TRIDSIATA KAPITOLA
SOM PRIPRAVENÁ. Do miestnosti vojdem ozbrojená, nie
pištoľou alebo nožom, ale plánom, ktorý som si pripravila včera.
Tobias mi povedal, že v tretej fáze záleží najmä na mentálnej
príprave, tak som si vymyslela stratégie na prekonanie svojich
strachov.
Rada by som vedela, v akom poradí sa objavia. Prešľapujem na
mieste a čakám na prvú prekážku. Už teraz ledva dýcham.
Zrazu z betónu pod mojimi nohami vyrastie tráva a vlní sa vo
vetre, ktorý vôbec necítim. Rúry pod stropom vystrieda zelenkavá
obloha. Načúvam, kedy prídu vrany, a svoj strach vnímam ako niečo
vzdialené, upozorňuje ma naň búšiace srdce a zovretá hruď, ale v
mojej mysli neexistuje. Tobias mi poradil, aby som sa pokúsila zistiť,
čo tá simulácia vlastne znamená. Mal pravdu, v skutočnosti sa
nebojím vrán, no desí ma bezmocnosť.
Pri uchu mi zaplieskajú krídla a do pleca sa mi zaryjú pazúry.
Tentoraz sa nesnažím vranu zahnať. Čupnem si, počúvam
hromobitie krídel nado mnou a rukou sa hrabem v tráve, tesne nad
zemou. Čo je protikladom bezmocnosti? Sila. V Neohrozenosti som
sa po prvýkrát cítila silná, keď som držala zbraň.
V hrdle mi navrie hrča a zúfalo túžim, aby zo mňa tie pazúry
zliezli. Vrana zakráka a zovrie sa mi žalúdok, ale vzápätí v tráve
nahmatám niečo tvrdé a kovové. Pištoľ.
Namierim ju na vranu na svojom pleci a vták zmizne vo výbuchu
krvi a pierok. Otočím sa na päte, postavím sa tvárou v tvár mraku
čierneho peria, ktorý sa na mňa rúti, a namierim pištoľ na oblohu.
Stláčam spúšť a bez prestania pálim do mora vtákov nad sebou,
sledujem, ako ich tmavé telá padajú do trávy.
Pri streľbe cítim rovnaký nával sily, aký som zakúsila, keď som
prvýkrát držala pištoľ. Srdce mi prestane splašene búchať a lúka,
pištoľ aj vrany sa rozplynú. Opäť sa ocitnem v tme.
Prešľapujem z nohy na nohu a pod podrážkou mi niečo zaškrípe.
Čupnem si a prstami prejdem po studenom, hladkom povrchu. Sklo.
Rozpažím ruky a pritisnem dlane o sklené tabule. Znovu akvárium.
Nebojím sa utopenia. Neznepokojuje ma voda, ale neschopnosť
uniknúť. Desí ma vlastná slabosť. Stačí, keď sa presvedčím, že
vládzem rozbiť sklo.
Zasvietia modré svetlá a dno môjho skleného väzenia zaleje
voda, ale tentoraz ju nenechám stúpnuť. Tresknem dlaňou do steny
pred sebou a čakám, že sa rozbije.
Moja ruka sa od skla neškodne odrazí.
Zrýchli sa mi tep. Čo ak to fungovalo len v prvej simulácii, a tu
nie? Čo ak sklo nerozbijem, pokiaľ neuverím, že mi naozaj ide o
život? Voda mi špliecha na členky, priteká čoraz rýchlejšie. Musím
sa upokojiť. Upokojiť a sústrediť. Opriem sa o stenu za sebou a celou
silou kopnem. A znovu. Rozbolia ma prsty na nohách, ale nič iné sa
nestane.
Zostáva mi ešte jedna možnosť. Môžem počkať, kým voda
stúpne až po strop – už mi siaha po kolená –, a pokúsiť sa pokojne
utopiť. Opriem sa o stenu a potrasiem hlavou. Nie. Nenechám sa len
tak utopiť. Ani náhodou.
Zovriem ruky do pästí a mlátim do steny. Som silnejšia než sklo.
Sklo je tenké ako prvá škrupinka ľadu. Moja myseľ ho k tomu
donúti. Sklo je tenký ľad. Sklo je tenký ľad. Sklo je…
Sklo sa pod mojím úderom rozbije a voda sa vyleje na dlážku.
Potom ma znovu obklopí tma.
Vytrasiem si ruky. Túto prekážku som mala zvládnuť ľavou
zadnou, veď som ju prekonala aj v simulácii. Už si nemôžem dovoliť
takto strácať čas.
Zrazu ma zasiahne strašný úder zboku, ako keby sa o mňa
rozbila stena. Vyrazí mi z pľúc všetok vzduch, padnem dopredu a
lapám po dychu. Neviem plávať, takúto obrovskú rozbúrenú vodu
som doteraz videla len na obrázku. Stojím na skale s ostrými
výčnelkami, šmykľavej od vody. Pridŕžam sa jej, aby ma voda
neodplavila. Na perách cítim slanú chuť. Kútikom oka zazriem
tmavú oblohu a krvavočervený mesiac.
Zasiahne ma ďalšia vlna, rozplesne sa mi o chrbát. Udriem si
bradu o skalu a šklbne mnou náhla bolesť. More je studené, ale po
krku mi steká horúca krv. Natiahnem ruku a nahmatám okraj skaly.
Voda ma neuveriteľnou silou vlečie dolu. Držím sa ako kliešť, ale
nevládzem jej vzdorovať – voda ma stiahne a ďalšia vlna ma hodí
naspäť. Prehodí ma hore nohami a pritisne ma chrbtom o skalu, ruky
mi odtláča ďaleko od tela. Do tváre mi strieka voda, pľúca sa
dožadujú vzduchu. Prevalím sa naopak, nahmatám okraj skaly a
vytiahnem sa nad hladinu. Kým lapám po dychu, zasiahne ma ďalšia
vlna, tentoraz silnejšia, ale našťastie sa lepšie držím.
Určite sa nebojím vody. Toto je len ďalšia podoba strachu z
bezmocnosti. Aby som prekážku prekonala, musím dostať situáciu
pod kontrolu.
So zlostným výkrikom siahnem dopredu a nahmatám dieru v
skale. Roztrasenými rukami sa ťahám hore a nohy skrčím pod seba,
aby ich nezasiahla vlna. Keď si vyslobodím nohy, vstanem a
rozbehnem sa, šprintujem preč, nohami bleskurýchlo dupocem po
skale, predo mnou svieti červený mesiac, oceán za mnou mizne.
Potom zmizne úplne všetko a moje telo znehybnie. Podozrivo
znehybnie.
Pokúsim sa pohnúť rukami, ale mám ich pevne priviazané k
bokom. Pozriem dolu na lano, ktoré sa mi ovíja okolo hrude, rúk aj
nôh. Pod nohami mám naukladané drevo a za sebou vidím kôl. Som
vysoko nad zemou.
Z tieňov sa zakrádajú ľudia, všetko známe tváre. Blížia sa ku
mne kandidáti s fakľami v rukách, vedie ich Peter. Jeho oči
pripomínajú čierne diery a neprirodzene široký úškrn mu na lícach
vytvára vrásky. Z davu sa ozve smiech a postupne sa k nemu
pridávajú ďalšie a ďalšie hlasy. Uši mi naplní posmešný rehot.
Ozýva sa čoraz hlasnejšie. Peter priloží fakľu k drevu a pri zemi
sa zjavia plamene. Mihotajú sa na okraji brvien a plazia sa po kôre.
Nezápasím s lanami, ako keď som sa v tejto simulácii ocitla po prvý
raz. Namiesto toho zavriem oči a poriadne sa nadýchnem. Je to len
simulácia. Nemôže mi ublížiť. Obklopuje ma horúčava z plameňov.
Pokrútim hlavou.
„Cítiš to, drevo?“ ozve sa Peter, jeho hlas jasne počujem aj cez
smiech.
„Nie,“ poviem. Plamene stúpajú vyššie.
Potiahne nosom. „Ako pekne horíš?“
Keď otvorím oči, zrak mi zastierajú slzy.
„Vieš, čo cítim ja?“ snažím sa prekričať smiech, ktorý mi
prekáža rovnako ako horúčava. Mimovoľne šklbnem rukami, chcem
trhať laná, ale viem, že to by bola márna snaha. Nebudem sa
zbytočne namáhať. Nespanikárim.
Pomedzi plamene zazerám na Petra, horúčava mi priťahuje krv k
povrchu kože, prechádza mi celým telom, roztápa mi špičky topánok.
„Cítim dážď,“ poviem.
Nad hlavou mi zaduní hrom. Zvriesknem, keď mi plameň
oblizne končeky prstov a pokožkou mi prebehne pálčivá bolesť.
Zakloním hlavu a sústredím sa na mraky, ktoré sa nado mnou
sťahujú, ťažké a tmavé, plné dažďa. Oblohu pretne blesk a na čelo mi
dopadne prvá kvapka. Rýchlejšie, rýchlejšie! Kvapka sa mi skotúľa
po nose a ďalšia ma trafí do pleca, taká veľká, až sa mi zdá, že ma
zasiahol kameň alebo kus ľadu.
Lejú sa na mňa prívaly dažďa, syčanie prehluší smiech.
Usmejem sa od úľavy, keď dážď zahasí plamene a ochladí mi
popáleniny na rukách. Laná odpadnú. Prehrabnem si vlasy rukami.
Škoda, že sa nebojím len štyroch vecí ako Tobias. Až tak dobre
na tom nie som.
Uhladím si košeľu, a keď sa znovu poobzerám okolo, nájdem sa
vo svojej starej izbe doma. Tento strach som si ešte nevyskúšala.
Lampy sú zhasnuté, ale cez okno do izby preniká mesačné svetlo.
Jednu stenu pokrývajú zrkadlá. Zmätene sa k nej otočím. To musí
byť nejaký omyl, ja predsa nesmiem mať v izbe zrkadlá!
Odráža sa v nich moja tvár s vytreštenými očami, posteľ so
starostlivo uhladenou sivou prikrývkou, skriňa, knižnica, holé steny.
Preskočím pohľadom na okno za sebou.
Vonku stojí nejaký muž.
Po chrbtici mi skĺzne ľadový chlad ako kvapka potu a celá
zmeraviem. Spoznávam ho. Ten zjazvený muž z testu. Je oblečený v
čiernom a stojí nehybne ako socha. Žmurknem a vedľa neho sa
objavia ďalší dvaja, rovnako nehybní, ale neznámi, ich tváre
pripomínajú lebky potiahnuté kožou.
Prudko sa obrátim a muži sa zrazu premiestnia do izby. Zacúvam
k zrkadlu a pritisnem k nemu plecia.
Na moment v izbe zavládne ticho, potom mi na okno začnú
búchať päste, nie štyri alebo šesť, na sklo narážajú celé desiatky pästí
so stovkami prstov. Robia hluk, ktorý cítim až v hrudnom koši.
Potom sa zjazvený muž a jeho dvaja kumpáni pomaly a opatrne
pohnú smerom ku mne.
Prišli ma uniesť ako Peter, Drew a Al, prišli ma zabiť.
Nepochybujem o tom.
Simulácia. Je to len simulácia. So splašene tlčúcim srdcom
pritisnem dlaň na sklo za sebou a potiahnem ju doľava, presviedčam
sa, že to nie je zrkadlo, ale dvere tajnej skrinky, v ktorej nájdem
zbraň. Bude visieť pri pravej stene, len pár centimetrov od mojej
ruky. Nespúšťam oči zo zjazveného muža, ale nahmatám pištoľ a
zovriem prsty okolo pažby.
Zahryznem si do pery a vystrelím na toho zjazveného. Ani
neskontrolujem, či som ho trafila, čo najrýchlejšie namierim na
mužov bez tváre, najprv na jedného, potom na druhého. Peru si
hryziem tak silno, až ma rozbolí. Búšenie na okno stíchne, ale
nahradí ho škrekľavý zvuk, keď sa päste otvoria a zohnuté prsty
škriabu na sklo, snažia sa preniknúť dovnútra. Sklo pod tlakom rúk
zavŕzga, praskne a vzápätí sa rozbije na tisíc kúskov.
Zvriesknem.
Nemám dosť nábojov.
Bledé telá – ľudské, ale zdeformované, s rukami ohnutými v
podivných uhloch, s rozďavenými ústami plnými zubov ako ihly,
prázdnymi očnými jamkami – mi po jednom skáču do spálne,
dvíhajú sa na nohy, vrhajú sa ku mne.
Schovám sa do šatníka a zavriem dvere. Riešenie. Potrebujem
riešenie. Čupnem si a pažbu zbrane si zboku pritisnem o čelo.
Nepremôžem ich. Nepremôžem ich, takže sa musím upokojiť.
Program zaznamená môj spomaľujúci sa tep a pravidelný dych a
prejde na ďalšiu prekážku.
Sadnem si na dno šatníka. Stena za mnou zapraští. Počujem
búšenie – päste sa tentoraz dobýjajú za mnou. Napriek tomu sa
odvrátim odo dverí a v tme zaškúlim do tmy na zadnú stenu. Nie je
to stena, ale ďalšie dvere. Nemotorne ich otvorím a nazriem do
chodby. S úsmevom sa preplazím cez otvor a vstanem. Do nosa mi
udrie príjemná vôňa z kuchyne. Som doma.
Zhlboka sa nadýchnem a dom okolo mňa sa rozplynie. Na
sekundu som pozabudla, že sa naozaj nachádzam v hlavnom stane
Neohrozenosti.
Zrazu predo mnou stojí Tobias.
Nebojím sa ho. Obzriem sa ponad plece. Možno sa mám zamerať
na niečo za sebou. Ale nie – za mnou stojí len posteľ s baldachýnom.
Posteľ?
Tobias sa ku mne pomaly blíži.
Čo to má znamenať?
Šokovane naňho zízam. Usmeje sa. Prívetivým, dôverne
známym úsmevom.
Keď pritisne pery k mojim, okamžite pootvorím ústa. Zabudnúť,
že sa nachádzam v simulácii, mi pripadalo nemožné, ale mýlila som
sa. V Tobiasovej blízkosti mi vyšumí z hlavy čokoľvek.
Prstami nahmatá zips bundy, pomaly ho ťahá dolu, až kým ju
úplne neroztvorí, a potom mi ju zošuchne z pliec.
Ach, pomyslím si, keď ma znovu pobozká. Ach. Na nič iné sa
nezmôžem.
Bojím sa vzťahu s ním. Odjakživa som k prejavom lásky
pristupovala zdržanlivo, ale až teraz viem, ako hlboko je moja
ostražitosť zakorenená.
Lenže pri tejto prekážke sa cítim inak ako pri ostatných.
Zmocňuje sa ma skôr nervózna panika než slepá hrôza.
Dlaňami mi skĺzne po rukách a potom mi ich pritisne na boky,
prstami mi blúdi po nahej koži tesne nad opaskom. Zachvejem sa.
Jemne ho odstrčím sa priložím si ruky na čelo. Zaútočili na mňa
vrany a chlapi s hororovými tvárami, podpálil ma chalan, ktorý ma v
skutočnom živote takmer hodil do priepasti, dvakrát som sa takmer
utopila, a teraz si neviem poradiť? Neviem vymyslieť stratégiu proti
strachu, že chalan, ktorý sa mi páči sa so mnou chce milovať?
Simulačný Tobias ma pobozká na krk.
Snažím sa rozmýšľať. Musím tomu strachu čeliť. Potrebujem
získať kontrolu nad situáciou a nájsť spôsob, ako ju odľahčiť.
Pozriem simulačnému Tobiasovi rovno do očí a prísne mu
poviem: „Nevyspím sa s tebou v halucinácii. Jasné?“
Potom ho chytím za plecia, otočím nás a pritlačím ho k stĺpiku
postele. Pocítim niečo iné ako strach – príjemné šteklenie v bruchu,
náznak smiechu. Priviniem sa k Tobiasovi a bozkávam ho, rukami
mu pevne chytím ramená. Cítim jeho silu. Cítim sa… úžasne.
Zrazu objímam len vzduch. Tobias zmizol.
Zakryjem si ústa rukou a smejem sa, až kým sa mi do tváre
nenahrnie horúčava. Pochybujem, že by takúto prekážku musel
prekonávať aj niekto iný.
Pri uchu mi šťukne záver pištole.
Na tento strach som takmer zabudla. Do ruky mi vkĺzne pažba
pištole. Zovriem ju v dlani a ukazovák priložím na spúšť. Hore sa
rozžiari reflektor, nevedno odkiaľ, a uprostred kruhu svetla sa
objavia mama, otec a brat.
„Urob to,“ zasyčí mi do ucha hlas. Ženský, ale drsný, ako keby
sa dral z hrdla zaneseného štrkom a sklenými črepmi. Pripomína mi
Jeanine.
O sluchu sa mi opiera hlaveň pištole, cítim ju ako studený kruh
na koži. Chlad sa mi šíri do celého tela, vlasy na zátylku mi vstanú
dupkom. Utriem si spotenú dlaň do nohavíc a kútikom oka zaškúlim
na ženu. Jeanine. Okuliare má nakrivo a v očiach jej nezbadám ani
náznak ľudskosti.
Môj najhorší strach: spôsobím smrť svojej rodiny.
„Urob to,“ zopakuje, tentoraz naliehavejšie. „Urob to, inak ťa
zabijem.“
Hľadím na Caleba. Zatvári sa súcitne a prikývne. „Poď na to,
Tris,“ povie potichu. „Rozumiem. Odpúšťam ti.“
Štípu ma oči. „Nie,“ pretisnem cez bolestivo stiahnuté hrdlo.
Pokrútim hlavou.
„Dávam ti desať sekúnd!“ skríkne žena. „Desať! Deväť!“
Prejdem pohľadom z brata na otca. Pri poslednom stretnutí na
mňa len pohŕdavo fľochol, ale teraz má v naširoko otvorených očiach
nežný výraz, ktorý som v skutočnom živote nikdy nevidela.
„Tris,“ osloví ma. „Nič iné ti nezostáva.“
„Osem!“
„Tris,“ pridá sa mama. Sladko sa usmieva. „Ľúbime ťa.“
„Sedem!“
„Sklapni!“ skríknem na hlas a zdvihnem pištoľ. Zvládnem to.
Zastrelím ich. Odpustili mi. Prosia, aby som to urobila. Nežiadajú,
aby som sa pre nich obetovala. Veď ani nie sú skutoční. Patria do
simulácie.
„Šesť!“
Nie je to skutočné. Nič to neznamená. Mám pocit, že mi bratove
láskavé oči vyvŕtavajú diery do hlavy. Pištoľ sa mi šmýka v
spotených rukách.
„Päť!“
Nemám inú možnosť. Zavriem oči. Mysli. Musím niečo
vymyslieť. Srdce mi tak naliehavo bije len preto, že ide o život mne.
„Štyri! Tri!“
Čo mi to hovoril Tobias? Podľa mňa sa statočnosť a obetavosť
až tak nelíšia.
„Dva!“
Zložím prst zo spúšte a hodím pištoľ na zem. Než stihnem stratiť
nervy, otočím sa a pritisnem čelo o hlaveň nepriateľskej zbrane.
Zastreľ radšej mňa.
„Jeden!“
Začujem šťuknutie a výstrel.
pištoľou alebo nožom, ale plánom, ktorý som si pripravila včera.
Tobias mi povedal, že v tretej fáze záleží najmä na mentálnej
príprave, tak som si vymyslela stratégie na prekonanie svojich
strachov.
Rada by som vedela, v akom poradí sa objavia. Prešľapujem na
mieste a čakám na prvú prekážku. Už teraz ledva dýcham.
Zrazu z betónu pod mojimi nohami vyrastie tráva a vlní sa vo
vetre, ktorý vôbec necítim. Rúry pod stropom vystrieda zelenkavá
obloha. Načúvam, kedy prídu vrany, a svoj strach vnímam ako niečo
vzdialené, upozorňuje ma naň búšiace srdce a zovretá hruď, ale v
mojej mysli neexistuje. Tobias mi poradil, aby som sa pokúsila zistiť,
čo tá simulácia vlastne znamená. Mal pravdu, v skutočnosti sa
nebojím vrán, no desí ma bezmocnosť.
Pri uchu mi zaplieskajú krídla a do pleca sa mi zaryjú pazúry.
Tentoraz sa nesnažím vranu zahnať. Čupnem si, počúvam
hromobitie krídel nado mnou a rukou sa hrabem v tráve, tesne nad
zemou. Čo je protikladom bezmocnosti? Sila. V Neohrozenosti som
sa po prvýkrát cítila silná, keď som držala zbraň.
V hrdle mi navrie hrča a zúfalo túžim, aby zo mňa tie pazúry
zliezli. Vrana zakráka a zovrie sa mi žalúdok, ale vzápätí v tráve
nahmatám niečo tvrdé a kovové. Pištoľ.
Namierim ju na vranu na svojom pleci a vták zmizne vo výbuchu
krvi a pierok. Otočím sa na päte, postavím sa tvárou v tvár mraku
čierneho peria, ktorý sa na mňa rúti, a namierim pištoľ na oblohu.
Stláčam spúšť a bez prestania pálim do mora vtákov nad sebou,
sledujem, ako ich tmavé telá padajú do trávy.
Pri streľbe cítim rovnaký nával sily, aký som zakúsila, keď som
prvýkrát držala pištoľ. Srdce mi prestane splašene búchať a lúka,
pištoľ aj vrany sa rozplynú. Opäť sa ocitnem v tme.
Prešľapujem z nohy na nohu a pod podrážkou mi niečo zaškrípe.
Čupnem si a prstami prejdem po studenom, hladkom povrchu. Sklo.
Rozpažím ruky a pritisnem dlane o sklené tabule. Znovu akvárium.
Nebojím sa utopenia. Neznepokojuje ma voda, ale neschopnosť
uniknúť. Desí ma vlastná slabosť. Stačí, keď sa presvedčím, že
vládzem rozbiť sklo.
Zasvietia modré svetlá a dno môjho skleného väzenia zaleje
voda, ale tentoraz ju nenechám stúpnuť. Tresknem dlaňou do steny
pred sebou a čakám, že sa rozbije.
Moja ruka sa od skla neškodne odrazí.
Zrýchli sa mi tep. Čo ak to fungovalo len v prvej simulácii, a tu
nie? Čo ak sklo nerozbijem, pokiaľ neuverím, že mi naozaj ide o
život? Voda mi špliecha na členky, priteká čoraz rýchlejšie. Musím
sa upokojiť. Upokojiť a sústrediť. Opriem sa o stenu za sebou a celou
silou kopnem. A znovu. Rozbolia ma prsty na nohách, ale nič iné sa
nestane.
Zostáva mi ešte jedna možnosť. Môžem počkať, kým voda
stúpne až po strop – už mi siaha po kolená –, a pokúsiť sa pokojne
utopiť. Opriem sa o stenu a potrasiem hlavou. Nie. Nenechám sa len
tak utopiť. Ani náhodou.
Zovriem ruky do pästí a mlátim do steny. Som silnejšia než sklo.
Sklo je tenké ako prvá škrupinka ľadu. Moja myseľ ho k tomu
donúti. Sklo je tenký ľad. Sklo je tenký ľad. Sklo je…
Sklo sa pod mojím úderom rozbije a voda sa vyleje na dlážku.
Potom ma znovu obklopí tma.
Vytrasiem si ruky. Túto prekážku som mala zvládnuť ľavou
zadnou, veď som ju prekonala aj v simulácii. Už si nemôžem dovoliť
takto strácať čas.
Zrazu ma zasiahne strašný úder zboku, ako keby sa o mňa
rozbila stena. Vyrazí mi z pľúc všetok vzduch, padnem dopredu a
lapám po dychu. Neviem plávať, takúto obrovskú rozbúrenú vodu
som doteraz videla len na obrázku. Stojím na skale s ostrými
výčnelkami, šmykľavej od vody. Pridŕžam sa jej, aby ma voda
neodplavila. Na perách cítim slanú chuť. Kútikom oka zazriem
tmavú oblohu a krvavočervený mesiac.
Zasiahne ma ďalšia vlna, rozplesne sa mi o chrbát. Udriem si
bradu o skalu a šklbne mnou náhla bolesť. More je studené, ale po
krku mi steká horúca krv. Natiahnem ruku a nahmatám okraj skaly.
Voda ma neuveriteľnou silou vlečie dolu. Držím sa ako kliešť, ale
nevládzem jej vzdorovať – voda ma stiahne a ďalšia vlna ma hodí
naspäť. Prehodí ma hore nohami a pritisne ma chrbtom o skalu, ruky
mi odtláča ďaleko od tela. Do tváre mi strieka voda, pľúca sa
dožadujú vzduchu. Prevalím sa naopak, nahmatám okraj skaly a
vytiahnem sa nad hladinu. Kým lapám po dychu, zasiahne ma ďalšia
vlna, tentoraz silnejšia, ale našťastie sa lepšie držím.
Určite sa nebojím vody. Toto je len ďalšia podoba strachu z
bezmocnosti. Aby som prekážku prekonala, musím dostať situáciu
pod kontrolu.
So zlostným výkrikom siahnem dopredu a nahmatám dieru v
skale. Roztrasenými rukami sa ťahám hore a nohy skrčím pod seba,
aby ich nezasiahla vlna. Keď si vyslobodím nohy, vstanem a
rozbehnem sa, šprintujem preč, nohami bleskurýchlo dupocem po
skale, predo mnou svieti červený mesiac, oceán za mnou mizne.
Potom zmizne úplne všetko a moje telo znehybnie. Podozrivo
znehybnie.
Pokúsim sa pohnúť rukami, ale mám ich pevne priviazané k
bokom. Pozriem dolu na lano, ktoré sa mi ovíja okolo hrude, rúk aj
nôh. Pod nohami mám naukladané drevo a za sebou vidím kôl. Som
vysoko nad zemou.
Z tieňov sa zakrádajú ľudia, všetko známe tváre. Blížia sa ku
mne kandidáti s fakľami v rukách, vedie ich Peter. Jeho oči
pripomínajú čierne diery a neprirodzene široký úškrn mu na lícach
vytvára vrásky. Z davu sa ozve smiech a postupne sa k nemu
pridávajú ďalšie a ďalšie hlasy. Uši mi naplní posmešný rehot.
Ozýva sa čoraz hlasnejšie. Peter priloží fakľu k drevu a pri zemi
sa zjavia plamene. Mihotajú sa na okraji brvien a plazia sa po kôre.
Nezápasím s lanami, ako keď som sa v tejto simulácii ocitla po prvý
raz. Namiesto toho zavriem oči a poriadne sa nadýchnem. Je to len
simulácia. Nemôže mi ublížiť. Obklopuje ma horúčava z plameňov.
Pokrútim hlavou.
„Cítiš to, drevo?“ ozve sa Peter, jeho hlas jasne počujem aj cez
smiech.
„Nie,“ poviem. Plamene stúpajú vyššie.
Potiahne nosom. „Ako pekne horíš?“
Keď otvorím oči, zrak mi zastierajú slzy.
„Vieš, čo cítim ja?“ snažím sa prekričať smiech, ktorý mi
prekáža rovnako ako horúčava. Mimovoľne šklbnem rukami, chcem
trhať laná, ale viem, že to by bola márna snaha. Nebudem sa
zbytočne namáhať. Nespanikárim.
Pomedzi plamene zazerám na Petra, horúčava mi priťahuje krv k
povrchu kože, prechádza mi celým telom, roztápa mi špičky topánok.
„Cítim dážď,“ poviem.
Nad hlavou mi zaduní hrom. Zvriesknem, keď mi plameň
oblizne končeky prstov a pokožkou mi prebehne pálčivá bolesť.
Zakloním hlavu a sústredím sa na mraky, ktoré sa nado mnou
sťahujú, ťažké a tmavé, plné dažďa. Oblohu pretne blesk a na čelo mi
dopadne prvá kvapka. Rýchlejšie, rýchlejšie! Kvapka sa mi skotúľa
po nose a ďalšia ma trafí do pleca, taká veľká, až sa mi zdá, že ma
zasiahol kameň alebo kus ľadu.
Lejú sa na mňa prívaly dažďa, syčanie prehluší smiech.
Usmejem sa od úľavy, keď dážď zahasí plamene a ochladí mi
popáleniny na rukách. Laná odpadnú. Prehrabnem si vlasy rukami.
Škoda, že sa nebojím len štyroch vecí ako Tobias. Až tak dobre
na tom nie som.
Uhladím si košeľu, a keď sa znovu poobzerám okolo, nájdem sa
vo svojej starej izbe doma. Tento strach som si ešte nevyskúšala.
Lampy sú zhasnuté, ale cez okno do izby preniká mesačné svetlo.
Jednu stenu pokrývajú zrkadlá. Zmätene sa k nej otočím. To musí
byť nejaký omyl, ja predsa nesmiem mať v izbe zrkadlá!
Odráža sa v nich moja tvár s vytreštenými očami, posteľ so
starostlivo uhladenou sivou prikrývkou, skriňa, knižnica, holé steny.
Preskočím pohľadom na okno za sebou.
Vonku stojí nejaký muž.
Po chrbtici mi skĺzne ľadový chlad ako kvapka potu a celá
zmeraviem. Spoznávam ho. Ten zjazvený muž z testu. Je oblečený v
čiernom a stojí nehybne ako socha. Žmurknem a vedľa neho sa
objavia ďalší dvaja, rovnako nehybní, ale neznámi, ich tváre
pripomínajú lebky potiahnuté kožou.
Prudko sa obrátim a muži sa zrazu premiestnia do izby. Zacúvam
k zrkadlu a pritisnem k nemu plecia.
Na moment v izbe zavládne ticho, potom mi na okno začnú
búchať päste, nie štyri alebo šesť, na sklo narážajú celé desiatky pästí
so stovkami prstov. Robia hluk, ktorý cítim až v hrudnom koši.
Potom sa zjazvený muž a jeho dvaja kumpáni pomaly a opatrne
pohnú smerom ku mne.
Prišli ma uniesť ako Peter, Drew a Al, prišli ma zabiť.
Nepochybujem o tom.
Simulácia. Je to len simulácia. So splašene tlčúcim srdcom
pritisnem dlaň na sklo za sebou a potiahnem ju doľava, presviedčam
sa, že to nie je zrkadlo, ale dvere tajnej skrinky, v ktorej nájdem
zbraň. Bude visieť pri pravej stene, len pár centimetrov od mojej
ruky. Nespúšťam oči zo zjazveného muža, ale nahmatám pištoľ a
zovriem prsty okolo pažby.
Zahryznem si do pery a vystrelím na toho zjazveného. Ani
neskontrolujem, či som ho trafila, čo najrýchlejšie namierim na
mužov bez tváre, najprv na jedného, potom na druhého. Peru si
hryziem tak silno, až ma rozbolí. Búšenie na okno stíchne, ale
nahradí ho škrekľavý zvuk, keď sa päste otvoria a zohnuté prsty
škriabu na sklo, snažia sa preniknúť dovnútra. Sklo pod tlakom rúk
zavŕzga, praskne a vzápätí sa rozbije na tisíc kúskov.
Zvriesknem.
Nemám dosť nábojov.
Bledé telá – ľudské, ale zdeformované, s rukami ohnutými v
podivných uhloch, s rozďavenými ústami plnými zubov ako ihly,
prázdnymi očnými jamkami – mi po jednom skáču do spálne,
dvíhajú sa na nohy, vrhajú sa ku mne.
Schovám sa do šatníka a zavriem dvere. Riešenie. Potrebujem
riešenie. Čupnem si a pažbu zbrane si zboku pritisnem o čelo.
Nepremôžem ich. Nepremôžem ich, takže sa musím upokojiť.
Program zaznamená môj spomaľujúci sa tep a pravidelný dych a
prejde na ďalšiu prekážku.
Sadnem si na dno šatníka. Stena za mnou zapraští. Počujem
búšenie – päste sa tentoraz dobýjajú za mnou. Napriek tomu sa
odvrátim odo dverí a v tme zaškúlim do tmy na zadnú stenu. Nie je
to stena, ale ďalšie dvere. Nemotorne ich otvorím a nazriem do
chodby. S úsmevom sa preplazím cez otvor a vstanem. Do nosa mi
udrie príjemná vôňa z kuchyne. Som doma.
Zhlboka sa nadýchnem a dom okolo mňa sa rozplynie. Na
sekundu som pozabudla, že sa naozaj nachádzam v hlavnom stane
Neohrozenosti.
Zrazu predo mnou stojí Tobias.
Nebojím sa ho. Obzriem sa ponad plece. Možno sa mám zamerať
na niečo za sebou. Ale nie – za mnou stojí len posteľ s baldachýnom.
Posteľ?
Tobias sa ku mne pomaly blíži.
Čo to má znamenať?
Šokovane naňho zízam. Usmeje sa. Prívetivým, dôverne
známym úsmevom.
Keď pritisne pery k mojim, okamžite pootvorím ústa. Zabudnúť,
že sa nachádzam v simulácii, mi pripadalo nemožné, ale mýlila som
sa. V Tobiasovej blízkosti mi vyšumí z hlavy čokoľvek.
Prstami nahmatá zips bundy, pomaly ho ťahá dolu, až kým ju
úplne neroztvorí, a potom mi ju zošuchne z pliec.
Ach, pomyslím si, keď ma znovu pobozká. Ach. Na nič iné sa
nezmôžem.
Bojím sa vzťahu s ním. Odjakživa som k prejavom lásky
pristupovala zdržanlivo, ale až teraz viem, ako hlboko je moja
ostražitosť zakorenená.
Lenže pri tejto prekážke sa cítim inak ako pri ostatných.
Zmocňuje sa ma skôr nervózna panika než slepá hrôza.
Dlaňami mi skĺzne po rukách a potom mi ich pritisne na boky,
prstami mi blúdi po nahej koži tesne nad opaskom. Zachvejem sa.
Jemne ho odstrčím sa priložím si ruky na čelo. Zaútočili na mňa
vrany a chlapi s hororovými tvárami, podpálil ma chalan, ktorý ma v
skutočnom živote takmer hodil do priepasti, dvakrát som sa takmer
utopila, a teraz si neviem poradiť? Neviem vymyslieť stratégiu proti
strachu, že chalan, ktorý sa mi páči sa so mnou chce milovať?
Simulačný Tobias ma pobozká na krk.
Snažím sa rozmýšľať. Musím tomu strachu čeliť. Potrebujem
získať kontrolu nad situáciou a nájsť spôsob, ako ju odľahčiť.
Pozriem simulačnému Tobiasovi rovno do očí a prísne mu
poviem: „Nevyspím sa s tebou v halucinácii. Jasné?“
Potom ho chytím za plecia, otočím nás a pritlačím ho k stĺpiku
postele. Pocítim niečo iné ako strach – príjemné šteklenie v bruchu,
náznak smiechu. Priviniem sa k Tobiasovi a bozkávam ho, rukami
mu pevne chytím ramená. Cítim jeho silu. Cítim sa… úžasne.
Zrazu objímam len vzduch. Tobias zmizol.
Zakryjem si ústa rukou a smejem sa, až kým sa mi do tváre
nenahrnie horúčava. Pochybujem, že by takúto prekážku musel
prekonávať aj niekto iný.
Pri uchu mi šťukne záver pištole.
Na tento strach som takmer zabudla. Do ruky mi vkĺzne pažba
pištole. Zovriem ju v dlani a ukazovák priložím na spúšť. Hore sa
rozžiari reflektor, nevedno odkiaľ, a uprostred kruhu svetla sa
objavia mama, otec a brat.
„Urob to,“ zasyčí mi do ucha hlas. Ženský, ale drsný, ako keby
sa dral z hrdla zaneseného štrkom a sklenými črepmi. Pripomína mi
Jeanine.
O sluchu sa mi opiera hlaveň pištole, cítim ju ako studený kruh
na koži. Chlad sa mi šíri do celého tela, vlasy na zátylku mi vstanú
dupkom. Utriem si spotenú dlaň do nohavíc a kútikom oka zaškúlim
na ženu. Jeanine. Okuliare má nakrivo a v očiach jej nezbadám ani
náznak ľudskosti.
Môj najhorší strach: spôsobím smrť svojej rodiny.
„Urob to,“ zopakuje, tentoraz naliehavejšie. „Urob to, inak ťa
zabijem.“
Hľadím na Caleba. Zatvári sa súcitne a prikývne. „Poď na to,
Tris,“ povie potichu. „Rozumiem. Odpúšťam ti.“
Štípu ma oči. „Nie,“ pretisnem cez bolestivo stiahnuté hrdlo.
Pokrútim hlavou.
„Dávam ti desať sekúnd!“ skríkne žena. „Desať! Deväť!“
Prejdem pohľadom z brata na otca. Pri poslednom stretnutí na
mňa len pohŕdavo fľochol, ale teraz má v naširoko otvorených očiach
nežný výraz, ktorý som v skutočnom živote nikdy nevidela.
„Tris,“ osloví ma. „Nič iné ti nezostáva.“
„Osem!“
„Tris,“ pridá sa mama. Sladko sa usmieva. „Ľúbime ťa.“
„Sedem!“
„Sklapni!“ skríknem na hlas a zdvihnem pištoľ. Zvládnem to.
Zastrelím ich. Odpustili mi. Prosia, aby som to urobila. Nežiadajú,
aby som sa pre nich obetovala. Veď ani nie sú skutoční. Patria do
simulácie.
„Šesť!“
Nie je to skutočné. Nič to neznamená. Mám pocit, že mi bratove
láskavé oči vyvŕtavajú diery do hlavy. Pištoľ sa mi šmýka v
spotených rukách.
„Päť!“
Nemám inú možnosť. Zavriem oči. Mysli. Musím niečo
vymyslieť. Srdce mi tak naliehavo bije len preto, že ide o život mne.
„Štyri! Tri!“
Čo mi to hovoril Tobias? Podľa mňa sa statočnosť a obetavosť
až tak nelíšia.
„Dva!“
Zložím prst zo spúšte a hodím pištoľ na zem. Než stihnem stratiť
nervy, otočím sa a pritisnem čelo o hlaveň nepriateľskej zbrane.
Zastreľ radšej mňa.
„Jeden!“
Začujem šťuknutie a výstrel.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Poznámka: Komentár môže zverejniť iba člen tohto blogu.