OSEMNÁSTA KAPITOLA
ZATIAĽ TO VYZERÁ, že druhá fáza pozostáva zo sedenia na
tmavej chodbe a hádania, čo sa asi deje za zavretými dverami.
Oproti mne sedí Uriah, naľavo od neho Marlene, napravo Lynn.
V prvej fáze nás od kandidátov z Neohrozenosti oddelili, ale odteraz
budeme trénovať spolu. Aspoň to nám Štyri povedal, než zmizol za
dverami.
„Takže,“ ozve sa Lynn a podrážkou oškiera dlážku. „Kto z vás
skončil prvý, há?“
Najprv jej odpovie rozpačité ticho, potom si Peter odkašle.
„Ja,“ povie.
„Stavím sa, že by som ťa zložila.“ Lynn to vyhlási ako úplnú
samozrejmosť a končekmi prstov si ľahostajne krúti krúžok v obočí.
„Ja som druhá, ale teba by stopro knokautoval ktorýkoľvek z nás.“
Takmer sa zasmejem. Keby som zostala v Sebazaprení, jej
poznámka by mi pripadala neslušná a zbytočná, ale medzi
Neohrozenými sú podobné provokácie zjavne na dennom poriadku.
Pomaly ich začínam očakávať.
„Na tvojom mieste by som si tým nebol taký istý,“ nedá sa Peter.
Oči sa mu nebezpečne zalesknú. „Kto je prvý?“
„Uriah,“ povie Lynn. „A viem to stopercentne. Vieš si
predstaviť, koľko rokov sme sa na toto pripravovali?“
Ak nás chce zastrašiť, darí sa jej výborne. Už mi naskočila husia
koža.
Než Peter stihne odpovedať, Štyri otvorí dvere a zavolá Lynn
dnu. Odchádza a vyholená hlava sa jej leskne v modrom svetle lampy
na konci chodby.
„Ty si teda prvý,“ osloví Will Uriaha.
Uriah pokrčí plecami. „Hej. No a?“
„Nezdá sa ti trochu neférové, že vy ste sa na toto pripravovali
celý život, a my sa máme všetko naučiť za pár týždňov?“ spýta sa
Will s prižmúrenými očami.
„Ani nie. Jasné, v prvej fáze záleží na zručnostiach, ale na druhú
sa nemôže pripraviť nikto. Aspoň to nám vždy tvrdili.“
Nikto neodpovie. Dvadsať minút ticho sedíme. Každú minútu
odstopujem na hodinkách. Potom sa dvere konečne otvoria a Štyri
vyvolá ďalšie meno.
„Peter.“
Každá minúta mi rašpľuje nervy ako brúsny papier. Postupne
odchádzajú ďalší a ďalší, napokon so mnou na chodbe zostanú len
Drew a Uriah. Drew podupkáva nohou, Uriah si bubnuje prstami po
kolene a ja sa snažím sedieť úplne nehybne. Z miestnosti na konci
chodby počujem tlmené mrmlanie. Mám podozrenie, že aj ten zvuk
je súčasťou hry, ktorú s nami hrajú. Pri každej príležitosti sa nám
snažia nahnať čo najväčší strach.
Dvere sa otvoria a Štyri kývne na mňa. „Poď, Tris.“
Vstanem a prejdem okolo chalanov. Drew vystrčí nohu, aby ma
potkol, ale v poslednej chvíli ju preskočím. Od toľkého opierania o
stenu ma bolí chrbát.
Štyri ma jemne chytí za plece, vovedie ma dnu a zavrie za mnou
dvere.
Keď zbadám, čo je vnútri, okamžite zaspätkujem a narazím mu
do hrude.
V miestnosti stojí kovové kreslo so sklopeným operadlom
podobné tomu, na ktorom som sedela pri teste. A vedľa je známy
prístroj. Chýbajú len zrkadlá na stenách a zo stropu nežiari svetlo.
Len na stole v rohu svieti monitor počítača.
„Sadni si,“ povie Štyri. Stisne mi plecia a postrčí ma dopredu.
„Aká simulácia ma čaká?“ spýtam sa. Robím, čo môžem, aby sa
mi netriasol hlas, ale nezaberá to.
„Už ti niekto povedal, že máš čeliť svojmu strachu?“ spýta sa.
„U nás to berieme doslovne. Simulácia ťa naučí kontrolovať pocity
uprostred nebezpečenstva.“
Roztrasenou rukou sa chytím za čelo. Simulácie nie sú skutočné,
nemôžu ma naozaj ohroziť. Logicky by som sa ich teda nemala báť,
ale vnútornosti mi zovrie inštinktívny strach. Len s vypätím všetkých
síl sa donútim prejsť ku kreslu, sadnem si a pritisnem hlavu na
operadlo. Chlad kovu mi preniká cez oblečenie.
„Už si niekedy pomáhal pri testoch predpokladov?“ spýtam sa.
Podľa všetkého by to zvládal.
„Nie. Drevám sa pokiaľ možno vyhýbam.“
Netuším, prečo by sa niekto chcel vyhýbať členom Sebazaprenia.
V prípade Neohrozenosti alebo Otvorenosti by som to ešte
pochopila, odvaha a úprimnosť niekedy nútia ľudí robiť divné veci,
ale prečo Sebazaprenie?
„Prečo?“
„Načo sa pýtaš? Myslíš, že ti naozaj odpoviem?“
„Prečo hovoríš v hádankách, keď nechceš, aby som sa ťa niečo
pýtala?“
Prstami sa mi letmo dotkne krku. Celá stuhnem. Nežné gesto?
Omyl, musí mi odhrnúť vlasy. Po niečom poťuká, zdvihnem hlavu,
aby som to videla. V jednej ruke drží injekčnú striekačku s dlhou
ihlou, palec opiera o piest. Tekutina v striekačke má oranžový
nádych.
„Injekcia?“ Vyschne mi v ústach. Ihly ma väčšinou nedesia, ale
táto vyzerá nebezpečne.
„Tu používame modernejšiu verziu simulácie a iné sérum,“
vysvetlí. „Nedostaneš žiadne drôty ani elektródy.“
„Ako to môže fungovať bez drôtov?“
„No, ja sa pripojím drôtmi, aby som videl, čo sa deje. Ale ty
dostaneš sérum s miniatúrnym vysielačom, ktorý posiela údaje do
počítača.“
Otočí mi hlavu a opatrne mi vpichne ihlu do jemnej pokožky na
bočnej strane hrdla. Celým krkom mi prenikne tupá bolesť. Myknem
sa a snažím sa sústrediť na jeho pokojnú tvár.
„Sérum začne účinkovať o šesťdesiat sekúnd. Simulácia
prebehne inak než na teste,“ vysvetľuje. „Okrem toho, že obsahuje
vysielač, sérum stimuluje amygdalu, teda časť mozgu, ktorá
spracováva negatívne pocity – ako napríklad strach – a vyvolá
halucináciu. Údaje o elektrickej aktivite v tvojom mozgu sa potom
prenesú do počítača, ktorý tvoj prelud premení na obraz. Uvidím ho
na monitore. Záznam potom posuniem administrátorom. V simulácii
zostaneš, až kým sa neupokojíš, teda kým sa ti nespomalí tep a
nedostaneš pod kontrolu dýchanie.“
Snažím sa sledovať jeho slová, ale myšlienky sa mi pletú. Cítim
známe príznaky strachu: spotené dlane, búšiace srdce, ťažobu v
hrudi, sucho v ústach, hrču v hrdle, plytké dýchanie. Štyri položí
dlane na operadlo povedľa mojej hlavy a nakloní sa ku mne.
„Buď statočná, Tris,“ zašepká. „Prvý raz je to vždy najhoršie.“
Posledná vec, ktorú uvidím, sú jeho oči.
+++
Stojím na lúke zarastenej suchou trávou, ktorá mi siaha po pás.
Vzduch smrdí dymom a páli ma v nose. Obloha nado mnou má farbu
žlče. Naháňa mi strach, bezmyšlienkovite sa prikrčím nižšie.
Začujem trepotanie, ako keby vietor rozfukoval stránky knihy,
lenže žiadny vietor necítim. Vzduch je nehybný, ani teplý, ani
studený, vlastne mi vôbec nepripomína normálny vzduch, ale dýchať
môžem. Zhora sa na mňa znesie tieň.
Niečo mi pristane na pleci. Zacítim tlak a škrabnutie pazúrov,
mávnem rukou dopredu, aby som útočníka striasla. Zaženiem sa a
narazím na niečo hladké a krehké. Pierko. Zahryznem si do pery a
pozriem nabok. Vrana veľká ako moje predlaktie otočí hlavu a
zaostrí na mňa jedno prenikavé oko.
Zatnem zuby a znovu ju udriem. Pazúry zaryje hlbšie a nepohne
sa ani o centimeter. Skríknem, skôr od zlosti než od bolesti, a
zasiahnem ju oboma rukami, no vrana odhodlane trčí na mieste a
zazerá na mňa jedným okom. Pierka sa jej lesknú v žltkastom svetle.
Zahrmí a počujem kvapkanie dažďa na zemi, ale nepadne ani
kvapka.
Obloha stmavne, ako keď mrak zastrie slnko. Pozriem hore,
hlavu stále odťahujem čo najďalej od vrany na pleci. Rúti sa ku mne
celý kŕdeľ, armáda natiahnutých pazúrov a otvorených zobákov.
Krákanie z nespočetných krkov naplní povetrie. Zamieria dolu ako
súvislá masa, strmhlav sa vrhnú k zemi, stovky čiernych očiek sa
zlomyseľne lesknú.
Chcem utiecť, ale nohy sa mi pevne prilepili na zem, odmietajú
sa pohnúť, presne ako vrana na mojom pleci. Kŕdeľ ma obkľúči, uši
mi naplní plieskanie krídel, zobáky ma ďobú do pliec, pazúry sa
zarývajú do šiat. Vrieskam, až kým sa mi oči nezalejú slzami, a
mlátim okolo seba rukami. Udieram do pevných tiel, ale nič
nezmôžem, je ich príliš veľa. Stovky proti jednej. Ďobú ma do
končekov prstov a tlačia sa ku mne, krídla sa mi otierajú o zátylok,
pazúrmi mi trhajú vlasy.
Zvíjam sa a kŕčovito sa mykám, nakoniec sa zrútim na zem a
zakryjem si hlavu rukami. Zo všetkých strán sa na mňa tlačia
krákajúce zobáky. V tráve sa niečo hmýri, jedna vrana sa mi pchá
pod ruku. Keď otvorím oči, ďobne ma rovno do tváre, zobákom mi
trafí nos. Na trávu kvapká krv. Vzlyknem a udriem vranu dlaňou, ale
popod druhú ruku mi prekĺzne ďalšia a zaborí mi pazúry do trička.
Kričím, fňukám.
„Pomoc!“ zakvílim. „Pomoc!“
Trepot krídel ešte zosilnie, v ušiach mi znie ako súvislý rev. Páli
ma celé telo, vrany sú všade a ja nevládzem dýchať, nevládzem
myslieť. Zalapám po dychu a do úst sa mi nahrnú pierka, perie sa mi
tlačí do hrdla, do pľúc, do žíl, krv mi nahradila jeho mŕtva tiaž.
„Pomoc,“ vzlykám a kričím, opustila ma všetka súdnosť.
Zomieram, zomieram, zomieram.
Kožu mám v jednom ohni a krvácam, od ohlušujúceho krákania
mi zalieha v ušiach, ale predsa neumieram a spomeniem si, že sa to
nedeje naozaj, lenže mne to pripadá skutočné, až príliš skutočné.
Buď statočná, radil mi Štyri, v hlave sa mi ozýva jeho hlas. Zakričím
naňho, vdýchnem perie a vydýchnem „Pomoc!“, no žiadna pomoc
neprichádza, som sama.
V simulácii zostaneš, až kým sa neupokojíš, pokračuje.
Zakašlem, po tvári mi stekajú slzy, pod ruky mi vlezie ďalšia vrana.
Jej ostrý zobák cítim pri ústach, potom mi prekĺzne cez pery a
zaškrípe o zuby. Vrana mi vopchá hlavu do úst, celou silou do nej
zahryznem a jazyk mi zaplaví odporná chuť. Odpľujem si a zatnem
zuby, aby sa to neopakovalo, ale vtedy sa mi už štvrtá vrana dobýja
do topánky a piata ma ďobe do rebier.
Upokoj sa. Nemôžem, nedokážem to, hlava mi treští.
Dýchaj. Ústa držím pevne zavreté a nasajem vzduch nosom. Už
som tu strávila celé hodiny, celé dni. Vydýchnem nosom. V hrudi mi
splašene bije srdce. Musím ho spomaliť. Znovu sa nadýchnem,
kašlem na stekajúce slzy.
Vydám zo seba ešte jeden vzlyk a donútim sa vystrieť,
natiahnem sa v pichľavej tráve. Rozprestriem ruky a dýcham. Vrany
mi tlačia a ďobú do bokov, plazia sa podo mňa ako červy. Dovolím
im to. Už sa nebránim pred krákaním, pazúrmi ani zobákmi a po
jednom uvoľňujem svaly. Zmierim sa s osudom. Skončím ako
oďobaná mŕtvola. Nevadí.
Celé telo mi zachváti bolesť.
Otvorím oči. Zase sedím na kovovom kresle.
Zvriesknem a mlátim sa po hlave, rukách aj nohách, aby som
odohnala vrany, ale kŕdeľ už zmizol, hoci stále cítim šteklenie peria
na zátylku, pazúry zaryté do pleca, štípanie rozdriapanej pokožky.
Zastenám, pritiahnem kolená k hrudi a skryjem si tvár.
Pocítim ruku na pleci a zaženiem sa päsťou, zasiahnem niečo
pevné, ale živé. „Nedotýkaj sa ma!“ vzlyknem.
„Už je koniec,“ povie Štyri. Nemotorne ma pohladká po vlasoch.
Spomeniem si, ako ma po vlasoch hladkal otec, keď ma bozkával na
dobrú noc, a ako sa ich dotýkala mama, keď ma strihala. Prejdem si
dlaňami po ramenách, stále oprašujem pierka, hoci viem, že na mne
žiadne nie sú.
„Tris.“
Hojdám sa v kovovom kresle.
„Tris, odprevadím ťa do izby, dobre?“
„Nie!“ odseknem. Zdvihnem hlavu a snažím sa škaredo naňho
pozrieť, ale cez slzy ho ani nevidím. „Nemôžu ma vidieť, takúto…“
„Prosím ťa, daj si pohov,“ prevráti očami. „Pôjdeme zadnými
dverami.“
„Nepotrebujem, aby si ma…“ pokrútim hlavou. Celé telo sa mi
trasie a premáha ma taká slabosť, že ani neviem, či sa vôbec udržím
na nohách, ale musím to skúsiť. Prečo práve mňa treba odprevadiť do
spálne? Aj keby ma nevideli, dozvedia sa to, budú ma ohovárať.
„Nevymýšľaj.“
Chytí ma za rameno a zdvihne zo stoličky. Žmurkám, až kým z
očí nevyženiem všetky slzy, utriem si líca chrbtom ruky a dovolím
mu, aby ma odviedol k dverám za monitorom.
Mlčky kráčame chodbou. Po pár sto metroch si vytrhnem ruku z
jeho zovretia a zastanem.
„Prečo si mi to musel spraviť?“ spýtam sa. „Načo je to dobré?
Nevedela som, že keď si vyberiem Neohrozenosť, odsúdim sa na
celé týždne mučenia!“
„Čakala si, že zbabelosť prekonáš len tak?“
„Ako mi toto pomôže prekonať zbabelosť?! Zbabelosť je o
rozhodnutiach v skutočnom živote, a v skutočnom živote by som sa
nenechala zožrať vranami!“ pritisnem si dlane na tvár a vzlykám do
nich.
Mlčky pri mne stojí. Plačem len pár sekúnd, potom si zase
utriem tvár. „Chcem ísť domov,“ hlesnem.
Lenže tú možnosť som stratila. Už mi zostáva len Neohrozenosť
alebo chatrče bezprizorných.
Nepozerá na mňa súcitne. Len sa na mňa pozerá. V tmavej
chodbe jeho oči vyzerajú čierne. Pery má pevne stisnuté.
„Každý sa potrebuje naučiť rozhodovať navzdory strachu,“
vysvetlí. „Tá lekcia by sa zišla aj vašim z drevárne. To sa ťa snažíme
naučiť. Ak sa to nenaučíš, mala by si vypadnúť, lebo o teba nemáme
záujem.“
„Snažím sa.“ Zachveje sa mi spodná pera. „Ale zlyhala som.
Stále zlyhávam.“
Vzdychne. „Čo myslíš, Tris, ako dlho si trčala v simulácii?“
„Netuším.“ Pokrútim hlavou. „Pol hodiny?“
„Tri minúty. Dostala si sa z toho trikrát rýchlejšie než ostatní.
Nech si urobila čokoľvek, určite si nezlyhala.“
Tri minúty?
Letmo sa usmeje. „Zajtra to zvládneš ešte lepšie. Uvidíš.“
„Zajtra?“
Položí mi ruku na chrbát a vedie ma k spálni. Sústredím sa na
jemný tlak jeho prstov a vrany mi na chvíľu úplne vyfučia z hlavy.
„Čo si ty videl v prvej simulácii?“
„Nie čo, skôr koho.“ Pokrčí plecami. „Na tom nezáleží.“
„Už si ten strach prekonal?“
„Ešte nie.“ Prídeme k dverám spálne, Štyri sa oprie o stenu a
strčí si ruky do vreciek. „Možno sa mi to nikdy nepodarí.“
„Takže ten strach nezmizne?“
„Niekedy áno. Inokedy ho nahradí ďalší.“ Prevlečie si palce cez
pútka nohavíc. „Nemusíš sa strachu úplne zbaviť. To sa nedá. Musíš
sa ho naučiť kontrolovať a oslobodiť sa od neho. O to nám ide.“
Prikývnem. Kedysi som si myslela, že Neohrození sa neboja
ničoho. Aspoň na prvý pohľad sa mi to zdalo. Myslela som, že strach
nepoznajú, hoci v skutočnosti ho možno len dokonale ovládajú.
„Okrem toho, prvá simulácia ti málokedy ukáže tvoj skutočný
strach,“ dodá.
„Čo tým myslíš?“
„Fakt sa bojíš vrán?“ spýta sa s náznakom úsmevu. Pri pohľade
na milý výraz v jeho očiach úplne zabudnem, že je to môj tréner.
Premenil sa na normálneho chalana, ktorý ma odprevadil k izbe a
nenútene sa so mnou baví. „Keď nejakú uvidíš, začneš jačať a utekáš
preč?“
„Nie. Aspoň zatiaľ.“ Uvažujem, že k nemu pristúpim bližšie.
Nemám na to žiadny rozumný dôvod, len som zvedavá, aký by to bol
pocit. Chcem to vyskúšať.
Hlupaňa, vynadá mi hlas v mojej hlave.
Pristúpim bližšie a tiež sa opriem o stenu. Hlavu nakloním
nabok, aby som mu videla do tváre. Ako vtedy na ruskom kolese,
presne viem, aká medzera nás delí. Pätnásť centimetrov. Nakloním sa
dopredu a zmenším ju. Zrazu mi je teplejšie, ako keby z neho
vychádzala nejaká energia, ktorú cítim len z bezprostrednej blízkosti.
„Čoho sa teda naozaj bojím?“ spýtam sa.
„Netuším. To môžeš vedieť iba ty.“
Pomaly prikývnem. Okamžite mi napadne aspoň desať možností,
ale ťažko by som mohla odhadnúť, ktorá je správna. Ak vôbec
existuje len jediná správna.
„Nevedela som, že dostať sa do Neohrozenosti bude také ťažké,“
vyhŕknem a vzápätí sa začudujem, že som to vyslovila. Nechce sa mi
veriť, že som to priznala nahlas. Hryziem si vnútornú stranu líca a
pozorne sledujem, ako sa Štyri tvári. Urobila som chybu, že som mu
to povedala?
„Kedysi to vraj bolo inak,“ povie a mykne plecom. Zdá sa, že
moje priznanie ho vôbec netrápi. „Myslím život v Neohrozenosti.“
„Čo sa zmenilo?“
„Vedenie. Vzorové správanie Neohrozených určuje človek, ktorý
zodpovedá za náplň tréningu. Pred šiestimi rokmi Max a ostatní
vodcovia zmenili tréningové metódy na súťaživejšie a brutálnejšie,
vraj preto, aby otestovali silu kandidátov. A tým sa zmenili všetky
priority. Stavím sa, že neuhádneš, koho majú vodcovia najradšej.“
Odpoveď je jednoznačná: Erica. Vychovali z neho sadistu a on
vychová sadistov z nás.
Lenže Štyri je iný. Naňho tréning zjavne nezaúčinkoval.
„Ak si ty skončil prvý v poradí,“ začnem, „na ktorom mieste bol
Eric?“
„Na druhom.“
„Takže by na jeho mieste chceli radšej teba.“ Pomaly prikývnem.
„On bol až druhá možnosť.“
„Prečo to hovoríš?“
„Pamätám si, ako sa k tebe Eric správal na večeri v prvý deň.
Ako keby žiarlil, aj keď už dostal, čo chce.“
Štyri neprotestuje. Určite som uhádla. Chcem sa ho spýtať, prečo
neprijal prácu, ktorú mu ponúkli, prečo tak odmieta vedúcu pozíciu,
hoci sa správa ako rodený vodca. Lenže dobre viem, ako reaguje na
príliš osobné otázky.
Potiahnem nosom, ešte raz si poutieram tvár a uhladím si vlasy.
„Vidno na mne, že som plakala?“ spýtam sa.
„Hmm.“ Nakloní sa tesne ku mne a prižmúri oči, zdá sa, že
pozorne študuje moju tvár. Kútikom úst mu pošklbáva úsmev. Ešte
kúsok bližšie a vdychovali by sme ten istý vzduch. Teda keby som
nezabudla dýchať.
„Nie, Tris,“ povie. Zvážnie a dodá: „Vyzeráš tvrdo ako skala.“
tmavej chodbe a hádania, čo sa asi deje za zavretými dverami.
Oproti mne sedí Uriah, naľavo od neho Marlene, napravo Lynn.
V prvej fáze nás od kandidátov z Neohrozenosti oddelili, ale odteraz
budeme trénovať spolu. Aspoň to nám Štyri povedal, než zmizol za
dverami.
„Takže,“ ozve sa Lynn a podrážkou oškiera dlážku. „Kto z vás
skončil prvý, há?“
Najprv jej odpovie rozpačité ticho, potom si Peter odkašle.
„Ja,“ povie.
„Stavím sa, že by som ťa zložila.“ Lynn to vyhlási ako úplnú
samozrejmosť a končekmi prstov si ľahostajne krúti krúžok v obočí.
„Ja som druhá, ale teba by stopro knokautoval ktorýkoľvek z nás.“
Takmer sa zasmejem. Keby som zostala v Sebazaprení, jej
poznámka by mi pripadala neslušná a zbytočná, ale medzi
Neohrozenými sú podobné provokácie zjavne na dennom poriadku.
Pomaly ich začínam očakávať.
„Na tvojom mieste by som si tým nebol taký istý,“ nedá sa Peter.
Oči sa mu nebezpečne zalesknú. „Kto je prvý?“
„Uriah,“ povie Lynn. „A viem to stopercentne. Vieš si
predstaviť, koľko rokov sme sa na toto pripravovali?“
Ak nás chce zastrašiť, darí sa jej výborne. Už mi naskočila husia
koža.
Než Peter stihne odpovedať, Štyri otvorí dvere a zavolá Lynn
dnu. Odchádza a vyholená hlava sa jej leskne v modrom svetle lampy
na konci chodby.
„Ty si teda prvý,“ osloví Will Uriaha.
Uriah pokrčí plecami. „Hej. No a?“
„Nezdá sa ti trochu neférové, že vy ste sa na toto pripravovali
celý život, a my sa máme všetko naučiť za pár týždňov?“ spýta sa
Will s prižmúrenými očami.
„Ani nie. Jasné, v prvej fáze záleží na zručnostiach, ale na druhú
sa nemôže pripraviť nikto. Aspoň to nám vždy tvrdili.“
Nikto neodpovie. Dvadsať minút ticho sedíme. Každú minútu
odstopujem na hodinkách. Potom sa dvere konečne otvoria a Štyri
vyvolá ďalšie meno.
„Peter.“
Každá minúta mi rašpľuje nervy ako brúsny papier. Postupne
odchádzajú ďalší a ďalší, napokon so mnou na chodbe zostanú len
Drew a Uriah. Drew podupkáva nohou, Uriah si bubnuje prstami po
kolene a ja sa snažím sedieť úplne nehybne. Z miestnosti na konci
chodby počujem tlmené mrmlanie. Mám podozrenie, že aj ten zvuk
je súčasťou hry, ktorú s nami hrajú. Pri každej príležitosti sa nám
snažia nahnať čo najväčší strach.
Dvere sa otvoria a Štyri kývne na mňa. „Poď, Tris.“
Vstanem a prejdem okolo chalanov. Drew vystrčí nohu, aby ma
potkol, ale v poslednej chvíli ju preskočím. Od toľkého opierania o
stenu ma bolí chrbát.
Štyri ma jemne chytí za plece, vovedie ma dnu a zavrie za mnou
dvere.
Keď zbadám, čo je vnútri, okamžite zaspätkujem a narazím mu
do hrude.
V miestnosti stojí kovové kreslo so sklopeným operadlom
podobné tomu, na ktorom som sedela pri teste. A vedľa je známy
prístroj. Chýbajú len zrkadlá na stenách a zo stropu nežiari svetlo.
Len na stole v rohu svieti monitor počítača.
„Sadni si,“ povie Štyri. Stisne mi plecia a postrčí ma dopredu.
„Aká simulácia ma čaká?“ spýtam sa. Robím, čo môžem, aby sa
mi netriasol hlas, ale nezaberá to.
„Už ti niekto povedal, že máš čeliť svojmu strachu?“ spýta sa.
„U nás to berieme doslovne. Simulácia ťa naučí kontrolovať pocity
uprostred nebezpečenstva.“
Roztrasenou rukou sa chytím za čelo. Simulácie nie sú skutočné,
nemôžu ma naozaj ohroziť. Logicky by som sa ich teda nemala báť,
ale vnútornosti mi zovrie inštinktívny strach. Len s vypätím všetkých
síl sa donútim prejsť ku kreslu, sadnem si a pritisnem hlavu na
operadlo. Chlad kovu mi preniká cez oblečenie.
„Už si niekedy pomáhal pri testoch predpokladov?“ spýtam sa.
Podľa všetkého by to zvládal.
„Nie. Drevám sa pokiaľ možno vyhýbam.“
Netuším, prečo by sa niekto chcel vyhýbať členom Sebazaprenia.
V prípade Neohrozenosti alebo Otvorenosti by som to ešte
pochopila, odvaha a úprimnosť niekedy nútia ľudí robiť divné veci,
ale prečo Sebazaprenie?
„Prečo?“
„Načo sa pýtaš? Myslíš, že ti naozaj odpoviem?“
„Prečo hovoríš v hádankách, keď nechceš, aby som sa ťa niečo
pýtala?“
Prstami sa mi letmo dotkne krku. Celá stuhnem. Nežné gesto?
Omyl, musí mi odhrnúť vlasy. Po niečom poťuká, zdvihnem hlavu,
aby som to videla. V jednej ruke drží injekčnú striekačku s dlhou
ihlou, palec opiera o piest. Tekutina v striekačke má oranžový
nádych.
„Injekcia?“ Vyschne mi v ústach. Ihly ma väčšinou nedesia, ale
táto vyzerá nebezpečne.
„Tu používame modernejšiu verziu simulácie a iné sérum,“
vysvetlí. „Nedostaneš žiadne drôty ani elektródy.“
„Ako to môže fungovať bez drôtov?“
„No, ja sa pripojím drôtmi, aby som videl, čo sa deje. Ale ty
dostaneš sérum s miniatúrnym vysielačom, ktorý posiela údaje do
počítača.“
Otočí mi hlavu a opatrne mi vpichne ihlu do jemnej pokožky na
bočnej strane hrdla. Celým krkom mi prenikne tupá bolesť. Myknem
sa a snažím sa sústrediť na jeho pokojnú tvár.
„Sérum začne účinkovať o šesťdesiat sekúnd. Simulácia
prebehne inak než na teste,“ vysvetľuje. „Okrem toho, že obsahuje
vysielač, sérum stimuluje amygdalu, teda časť mozgu, ktorá
spracováva negatívne pocity – ako napríklad strach – a vyvolá
halucináciu. Údaje o elektrickej aktivite v tvojom mozgu sa potom
prenesú do počítača, ktorý tvoj prelud premení na obraz. Uvidím ho
na monitore. Záznam potom posuniem administrátorom. V simulácii
zostaneš, až kým sa neupokojíš, teda kým sa ti nespomalí tep a
nedostaneš pod kontrolu dýchanie.“
Snažím sa sledovať jeho slová, ale myšlienky sa mi pletú. Cítim
známe príznaky strachu: spotené dlane, búšiace srdce, ťažobu v
hrudi, sucho v ústach, hrču v hrdle, plytké dýchanie. Štyri položí
dlane na operadlo povedľa mojej hlavy a nakloní sa ku mne.
„Buď statočná, Tris,“ zašepká. „Prvý raz je to vždy najhoršie.“
Posledná vec, ktorú uvidím, sú jeho oči.
+++
Stojím na lúke zarastenej suchou trávou, ktorá mi siaha po pás.
Vzduch smrdí dymom a páli ma v nose. Obloha nado mnou má farbu
žlče. Naháňa mi strach, bezmyšlienkovite sa prikrčím nižšie.
Začujem trepotanie, ako keby vietor rozfukoval stránky knihy,
lenže žiadny vietor necítim. Vzduch je nehybný, ani teplý, ani
studený, vlastne mi vôbec nepripomína normálny vzduch, ale dýchať
môžem. Zhora sa na mňa znesie tieň.
Niečo mi pristane na pleci. Zacítim tlak a škrabnutie pazúrov,
mávnem rukou dopredu, aby som útočníka striasla. Zaženiem sa a
narazím na niečo hladké a krehké. Pierko. Zahryznem si do pery a
pozriem nabok. Vrana veľká ako moje predlaktie otočí hlavu a
zaostrí na mňa jedno prenikavé oko.
Zatnem zuby a znovu ju udriem. Pazúry zaryje hlbšie a nepohne
sa ani o centimeter. Skríknem, skôr od zlosti než od bolesti, a
zasiahnem ju oboma rukami, no vrana odhodlane trčí na mieste a
zazerá na mňa jedným okom. Pierka sa jej lesknú v žltkastom svetle.
Zahrmí a počujem kvapkanie dažďa na zemi, ale nepadne ani
kvapka.
Obloha stmavne, ako keď mrak zastrie slnko. Pozriem hore,
hlavu stále odťahujem čo najďalej od vrany na pleci. Rúti sa ku mne
celý kŕdeľ, armáda natiahnutých pazúrov a otvorených zobákov.
Krákanie z nespočetných krkov naplní povetrie. Zamieria dolu ako
súvislá masa, strmhlav sa vrhnú k zemi, stovky čiernych očiek sa
zlomyseľne lesknú.
Chcem utiecť, ale nohy sa mi pevne prilepili na zem, odmietajú
sa pohnúť, presne ako vrana na mojom pleci. Kŕdeľ ma obkľúči, uši
mi naplní plieskanie krídel, zobáky ma ďobú do pliec, pazúry sa
zarývajú do šiat. Vrieskam, až kým sa mi oči nezalejú slzami, a
mlátim okolo seba rukami. Udieram do pevných tiel, ale nič
nezmôžem, je ich príliš veľa. Stovky proti jednej. Ďobú ma do
končekov prstov a tlačia sa ku mne, krídla sa mi otierajú o zátylok,
pazúrmi mi trhajú vlasy.
Zvíjam sa a kŕčovito sa mykám, nakoniec sa zrútim na zem a
zakryjem si hlavu rukami. Zo všetkých strán sa na mňa tlačia
krákajúce zobáky. V tráve sa niečo hmýri, jedna vrana sa mi pchá
pod ruku. Keď otvorím oči, ďobne ma rovno do tváre, zobákom mi
trafí nos. Na trávu kvapká krv. Vzlyknem a udriem vranu dlaňou, ale
popod druhú ruku mi prekĺzne ďalšia a zaborí mi pazúry do trička.
Kričím, fňukám.
„Pomoc!“ zakvílim. „Pomoc!“
Trepot krídel ešte zosilnie, v ušiach mi znie ako súvislý rev. Páli
ma celé telo, vrany sú všade a ja nevládzem dýchať, nevládzem
myslieť. Zalapám po dychu a do úst sa mi nahrnú pierka, perie sa mi
tlačí do hrdla, do pľúc, do žíl, krv mi nahradila jeho mŕtva tiaž.
„Pomoc,“ vzlykám a kričím, opustila ma všetka súdnosť.
Zomieram, zomieram, zomieram.
Kožu mám v jednom ohni a krvácam, od ohlušujúceho krákania
mi zalieha v ušiach, ale predsa neumieram a spomeniem si, že sa to
nedeje naozaj, lenže mne to pripadá skutočné, až príliš skutočné.
Buď statočná, radil mi Štyri, v hlave sa mi ozýva jeho hlas. Zakričím
naňho, vdýchnem perie a vydýchnem „Pomoc!“, no žiadna pomoc
neprichádza, som sama.
V simulácii zostaneš, až kým sa neupokojíš, pokračuje.
Zakašlem, po tvári mi stekajú slzy, pod ruky mi vlezie ďalšia vrana.
Jej ostrý zobák cítim pri ústach, potom mi prekĺzne cez pery a
zaškrípe o zuby. Vrana mi vopchá hlavu do úst, celou silou do nej
zahryznem a jazyk mi zaplaví odporná chuť. Odpľujem si a zatnem
zuby, aby sa to neopakovalo, ale vtedy sa mi už štvrtá vrana dobýja
do topánky a piata ma ďobe do rebier.
Upokoj sa. Nemôžem, nedokážem to, hlava mi treští.
Dýchaj. Ústa držím pevne zavreté a nasajem vzduch nosom. Už
som tu strávila celé hodiny, celé dni. Vydýchnem nosom. V hrudi mi
splašene bije srdce. Musím ho spomaliť. Znovu sa nadýchnem,
kašlem na stekajúce slzy.
Vydám zo seba ešte jeden vzlyk a donútim sa vystrieť,
natiahnem sa v pichľavej tráve. Rozprestriem ruky a dýcham. Vrany
mi tlačia a ďobú do bokov, plazia sa podo mňa ako červy. Dovolím
im to. Už sa nebránim pred krákaním, pazúrmi ani zobákmi a po
jednom uvoľňujem svaly. Zmierim sa s osudom. Skončím ako
oďobaná mŕtvola. Nevadí.
Celé telo mi zachváti bolesť.
Otvorím oči. Zase sedím na kovovom kresle.
Zvriesknem a mlátim sa po hlave, rukách aj nohách, aby som
odohnala vrany, ale kŕdeľ už zmizol, hoci stále cítim šteklenie peria
na zátylku, pazúry zaryté do pleca, štípanie rozdriapanej pokožky.
Zastenám, pritiahnem kolená k hrudi a skryjem si tvár.
Pocítim ruku na pleci a zaženiem sa päsťou, zasiahnem niečo
pevné, ale živé. „Nedotýkaj sa ma!“ vzlyknem.
„Už je koniec,“ povie Štyri. Nemotorne ma pohladká po vlasoch.
Spomeniem si, ako ma po vlasoch hladkal otec, keď ma bozkával na
dobrú noc, a ako sa ich dotýkala mama, keď ma strihala. Prejdem si
dlaňami po ramenách, stále oprašujem pierka, hoci viem, že na mne
žiadne nie sú.
„Tris.“
Hojdám sa v kovovom kresle.
„Tris, odprevadím ťa do izby, dobre?“
„Nie!“ odseknem. Zdvihnem hlavu a snažím sa škaredo naňho
pozrieť, ale cez slzy ho ani nevidím. „Nemôžu ma vidieť, takúto…“
„Prosím ťa, daj si pohov,“ prevráti očami. „Pôjdeme zadnými
dverami.“
„Nepotrebujem, aby si ma…“ pokrútim hlavou. Celé telo sa mi
trasie a premáha ma taká slabosť, že ani neviem, či sa vôbec udržím
na nohách, ale musím to skúsiť. Prečo práve mňa treba odprevadiť do
spálne? Aj keby ma nevideli, dozvedia sa to, budú ma ohovárať.
„Nevymýšľaj.“
Chytí ma za rameno a zdvihne zo stoličky. Žmurkám, až kým z
očí nevyženiem všetky slzy, utriem si líca chrbtom ruky a dovolím
mu, aby ma odviedol k dverám za monitorom.
Mlčky kráčame chodbou. Po pár sto metroch si vytrhnem ruku z
jeho zovretia a zastanem.
„Prečo si mi to musel spraviť?“ spýtam sa. „Načo je to dobré?
Nevedela som, že keď si vyberiem Neohrozenosť, odsúdim sa na
celé týždne mučenia!“
„Čakala si, že zbabelosť prekonáš len tak?“
„Ako mi toto pomôže prekonať zbabelosť?! Zbabelosť je o
rozhodnutiach v skutočnom živote, a v skutočnom živote by som sa
nenechala zožrať vranami!“ pritisnem si dlane na tvár a vzlykám do
nich.
Mlčky pri mne stojí. Plačem len pár sekúnd, potom si zase
utriem tvár. „Chcem ísť domov,“ hlesnem.
Lenže tú možnosť som stratila. Už mi zostáva len Neohrozenosť
alebo chatrče bezprizorných.
Nepozerá na mňa súcitne. Len sa na mňa pozerá. V tmavej
chodbe jeho oči vyzerajú čierne. Pery má pevne stisnuté.
„Každý sa potrebuje naučiť rozhodovať navzdory strachu,“
vysvetlí. „Tá lekcia by sa zišla aj vašim z drevárne. To sa ťa snažíme
naučiť. Ak sa to nenaučíš, mala by si vypadnúť, lebo o teba nemáme
záujem.“
„Snažím sa.“ Zachveje sa mi spodná pera. „Ale zlyhala som.
Stále zlyhávam.“
Vzdychne. „Čo myslíš, Tris, ako dlho si trčala v simulácii?“
„Netuším.“ Pokrútim hlavou. „Pol hodiny?“
„Tri minúty. Dostala si sa z toho trikrát rýchlejšie než ostatní.
Nech si urobila čokoľvek, určite si nezlyhala.“
Tri minúty?
Letmo sa usmeje. „Zajtra to zvládneš ešte lepšie. Uvidíš.“
„Zajtra?“
Položí mi ruku na chrbát a vedie ma k spálni. Sústredím sa na
jemný tlak jeho prstov a vrany mi na chvíľu úplne vyfučia z hlavy.
„Čo si ty videl v prvej simulácii?“
„Nie čo, skôr koho.“ Pokrčí plecami. „Na tom nezáleží.“
„Už si ten strach prekonal?“
„Ešte nie.“ Prídeme k dverám spálne, Štyri sa oprie o stenu a
strčí si ruky do vreciek. „Možno sa mi to nikdy nepodarí.“
„Takže ten strach nezmizne?“
„Niekedy áno. Inokedy ho nahradí ďalší.“ Prevlečie si palce cez
pútka nohavíc. „Nemusíš sa strachu úplne zbaviť. To sa nedá. Musíš
sa ho naučiť kontrolovať a oslobodiť sa od neho. O to nám ide.“
Prikývnem. Kedysi som si myslela, že Neohrození sa neboja
ničoho. Aspoň na prvý pohľad sa mi to zdalo. Myslela som, že strach
nepoznajú, hoci v skutočnosti ho možno len dokonale ovládajú.
„Okrem toho, prvá simulácia ti málokedy ukáže tvoj skutočný
strach,“ dodá.
„Čo tým myslíš?“
„Fakt sa bojíš vrán?“ spýta sa s náznakom úsmevu. Pri pohľade
na milý výraz v jeho očiach úplne zabudnem, že je to môj tréner.
Premenil sa na normálneho chalana, ktorý ma odprevadil k izbe a
nenútene sa so mnou baví. „Keď nejakú uvidíš, začneš jačať a utekáš
preč?“
„Nie. Aspoň zatiaľ.“ Uvažujem, že k nemu pristúpim bližšie.
Nemám na to žiadny rozumný dôvod, len som zvedavá, aký by to bol
pocit. Chcem to vyskúšať.
Hlupaňa, vynadá mi hlas v mojej hlave.
Pristúpim bližšie a tiež sa opriem o stenu. Hlavu nakloním
nabok, aby som mu videla do tváre. Ako vtedy na ruskom kolese,
presne viem, aká medzera nás delí. Pätnásť centimetrov. Nakloním sa
dopredu a zmenším ju. Zrazu mi je teplejšie, ako keby z neho
vychádzala nejaká energia, ktorú cítim len z bezprostrednej blízkosti.
„Čoho sa teda naozaj bojím?“ spýtam sa.
„Netuším. To môžeš vedieť iba ty.“
Pomaly prikývnem. Okamžite mi napadne aspoň desať možností,
ale ťažko by som mohla odhadnúť, ktorá je správna. Ak vôbec
existuje len jediná správna.
„Nevedela som, že dostať sa do Neohrozenosti bude také ťažké,“
vyhŕknem a vzápätí sa začudujem, že som to vyslovila. Nechce sa mi
veriť, že som to priznala nahlas. Hryziem si vnútornú stranu líca a
pozorne sledujem, ako sa Štyri tvári. Urobila som chybu, že som mu
to povedala?
„Kedysi to vraj bolo inak,“ povie a mykne plecom. Zdá sa, že
moje priznanie ho vôbec netrápi. „Myslím život v Neohrozenosti.“
„Čo sa zmenilo?“
„Vedenie. Vzorové správanie Neohrozených určuje človek, ktorý
zodpovedá za náplň tréningu. Pred šiestimi rokmi Max a ostatní
vodcovia zmenili tréningové metódy na súťaživejšie a brutálnejšie,
vraj preto, aby otestovali silu kandidátov. A tým sa zmenili všetky
priority. Stavím sa, že neuhádneš, koho majú vodcovia najradšej.“
Odpoveď je jednoznačná: Erica. Vychovali z neho sadistu a on
vychová sadistov z nás.
Lenže Štyri je iný. Naňho tréning zjavne nezaúčinkoval.
„Ak si ty skončil prvý v poradí,“ začnem, „na ktorom mieste bol
Eric?“
„Na druhom.“
„Takže by na jeho mieste chceli radšej teba.“ Pomaly prikývnem.
„On bol až druhá možnosť.“
„Prečo to hovoríš?“
„Pamätám si, ako sa k tebe Eric správal na večeri v prvý deň.
Ako keby žiarlil, aj keď už dostal, čo chce.“
Štyri neprotestuje. Určite som uhádla. Chcem sa ho spýtať, prečo
neprijal prácu, ktorú mu ponúkli, prečo tak odmieta vedúcu pozíciu,
hoci sa správa ako rodený vodca. Lenže dobre viem, ako reaguje na
príliš osobné otázky.
Potiahnem nosom, ešte raz si poutieram tvár a uhladím si vlasy.
„Vidno na mne, že som plakala?“ spýtam sa.
„Hmm.“ Nakloní sa tesne ku mne a prižmúri oči, zdá sa, že
pozorne študuje moju tvár. Kútikom úst mu pošklbáva úsmev. Ešte
kúsok bližšie a vdychovali by sme ten istý vzduch. Teda keby som
nezabudla dýchať.
„Nie, Tris,“ povie. Zvážnie a dodá: „Vyzeráš tvrdo ako skala.“
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Poznámka: Komentár môže zverejniť iba člen tohto blogu.