opýtaj sa a hotovo. „Čo si myslíš o jej názoroch?“
Pokrčí plecami. „Neviem. Možno by vládu naozaj nemala
kontrolovať jediná frakcia. A bolo by fajn, keby sme dostávali viac
áut a čerstvého ovocia a…“
„Uvedomuješ si, že nemáme žiaden tajný sklad, kde to všetko
držíme?“
„Jasné, že hej. Len si myslím, že Sebazaprenie nepovažuje
pohodlie a prosperitu za priority. Možno by neboli na chvoste
záujmu, keby sa na rozhodnutiach podieľali aj iné frakcie.“
„Lebo rozdávanie áut chalanom z Informovanosti je dôležitejšie
než rozdávanie jedla bezprizorným?“ odseknem.
„Dajte si pohov,“ zahundre Christina a prstami zľahka pohladká
Willa po pleci. „Prišli sme sem, aby sme natruc potrhali pár
papierov, nie na politickú debatu.“
Prehltnem odpoveď a zahľadím sa na papiere vo svojich rukách.
Will a Christina sa odnedávna podozrivo často mimovoľne dotýkajú.
Mne to neuniklo. Všimli si to aj oni?
„No keď si spomeniem, čo všetko napísala o tvojom otcovi,“
povie Will, „tak trochu ju nenávidím. Neviem si predstaviť, načo
potrebuje šíriť také odpornosti.“
Ja to viem. Ak Jeanine presvedčí ľudí, že môj otec a ostatní
funkcionári zo Sebazaprenia sú príšerní a skazení, získa podporu pre
svoju revolúciu, ak teda naozaj nejakú plánuje. No nechcem vyvolať
ďalšiu hádku, tak radšej prikývnem a šmarím zvyšné papiere do
priepasti. Poletujú sem a ta, z jednej strany na druhú, až kým
neklesnú do vody. Na dne priepasti ich zachytí filter a skončia v
kontajneri.
„Najvyšší čas ísť do postele,“ usmeje sa Christina. „Vrátiš sa s
nami? Chcela by som Petrovi strčiť ruku do misy s teplou vodou, aby
sa v noci pošťal.“
Odvrátim sa od priepasti a zbadám pohyb na pravej strane Jamy.
Niekto smeruje k sklenému stropu. Kráča, akoby nohy ani neodliepal
od zeme. Podľa jeho vyrovnanej chôdze odhadnem, že to je Štyri.
„Super nápad, to by som rada videla,“ vyhlásim nadšene, ale
vzápätí ukážem na tieň vysoko nad nami. „Aha, tam je Štyri. Musím
sa ho niečo spýtať, potom vás dobehnem.“ Christina sa obzrie
naznačeným smerom.
„Určite tu chceš pobehovať v noci sama?“ spýta sa.
„Nebudem sama, Štyri bude so mnou.“ Zahryznem si do pery.
Christina a Will na seba spýtavo pozrú, ale nepochybujem, že ma
vlastne vôbec nepočúvajú.
„Okej,“ neprítomne hlesne Christina. „No, tak sa uvidíme
neskôr.“
Christina a Will zamieria k spálni, ona mu strapatí vlasy, on ju
štuchá do rebier. Chvíľočku pozerám za nimi. Zdá sa mi, že sledujem
začiatok niečoho, ale ešte neviem, čo sa z toho vykľuje.
Prebehnem k cestičke na pravej strane Jamy a vydám sa hore.
Snažím sa našľapovať čo najtichšie. Na rozdiel od Christiny klamem
bez výčitiek svedomia. Nepotrebujem sa nič opýtať. V prvom rade
chcem zistiť, prečo sa Štyri vybral neskoro v noci do sklenej budovy
nad Jamou.
Potichu bežím, pod schodiskom už ledva dýcham. Do sklenej
miestnosti vstúpim akurát v momente, keď Štyri prejde na opačný
koniec. Cez okná vidím svetlá mesta, zhasínajú mi priamo pred
očami, lebo o polnoci už musí byť všade tma.
Štyri stojí pri dverách do bludiska strachu. V jednej ruke drží
čiernu škatuľku, v druhej injekciu.
„Keď si ma už sledovala až sem,“ vraví, ani sa neobzrie, „môžeš
ísť so mnou aj dnu.“
Zahryznem si do pery. „Do tvojho bludiska strachu?“
„Hej.“
Kráčam k nemu a neverím vlastným ušiam. „To môžem?“
„Sérum ťa pripojí k programu,“ vysvetlí, „ale program určí, do
ktorého bludiska ťa pošle. Teraz je nastavený na moje.“
„Dovolíš mi, aby som si ho pozrela?“
„Prečo by som ta inak išiel?“ spýta sa potichu, so sklopenými
očami. „Chcem ti pár vecí ukázať.“
Zdvihne injekciu. Nakloním hlavu a nastavím mu krk. Vbodnutie
ihly ostro zabolí, ale už som si zvykla. Keď vyprázdni striekačku,
podá mi čiernu škatuľku. Nájdem v nej ďalšiu injekciu.
„Ešte nikdy som to nerobila,“ zneistiem, keď ju vyberám.
Nechcem mu ublížiť.
„Rovno sem,“ povie a priloží si necht na správne miesto na krku.
Postavím sa na špičky a mierne roztrasenou rukou zapichnem ihlu.
Štyri sa ani nemykne.
Celý čas mi pozerá do očí, a keď skončím, zbalí obe injekcie do
škatuľky a položí ju k dverám. Vedel, že sem prídem za ním. Vedel,
alebo dúfal. Obe možnosti sa mi celkom pozdávajú.
Keď mi podá ruku, okamžite do nej vložím dlaň. Jeho prsty mi
pripadajú studené a krehké. Asi by som mala niečo povedať, ale od
ohromenia sa nezmôžem na slovo. Voľnou rukou otvorí dvere a
vtiahne ma do tmy. Už som si zvykla vchádzať na neznáme miesta
bez najmenšieho zaváhania. Dýcham pravidelne a pevne ho držím za
ruku.
„Uvidíme, či zistíš, prečo ma volajú Štyri.“
Dvere sa za nami so šťuknutím zavrú a všetko svetlo zmizne.
Vzduch na chodbe je studený, cítim každú molekulu, ako mi vchádza
do pľúc. Primknem sa bližšie k svojmu spoločníkovi, bradu mám
kúsok od jeho pleca a ruky sa nám dotýkajú po celej dĺžke.
„Ako sa naozaj voláš?“
„Na to asi tiež prídeš sama.“
Simulácia nás pohltí. Už nestojíme na betóne, podlaha pod
nohami nám vŕzga ako kov. Zo všetkých strán na nás žiari svetlo,
mesto sa tiahne do diaľky, mozaika sklenených budov a oblúkov
koľajníc, ale my stojíme vysoko nad ním. Modrú oblohu som už dlho
nevidela, keď sa nado mnou zrazu rozprestrie, od prekvapenia
zatajím dych, až kým sa mi nezatočí hlava.
Vzápätí sa zdvihne vietor. Fúka tak silno, až sa musím oprieť,
aby som nespadla z nôh. Štyri si vyslobodí ruku z môjho zovretia a
položí mi ju okolo pliec. Najprv mi napadne, že ma chce chrániť, ale
nie – sám ťažko dýcha a potrebuje sa ma pridržať. Nasilu sa
nadychuje aj vydychuje cez zaťaté zuby a pootvorené pery.
Ja sa vo výške cítim úžasne, ale Štyri z nej má určite príšerný
strach, inak by v jeho bludisku nemala čo robiť.
„Musíme skočiť dolu, že?“ prekričím vietor.
Prikývne.
„Na tri, okej?“
Znovu prikývne.
„Raz… dva… tri!“ Rozbehnem sa a ťahám ho za sebou. Najťažší
je prvý krok, ďalej to už ide ľahko. Spoločne prešprintujeme cez
okraj strechy. Padáme rýchlo ako kamene, vzduch do nás tlačí zo
všetkých strán, zem pod nami rastie. Vzápätí scéna zmizne a nájdem
sa na dlážke, opretá o dlane a kolená, a usmievam sa od ucha k uchu.
Do voľného pádu som sa zamilovala v deň, keď som si vybrala
Neohrozenosť, a stále ho zbožňujem.
Štyri vedľa mňa zalapá po dychu a pritisne si ruku na srdce.
Vstanem a pomôžem mu na nohy. „Čo nasleduje?“
Než stihne odpovedať, niečo tvrdé mi narazí do chrbta a sotí ma
k nemu. Hlavou mu narazím do kľúčnej kosti. Napravo aj naľavo
odo mňa vyrastú steny. Uväznia nás v takom malom priestore, že si
Štyri musí pritiahnuť ruky k hrudi, aby sa ta vôbec zmestil. Na steny
okolo nás sa zhora pribuchne strop. Štyri sa prikrčí a zavzdychá.
Nezostal okolo nás ani milimeter voľného miesta.
„Klaustrofóbia,“ skonštatujem.
Vydá hrdelný zvuk. Zakloním hlavu a trochu sa odtiahnem, aby
som naňho pozrela, ale v tme mu sotva vidím do tváre. Stojíme tak
blízko, že dýchame ten istý vzduch. Štyri skriví tvár, ako od bolesti.
„No tak,“ upokojujem ho. „Nič sa nedeje. Počkaj…“
Oviniem si jeho ruky okolo tela, aby mal viacej miesta. Kŕčovito
mi oblapí chrbát a nakloní tvár k mojej, stále prikrčený. Z jeho tela
vyžaruje teplo, cítim jeho kosti a svaly okolo nich, ale nič mäkké.
Zahoria mi líca. Všimne si, že mám ešte takmer detskú postavu?
„Prvýkrát v živote sa teším, že som taká malá,“ zasmejem sa.
Vtipkovaním ho možno upokojím. A trochu sa rozptýlim.
„Uhm,“ odpovie zastretým hlasom.
„Dostaneme sa odtiaľto,“ uistím ho. „Strachu sa najľahšie čelí
priamo, že?“ nečakám na odpoveď. „Takže túto kobku musíme ešte
zmenšiť. Musíme strach ešte zhoršiť, aby všetko dobre dopadlo.
Súhlasíš?“
„Hej,“ dostane zo seba. Priškrtené, krátke, napäté slovíčko.
„Okej. Takže si čupneme. Pripravený?“
Stisnem ho okolo pása a stiahnem dolu. Pod rukou cítim tvrdú
líniu jeho rebra. Strop so škrípaním dosiek klesá spolu s nami.
Uvedomím si, že sa nezmestíme, ak medzi sebou necháme príliš veľa
miesta, tak sa otočím a skrútim sa do klbka, chrbát mu pritisnem k
hrudi. Štyri má jednu nohu pokrčenú, s kolenom pri mojej hlave,
druhú skrútenú podo mnou. Sedím mu na členku. Tvoríme jeden uzol
končatín. Na uchu cítim jeho prerývaný dych.
„Hej,“ vydýchne chrapľavo. „To je horšie. Jednoznačne
omnoho…“
„Psst,“ zahriaknem ho. „Objím ma.“
Poslušne mi položí obe ruky okolo pása. Škerím sa na stenu.
Nevyžívam sa v tom. Nie, určite nie, ani náhodou, ani trochu.
„Simulácia vyhodnocuje, ako reaguješ na strach,“ poviem
potichu. Len opakujem, čo nám povedal, ale hádam mu pomôže, keď
mu to pripomeniem. „Ak sa ti podarí spomaliť tep, prejde na ďalšiu
prekážku. Pamätáš? Jednoducho zabudni, kde sme.“
„Myslíš?“ Perami sa mi dotýka ucha, cítim, ako nimi pohybuje.
Celé telo mi zaleje horúčava. „Aké ľahké, čo?“
„Len tak mimochodom, väčšine chalanov by sa páčilo, keby sa
ocitli v tesnom priestore s dievčaťom.“ Prevrátim oči.
„Klaustrofobikom nie, Tris!“ V hlase mu zaznie zúfalstvo.
„Dobre, dobre.“ Chytím mu ruku a presuniem si ju na hruď,
rovno nad srdce. „Sleduj môj tep. Cítiš ho?“
„Áno.“
„Cítiš, aký je pokojný?“
„Je poriadne rýchly.“
„No, možno, ale to nemá nič spoločné s touto skriňou.“ Za svoje
slová sa zahanbím, len čo mi vylezú z úst. Práve som sa k niečomu
priznala. Dúfam, že si to Štyri neuvedomil. „Keď zacítiš, že sa
nadýchnem, nadýchni sa aj ty. Sústreď sa na to.“
„Okej.“
Zhlboka dýcham a jeho hruď stúpa a klesá spoločne s mojou. Po
pár sekundách dostanem nápad. „Povieš mi, z čoho ten strach
pochádza? Možno trochu pomôže, keď sa vyrozprávaš.“
Neviem prečo, ale pripadá mi to ako dobrý nápad.
„Uhm… okej.“ Znovu zosúladí dych s mojím. „Tento pochádza
z môjho úžasného detstva. Za trest ma zatvárali do skrine na
poschodí.“
Stisnem pery. Spomínam si, že aj mňa rodičia trestali – občas ma
poslali spať bez večere, niečo mi zakázali, alebo mi poriadne
vynadali. No nikdy ma nezatvárali do skrine. Pri predstave takej
krutosti ma zabolí srdce. Neviem, čo mám povedať, tak skúsim niečo
nezáväzné.
„Moja mama do skrine zatvárala kabáty.“
„Ja ne…“ zalapá po dychu. „Už sa o tom radšej nechcem baviť.“
„Okej. Tak budem hovoriť ja. Spýtaj sa ma, čo len chceš.“
„Fajn.“ Roztrasene sa mi zasmeje do ucha. „Prečo ti tak rýchlo
bije srdce, Tris?“
Strasiem sa. „No, ja…“ hľadám nejakú výhovorku, ktorá by
nijako nesúvisela s jeho rukami okolo môjho pása. „Veď ťa ani
poriadne nepoznám.“ To nestačí. „Ani ťa poriadne nepoznám a som
na tebe natlačená v nejakej skrini! Čo ty na to, Štyri?“
„Keby sme boli v tvojom bludisku, bol by som tam?“
„Nebojím sa ťa.“
„Samozrejme, že nie. Tak som to nemyslel.“
Znovu sa zasmeje, steny sa pritom s prasknutím rozletia a
zmiznú. Zostaneme v kruhu svetla. Štyri vzdychne a zloží zo mňa
ruky. Rýchlo vstanem a oprášim sa, hoci dobre viem, že sa na mňa
nenalepila žiadna špina. Utriem si dlane do riflí. Na chrbte zrazu
pocítim nepríjemný chlad, chýba mi teplo jeho tela.
Stojí predo mnou a naširoko sa usmieva. Neviem sa rozhodnúť,
či sa mi výraz v jeho očiach páči, alebo nie.
„Možno by si sa najlepšie hodila do Otvorenosti,“ podotkne.
„Lebo si nanič klamárka.“
„Ak sa dobre pamätám, môj test to dosť jednoznačne vylúčil.“
Pokrúti hlavou. „Test ti nepovie vôbec nič.“
Prižmúrim oči. „Čo sa mi snažíš povedať? Že ťa do
Neohrozenosti nezaradil test?“
Vzrušenie mi prúdi v žilách spolu s krvou, poháňa ho nádej.
Štyri sa možno prizná, že je divergentný, rovnako ako ja, a spoločne
zistíme, čo to vlastne znamená.
„Nie, nie celkom,“ zahabká. „Ja…“
Obzrie sa ponad plece a zmĺkne. Pár metrov za ním stojí žena a
mieri na nás pištoľou. Vôbec sa nehýbe, tvár má úplne obyčajnú –
keby sme v tomto momente odišli, ani by som si ju nezapamätala.
Napravo odo mňa sa objaví stôl. Leží na ňom pištoľ a jediný náboj.
Prečo na nás tá žena nestrieľa?
Aha. Zrazu mi svitne. Štyri sa nebojí o vlastný život. Jeho strach
súvisí s pištoľou na stole.
„Musíš ju zabiť,“ poviem potichu.
„Zakaždým.“
„Nie je skutočná.“
„Ale vyzerá tak.“ Zahryzne si do pery. „Mám pocit, že ju naozaj
musím zavraždiť.“
„Keby bola skutočná, už by zastrelila ona teba.“
„Dokážem to,“ prikývne. „Proste to urobím. Tento nie je… až
taký zlý. Zvládam to bez veľkej paniky.“
Možno cíti menej paniky, ale viac hrôzy. Vidím mu ju v očiach,
keď berie pištoľ a otvára komoru, ako keby to robil už tisíckrát – a
možno to aj naozaj robil. Vloží náboj do komory a oboma rukami
zdvihne pištoľ pred seba. Zavrie jedno oko a pomaly sa nadýchne.
S výdychom vystrelí a ženina hlava sa mykne dozadu. Zbadám
záblesk červenej a odvrátim sa. Počujem, ako dopadne na dlážku.
Štyri pustí pištoľ na zem a spoločne pozeráme na nehybné telo.
Hovoril pravdu, naozaj to vyzeralo veľmi reálne. Nevymýšľaj!
Schmatnem ho za rameno.
„Poď. Hýbme sa ďalej.“
Keď ho ešte raz potiahnem, konečne sa spamätá a nasleduje ma.
Prejdeme okolo stola a ženino telo náhle zmizne. Zostane len v
našich spomienkach. Ako by som sa cítila, keby som pri každom
prechode svojím bludiskom musela niekoho zabiť? Možno to
čoskoro zistím.
Ešte nad niečím si lámem hlavu: bludisko nám vraj kladie do
cesty prekážky, ktorých sa najväčšmi bojíme. Štyri síce spanikáril v
skrini aj na streche, ale tú ženu zabil bez väčších ťažkostí. Zdá sa, že
simulácia zneužije všetok strach, ktorý v človeku nájde, a Štyri jej
toho veľa neposkytuje.
„Najhoršie na koniec,“ zašepká.
Pred nami sa hýbe tmavá postava, zakráda sa po okraji
svetelného kruhu a čaká, kým urobíme ďalší krok. Kto to je? Koho
Štyri stretáva v najhorších nočných morách?
Objaví sa vysoký štíhly muž s nakrátko ostrihanými vlasmi.
Ruku skrýva za chrbtom. Na sebe má sivé oblečenie členov
Sebazaprenia.
„Marcus,“ zašepkám.
„Teraz by si mala zistiť, ako sa naozaj volám,“ vraví Štyri
roztraseným hlasom.
„Je to tvoj…“ Skáčem pohľadom z jedného na druhého. Marcus
pomaly kráča vpred, Štyri opatrne ustupuje. Zrazu všetky dieliky
mozaiky zapadnú na správne miesto. Marcov syn prestúpil do
Neohrozenosti. Volal sa…
„Tobias.“
Marcus nám ukáže ruky. Okolo jednej päste má omotaný opasok.
Pomaly si ho odvíja z prstov.
„Robím to len pre tvoje dobro,“ povie a ozvena jeho hlas
desaťnásobne vráti.
Do kruhu svetla sa tlačí tucet Marcov, všetci s rovnakým
opaskom v ruke a s rovnako bezvýraznou tvárou. Keď naraz
žmurknú, ich oči sa premenia na prázdne čierne priepasti. Opasky sa
plazia po zemi, ktorú teraz pokrývajú biele dlaždice. Po chrbte mi
prebehnú zimomriavky. Informovaní obvinili Marca z krutosti.
Výnimočne mali pravdu.
Štyri, teda vlastne Tobias, celý zmeravie. Zhrbí sa, pôsobí
omnoho staršie a zároveň omnoho mladšie. Prvý Marcus napriahne
ruku a chystá sa udrieť, opasok mu preletí ponad plece. Tobias sa
prikrčí dozadu a rukami si zakryje tvár.
Hodím sa pred neho, opasok ma zasiahne do ruky a obtočí sa mi
okolo zápästia. Pálčivá bolesť mi vystrelí až po lakeť. Zatnem zuby,
celou silou potiahnem a vytrhnem Marcusovi opasok z ruky.
Odmotám si ho zo zápästia a chytím za pracku.
Mávnem rukou najrýchlejšie, ako viem, prudkým pohybom si
takmer vykĺbim ruku, a udriem Marcusa do pleca. Skríkne a s
vystretými rukami sa na mňa vrhne, jeho nechty pripomínajú pazúry.
Tobias ma odsotí za seba, takže stojí medzi mnou a otcom. Vyzerá
zúrivo, nie vystrašene.
Všetci Marcusovia zmiznú. Všetky žiarivky sa zažnú a osvetlia
dlhú, úzku miestnosť s ošarpanými tehlovými stenami a betónovou
podlahou.
„To je všetko?“ spýtam sa. „Všetko, čoho sa najviac bojíš? Prečo
tam boli len štyri…“ zarazím sa. Len štyri fóbie.
„Aha.“ Obzriem sa naňho ponad plece. „Preto ťa tak volajú.“
Pri pohľade na jeho tvár mi zlyhá hlas. Oči má vytreštené a ústa
pootvorené, v tomto svetle vyzerá takmer zraniteľne. Pri inej
príležitosti by som jeho výraz opísala ako posvätnú úctu, ale netuším,
prečo by sa tak mal pozerať práve na mňa.
Chytí ma za lakeť, palcom mi zľahka zatlačí na jemnú kožu v
lakťovej jamke a pritiahne si ma k sebe. Zápästie ma stále štípe ako
po skutočnom údere, no vôbec neočervenelo. Tobias mi pritisne pery
na líce, potom ma pevnejšie chytí za plecia a priloží mi tvár ku krku,
jeho dych ma šteklí na kľúčnej kosti.
Na okamih zmeraviem, potom ho s povzdychom objímem.
„Všetko dobre dopadlo,“ vydýchnem potichu. „Dostali sme sa
cez bludisko.“
Zdvihne ruku a prehrabne mi vlasy prstami, pár pramienkov mi
zastrčí za ucho a bezmyšlienkovite sa s nimi pohráva. Mlčky na seba
hľadíme.
„Ty si ma cez to dostala,“ povie napokon.
Vyschlo mi v hrdle. Snažím sa ignorovať výboje elektriny, ktoré
mnou prechádzajú pri každom jeho dotyku. „Ľahko sa hrám na
statočnú, keď nebojujem proti vlastnému strachu.“
Spustím ruky, nenápadne si ich utriem do riflí a dúfam, že si to
nevšimne.
Ak si to aj všimne, nijako to nedá najavo a prepletie si so mnou
prsty.
„Poď,“ povie. „Chcem ti ukázať ešte niečo.“
s Willom a Christinou pri zábradlí nad priepasťou. Na oboch
pleciach ma štípu ranky po tetovacej ihle. Pred pol hodinou sme si
všetci traja dali urobiť nové tetovania.
V štúdiu bola len Tori, takže som si na pravé plece dala bez obáv
nakresliť symbol mojej starej frakcie – dve ruky s dlaňami
obrátenými hore, akoby niekomu pomáhali vstať, ohraničené
kruhom. Viem, že to bol riskantný nápad, najmä po všetkom, čo sa
stalo. No symbol Sebazaprenia beriem ako dôležitú súčasť svojho
života a chcem ho nosiť na vlastnej koži.
Vyleziem na jednu z vodorovných tyčí zábradlia a boky si
opriem o horný okraj, aby som nestratila rovnováhu. Tu stál Al.
Pozriem dolu do priepasti, na čiernu vodu a ostré skaly. Do steny
narazí vlna, vyšplechne hore a vodná triešť mi zasiahne tvár. Trápili
ho obavy? Alebo sa tak pevne odhodlal skočiť, že o sebe ani
nezapochyboval?
Christina mi podá kôpku papierov. Zohnala som všetky články,
ktoré Informovanosť zverejnila v priebehu posledného pol roka. Keď
ich nahádžem do priepasti, nezbavím sa ich navždy, ale možno sa
budem cítiť lepšie.
Prezerám si prvý článok, doplnený fotografiou jedinej
zástupkyne Informovanosti vo vláde. Jeanine z neho prenikavými,
ale peknými očami opätuje môj pohľad.
„Stretol si ju niekedy?“ spýtam sa Willa. Christina pokrčí prvý
článok a hodí ho do vody.
„Jeanine? Raz.“ Vezme ďalší článok a potrhá ho na márne
kúsky. Útržky popadajú do rieky. Na rozdiel od Christiny to urobil
úplne pokojne. Mám dojem, že sa k nám pridal, len aby mi dokázal,
že nesúhlasí s prístupom svojej bývalej frakcie. No neviem
odhadnúť, či im aj verí, alebo nie, a ja sa bojím opýtať.
„Pred vstupom do vlády spolupracovala s mojou sestrou.
Vyvíjali simulačné sérum s dlhším účinkom,“ povie. „Jeanine je taká
inteligentná, že si to všimneš, ešte než otvorí ústa. Niečo ako
chodiaci a hovoriaci počítač.“
„Čo…“ prehodím jednu stranu cez zábradlie a stisnem pery.
Opýtaj sa a hotovo. „Čo si myslíš o jej názoroch?“
Pokrčí plecami. „Neviem. Možno by vládu naozaj nemala
kontrolovať jediná frakcia. A bolo by fajn, keby sme dostávali viac
áut a čerstvého ovocia a…“
„Uvedomuješ si, že nemáme žiaden tajný sklad, kde to všetko
držíme?“
„Jasné, že hej. Len si myslím, že Sebazaprenie nepovažuje
pohodlie a prosperitu za priority. Možno by neboli na chvoste
záujmu, keby sa na rozhodnutiach podieľali aj iné frakcie.“
„Lebo rozdávanie áut chalanom z Informovanosti je dôležitejšie
než rozdávanie jedla bezprizorným?“ odseknem.
„Dajte si pohov,“ zahundre Christina a prstami zľahka pohladká
Willa po pleci. „Prišli sme sem, aby sme natruc potrhali pár
papierov, nie na politickú debatu.“
Prehltnem odpoveď a zahľadím sa na papiere vo svojich rukách.
Will a Christina sa odnedávna podozrivo často mimovoľne dotýkajú.
Mne to neuniklo. Všimli si to aj oni?
„No keď si spomeniem, čo všetko napísala o tvojom otcovi,“
povie Will, „tak trochu ju nenávidím. Neviem si predstaviť, načo
potrebuje šíriť také odpornosti.“
Ja to viem. Ak Jeanine presvedčí ľudí, že môj otec a ostatní
funkcionári zo Sebazaprenia sú príšerní a skazení, získa podporu pre
svoju revolúciu, ak teda naozaj nejakú plánuje. No nechcem vyvolať
ďalšiu hádku, tak radšej prikývnem a šmarím zvyšné papiere do
priepasti. Poletujú sem a ta, z jednej strany na druhú, až kým
neklesnú do vody. Na dne priepasti ich zachytí filter a skončia v
kontajneri.
„Najvyšší čas ísť do postele,“ usmeje sa Christina. „Vrátiš sa s
nami? Chcela by som Petrovi strčiť ruku do misy s teplou vodou, aby
sa v noci pošťal.“
Odvrátim sa od priepasti a zbadám pohyb na pravej strane Jamy.
Niekto smeruje k sklenému stropu. Kráča, akoby nohy ani neodliepal
od zeme. Podľa jeho vyrovnanej chôdze odhadnem, že to je Štyri.
„Super nápad, to by som rada videla,“ vyhlásim nadšene, ale
vzápätí ukážem na tieň vysoko nad nami. „Aha, tam je Štyri. Musím
sa ho niečo spýtať, potom vás dobehnem.“ Christina sa obzrie
naznačeným smerom.
„Určite tu chceš pobehovať v noci sama?“ spýta sa.
„Nebudem sama, Štyri bude so mnou.“ Zahryznem si do pery.
Christina a Will na seba spýtavo pozrú, ale nepochybujem, že ma
vlastne vôbec nepočúvajú.
„Okej,“ neprítomne hlesne Christina. „No, tak sa uvidíme
neskôr.“
Christina a Will zamieria k spálni, ona mu strapatí vlasy, on ju
štuchá do rebier. Chvíľočku pozerám za nimi. Zdá sa mi, že sledujem
začiatok niečoho, ale ešte neviem, čo sa z toho vykľuje.
Prebehnem k cestičke na pravej strane Jamy a vydám sa hore.
Snažím sa našľapovať čo najtichšie. Na rozdiel od Christiny klamem
bez výčitiek svedomia. Nepotrebujem sa nič opýtať. V prvom rade
chcem zistiť, prečo sa Štyri vybral neskoro v noci do sklenej budovy
nad Jamou.
Potichu bežím, pod schodiskom už ledva dýcham. Do sklenej
miestnosti vstúpim akurát v momente, keď Štyri prejde na opačný
koniec. Cez okná vidím svetlá mesta, zhasínajú mi priamo pred
očami, lebo o polnoci už musí byť všade tma.
Štyri stojí pri dverách do bludiska strachu. V jednej ruke drží
čiernu škatuľku, v druhej injekciu.
„Keď si ma už sledovala až sem,“ vraví, ani sa neobzrie, „môžeš
ísť so mnou aj dnu.“
Zahryznem si do pery. „Do tvojho bludiska strachu?“
„Hej.“
Kráčam k nemu a neverím vlastným ušiam. „To môžem?“
„Sérum ťa pripojí k programu,“ vysvetlí, „ale program určí, do
ktorého bludiska ťa pošle. Teraz je nastavený na moje.“
„Dovolíš mi, aby som si ho pozrela?“
„Prečo by som ta inak išiel?“ spýta sa potichu, so sklopenými
očami. „Chcem ti pár vecí ukázať.“
Zdvihne injekciu. Nakloním hlavu a nastavím mu krk. Vbodnutie
ihly ostro zabolí, ale už som si zvykla. Keď vyprázdni striekačku,
podá mi čiernu škatuľku. Nájdem v nej ďalšiu injekciu.
„Ešte nikdy som to nerobila,“ zneistiem, keď ju vyberám.
Nechcem mu ublížiť.
„Rovno sem,“ povie a priloží si necht na správne miesto na krku.
Postavím sa na špičky a mierne roztrasenou rukou zapichnem ihlu.
Štyri sa ani nemykne.
Celý čas mi pozerá do očí, a keď skončím, zbalí obe injekcie do
škatuľky a položí ju k dverám. Vedel, že sem prídem za ním. Vedel,
alebo dúfal. Obe možnosti sa mi celkom pozdávajú.
Keď mi podá ruku, okamžite do nej vložím dlaň. Jeho prsty mi
pripadajú studené a krehké. Asi by som mala niečo povedať, ale od
ohromenia sa nezmôžem na slovo. Voľnou rukou otvorí dvere a
vtiahne ma do tmy. Už som si zvykla vchádzať na neznáme miesta
bez najmenšieho zaváhania. Dýcham pravidelne a pevne ho držím za
ruku.
„Uvidíme, či zistíš, prečo ma volajú Štyri.“
Dvere sa za nami so šťuknutím zavrú a všetko svetlo zmizne.
Vzduch na chodbe je studený, cítim každú molekulu, ako mi vchádza
do pľúc. Primknem sa bližšie k svojmu spoločníkovi, bradu mám
kúsok od jeho pleca a ruky sa nám dotýkajú po celej dĺžke.
„Ako sa naozaj voláš?“
„Na to asi tiež prídeš sama.“
Simulácia nás pohltí. Už nestojíme na betóne, podlaha pod
nohami nám vŕzga ako kov. Zo všetkých strán na nás žiari svetlo,
mesto sa tiahne do diaľky, mozaika sklenených budov a oblúkov
koľajníc, ale my stojíme vysoko nad ním. Modrú oblohu som už dlho
nevidela, keď sa nado mnou zrazu rozprestrie, od prekvapenia
zatajím dych, až kým sa mi nezatočí hlava.
Vzápätí sa zdvihne vietor. Fúka tak silno, až sa musím oprieť,
aby som nespadla z nôh. Štyri si vyslobodí ruku z môjho zovretia a
položí mi ju okolo pliec. Najprv mi napadne, že ma chce chrániť, ale
nie – sám ťažko dýcha a potrebuje sa ma pridržať. Nasilu sa
nadychuje aj vydychuje cez zaťaté zuby a pootvorené pery.
Ja sa vo výške cítim úžasne, ale Štyri z nej má určite príšerný
strach, inak by v jeho bludisku nemala čo robiť.
„Musíme skočiť dolu, že?“ prekričím vietor.
Prikývne.
„Na tri, okej?“
Znovu prikývne.
„Raz… dva… tri!“ Rozbehnem sa a ťahám ho za sebou. Najťažší
je prvý krok, ďalej to už ide ľahko. Spoločne prešprintujeme cez
okraj strechy. Padáme rýchlo ako kamene, vzduch do nás tlačí zo
všetkých strán, zem pod nami rastie. Vzápätí scéna zmizne a nájdem
sa na dlážke, opretá o dlane a kolená, a usmievam sa od ucha k uchu.
Do voľného pádu som sa zamilovala v deň, keď som si vybrala
Neohrozenosť, a stále ho zbožňujem.
Štyri vedľa mňa zalapá po dychu a pritisne si ruku na srdce.
Vstanem a pomôžem mu na nohy. „Čo nasleduje?“
Než stihne odpovedať, niečo tvrdé mi narazí do chrbta a sotí ma
k nemu. Hlavou mu narazím do kľúčnej kosti. Napravo aj naľavo
odo mňa vyrastú steny. Uväznia nás v takom malom priestore, že si
Štyri musí pritiahnuť ruky k hrudi, aby sa ta vôbec zmestil. Na steny
okolo nás sa zhora pribuchne strop. Štyri sa prikrčí a zavzdychá.
Nezostal okolo nás ani milimeter voľného miesta.
„Klaustrofóbia,“ skonštatujem.
Vydá hrdelný zvuk. Zakloním hlavu a trochu sa odtiahnem, aby
som naňho pozrela, ale v tme mu sotva vidím do tváre. Stojíme tak
blízko, že dýchame ten istý vzduch. Štyri skriví tvár, ako od bolesti.
„No tak,“ upokojujem ho. „Nič sa nedeje. Počkaj…“
Oviniem si jeho ruky okolo tela, aby mal viacej miesta. Kŕčovito
mi oblapí chrbát a nakloní tvár k mojej, stále prikrčený. Z jeho tela
vyžaruje teplo, cítim jeho kosti a svaly okolo nich, ale nič mäkké.
Zahoria mi líca. Všimne si, že mám ešte takmer detskú postavu?
„Prvýkrát v živote sa teším, že som taká malá,“ zasmejem sa.
Vtipkovaním ho možno upokojím. A trochu sa rozptýlim.
„Uhm,“ odpovie zastretým hlasom.
„Dostaneme sa odtiaľto,“ uistím ho. „Strachu sa najľahšie čelí
priamo, že?“ nečakám na odpoveď. „Takže túto kobku musíme ešte
zmenšiť. Musíme strach ešte zhoršiť, aby všetko dobre dopadlo.
Súhlasíš?“
„Hej,“ dostane zo seba. Priškrtené, krátke, napäté slovíčko.
„Okej. Takže si čupneme. Pripravený?“
Stisnem ho okolo pása a stiahnem dolu. Pod rukou cítim tvrdú
líniu jeho rebra. Strop so škrípaním dosiek klesá spolu s nami.
Uvedomím si, že sa nezmestíme, ak medzi sebou necháme príliš veľa
miesta, tak sa otočím a skrútim sa do klbka, chrbát mu pritisnem k
hrudi. Štyri má jednu nohu pokrčenú, s kolenom pri mojej hlave,
druhú skrútenú podo mnou. Sedím mu na členku. Tvoríme jeden uzol
končatín. Na uchu cítim jeho prerývaný dych.
„Hej,“ vydýchne chrapľavo. „To je horšie. Jednoznačne
omnoho…“
„Psst,“ zahriaknem ho. „Objím ma.“
Poslušne mi položí obe ruky okolo pása. Škerím sa na stenu.
Nevyžívam sa v tom. Nie, určite nie, ani náhodou, ani trochu.
„Simulácia vyhodnocuje, ako reaguješ na strach,“ poviem
potichu. Len opakujem, čo nám povedal, ale hádam mu pomôže, keď
mu to pripomeniem. „Ak sa ti podarí spomaliť tep, prejde na ďalšiu
prekážku. Pamätáš? Jednoducho zabudni, kde sme.“
„Myslíš?“ Perami sa mi dotýka ucha, cítim, ako nimi pohybuje.
Celé telo mi zaleje horúčava. „Aké ľahké, čo?“
„Len tak mimochodom, väčšine chalanov by sa páčilo, keby sa
ocitli v tesnom priestore s dievčaťom.“ Prevrátim oči.
„Klaustrofobikom nie, Tris!“ V hlase mu zaznie zúfalstvo.
„Dobre, dobre.“ Chytím mu ruku a presuniem si ju na hruď,
rovno nad srdce. „Sleduj môj tep. Cítiš ho?“
„Áno.“
„Cítiš, aký je pokojný?“
„Je poriadne rýchly.“
„No, možno, ale to nemá nič spoločné s touto skriňou.“ Za svoje
slová sa zahanbím, len čo mi vylezú z úst. Práve som sa k niečomu
priznala. Dúfam, že si to Štyri neuvedomil. „Keď zacítiš, že sa
nadýchnem, nadýchni sa aj ty. Sústreď sa na to.“
„Okej.“
Zhlboka dýcham a jeho hruď stúpa a klesá spoločne s mojou. Po
pár sekundách dostanem nápad. „Povieš mi, z čoho ten strach
pochádza? Možno trochu pomôže, keď sa vyrozprávaš.“
Neviem prečo, ale pripadá mi to ako dobrý nápad.
„Uhm… okej.“ Znovu zosúladí dych s mojím. „Tento pochádza
z môjho úžasného detstva. Za trest ma zatvárali do skrine na
poschodí.“
Stisnem pery. Spomínam si, že aj mňa rodičia trestali – občas ma
poslali spať bez večere, niečo mi zakázali, alebo mi poriadne
vynadali. No nikdy ma nezatvárali do skrine. Pri predstave takej
krutosti ma zabolí srdce. Neviem, čo mám povedať, tak skúsim niečo
nezáväzné.
„Moja mama do skrine zatvárala kabáty.“
„Ja ne…“ zalapá po dychu. „Už sa o tom radšej nechcem baviť.“
„Okej. Tak budem hovoriť ja. Spýtaj sa ma, čo len chceš.“
„Fajn.“ Roztrasene sa mi zasmeje do ucha. „Prečo ti tak rýchlo
bije srdce, Tris?“
Strasiem sa. „No, ja…“ hľadám nejakú výhovorku, ktorá by
nijako nesúvisela s jeho rukami okolo môjho pása. „Veď ťa ani
poriadne nepoznám.“ To nestačí. „Ani ťa poriadne nepoznám a som
na tebe natlačená v nejakej skrini! Čo ty na to, Štyri?“
„Keby sme boli v tvojom bludisku, bol by som tam?“
„Nebojím sa ťa.“
„Samozrejme, že nie. Tak som to nemyslel.“
Znovu sa zasmeje, steny sa pritom s prasknutím rozletia a
zmiznú. Zostaneme v kruhu svetla. Štyri vzdychne a zloží zo mňa
ruky. Rýchlo vstanem a oprášim sa, hoci dobre viem, že sa na mňa
nenalepila žiadna špina. Utriem si dlane do riflí. Na chrbte zrazu
pocítim nepríjemný chlad, chýba mi teplo jeho tela.
Stojí predo mnou a naširoko sa usmieva. Neviem sa rozhodnúť,
či sa mi výraz v jeho očiach páči, alebo nie.
„Možno by si sa najlepšie hodila do Otvorenosti,“ podotkne.
„Lebo si nanič klamárka.“
„Ak sa dobre pamätám, môj test to dosť jednoznačne vylúčil.“
Pokrúti hlavou. „Test ti nepovie vôbec nič.“
Prižmúrim oči. „Čo sa mi snažíš povedať? Že ťa do
Neohrozenosti nezaradil test?“
Vzrušenie mi prúdi v žilách spolu s krvou, poháňa ho nádej.
Štyri sa možno prizná, že je divergentný, rovnako ako ja, a spoločne
zistíme, čo to vlastne znamená.
„Nie, nie celkom,“ zahabká. „Ja…“
Obzrie sa ponad plece a zmĺkne. Pár metrov za ním stojí žena a
mieri na nás pištoľou. Vôbec sa nehýbe, tvár má úplne obyčajnú –
keby sme v tomto momente odišli, ani by som si ju nezapamätala.
Napravo odo mňa sa objaví stôl. Leží na ňom pištoľ a jediný náboj.
Prečo na nás tá žena nestrieľa?
Aha. Zrazu mi svitne. Štyri sa nebojí o vlastný život. Jeho strach
súvisí s pištoľou na stole.
„Musíš ju zabiť,“ poviem potichu.
„Zakaždým.“
„Nie je skutočná.“
„Ale vyzerá tak.“ Zahryzne si do pery. „Mám pocit, že ju naozaj
musím zavraždiť.“
„Keby bola skutočná, už by zastrelila ona teba.“
„Dokážem to,“ prikývne. „Proste to urobím. Tento nie je… až
taký zlý. Zvládam to bez veľkej paniky.“
Možno cíti menej paniky, ale viac hrôzy. Vidím mu ju v očiach,
keď berie pištoľ a otvára komoru, ako keby to robil už tisíckrát – a
možno to aj naozaj robil. Vloží náboj do komory a oboma rukami
zdvihne pištoľ pred seba. Zavrie jedno oko a pomaly sa nadýchne.
S výdychom vystrelí a ženina hlava sa mykne dozadu. Zbadám
záblesk červenej a odvrátim sa. Počujem, ako dopadne na dlážku.
Štyri pustí pištoľ na zem a spoločne pozeráme na nehybné telo.
Hovoril pravdu, naozaj to vyzeralo veľmi reálne. Nevymýšľaj!
Schmatnem ho za rameno.
„Poď. Hýbme sa ďalej.“
Keď ho ešte raz potiahnem, konečne sa spamätá a nasleduje ma.
Prejdeme okolo stola a ženino telo náhle zmizne. Zostane len v
našich spomienkach. Ako by som sa cítila, keby som pri každom
prechode svojím bludiskom musela niekoho zabiť? Možno to
čoskoro zistím.
Ešte nad niečím si lámem hlavu: bludisko nám vraj kladie do
cesty prekážky, ktorých sa najväčšmi bojíme. Štyri síce spanikáril v
skrini aj na streche, ale tú ženu zabil bez väčších ťažkostí. Zdá sa, že
simulácia zneužije všetok strach, ktorý v človeku nájde, a Štyri jej
toho veľa neposkytuje.
„Najhoršie na koniec,“ zašepká.
Pred nami sa hýbe tmavá postava, zakráda sa po okraji
svetelného kruhu a čaká, kým urobíme ďalší krok. Kto to je? Koho
Štyri stretáva v najhorších nočných morách?
Objaví sa vysoký štíhly muž s nakrátko ostrihanými vlasmi.
Ruku skrýva za chrbtom. Na sebe má sivé oblečenie členov
Sebazaprenia.
„Marcus,“ zašepkám.
„Teraz by si mala zistiť, ako sa naozaj volám,“ vraví Štyri
roztraseným hlasom.
„Je to tvoj…“ Skáčem pohľadom z jedného na druhého. Marcus
pomaly kráča vpred, Štyri opatrne ustupuje. Zrazu všetky dieliky
mozaiky zapadnú na správne miesto. Marcov syn prestúpil do
Neohrozenosti. Volal sa…
„Tobias.“
Marcus nám ukáže ruky. Okolo jednej päste má omotaný opasok.
Pomaly si ho odvíja z prstov.
„Robím to len pre tvoje dobro,“ povie a ozvena jeho hlas
desaťnásobne vráti.
Do kruhu svetla sa tlačí tucet Marcov, všetci s rovnakým
opaskom v ruke a s rovnako bezvýraznou tvárou. Keď naraz
žmurknú, ich oči sa premenia na prázdne čierne priepasti. Opasky sa
plazia po zemi, ktorú teraz pokrývajú biele dlaždice. Po chrbte mi
prebehnú zimomriavky. Informovaní obvinili Marca z krutosti.
Výnimočne mali pravdu.
Štyri, teda vlastne Tobias, celý zmeravie. Zhrbí sa, pôsobí
omnoho staršie a zároveň omnoho mladšie. Prvý Marcus napriahne
ruku a chystá sa udrieť, opasok mu preletí ponad plece. Tobias sa
prikrčí dozadu a rukami si zakryje tvár.
Hodím sa pred neho, opasok ma zasiahne do ruky a obtočí sa mi
okolo zápästia. Pálčivá bolesť mi vystrelí až po lakeť. Zatnem zuby,
celou silou potiahnem a vytrhnem Marcusovi opasok z ruky.
Odmotám si ho zo zápästia a chytím za pracku.
Mávnem rukou najrýchlejšie, ako viem, prudkým pohybom si
takmer vykĺbim ruku, a udriem Marcusa do pleca. Skríkne a s
vystretými rukami sa na mňa vrhne, jeho nechty pripomínajú pazúry.
Tobias ma odsotí za seba, takže stojí medzi mnou a otcom. Vyzerá
zúrivo, nie vystrašene.
Všetci Marcusovia zmiznú. Všetky žiarivky sa zažnú a osvetlia
dlhú, úzku miestnosť s ošarpanými tehlovými stenami a betónovou
podlahou.
„To je všetko?“ spýtam sa. „Všetko, čoho sa najviac bojíš? Prečo
tam boli len štyri…“ zarazím sa. Len štyri fóbie.
„Aha.“ Obzriem sa naňho ponad plece. „Preto ťa tak volajú.“
Pri pohľade na jeho tvár mi zlyhá hlas. Oči má vytreštené a ústa
pootvorené, v tomto svetle vyzerá takmer zraniteľne. Pri inej
príležitosti by som jeho výraz opísala ako posvätnú úctu, ale netuším,
prečo by sa tak mal pozerať práve na mňa.
Chytí ma za lakeť, palcom mi zľahka zatlačí na jemnú kožu v
lakťovej jamke a pritiahne si ma k sebe. Zápästie ma stále štípe ako
po skutočnom údere, no vôbec neočervenelo. Tobias mi pritisne pery
na líce, potom ma pevnejšie chytí za plecia a priloží mi tvár ku krku,
jeho dych ma šteklí na kľúčnej kosti.
Na okamih zmeraviem, potom ho s povzdychom objímem.
„Všetko dobre dopadlo,“ vydýchnem potichu. „Dostali sme sa
cez bludisko.“
Zdvihne ruku a prehrabne mi vlasy prstami, pár pramienkov mi
zastrčí za ucho a bezmyšlienkovite sa s nimi pohráva. Mlčky na seba
hľadíme.
„Ty si ma cez to dostala,“ povie napokon.
Vyschlo mi v hrdle. Snažím sa ignorovať výboje elektriny, ktoré
mnou prechádzajú pri každom jeho dotyku. „Ľahko sa hrám na
statočnú, keď nebojujem proti vlastnému strachu.“
Spustím ruky, nenápadne si ich utriem do riflí a dúfam, že si to
nevšimne.
Ak si to aj všimne, nijako to nedá najavo a prepletie si so mnou
prsty.
„Poď,“ povie. „Chcem ti ukázať ešte niečo.“
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Poznámka: Komentár môže zverejniť iba člen tohto blogu.