TRINÁSTA KAPITOLA
RÁNO BEZ PRESTANIA zívam a ledva sa dovlečiem do
telocvične. Na jednom konci stojí veľký terč a pri dverách stôl plný
nožov. Zase budeme triafať do terča. Aspoňže to nebude bolieť.
Eric stojí v strede miestnosti tak strnulo, ako keby mu niekto
vymenil chrbticu za oceľovú tyč. Pri pohľade naňho mám pocit, že
vzduch v miestnosti oťažel a chce ma zadusiť. Keď sa opieral o
stenu, mohla som ho ignorovať, ale teraz sa už nemôžem tváriť, že tu
nie je.
„Zajtra vás čaká posledný deň prvej fázy,“ oznámi Eric. „Zase
budete zápasiť. Dnes sa naučíte mieriť. Vezmite si po tri nože.“ Hlas
má hlbší než bežne. „A dobre sa pozerajte, Štyri vám predvedie
správnu techniku hádzania.“
Zostaneme stáť ako primrazení.
„Pohyb!“
Rozoberieme si nože. Sú ľahšie než puška, ale keď ich držím,
mám zvláštny pocit, ako keby som robila niečo zakázané.
„Dnes má nanič náladu,“ zamrmle Christina.
„Niekedy máva aj dobrú?“ odpoviem protiotázkou, hoci tuším,
čo má na mysli.
Vždy, keď sa mu Štyri otočí chrbtom, Eric naňho jedovato
zazerá. Včerajšia prehra ho asi naštvala väčšmi, než navonok priznal.
Zajatie vlajky je otázka cti a Neohrozeným na cti nesmierne záleží.
Väčšmi než na zdravom rozume.
Keď Štyri hodí nôž, sledujem jeho ruku. Pri druhom pokuse si
všimnem, ako stojí. S výdychom púšťa nôž a zakaždým zasiahne
cieľ.
„Zoradiť!“ zavelí Eric.
Netreba sa ponáhľať, pomyslím si. Ako hovorievala mama, keď
ma učila pliesť: práca chvatná, málo platná. Mala by som k tomu
pristupovať ako k mentálnemu cvičeniu, nie telesnému. Prvých pár
minút teda trénujem bez noža, nájdem správny postoj a nacvičím si
pohyb ruky.
Eric sa za nami nepokojne prechádza.
„Niekto tu asi dostal po hlave,“ skonštatuje Peter. Všimol si ma,
hoci medzi nami stojí niekoľko ľudí. „Hej, drevo! Nevieš, čo je to
nôž?“
Ignorujem ho a ešte chvíľu skúšam hod s nožom v ruke, ale
nepustím ho. Nevšímam si Ericove kroky, Petrove posmešky a
neodbytný pocit, že ma Štyri sleduje, a hodím nôž. Otáča sa okolo
vlastnej osi a narazí do dosky. Čepeľ sa nezasekne, ale aj tak som
zasiahla terč ako prvá.
Uškrniem sa, keď Peter zase netrafí. Nemôžem si pomôcť.
„Hej, Peter,“ podpichnem ho. „Nevieš, čo je to terč?“
Christina vedľa mňa vyprskne do smiechu a vzápätí zručne trafí
do terča.
V priebehu nasledujúcej polhodiny sa to podarí všetkým, s
výnimkou Ala. Jeho nože zásadne padajú na zem alebo sa odrážajú
od stien. Ostatní si vyťahujú nože z dreva, on svoje zbiera po zemi.
Po ďalšom neúspešnom pokuse k nemu napochoduje Eric a oborí
sa naňho: „To si fakt taký neschopný? Potrebuješ okuliare? Alebo ti
ten terč máme posunúť bližšie?“
Al očervenie. Skúsi to znovu, ale nôž zaletí asi meter napravo od
terča. Točí sa a narazí do steny.
„To malo byť čo, zelenáč?“ potichu sa spýta Eric a nakloní sa k
Alovi bližšie.
Zahryznem si do pery. Toto nedopadne dobre.
„Vy-vyšmykol sa mi,“ zajachce Al.
„No, myslím, že by si mal ísť preň,“ povie Eric. Pohľadom
prebehne po našich tvárach. Všetci sme prestali hádzať. „Kázal som
vám, aby ste prestali?“ okríkne nás.
Nože poslušne lietajú k terču. Erica sme už videli naštvaného, ale
toto je horšie. V očiach má takmer besný výraz.
„Ísť preň?“ Al vytreští oči. „Ale veď všetci hádžu!“
„No a?“
„A ja nechcem, aby ma trafili.“
„Podľa mňa sa môžeš spoľahnúť, že ostatní mieria lepšie než ty.“
Eric naznačí úsmev, ale pohľad má stále rovnako krutý. „Choď si po
ten nôž.“
Al väčšinou neodvráva, nech nám Neohrození prikážu čokoľvek.
Podľa mňa nie zo strachu, len si uvedomuje, že protesty by mu vôbec
nepomohli. Lenže tentoraz vzdorovito zatne širokú sánku. Už má
poslušnosti plné zuby.
„Nie,“ povie.
„Prečo nie?“ Eric mu uprie prenikavé oči na tvár. „Bojíš sa?“
„Že ma prebodne letiaci nôž? Jasné, že áno!“ nedá sa Al.
Úprimnosť sa mu vypomstí. Odmietnutie by mu Eric možno
odpustil.
„Všetci prestaňte!“ skríkne Eric.
Okamžite zastaneme a zmĺkneme. Svoju malú dýku pevne
zovriem v dlani.
„Všetci preč.“ Eric pozrie na Ala. „Okrem teba.“
Pustím dýku a nechám ju padnúť na zaprášenú dlážku. Spolu s
ostatnými sa stiahnem na kraj miestnosti. Všetci sa tlačia predo mňa,
aby si pozreli divadlo, z ktorého sa mi zviera žalúdok: Al kontra
Ericov hnev.
„Postav sa pred terč,“ prikáže Eric.
Al kráča naspäť k terču, mohutné ruky sa mu trasú.
„Hej, Štyri.“ Eric sa obzrie ponad plece. „Môžeš na chvíľu?“
Štyri sa poškriabe hrotom noža na obočí a pristúpi k Ericovi. Má
tmavé kruhy pod očami a napätý výraz v tvári – je rovnako unavený
ako všetci ostatní.
„Bude okolo teba hádzať nože, kým sa nenaučíš nehybne stáť,“
povie Eric Alovi.
„Fakt by to inak nešlo?“ spýta sa Štyri znudeným hlasom, ale
vôbec nevyzerá znudene. Z tváre aj z tela mu vyžaruje napätie.
Zovriem ruky do pästí. Štyri síce predstiera ľahostajnosť, ale v
skutočnosti spochybňuje Ericovu autoritu. Len málokedy to robí tak
otvorene.
Eric naňho chvíľu potichu zazerá. Štyri neuhne pohľadom.
Sekundy plynú a nechty sa mi zarývajú do dlaní.
„Nezabúdaj, že hlavné slovo mám ja,“ povie Eric tak potichu, že
ho ledva počujem. „Tu aj kdekoľvek inde.“
Štyri nepohne ani svalom, ale do tváre sa mu nahrnie červeň.
Nože zovrie tak tuho, až mu obelejú hánky, a otočí sa k Alovi.
Al vytriešťa tmavé oči a ruky sa mu trasú. Štyri odhodlane zatne
zuby. V hrudi mi zovrie hnev a vykypí mi z úst. „Prestaňte!“
Štyri otáča nôž v ruke, prstami pomaličky hladká čepeľ. Pozrie
na mňa tak škaredo, až mám pocit, že sa mením na kameň. Zaslúžim
si to. Nemala som otvoriť ústa pred Ericom, nemala som ich otvoriť
vôbec.
„Stáť pred terčom vie každý idiot. Nič si tým nedokážeš. Akurát,
že nás šikanuješ, a to je, ak si dobre pamätám, prejav zbabelosti.“
„Keď sa ti to zdá také ľahké, choď ho vystriedať,“ zahučí Eric.
Stáť pred terčom je to posledné, po čom túžim, ale už sa
nemôžem vzdať. Odrezala som si všetky ústupové cesty. Pretlačím sa
dopredu a cestou ma niekto strčí do pleca.
„A bude po tvojej peknej tváričke,“ zasyčí Peter. Potom si ma
akože lepšie obzrie a dodá: „Neboj sa, veď aj tak žiadnu nemáš.“
Naberiem rovnováhu a kráčam k Alovi. Vďačne na mňa kývne.
Snažím sa povzbudzujúco usmiať, ale nevládzem. Postavím sa pred
dosku. Hlava mi nesiaha ani po stred terča, ale to nevadí. Štyri drží
tri nože, jeden v pravej ruke, dva v ľavej.
Vyschne mi v hrdle. Snažím sa prehltnúť a pozriem naňho. Štyri
vždy mieri presne. Netrafí ma. Nič mi nehrozí.
Zdvihnem bradu. Ani sa nepohnem. Ak sa strhnem od ľaku,
ukážem Ericovi, že to nie je také ľahké, priznám, že som zbabelec.
„Ak sa pohneš,“ povie Štyri, pomaly a dôrazne, „Al pôjde
naspäť. Jasné?“
Prikývnem.
Stále mi pozerá do očí, zdvihne ruku, napriahne ju dozadu a hodí
nôž. Čepeľ preletí vzduchom ako blesk a vzápätí začujem náraz.
Zaryla sa do dosky asi pätnásť centimetrov od môjho líca. Zavriem
oči. Vďakabohu.
„Už máš dosť, drevo?“ spýta sa Štyri.
Spomeniem si na Alove vytreštené oči a vzlyky do vankúša a
pokrútim hlavou. „Nie.“
„Tak otvor oči.“ Ukáže si medzi obočie.
Pozerám naňho a tisnem si ruky k bokom, aby nikto nepostrehol,
že sa trasú. Štyri si prehodí nôž z ľavej ruky do pravej. Vnímam len
jeho oči a zrazu sa druhý nôž zabodne do terča nad mojou hlavou.
Tentoraz bližšie, cítim, že mi trčí tesne nad lebkou.
„Kašli na to, drevo,“ provokuje Štyri. „Pošli sem niekoho iného.“
Prečo ma núti vzdať sa? Chce, aby som zlyhala?
„Sklapni, Štyri!“
Zatočí v prstoch posledný nôž a ja zadržím dych. Keď napriahne
ruku a hodí nôž, v očiach sa mu podozrivo zablysne. Nôž letí rovno
na mňa. Stuhnem. Keď trafí do terča, zaštípe ma ucho a na koži ma
pošteklí pramienok krvi. Hneď sa presvedčím aj prstami. Porezal ma.
Podľa jeho pohľadu usudzujem, že to urobil naschvál.
„Rád by som zostal a pozrel sa, či ste všetci takí odvážni ako
ona,“ úlisne povie Eric, „ale myslím, že nadnes stačilo.“
Stisne mi plece. Prsty má suché a studené a pozerá na mňa
majetnícky, ako keby si môj úspech chcel privlastniť. Neopätujem
jeho úsmev. Nerobila som to preňho.
„Mal by som na teba dávať dobrý pozor,“ dodá.
Zamrazí ma strach, v hrudi, v hlave aj v prstoch. Zdá sa mi, že
mám slovo DIVERGENTNÁ napísané na čele, a keď sa na mňa bude
dosť dlho pozerať, prečíta si ho. Ibaže Eric len zdvihne ruku z môjho
pleca a odchádza.
Ja zostávam a Štyri takisto. Počkám, kým sa miestnosť
nevyprázdni a dvere nezavrú, a obrátim sa k nemu.
„Ako sa…“ začne.
„Spravil si to naschvál!“ skríknem.
„Áno, spravil,“ povie potichu. „A mala by si mi poďakovať, že
som ti pomohol.“
Zaškrípem zubami. „Poďakovať? Takmer si mi odrezal ucho a
celý čas si do mňa rýpal. Prečo by som ti mala ďakovať?“
„Vieš čo, už mám plné zuby čakania, kedy to konečne
pochopíš!“
Zazerá na mňa, ale jeho oči aj tak pôsobia zamyslene. Majú
zvláštny odtieň modrej, taký tmavý, že vyzerajú takmer čierne, s
drobným fliačikom svetlejšej modrej na ľavej dúhovke, pri kútiku
oka.
„Pochopím? Čo mám pochopiť? Že si chcel Ericovi dokázať, aký
si drsný? Že si rovnaký sadista ako on?“
„Nie som sadista.“ Nekričí. Potešilo by ma, keby riadne zvýšil
hlas, to by ma desilo trochu menej. Nakloní tvár tesne ku mne.
Pripomenie mi to moment z testu, keď som ležala pár centimetrov od
tesákov bojového psa. „Keby som ti chcel ublížiť, nemyslíš si, že by
som to už urobil?“
Vykročí k dverám a zabodne nôž do stola tak silno, že tam
zostane stáť, s rúčkou ukazujúcou do stropu.
„Ja…“ začnem kričať, ale Štyri už zmizol. Frustrovane
zvriesknem a utriem si trochu krvi z ucha.
telocvične. Na jednom konci stojí veľký terč a pri dverách stôl plný
nožov. Zase budeme triafať do terča. Aspoňže to nebude bolieť.
Eric stojí v strede miestnosti tak strnulo, ako keby mu niekto
vymenil chrbticu za oceľovú tyč. Pri pohľade naňho mám pocit, že
vzduch v miestnosti oťažel a chce ma zadusiť. Keď sa opieral o
stenu, mohla som ho ignorovať, ale teraz sa už nemôžem tváriť, že tu
nie je.
„Zajtra vás čaká posledný deň prvej fázy,“ oznámi Eric. „Zase
budete zápasiť. Dnes sa naučíte mieriť. Vezmite si po tri nože.“ Hlas
má hlbší než bežne. „A dobre sa pozerajte, Štyri vám predvedie
správnu techniku hádzania.“
Zostaneme stáť ako primrazení.
„Pohyb!“
Rozoberieme si nože. Sú ľahšie než puška, ale keď ich držím,
mám zvláštny pocit, ako keby som robila niečo zakázané.
„Dnes má nanič náladu,“ zamrmle Christina.
„Niekedy máva aj dobrú?“ odpoviem protiotázkou, hoci tuším,
čo má na mysli.
Vždy, keď sa mu Štyri otočí chrbtom, Eric naňho jedovato
zazerá. Včerajšia prehra ho asi naštvala väčšmi, než navonok priznal.
Zajatie vlajky je otázka cti a Neohrozeným na cti nesmierne záleží.
Väčšmi než na zdravom rozume.
Keď Štyri hodí nôž, sledujem jeho ruku. Pri druhom pokuse si
všimnem, ako stojí. S výdychom púšťa nôž a zakaždým zasiahne
cieľ.
„Zoradiť!“ zavelí Eric.
Netreba sa ponáhľať, pomyslím si. Ako hovorievala mama, keď
ma učila pliesť: práca chvatná, málo platná. Mala by som k tomu
pristupovať ako k mentálnemu cvičeniu, nie telesnému. Prvých pár
minút teda trénujem bez noža, nájdem správny postoj a nacvičím si
pohyb ruky.
Eric sa za nami nepokojne prechádza.
„Niekto tu asi dostal po hlave,“ skonštatuje Peter. Všimol si ma,
hoci medzi nami stojí niekoľko ľudí. „Hej, drevo! Nevieš, čo je to
nôž?“
Ignorujem ho a ešte chvíľu skúšam hod s nožom v ruke, ale
nepustím ho. Nevšímam si Ericove kroky, Petrove posmešky a
neodbytný pocit, že ma Štyri sleduje, a hodím nôž. Otáča sa okolo
vlastnej osi a narazí do dosky. Čepeľ sa nezasekne, ale aj tak som
zasiahla terč ako prvá.
Uškrniem sa, keď Peter zase netrafí. Nemôžem si pomôcť.
„Hej, Peter,“ podpichnem ho. „Nevieš, čo je to terč?“
Christina vedľa mňa vyprskne do smiechu a vzápätí zručne trafí
do terča.
V priebehu nasledujúcej polhodiny sa to podarí všetkým, s
výnimkou Ala. Jeho nože zásadne padajú na zem alebo sa odrážajú
od stien. Ostatní si vyťahujú nože z dreva, on svoje zbiera po zemi.
Po ďalšom neúspešnom pokuse k nemu napochoduje Eric a oborí
sa naňho: „To si fakt taký neschopný? Potrebuješ okuliare? Alebo ti
ten terč máme posunúť bližšie?“
Al očervenie. Skúsi to znovu, ale nôž zaletí asi meter napravo od
terča. Točí sa a narazí do steny.
„To malo byť čo, zelenáč?“ potichu sa spýta Eric a nakloní sa k
Alovi bližšie.
Zahryznem si do pery. Toto nedopadne dobre.
„Vy-vyšmykol sa mi,“ zajachce Al.
„No, myslím, že by si mal ísť preň,“ povie Eric. Pohľadom
prebehne po našich tvárach. Všetci sme prestali hádzať. „Kázal som
vám, aby ste prestali?“ okríkne nás.
Nože poslušne lietajú k terču. Erica sme už videli naštvaného, ale
toto je horšie. V očiach má takmer besný výraz.
„Ísť preň?“ Al vytreští oči. „Ale veď všetci hádžu!“
„No a?“
„A ja nechcem, aby ma trafili.“
„Podľa mňa sa môžeš spoľahnúť, že ostatní mieria lepšie než ty.“
Eric naznačí úsmev, ale pohľad má stále rovnako krutý. „Choď si po
ten nôž.“
Al väčšinou neodvráva, nech nám Neohrození prikážu čokoľvek.
Podľa mňa nie zo strachu, len si uvedomuje, že protesty by mu vôbec
nepomohli. Lenže tentoraz vzdorovito zatne širokú sánku. Už má
poslušnosti plné zuby.
„Nie,“ povie.
„Prečo nie?“ Eric mu uprie prenikavé oči na tvár. „Bojíš sa?“
„Že ma prebodne letiaci nôž? Jasné, že áno!“ nedá sa Al.
Úprimnosť sa mu vypomstí. Odmietnutie by mu Eric možno
odpustil.
„Všetci prestaňte!“ skríkne Eric.
Okamžite zastaneme a zmĺkneme. Svoju malú dýku pevne
zovriem v dlani.
„Všetci preč.“ Eric pozrie na Ala. „Okrem teba.“
Pustím dýku a nechám ju padnúť na zaprášenú dlážku. Spolu s
ostatnými sa stiahnem na kraj miestnosti. Všetci sa tlačia predo mňa,
aby si pozreli divadlo, z ktorého sa mi zviera žalúdok: Al kontra
Ericov hnev.
„Postav sa pred terč,“ prikáže Eric.
Al kráča naspäť k terču, mohutné ruky sa mu trasú.
„Hej, Štyri.“ Eric sa obzrie ponad plece. „Môžeš na chvíľu?“
Štyri sa poškriabe hrotom noža na obočí a pristúpi k Ericovi. Má
tmavé kruhy pod očami a napätý výraz v tvári – je rovnako unavený
ako všetci ostatní.
„Bude okolo teba hádzať nože, kým sa nenaučíš nehybne stáť,“
povie Eric Alovi.
„Fakt by to inak nešlo?“ spýta sa Štyri znudeným hlasom, ale
vôbec nevyzerá znudene. Z tváre aj z tela mu vyžaruje napätie.
Zovriem ruky do pästí. Štyri síce predstiera ľahostajnosť, ale v
skutočnosti spochybňuje Ericovu autoritu. Len málokedy to robí tak
otvorene.
Eric naňho chvíľu potichu zazerá. Štyri neuhne pohľadom.
Sekundy plynú a nechty sa mi zarývajú do dlaní.
„Nezabúdaj, že hlavné slovo mám ja,“ povie Eric tak potichu, že
ho ledva počujem. „Tu aj kdekoľvek inde.“
Štyri nepohne ani svalom, ale do tváre sa mu nahrnie červeň.
Nože zovrie tak tuho, až mu obelejú hánky, a otočí sa k Alovi.
Al vytriešťa tmavé oči a ruky sa mu trasú. Štyri odhodlane zatne
zuby. V hrudi mi zovrie hnev a vykypí mi z úst. „Prestaňte!“
Štyri otáča nôž v ruke, prstami pomaličky hladká čepeľ. Pozrie
na mňa tak škaredo, až mám pocit, že sa mením na kameň. Zaslúžim
si to. Nemala som otvoriť ústa pred Ericom, nemala som ich otvoriť
vôbec.
„Stáť pred terčom vie každý idiot. Nič si tým nedokážeš. Akurát,
že nás šikanuješ, a to je, ak si dobre pamätám, prejav zbabelosti.“
„Keď sa ti to zdá také ľahké, choď ho vystriedať,“ zahučí Eric.
Stáť pred terčom je to posledné, po čom túžim, ale už sa
nemôžem vzdať. Odrezala som si všetky ústupové cesty. Pretlačím sa
dopredu a cestou ma niekto strčí do pleca.
„A bude po tvojej peknej tváričke,“ zasyčí Peter. Potom si ma
akože lepšie obzrie a dodá: „Neboj sa, veď aj tak žiadnu nemáš.“
Naberiem rovnováhu a kráčam k Alovi. Vďačne na mňa kývne.
Snažím sa povzbudzujúco usmiať, ale nevládzem. Postavím sa pred
dosku. Hlava mi nesiaha ani po stred terča, ale to nevadí. Štyri drží
tri nože, jeden v pravej ruke, dva v ľavej.
Vyschne mi v hrdle. Snažím sa prehltnúť a pozriem naňho. Štyri
vždy mieri presne. Netrafí ma. Nič mi nehrozí.
Zdvihnem bradu. Ani sa nepohnem. Ak sa strhnem od ľaku,
ukážem Ericovi, že to nie je také ľahké, priznám, že som zbabelec.
„Ak sa pohneš,“ povie Štyri, pomaly a dôrazne, „Al pôjde
naspäť. Jasné?“
Prikývnem.
Stále mi pozerá do očí, zdvihne ruku, napriahne ju dozadu a hodí
nôž. Čepeľ preletí vzduchom ako blesk a vzápätí začujem náraz.
Zaryla sa do dosky asi pätnásť centimetrov od môjho líca. Zavriem
oči. Vďakabohu.
„Už máš dosť, drevo?“ spýta sa Štyri.
Spomeniem si na Alove vytreštené oči a vzlyky do vankúša a
pokrútim hlavou. „Nie.“
„Tak otvor oči.“ Ukáže si medzi obočie.
Pozerám naňho a tisnem si ruky k bokom, aby nikto nepostrehol,
že sa trasú. Štyri si prehodí nôž z ľavej ruky do pravej. Vnímam len
jeho oči a zrazu sa druhý nôž zabodne do terča nad mojou hlavou.
Tentoraz bližšie, cítim, že mi trčí tesne nad lebkou.
„Kašli na to, drevo,“ provokuje Štyri. „Pošli sem niekoho iného.“
Prečo ma núti vzdať sa? Chce, aby som zlyhala?
„Sklapni, Štyri!“
Zatočí v prstoch posledný nôž a ja zadržím dych. Keď napriahne
ruku a hodí nôž, v očiach sa mu podozrivo zablysne. Nôž letí rovno
na mňa. Stuhnem. Keď trafí do terča, zaštípe ma ucho a na koži ma
pošteklí pramienok krvi. Hneď sa presvedčím aj prstami. Porezal ma.
Podľa jeho pohľadu usudzujem, že to urobil naschvál.
„Rád by som zostal a pozrel sa, či ste všetci takí odvážni ako
ona,“ úlisne povie Eric, „ale myslím, že nadnes stačilo.“
Stisne mi plece. Prsty má suché a studené a pozerá na mňa
majetnícky, ako keby si môj úspech chcel privlastniť. Neopätujem
jeho úsmev. Nerobila som to preňho.
„Mal by som na teba dávať dobrý pozor,“ dodá.
Zamrazí ma strach, v hrudi, v hlave aj v prstoch. Zdá sa mi, že
mám slovo DIVERGENTNÁ napísané na čele, a keď sa na mňa bude
dosť dlho pozerať, prečíta si ho. Ibaže Eric len zdvihne ruku z môjho
pleca a odchádza.
Ja zostávam a Štyri takisto. Počkám, kým sa miestnosť
nevyprázdni a dvere nezavrú, a obrátim sa k nemu.
„Ako sa…“ začne.
„Spravil si to naschvál!“ skríknem.
„Áno, spravil,“ povie potichu. „A mala by si mi poďakovať, že
som ti pomohol.“
Zaškrípem zubami. „Poďakovať? Takmer si mi odrezal ucho a
celý čas si do mňa rýpal. Prečo by som ti mala ďakovať?“
„Vieš čo, už mám plné zuby čakania, kedy to konečne
pochopíš!“
Zazerá na mňa, ale jeho oči aj tak pôsobia zamyslene. Majú
zvláštny odtieň modrej, taký tmavý, že vyzerajú takmer čierne, s
drobným fliačikom svetlejšej modrej na ľavej dúhovke, pri kútiku
oka.
„Pochopím? Čo mám pochopiť? Že si chcel Ericovi dokázať, aký
si drsný? Že si rovnaký sadista ako on?“
„Nie som sadista.“ Nekričí. Potešilo by ma, keby riadne zvýšil
hlas, to by ma desilo trochu menej. Nakloní tvár tesne ku mne.
Pripomenie mi to moment z testu, keď som ležala pár centimetrov od
tesákov bojového psa. „Keby som ti chcel ublížiť, nemyslíš si, že by
som to už urobil?“
Vykročí k dverám a zabodne nôž do stola tak silno, že tam
zostane stáť, s rúčkou ukazujúcou do stropu.
„Ja…“ začnem kričať, ale Štyri už zmizol. Frustrovane
zvriesknem a utriem si trochu krvi z ucha.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Poznámka: Komentár môže zverejniť iba člen tohto blogu.