TRIDSIATA TRETIA KAPITOLA
CESTOU Z JEDÁLNE sa snažím zastihnúť Tobiasa samého, ale
v hustom dave starých a nových členov sa mi to nepodarí, príval
gratulantov nás čoskoro rozdelí. Poviem si, že sa vykradnem zo
spálne, keď všetci zaspia, a vyhľadám ho. Lenže bludisko strachu ma
zjavne vyčerpalo väčšmi, než som si myslela, onedlho už pokojne
odfukujem spolu s ostatnými.
Zobudí ma vŕzganie matracov a šuchot krokov. V tme najprv
sotva vidím, ale postupne si na ňu privyknem a rozoznám Christinu,
ako si zaväzuje šnúrky na topánkach. Otvorím ústa, že sa jej opýtam,
čo to stvára, ale vtom oproti nám zbadám Willa, ako si oblieka
košeľu. Nikto nespí, ale všetci mlčia.
„Christina,“ zasyčím. Ani na mňa nepozrie, tak ju chytím za
plece a zatrasiem ňou. „Christina!“
Nič. Ďalej si zaväzuje šnúrky.
Pri pohľade na jej tvár sa mi stiahne žalúdok. Oči má otvorené,
ale bezvýrazné, svaly úplne uvoľnené, ústa pootvorené. Hýbe sa, ale
vôbec nesleduje, čo robí. Nespí, ale nie je ani pri vedomí. Všetci
ostatní vyzerajú presne rovnako.
Prejdem na opačnú stranu miestnosti a skúsim osloviť Willa.
Keď sa poobliekajú, všetci sa zoradia za seba a potichu zamieria von
zo spálne. Chytím Willa za rameno, aby som ho zadržala, ale proti
sile, ktorá ho ženie dopredu, nič nezmôžem. Zatnem zuby a držím ho
ako kliešť, päty zarývam do podlahy. Will ma ťahá so sebou.
Všetci sú ako námesační.
Nahmatám topánky. Nemôžem tu zostať sama. Bleskovo si
zaviažem šnúrky, oblečiem si bundu a šprintujem za ostatnými.
Čoskoro ich dobehnem a zladím s nimi krok. V priebehu pár sekúnd
si uvedomím, že sa hýbu ako jeden človek, tou istou nohou
vykračujú dopredu, tou istou rukou švihajú dozadu. Snažím sa ich
napodobniť, ale ten rytmus mi pripadá čudný.
Pochodujeme smerom k Jame, ale keď prídeme ku vchodu, čelo
hada zabočí doľava. Na chodbe stojí Max a pozoruje nás. Srdce mi
bije ako splašené, upieram čo najneprítomnejší pohľad priamo
dopredu a sústredím sa na vlastné nohy. Keď okolo neho
prechádzam, nervy mám napäté na prasknutie. Všimne si ma.
Všimne si, že nie som vygumovaná ako ostatní, a stane sa mi niečo
príšerné.
Maxove tmavé oči sa na mne ani nezastavia.
Vyjdeme po schodoch a rovnakým tempom pokračujeme po
štyroch chodbách. Posledná vyústi do rozľahlej jaskyne. Vnútri sa už
hemží početný dav.
Stoja tam rady stolov, obložené kopami niečoho čierneho. Keď
sa k nim dostanem sotva na pol metra, konečne rozoznám, čo ich
tvorí. Zbrane.
Ako inak. Eric vravel, že včera dostali injekciu všetci členovia
frakcie. Neohrozenosť je vygumovaná, poslušná, vycvičená zabíjať.
Dokonalá armáda.
Vezmem si zbraň, puzdro a opasok, presne ako Will predo mnou.
Snažím sa čo najvernejšie napodobniť jeho pohyby, ale nedokážem
predvídať, čo sa chystá urobiť. Darí sa mi horšie, než by som chcela.
Zatnem zuby. Musím sa spoľahnúť, že ma nikto nepozoruje.
Keď sa ozbrojím, nasledujem Willa a ostatných k východu.
Nemôžem bojovať proti Sebazapreniu, proti vlastnej rodine.
Radšej by som zomrela. Potvrdilo sa to aj v bludisku strachu.
Zoznam mojich možností sa okamžite zúži a uvidím pred sebou
jedinú správnu cestu. Budem predstierať, až kým neprídeme do štvrte
Sebazaprenia. Zachránim svoju rodinu. Potom nech sa stane
čokoľvek. Náhly pokoj ma obalí ako prikrývka.
Zástup najnovších členov zmizne v tmavej chodbe. Nevidím ani
Willa pred sebou, ani nič pred ním. Nohou zakopnem o niečo tvrdé,
zapotácam sa a natiahnem ruky pred seba. Kolenom narazím na
ďalšiu prekážku – schod. Vyrovnám sa, taká napätá, že mi takmer
drkocú zuby. Nikto to nevidel. Je tu príliš veľká tma. Prosím, nech tu
je príliš veľká tma!
Keď schodište zmení smer, zaplaví ho prúd svetla a čoskoro pred
sebou opäť rozoznám Willove plecia. Sústredím sa na to, aby som s
ním zladila krok, lebo hore na konci schodiska stojí ďalší vodca.
Konečne ich všetkých spoznám, zjavne len oni zostali pri vedomí.
Vlastne nie sú jediní. Ja takisto vnímam všetko naplno, najskôr
preto, že som divergentná. To znamená, že Tobias je na tom rovnako,
pokiaľ som ho odhadla správne.
Musím ho nájsť.
Stojím pri koľajniciach v rade, ktorý sa ťahá ďalej, než kútikom
oka dovidím. Vlak pred nami zastal, všetky vagóny sú otvorené.
Tmavé postavy po jednom nastupujú do vagóna rovno pred nami.
Nemôžem sa voľne poobzerať, len zaškúlim na obe strany. Doľava
sa ťahajú samé neznáme tváre, ale o pár metrov ďalej napravo
zbadám vysokého chalana s krátkymi vlasmi. Možno to nie je on a
nemôžem sa naisto presvedčiť, ale lepšiu nádej nemám. Neviem, ako
sa k nemu prikradnem bez toho, aby som na seba pritiahla pozornosť.
No musím sa k nemu dostať za každú cenu.
Vagón pred nami sa naplní a Will zamieri k ďalšiemu.
Nasledujem ho, no nezastanem za ním, ale prešmyknem sa kúsok
doprava. Všetci okolo sú odo mňa vyšší, zakryjú ma. Zatnem zuby a
spravím ďalší krok doprava. Príliš veľa pohybov. Chytia ma. Prosím,
nech ma nechytia!
Neohrozený s neprítomným výrazom podá ruku chalanovi predo
mnou. Ten ju chytí ako robot. Schmatnem ďalšiu ruku, ani
nepozriem, komu patrí, a čo najladnejšie vkĺznem do vagóna.
Ocitnem sa zoči-voči človeku, ktorý mi pomohol. Šibnem
pohľadom vyššie, na jeho tvár. Tobias, s rovnako neprítomným
výrazom ako všetci ostatní. Mýlila som sa? Nie je divergentný? V
očiach ma zaštípu slzy, silno zažmurkám, aby sa mi nespustili po
lícach, a odvrátim sa od neho.
Do vagóna sa hrnú ďalší ľudia, napokon vytvoríme štyri rady.
Stojíme tesne natlačení, plece pri pleci. Vtom sa stane čosi zvláštne:
niečie prsty sa prepletú s mojimi a dlaň sa mi pritisne k dlani. Tobias
ma drží za ruku.
Celé telo mi zaplaví energia. Tobias mi stisne ruku a ja stisnutie
opätujem. Je pri vedomí. Mala som pravdu.
Chcem naňho pozrieť, ale donútim sa nehybne stáť a upierať
pohľad rovno pred seba. Vlak sa rozbieha. Tobias mi pomaličky
krúži palcom po chrbte ruky. Robí to, aby ma upokojil, ale skôr ma
znervózňuje. Potrebujem sa s ním porozprávať. Potrebujem naňho
pozrieť.
Žena predo mnou je príliš vysoká, vôbec nevidím, kam vlak
mieri. Uprene jej zízam na zátylok a sústredím sa na Tobiasovu ruku
v mojom zovretí, až kým koľajnice nezaškrípu. Neviem, ako dlho
som nehybne stála, ale stihol ma rozbolieť chrbát, takže asi dosť
dlho. Vlak s kovovým škrekom zastane. Srdce mi búcha tak silno, že
sotva vládzem dýchať.
Tesne predtým, než vyskočíme z vagóna, kútikom oka zbadám,
že Tobias otočil hlavu, a obzriem sa naňho. „Bež,“ naznačí perami, s
naliehavým výrazom v tmavých očiach.
„Rodičia,“ hlesnem.
Znovu sa zahľadím dopredu a vyskočím z vagóna, keď na mňa
príde rad. Tobias prejde predo mňa. Mala by som mu pozerať na
zátylok, no kráčam po známych uliciach a šíky Neohrozených predo
mnou si už sotva všímam. Prechádzam okolo miesta, kam sme s
mamou približne raz za pol roka chodievali vyzdvihnúť nové
oblečenie pre celú rodinu, autobusovú zastávku, kde som čakávala
každé ráno cestou do školy, rozpraskaný kus chodníka, na ktorom
sme s Calebom hrávali nejakú skákavú hru, aby sme sa dostali na
druhú stranu.
Teraz všetko vyzerá inak. Tmavé budovy zívajú prázdnotou.
Cesty sú plné vojakov z Neohrozenosti, všetci pochodujú v
rovnakom rytme, okrem dôstojníkov, ktorí stoja v pravidelných
rozstupoch a sledujú nás, alebo vytvárajú hlúčiky a o niečom
diskutujú. Zatiaľ to vyzerá, že nikto nič nepodniká. Načo sme sem
vlastne prišli?
Prejdem ešte necelý kilometer, než dostanem odpoveď.
Začínam registrovať praskavé zvuky. Nemôžem sa poobzerať,
aby som zistila, odkiaľ prichádzajú. Čím ďalej kráčam, tým sú
ostrejšie a výraznejšie, až nakoniec rozoznám, že sa tam strieľa.
Zatnem zuby. Musím pochodovať ďalej. Musím pozerať priamo pred
seba.
Ďaleko pred nami žena v čiernom zhodí na kolená muža v sivom.
Spoznávam ho, je to člen rady. Vojačka vytasí pištoľ a s bezduchým
výrazom v tvári mu vpáli guľku do zátylku.
V jej vlasoch rozoznám sivý prameň. Tori. Takmer sa potknem.
Kráčaj ďalej. Oči ma štípu. Kráčaj ďalej.
Prepochodujeme okolo Tori a mŕtveho člena rady. Keď
prekračujem jeho ruku, takmer sa rozplačem.
Vojaci predo mnou zastanú, tak zastanem aj ja. Stojím nehybne,
ako len dokážem, ale v skutočnosti zúfalo túžim nájsť Jeanine, Erica
a Maxa a všetkých ich postrieľať. Ruky sa mi trasú a nemôžem proti
tomu nič robiť. Prudko dýcham nosom.
Ďalší výstrel. Kútikom oka zazriem, ako ďalšia sivá škvrna klesá
na chodník. Ak to bude takto pokračovať, všetci členovia
Sebazaprenia čoskoro zomrú.
Vojaci vykonávajú nevypovedané povely bez váhania a bez
protestov. Dospelých aj deti zo Sebazaprenia ženú k blízkej budove,
stráženej davom vojakov v čiernom. Nevidím tam len členov rady.
Možno sú už všetci mŕtvi.
Neohrození predo mnou sa postupne rozchádzajú plniť svoje
úlohy. Vodcovia si čoskoro všimnú, že signály, ktoré vysielajú k
ostatným, nedostávam. Čo urobím, keď k tomu náhodou dôjde?
„Neskutočné,“ nadchýna sa mužský hlas napravo odo mňa.
Zazriem prameň dlhých, mastných vlasov a striebornú náušnicu.
Eric. Ukazovákom ma štuchne do líca. Bojujem s nutkaním plesnúť
ho po ruke.
„Fakt nás nevidia? Ani nepočujú?“ spýta sa ženský hlas.
„Ale hej, vidia aj počujú. Len to spracovávajú iným spôsobom,“
vysvetlí Eric. „Dostávajú povely z našich počítačov cez vysielače,
ktoré sme im vpichli injekciou,“ pri tých slovách mi pritisne prsty na
miesto vpichu, aby jej ukázal, kde je. Ani sa nepohni, rozkážem si.
Nepohni, nepohni, nepohni!
„A dokonale ich vykonávajú.“
Eric urobí krok nabok a s úškrnom sa nakloní k Tobiasovi.
„To je ale pekný pohľad,“ povie. „Legendárny Štyri. Po dnešku
si už nikto nespomenie, že som skončil druhý, vieš o tom? Už sa ma
nikto nespýta, ako sa mi trénovalo s chalanom, ktorý sa bojí len
štyroch vecí.“ Vytiahne pištoľ a namieri ju Tobiasovi na pravú
sluchu. Srdce mi búši tak mocne, že ho cítim až v lebke. Nemôže
vystreliť, to by neurobil. Eric pohodí hlavou. „Myslíš, že by si niekto
všimol, keby som ho náhodou odbachol?“
„Poslúž si,“ znudene odpovie žena. Určite patrí k vodcom, keď si
od nej Eric pýta povolenie. „Už neznamená nič.“
„Smola, že si nevzal Maxovu ponuku, Štyri. Teda smola pre
teba,“ potichu skonštatuje Eric a šťukne záverom pištole. Horia mi
pľúca, nenadýchla som sa aspoň minútu. Kútikom oka zbadám, ako
Tobias trhne rukou, ale vtedy už držím pištoľ. Pritisnem hlaveň k
Ericovmu čelu. Vytreští oči a padne mu sánka, na moment vyzerá
ako všetci vygumovaní vojaci.
Ukazovák držím tesne nad spúšťou.
„Daj mu tú pištoľ preč od hlavy,“ zavelím.
„Nezastrelila by si ma,“ vyhŕkne Eric.
„Zaujímavá teória,“ poviem, ale nemôžem ho jednoducho
zavraždiť, nedokážem to. Zatnem zuby, švihnem rukou dolu a strelím
mu do nohy. Zvrieskne a oboma rukami sa chytí za topánku. Len čo
mu prestane mieriť na hlavu, Tobias vytasí vlastnú pištoľ a strelí do
nohy Ericovej kolegyni. Nečakám ani, kým ju trafí guľka.
Schmatnem Tobiasa za ruku a šprintujem preč.
Ak sa nám podarí zahnúť do bočnej uličky, stratíme sa im medzi
domami. Chýba nám necelých dvesto metrov. Za nami počujem
kroky, ale neobzriem sa. Tobias ma chytí za ruku, stisne mi ju a ťahá
ma dopredu, rýchlejšie než som kedy v živote bežala, rýchlejšie než
vôbec vládzem bežať. Potkýnam sa za ním a vzápätí začujem výstrel.
Náhla a ostrá bolesť ma zasiahne do pleca a šíri sa ďalej ako
elektrizujúce prsty. V hrdle sa mi zasekne výkrik a spadnem, líce si
oškriem o chodník. Zdvihnem hlavu, pred svojou tvárou rozoznám
Tobiasove kolená a skríknem: „Bež!“
„Nie,“ povie tichým a pokojným hlasom.
V priebehu pár sekúnd nás obkľúčia. Tobias mi pomôže vstať a
podopiera ma. Od bolesti sa mi zahmlí zrak, sotva vidím kruh
Neohrozených, ktorí na nás mieria pištoľami.
„Divergentní rebeli,“ vyštekne Eric. Stojí na jednej nohe a tvár
má bledú ako stena. „Odovzdajte zbrane.“
v hustom dave starých a nových členov sa mi to nepodarí, príval
gratulantov nás čoskoro rozdelí. Poviem si, že sa vykradnem zo
spálne, keď všetci zaspia, a vyhľadám ho. Lenže bludisko strachu ma
zjavne vyčerpalo väčšmi, než som si myslela, onedlho už pokojne
odfukujem spolu s ostatnými.
Zobudí ma vŕzganie matracov a šuchot krokov. V tme najprv
sotva vidím, ale postupne si na ňu privyknem a rozoznám Christinu,
ako si zaväzuje šnúrky na topánkach. Otvorím ústa, že sa jej opýtam,
čo to stvára, ale vtom oproti nám zbadám Willa, ako si oblieka
košeľu. Nikto nespí, ale všetci mlčia.
„Christina,“ zasyčím. Ani na mňa nepozrie, tak ju chytím za
plece a zatrasiem ňou. „Christina!“
Nič. Ďalej si zaväzuje šnúrky.
Pri pohľade na jej tvár sa mi stiahne žalúdok. Oči má otvorené,
ale bezvýrazné, svaly úplne uvoľnené, ústa pootvorené. Hýbe sa, ale
vôbec nesleduje, čo robí. Nespí, ale nie je ani pri vedomí. Všetci
ostatní vyzerajú presne rovnako.
Prejdem na opačnú stranu miestnosti a skúsim osloviť Willa.
Keď sa poobliekajú, všetci sa zoradia za seba a potichu zamieria von
zo spálne. Chytím Willa za rameno, aby som ho zadržala, ale proti
sile, ktorá ho ženie dopredu, nič nezmôžem. Zatnem zuby a držím ho
ako kliešť, päty zarývam do podlahy. Will ma ťahá so sebou.
Všetci sú ako námesační.
Nahmatám topánky. Nemôžem tu zostať sama. Bleskovo si
zaviažem šnúrky, oblečiem si bundu a šprintujem za ostatnými.
Čoskoro ich dobehnem a zladím s nimi krok. V priebehu pár sekúnd
si uvedomím, že sa hýbu ako jeden človek, tou istou nohou
vykračujú dopredu, tou istou rukou švihajú dozadu. Snažím sa ich
napodobniť, ale ten rytmus mi pripadá čudný.
Pochodujeme smerom k Jame, ale keď prídeme ku vchodu, čelo
hada zabočí doľava. Na chodbe stojí Max a pozoruje nás. Srdce mi
bije ako splašené, upieram čo najneprítomnejší pohľad priamo
dopredu a sústredím sa na vlastné nohy. Keď okolo neho
prechádzam, nervy mám napäté na prasknutie. Všimne si ma.
Všimne si, že nie som vygumovaná ako ostatní, a stane sa mi niečo
príšerné.
Maxove tmavé oči sa na mne ani nezastavia.
Vyjdeme po schodoch a rovnakým tempom pokračujeme po
štyroch chodbách. Posledná vyústi do rozľahlej jaskyne. Vnútri sa už
hemží početný dav.
Stoja tam rady stolov, obložené kopami niečoho čierneho. Keď
sa k nim dostanem sotva na pol metra, konečne rozoznám, čo ich
tvorí. Zbrane.
Ako inak. Eric vravel, že včera dostali injekciu všetci členovia
frakcie. Neohrozenosť je vygumovaná, poslušná, vycvičená zabíjať.
Dokonalá armáda.
Vezmem si zbraň, puzdro a opasok, presne ako Will predo mnou.
Snažím sa čo najvernejšie napodobniť jeho pohyby, ale nedokážem
predvídať, čo sa chystá urobiť. Darí sa mi horšie, než by som chcela.
Zatnem zuby. Musím sa spoľahnúť, že ma nikto nepozoruje.
Keď sa ozbrojím, nasledujem Willa a ostatných k východu.
Nemôžem bojovať proti Sebazapreniu, proti vlastnej rodine.
Radšej by som zomrela. Potvrdilo sa to aj v bludisku strachu.
Zoznam mojich možností sa okamžite zúži a uvidím pred sebou
jedinú správnu cestu. Budem predstierať, až kým neprídeme do štvrte
Sebazaprenia. Zachránim svoju rodinu. Potom nech sa stane
čokoľvek. Náhly pokoj ma obalí ako prikrývka.
Zástup najnovších členov zmizne v tmavej chodbe. Nevidím ani
Willa pred sebou, ani nič pred ním. Nohou zakopnem o niečo tvrdé,
zapotácam sa a natiahnem ruky pred seba. Kolenom narazím na
ďalšiu prekážku – schod. Vyrovnám sa, taká napätá, že mi takmer
drkocú zuby. Nikto to nevidel. Je tu príliš veľká tma. Prosím, nech tu
je príliš veľká tma!
Keď schodište zmení smer, zaplaví ho prúd svetla a čoskoro pred
sebou opäť rozoznám Willove plecia. Sústredím sa na to, aby som s
ním zladila krok, lebo hore na konci schodiska stojí ďalší vodca.
Konečne ich všetkých spoznám, zjavne len oni zostali pri vedomí.
Vlastne nie sú jediní. Ja takisto vnímam všetko naplno, najskôr
preto, že som divergentná. To znamená, že Tobias je na tom rovnako,
pokiaľ som ho odhadla správne.
Musím ho nájsť.
Stojím pri koľajniciach v rade, ktorý sa ťahá ďalej, než kútikom
oka dovidím. Vlak pred nami zastal, všetky vagóny sú otvorené.
Tmavé postavy po jednom nastupujú do vagóna rovno pred nami.
Nemôžem sa voľne poobzerať, len zaškúlim na obe strany. Doľava
sa ťahajú samé neznáme tváre, ale o pár metrov ďalej napravo
zbadám vysokého chalana s krátkymi vlasmi. Možno to nie je on a
nemôžem sa naisto presvedčiť, ale lepšiu nádej nemám. Neviem, ako
sa k nemu prikradnem bez toho, aby som na seba pritiahla pozornosť.
No musím sa k nemu dostať za každú cenu.
Vagón pred nami sa naplní a Will zamieri k ďalšiemu.
Nasledujem ho, no nezastanem za ním, ale prešmyknem sa kúsok
doprava. Všetci okolo sú odo mňa vyšší, zakryjú ma. Zatnem zuby a
spravím ďalší krok doprava. Príliš veľa pohybov. Chytia ma. Prosím,
nech ma nechytia!
Neohrozený s neprítomným výrazom podá ruku chalanovi predo
mnou. Ten ju chytí ako robot. Schmatnem ďalšiu ruku, ani
nepozriem, komu patrí, a čo najladnejšie vkĺznem do vagóna.
Ocitnem sa zoči-voči človeku, ktorý mi pomohol. Šibnem
pohľadom vyššie, na jeho tvár. Tobias, s rovnako neprítomným
výrazom ako všetci ostatní. Mýlila som sa? Nie je divergentný? V
očiach ma zaštípu slzy, silno zažmurkám, aby sa mi nespustili po
lícach, a odvrátim sa od neho.
Do vagóna sa hrnú ďalší ľudia, napokon vytvoríme štyri rady.
Stojíme tesne natlačení, plece pri pleci. Vtom sa stane čosi zvláštne:
niečie prsty sa prepletú s mojimi a dlaň sa mi pritisne k dlani. Tobias
ma drží za ruku.
Celé telo mi zaplaví energia. Tobias mi stisne ruku a ja stisnutie
opätujem. Je pri vedomí. Mala som pravdu.
Chcem naňho pozrieť, ale donútim sa nehybne stáť a upierať
pohľad rovno pred seba. Vlak sa rozbieha. Tobias mi pomaličky
krúži palcom po chrbte ruky. Robí to, aby ma upokojil, ale skôr ma
znervózňuje. Potrebujem sa s ním porozprávať. Potrebujem naňho
pozrieť.
Žena predo mnou je príliš vysoká, vôbec nevidím, kam vlak
mieri. Uprene jej zízam na zátylok a sústredím sa na Tobiasovu ruku
v mojom zovretí, až kým koľajnice nezaškrípu. Neviem, ako dlho
som nehybne stála, ale stihol ma rozbolieť chrbát, takže asi dosť
dlho. Vlak s kovovým škrekom zastane. Srdce mi búcha tak silno, že
sotva vládzem dýchať.
Tesne predtým, než vyskočíme z vagóna, kútikom oka zbadám,
že Tobias otočil hlavu, a obzriem sa naňho. „Bež,“ naznačí perami, s
naliehavým výrazom v tmavých očiach.
„Rodičia,“ hlesnem.
Znovu sa zahľadím dopredu a vyskočím z vagóna, keď na mňa
príde rad. Tobias prejde predo mňa. Mala by som mu pozerať na
zátylok, no kráčam po známych uliciach a šíky Neohrozených predo
mnou si už sotva všímam. Prechádzam okolo miesta, kam sme s
mamou približne raz za pol roka chodievali vyzdvihnúť nové
oblečenie pre celú rodinu, autobusovú zastávku, kde som čakávala
každé ráno cestou do školy, rozpraskaný kus chodníka, na ktorom
sme s Calebom hrávali nejakú skákavú hru, aby sme sa dostali na
druhú stranu.
Teraz všetko vyzerá inak. Tmavé budovy zívajú prázdnotou.
Cesty sú plné vojakov z Neohrozenosti, všetci pochodujú v
rovnakom rytme, okrem dôstojníkov, ktorí stoja v pravidelných
rozstupoch a sledujú nás, alebo vytvárajú hlúčiky a o niečom
diskutujú. Zatiaľ to vyzerá, že nikto nič nepodniká. Načo sme sem
vlastne prišli?
Prejdem ešte necelý kilometer, než dostanem odpoveď.
Začínam registrovať praskavé zvuky. Nemôžem sa poobzerať,
aby som zistila, odkiaľ prichádzajú. Čím ďalej kráčam, tým sú
ostrejšie a výraznejšie, až nakoniec rozoznám, že sa tam strieľa.
Zatnem zuby. Musím pochodovať ďalej. Musím pozerať priamo pred
seba.
Ďaleko pred nami žena v čiernom zhodí na kolená muža v sivom.
Spoznávam ho, je to člen rady. Vojačka vytasí pištoľ a s bezduchým
výrazom v tvári mu vpáli guľku do zátylku.
V jej vlasoch rozoznám sivý prameň. Tori. Takmer sa potknem.
Kráčaj ďalej. Oči ma štípu. Kráčaj ďalej.
Prepochodujeme okolo Tori a mŕtveho člena rady. Keď
prekračujem jeho ruku, takmer sa rozplačem.
Vojaci predo mnou zastanú, tak zastanem aj ja. Stojím nehybne,
ako len dokážem, ale v skutočnosti zúfalo túžim nájsť Jeanine, Erica
a Maxa a všetkých ich postrieľať. Ruky sa mi trasú a nemôžem proti
tomu nič robiť. Prudko dýcham nosom.
Ďalší výstrel. Kútikom oka zazriem, ako ďalšia sivá škvrna klesá
na chodník. Ak to bude takto pokračovať, všetci členovia
Sebazaprenia čoskoro zomrú.
Vojaci vykonávajú nevypovedané povely bez váhania a bez
protestov. Dospelých aj deti zo Sebazaprenia ženú k blízkej budove,
stráženej davom vojakov v čiernom. Nevidím tam len členov rady.
Možno sú už všetci mŕtvi.
Neohrození predo mnou sa postupne rozchádzajú plniť svoje
úlohy. Vodcovia si čoskoro všimnú, že signály, ktoré vysielajú k
ostatným, nedostávam. Čo urobím, keď k tomu náhodou dôjde?
„Neskutočné,“ nadchýna sa mužský hlas napravo odo mňa.
Zazriem prameň dlhých, mastných vlasov a striebornú náušnicu.
Eric. Ukazovákom ma štuchne do líca. Bojujem s nutkaním plesnúť
ho po ruke.
„Fakt nás nevidia? Ani nepočujú?“ spýta sa ženský hlas.
„Ale hej, vidia aj počujú. Len to spracovávajú iným spôsobom,“
vysvetlí Eric. „Dostávajú povely z našich počítačov cez vysielače,
ktoré sme im vpichli injekciou,“ pri tých slovách mi pritisne prsty na
miesto vpichu, aby jej ukázal, kde je. Ani sa nepohni, rozkážem si.
Nepohni, nepohni, nepohni!
„A dokonale ich vykonávajú.“
Eric urobí krok nabok a s úškrnom sa nakloní k Tobiasovi.
„To je ale pekný pohľad,“ povie. „Legendárny Štyri. Po dnešku
si už nikto nespomenie, že som skončil druhý, vieš o tom? Už sa ma
nikto nespýta, ako sa mi trénovalo s chalanom, ktorý sa bojí len
štyroch vecí.“ Vytiahne pištoľ a namieri ju Tobiasovi na pravú
sluchu. Srdce mi búši tak mocne, že ho cítim až v lebke. Nemôže
vystreliť, to by neurobil. Eric pohodí hlavou. „Myslíš, že by si niekto
všimol, keby som ho náhodou odbachol?“
„Poslúž si,“ znudene odpovie žena. Určite patrí k vodcom, keď si
od nej Eric pýta povolenie. „Už neznamená nič.“
„Smola, že si nevzal Maxovu ponuku, Štyri. Teda smola pre
teba,“ potichu skonštatuje Eric a šťukne záverom pištole. Horia mi
pľúca, nenadýchla som sa aspoň minútu. Kútikom oka zbadám, ako
Tobias trhne rukou, ale vtedy už držím pištoľ. Pritisnem hlaveň k
Ericovmu čelu. Vytreští oči a padne mu sánka, na moment vyzerá
ako všetci vygumovaní vojaci.
Ukazovák držím tesne nad spúšťou.
„Daj mu tú pištoľ preč od hlavy,“ zavelím.
„Nezastrelila by si ma,“ vyhŕkne Eric.
„Zaujímavá teória,“ poviem, ale nemôžem ho jednoducho
zavraždiť, nedokážem to. Zatnem zuby, švihnem rukou dolu a strelím
mu do nohy. Zvrieskne a oboma rukami sa chytí za topánku. Len čo
mu prestane mieriť na hlavu, Tobias vytasí vlastnú pištoľ a strelí do
nohy Ericovej kolegyni. Nečakám ani, kým ju trafí guľka.
Schmatnem Tobiasa za ruku a šprintujem preč.
Ak sa nám podarí zahnúť do bočnej uličky, stratíme sa im medzi
domami. Chýba nám necelých dvesto metrov. Za nami počujem
kroky, ale neobzriem sa. Tobias ma chytí za ruku, stisne mi ju a ťahá
ma dopredu, rýchlejšie než som kedy v živote bežala, rýchlejšie než
vôbec vládzem bežať. Potkýnam sa za ním a vzápätí začujem výstrel.
Náhla a ostrá bolesť ma zasiahne do pleca a šíri sa ďalej ako
elektrizujúce prsty. V hrdle sa mi zasekne výkrik a spadnem, líce si
oškriem o chodník. Zdvihnem hlavu, pred svojou tvárou rozoznám
Tobiasove kolená a skríknem: „Bež!“
„Nie,“ povie tichým a pokojným hlasom.
V priebehu pár sekúnd nás obkľúčia. Tobias mi pomôže vstať a
podopiera ma. Od bolesti sa mi zahmlí zrak, sotva vidím kruh
Neohrozených, ktorí na nás mieria pištoľami.
„Divergentní rebeli,“ vyštekne Eric. Stojí na jednej nohe a tvár
má bledú ako stena. „Odovzdajte zbrane.“
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Poznámka: Komentár môže zverejniť iba člen tohto blogu.