DVADSIATA ŠTVRTÁ KAPITOLA
„TRIS!“ VO SNE MA OSLOVÍ mama a posunkom ma privolá k
sebe. Prejdem cez kuchyňu a postavím sa vedľa nej. Ukáže na hrniec
na sporáku. Keď zdvihnem pokrievku, zvnútra na mňa okom
čiernym ako korálik hľadí vrana, pierka na krídlach má prilepené k
stenám hrnca, mohutné telo zaliate vriacou vodou.
„Večera,“ povie mama.
„Tris!“ ozve sa znovu. Otvorím oči. Pri mojej posteli stojí
Christina, po lícach jej stekajú pásiky sĺz zmiešaných s rozmazanou
maskarou.
„S Alom je zle. Poď so mnou.“
Niektorí spolubývajúci sú hore, iní ešte spia. Christina ma
schmatne za ruku a vytiahne zo spálne. Naboso bežím po kamennej
podlahe, žmurkám, aby som si vyčistila zakalený zrak, končatiny
mám ešte stuhnuté od spánku. Stalo sa niečo príšerné. Našepkáva mi
to každý úder vlastného srdca. S Alom je zle.
Keď prebehneme na druhý koniec Jamy, Christina prudko
zastane. Pri zábradlí sa už zhromaždil menší dav, ale medzi ľuďmi
ešte zostali nejaké medzery, takže popri Christine a okolo mohutného
chlapa v strednom veku ľahko prekĺznem dopredu.
Na okraji priepasti stoja dvaja muži a lanami niečo vyťahujú
hore. Obaja škrípu zubami od námahy, celou váhou sa zapierajú
dozadu, aby laná pri každom zábere prekĺzli čo najďalej za zábradlie,
a potom sa opäť načahujú dopredu. Nad plošinou sa objaví niečo
veľké a tmavé a zopár ľudí priskočí dopredu, aby to pomohli
vytiahnuť cez zábradlie.
Tá vec s buchnutím dopadne na dno Jamy. Bledá, nafúknutá ruka
plesne o kameň. Ľudské telo. Christina sa pritisne tesne ku mne a
drží sa ma ako kliešť. Oprie si tvár o moje rameno a vzlyká, ale ja
nevládzem odvrátiť pohľad. Niekoľkí chlapi mŕtvolu otočia a hlava
sa prevráti nabok.
Oči sú otvorené a prázdne. Tmavé ako koráliky. Nos má vysokú
klenbu, úzky koreň, okrúhlu špičku. Pery zmodrali. Samotná tvár ani
nevyzerá ako ľudská, patrí mŕtvole, patrí prízraku. Horia mi pľúca,
ďalší nádych v nich bolestne zahrkoce. Al.
„Nejaký nováčik,“ ozve sa hlas spoza mňa. „Čo sa stalo?“
„To isté, čo každý rok,“ odpovie niekto. „Skočil hlavičku do
priepasti.“
„Nebuď morbídny. Možno to bola náhoda.“
„Veď ho našli v strede priepasti! Myslíš, že sa len potkol o
rozviazanú šnúrku a hups, čírou náhodou preletel päť metrov
dopredu?“
Christina mi stíska rameno čoraz silnejšie. Mala by som jej
povedať, nech ma pustí, začína to bolieť. Niekto si kľakne k Alovi a
zatlačí mu oči. Možno aby vyzeral, že spí. Hlúposť. Prečo ľudia
predstierajú, že smrť je spánok? To predsa nie je pravda. Nie a nie a
nie!
Niečo sa vo mne zlomí. Zovrie mi hruď, dusím sa, nemôžem
dýchať. Klesnem na zem a Christinu stiahnem so sebou. Kolená mi
odiera drsný kameň. Niečo začujem, zvuky zo spomienok. Alove
vzlyky, výkriky zo sna. Mala som si všimnúť, že sa s ním niečo deje.
Stále sa neviem nadýchnuť. Pritisnem si obe ruky na hruď a kolíšem
sa, aby som uvoľnila napätie.
Keď žmurknem, Al ma na chrbte nesie do jedálne a nevidím nič
len temeno jeho hlavy. Cítim jeho hojdavý krok. Je veľký a silný a
nemotorný. Nie, bol. Keď človeka zasiahne smrť, tak už nie je, ale
bol.
Chrapľavo sa nadýchnem. Niekto priniesol veľké čierne vrece,
aby doň uložili telo. Na prvý pohľad vidím, že sa doň nezmestí.
Neprirodzený, dusivý smiech mi zabuble v hrdle a vyletí z úst. Al sa
nezmestí do vreca na mŕtvoly, aká tragédia! Uprostred smiechu
prudko zavriem ústa, takže vyznie skôr ako vzdych. Vyslobodím si
ruku a vstanem, Christinu nechám na zemi. Utekám preč.
+++
„Nech sa páči,“ povie Tori. Podá mi pariacu sa šálku, z ktorej sa
šíri mätová vôňa. Chytím ju oboma rukami, prsty mi brnia, keď do
nich preniká teplo.
Tori si sadne oproti mne. V Neohrozenosti s pohrebmi veľmi
nestrácajú čas. Tori hovorila, že chcú vzdať hold smrti čo najskôr. V
prednej časti tetovacieho štúdia nie je nikto, ale Jama sa hemží
ľuďmi, väčšinou opitými. Neviem, prečo ma to prekvapuje.
Doma sme pohreb považovali za pochmúrnu záležitosť. Všetci
sa zhromaždili, aby vyjadrili podporu pozostalým, a nikto nezaháľal,
ale ani sa nesmial, nekričal ani nerozprával morbídne vtipy. Navyše,
členovia Sebazaprenia nepijú alkohol, takže všetci boli triezvi.
Prirodzene, tu sa všetko robí presne opačne, pohreby nevynímajúc.
„Vypi to. Bude ti lepšie, sľubujem.“
„Pochybujem, že čaj niečo vyrieši,“ odpoviem váhavo, ale aj tak
si odpijem. Čaj mi zohrieva ústa a hrdlo a steká mi do žalúdka. Ani
som si nevšimla, ako mi bolo strašne zima, uvedomím si to až teraz,
keď ma to prešlo.
„Povedala som lepšie. Nie dobre.“ Usmeje sa na mňa, ale v
kútikoch očí sa jej neobjavia zvyčajné veselé vrásky. „Obávam sa, že
dobre ti tak skoro nebude.“
Zahryznem si do pery. „Ako dlho…“ hľadám správne slová,
„ako dlho vám trvalo, kým ste sa spamätali po tom, čo váš brat…“
„Neviem.“ Pokrúti hlavou. „Niekedy mám pocit, že som sa z
toho ešte nedostala. Inokedy sa cítim fajn. Občas som dokonca
šťastná. No trvalo mi pár rokov, než som prestala plánovať pomstu.“
„A prečo ste prestali?“
Pozerá na stenu za mnou a v očiach sa jej objaví neprítomný
výraz. Pár sekúnd si bubnuje prstami po nohe a napokon povie:
„Vlastne som ani neprestala. Skôr by som povedala, že… čakám na
vhodnú príležitosť.“
Spamätá sa a mrkne na hodinky. „Mali by sme ísť.“
Zvyšok čaju vylejem do umývadla. Keď položím šálku,
uvedomím si, že sa trasiem. To sa mi nepáči. Ruky sa mi väčšinou
trasú tesne predtým, než sa rozplačem, a pred všetkými predsa
nemôžem plakať.
Nasledujem Tori von a dolu na dno Jamy. Všetci ľudia, ktorí sa
tam donedávna bezcieľne hmýrili, sa zhromaždili pri zábradlí.
Vzduch silno páchne alkoholom. Žena predo mnou sa zrazu zapotáca
doprava, stratí rovnováhu a s chichotom narazí do chlapa vedľa seba.
Tori ma chytí za rameno a odvedie ma od nich.
Uriaha, Willa a Christinu nájdem medzi zvyšnými kandidátmi.
Christina má napuchnuté oči. Uriah drží antikorovú fľašku. Ponúkne
mi ju, ale odmietavo pokrútim hlavou.
„Aké prekvapenie,“ ozve sa spoza mňa Molly. Štuchne Petra
lakťom. „Drevo sa nezmení, nech sa stane čokoľvek.“
Nemala by som si ju všímať. Čo ma po jej názoroch?
„Dnes som čítala zaujímavý článok,“ zašveholí a nakloní sa mi k
uchu. „Niečo o tvojom otcovi a skutočnom dôvode, prečo si zmenila
frakciu.“
Obranu rodiny teraz síce nepovažujem za najdôležitejšiu úlohu,
ale najjednoduchšie ju splním.
Prudko sa obrátim a päsťou ju trafím do čeľuste. Od nárazu ma
zaštípu hánky. Nespomínam si, že by som sa rozhodla udrieť ju. Ani
neviem, kedy som zovrela ruku do päste.
Vrhne sa na mňa s natiahnutými rukami, ale nedostane sa
ďaleko. Will ju chytí za golier a odtiahne ju. Fľochne najprv na ňu,
potom na mňa, a zavrčí: „Prestaňte, obidve.“
Trochu ma mrzí, že ju zastavil. Bitku by som privítala ako
príjemné rozptýlenie, najmä teraz, keď Eric vystupuje na debnu pri
zábradlí. Obrátim sa tvárou k nemu a prekrížim si ruky na hrudi, aby
som sa netriasla. Fakt som zvedavá, čo povie.
Ani si nepamätám, že by niekto v mojej bývalej frakcii spáchal
samovraždu. Členovia Sebazaprenia ju jednoznačne odsudzujú ako
sebecké riešenie. Skutočne obetavý človek sa totiž nesmie natoľko
zaoberať vlastným životom, aby si želal smrť. Nikto by nič
nepovedal nahlas, keby k niečomu takému došlo, ale všetci by si to
mysleli.
„Ticho!“ skríkne Eric. Ktosi udrie po niečom, čo vydá zvuk ako
gong, a výkriky pomaly utíchnu, ale mrmlanie neustáva. „Ďakujem,“
povie Eric. „Ako všetci viete, stretli sme sa tu, lebo kandidát Albert
včera v noci skočil do priepasti.“
Zmĺkne aj mrmlanie, už počuť len šumenie vody v priepasti.
„Nevieme prečo,“ pokračuje Eric. „Mohli by sme žialiť nad jeho
stratou. Lenže keď sme sa rozhodli pre Neohrozenosť, nevybrali sme
si ľahkú cestu. A pravda je taká, že…“ Eric sa usmeje. Keby som ho
nepoznala, jeho úsmev by mi pripadal úprimne. No ja dobre viem, čo
je zač. „Pravda je taká, že Albert teraz spoznáva neznáme miesto
plné neistoty. Skočil do divokej vody, aby sa tam dostal. Kto z nás je
dosť odvážny na to, aby sa vydal do tmy, hoci nevie, čo sa nachádza
na druhej strane? Albert sa ešte ani nestal právoplatným členom, ale
nepochybne patril k najstatočnejším z nás!“
Z davu vyrazí výkrik a vzápätí zvýsknutie. Neohrození
prevolávajú Alovi na slávu zmesou najrozličnejších hlasov,
vysokých a hlbokých, prenikavých aj dunivých. Ich rev pripomína
lomoz vody. Christina si od Uriaha vezme fľašku a odpije si. Will ju
jednou rukou objíme okolo pliec a pritiahne k sebe. Zbor hlasov mi
hučí v ušiach.
„Teraz mu vzdáme česť a zapamätáme si ho navždy!“ zakričí
Eric. Zdvihne tmavú fľašu, ktorú mu niekto podal. „Na statočného
Alberta!“
„Na Alberta!“ odpovie dav. Všade okolo mňa sa dvíhajú ruky a
Neohrození vykrikujú: „Al-bert! Al-bert! Al-bert!“ Skandujú, až kým
to už vôbec neznie ako jeho meno, ale skôr ako divý pokrik
barbarského národa.
Odvrátim sa od zábradlia. Už to nevydržím.
Neviem, kam idem. Mám podozrenie, že vlastne nejdem nikam,
jednoducho utekám preč. Kráčam tmavou chodbou. Na konci stojí
fontánka na pitie, ožiarená modrým svetlom zhora.
Pokrútim hlavou. Statočný? Keby bol naozaj statočný, priznal by
vlastnú slabosť a odišiel by z Neohrozenosti, bez ohľadu na hanbu.
Ala zabila pýcha. Zlo, ktoré sa skrýva v srdci každého
Neohrozeného. Vrátane mňa.
„Tris.“
Myknem sa ako po elektrickom šoku a otočím sa. Štyri stojí za
mnou, na okraji svetelného kruhu. Modrá žiarovka mu vrhá
strašidelné tiene do očných jamiek a pod lícne kosti.
„Čo tu robíš? Nemal by si vzdávať úctu mŕtvemu?“
Slová mi vyletia z úst ako niečo odporné, čo musím vypľuť.
„A pre teba to neplatí?“ odpovie otázkou. Prikročí ku mne a
konečne mu vidím do očí. V tomto svetle vyzerajú čierne.
„Nemôžem prejaviť úctu, keď žiadnu necítim,“ odseknem.
Vzápätí ma to zamrzí a pokrútim hlavou. „Nemyslela som to tak.“
„Jasné, že nie.“ Odhadujem, že mi neverí. Vôbec mu to
nezazlievam.
„Je to absurdné,“ vybuchnem a do líc sa mi nahrnie teplo. „Al
skočil do priepasti a Eric tvrdí, že to bolo statočné! Eric, ktorý chcel,
aby si Alovi hádzal nože okolo hlavy!“ Do krku mi vystúpi žlč. Z
Ericových pokryteckých úsmevov, falošných slov a prevrátených
hodnôt sa mi chce vracať. „Nebol statočný! Mal depky, bol to
zbabelec a takmer ma zabil! Takých tu máme rešpektovať?“
„Čo od ľudí čakáš, že ho odsúdia? Al je už po smrti, aj tak by ich
nepočul. Už je neskoro.“
„Nejde mi o Ala!“ odseknem. „Ide mi o všetkých, čo Erica
počúvali! Všetkých, čo si odteraz myslia, že skok do priepasti je
dobrý nápad. Koniec koncov, prečo nie, keď človeka potom vyhlásia
za hrdinu? Prečo nie, keď si všetci zapamätajú jeho meno? Je to… ja
to nemôžem…“
Potrasiem hlavou. Tvár mi horí, srdce mi tlčie ako zvon a snažím
sa ovládať, ale nedarí sa mi.
„V Sebazaprení by sa to nikdy nestalo!“ takmer skríknem. „Nič z
toho. Nikdy. Toto miesto ho pokrivilo a zničilo a je mi jedno, či som
práve dokázala, že som nenapraviteľné drevo. Môžem sa na to
vykašľať!“
Štyri pozrie na stenu nad fontánkou.
„Dávaj si pozor, Tris,“ povie s očami stále uprenými na stenu.
„Viac mi nepovieš?“ vyprsknem a zamračím sa naňho. „Že si
mám dávať pozor? To je všetko?“
„Vieš, že si rovnako neznesiteľná ako decká z Otvorenosti?“
Schmatne ma za rameno a ťahá ma preč od fontánky. Drží ma tak
silno, až to bolí, ale nevládzem sa mu vytrhnúť.
Nakloní sa ku mne tak blízko, že mu rozoznám pár pieh na nose.
„Nebudem sa opakovať, takže dobre počúvaj.“ Položí mi ruky na
plecia, prstami ma stláča a drví. Cítim sa maličká. „Všetkých vás
sledujú. Najmä teba.“
„Pusti ma,“ hlesnem.
Okamžite povolí prsty a narovná sa. Keď sa ma prestane
dotýkať, dýcha sa mi trochu ľahšie. Bleskové zmeny jeho nálady ma
desia. Dokazujú, že má nestálu povahu, a nestálosť je nebezpečná.
„Sledujú aj teba?“ spýtam sa tak potichu, že by ma ani nepočul,
keby nestál tak blízko.
Neodpovie mi na otázku. „Stále sa ti snažím pomôcť, ale ty
tvrdohlavo odmietaš.“
„Ahá, jasné. Odmietam tvoju pomoc. Takmer si mi odsekol ucho
nožom a vysmievaš sa mi a nadávaš mi viac než všetkým ostatným
dokopy, to mi úžasne pomôže!“
„Ja že sa ti vysmievam? Myslíš, keď som hádzal tie nože?
Nevysmieval som sa ti,“ odsekne. „Pripomínal som ti, že ak zlyháš,
vystrieda ťa niekto iný.“
Položím si ruku na zátylok a vybavujem si príhodu s nožmi.
Naozaj. Zakaždým, keď niečo povedal, pripomínal mi, že keby som
sa vzdala, Al by sa musel vrátiť pred terč.
„Prečo?“ spýtam sa.
„Lebo si prišla zo Sebazaprenia,“ vysvetlí. „Tvoja statočnosť
najlepšie vynikne, keď robíš niečo pre iných.“
Už tomu rozumiem. Nepresviedčal ma, aby som sa vzdala,
pripomínal mi, prečo si to nemôžem dovoliť. Že musím ochrániť Ala.
Teraz ma tá myšlienka bolí.
Ochrániť Ala. Kamaráta. Nepriateľa. Nevládzem ho nenávidieť
tak veľmi, ako by som chcela.
No neviem mu ani odpustiť.
„Na tvojom mieste by som sa trochu presvedčivejšie tváril, že
ma obetavé sklony opúšťajú, lebo ak ich odhalia nesprávni ľudia…
tak to s tebou nedopadne dobre.“
„Prečo? Prečo ich zaujímajú moje úmysly?“
„Zaujímajú ich jedine úmysly. Snažia sa ti nahovoriť, že im
záleží na tvojich činoch, ale to nie je pravda. Nechcú, aby si
konkrétnym spôsobom konala. Chcú, aby si konkrétnym spôsobom
myslela. Aby ťa bez problémov prekukli. Aby ťa nemuseli
považovať za hrozbu.“ Oprie si ruku o stenu kúsok od mojej hlavy a
nakloní sa dopredu. Pod tesnou košeľou sa mu črtá kľúčna kosť a
priehlbina medzi bicepsom a svalom na pleci.
Chcela by som byť vyššia. Keby som bola vysoká, mohli by o
mne hovoriť, že som „štíhla ako prútik“, nie „krpatá ako decko“, a
Štyri by na mňa možno nepozeral ako na mladšiu sestru, ktorú treba
chrániť.
Nechcem, aby na mňa pozeral ako na sestru.
„Nerozumiem, prečo im záleží na tom, čo si myslím, pokiaľ sa
správam tak, ako chcú.“
„Teraz sa možno správaš tak, ako chcú,“ potvrdí, „ale čo urobíš,
keď ťa tvoj mozog predurčený na Sebazaprenie donúti urobiť niečo
iné, niečo, čo sa im páčiť nebude?“
Nezmôžem sa na odpoveď a neviem ani, či ma odhadol správne.
Som predurčená na Sebazaprenie, alebo na Neohrozenosť?
Možno ani jedna odpoveď nie je správna. Možno som
divergentná.
„Napadlo ti niekedy, že by som sa zaobišla aj bez tvojej pomoci?
Nie som slabá, ak si si nevšimol. Zvládnem to aj sama.“
Pokrúti hlavou. „Myslíš, že som ťa od začiatku chcel chrániť,
lebo si malá, alebo preto, že si dievča, alebo drevo. Ale mýliš sa.“
Nakloní tvár tesne k mojej a chytí ma za bradu. Z ruky mu cítim
kovovú vôňu. Kedy naposledy držal pištoľ alebo nôž? Pod jeho
dotykom cítim mravčenie, ako keby mu z prstov vychádzala
elektrina.
„Najprv som na teba chcel tlačiť, až kým by som ťa nezlomil, len
aby som zistil, koľko znesieš,“ povie a pri slove „zlomil“ tuhšie
zovrie prsty. Moje telo inštinktívne reaguje na ostrý tón v jeho hlase,
napnem sa ako pružina a zabudnem dýchať.
Tmavými očami sa zahľadí do mojich a dodá: „Ale ovládam sa.“
„Prečo…“ sťažka preglgnem. „Prečo si ma chcel zlomiť?“
„Strach ťa neochromí, ale nabudí. Videl som to. Je to
fascinujúce.“ Pustí mi bradu, ale stále sa ma dotýka, rukou mi zľahka
prechádza po sánke, po krku. „Občas… občas zatúžim vidieť to ešte
raz. Chcem sa na teba dívať, keď žiješ naplno.“
Položím mu ruky okolo pása. Nepamätám sa, že by som sa to
rozhodla urobiť. No nevládzem sa ani odtiahnuť. Pritisnem sa mu k
hrudi a pevne ho objímem, prstami mu kĺžem po svaloch na chrbte.
Za okamih mi jednu ruku položí na kríže a pritiahne si ma
bližšie, druhou ma pohladí po vlasoch. Znovu sa cítim maličká, ale
tentoraz ma to nedesí. Už sa ho nebojím.
„Mala by som plakať?“ zašepkám mu do košele. „Je to divné, že
neplačem?“
Simulácie Alovi zanechali na duši takú hlbokú ranu, že ju
nevládal zaceliť. Prečo nie mne? Prečo nie som ako on a prečo ma tá
myšlienka tak znepokojuje? Prečo sa mi zdá, že aj ja sa potácam na
okraji priepasti?
„Myslíš, že ja sa vyznám v slzách?“ zamrmle potichu.
Zavriem oči. Nečakám od neho útechu a on sa mi ju ani nesnaží
poskytnúť, no s ním sa cítim omnoho lepšie než v Jame medzi
ľuďmi, ktorých by som mala považovať za kamarátov, za svoju
frakciu. Čelom sa mu opriem o plece.
„Keby som mu odpustila,“ začnem, „myslíš, že by ešte žil?“
„Neviem,“ zamrmle a jeho dlaň mi skĺzne na líce. Otočím k nej
tvár, ale oči držím zavreté.
„Mám pocit, že je to moja vina.“
„Nie je to tvoja vina,“ povie a priloží čelo k môjmu.
„Ale mala som. Mala som mu odpustiť.“
„Možno. Možno sme preňho všetci mohli niečo urobiť. Pocit
viny nech nám pripomína, že nabudúce sa musíme viac snažiť.“
Zamračím sa a otvorím oči. Zopakoval totiž poučku, ktorú sa
naučia všetci členovia Sebazaprenia: vinu treba chápať ako nástroj na
pomoc iným, nie ako zbraň proti sebe samým. Presne túto definíciu
som počula od otca na spoločnej prednáške.
„Z ktorej frakcie si prišiel, Štyri?“
„Na tom nezáleží,“ odpovie so sklopeným zrakom. „Teraz som
tu. Radšej si to uvedom aj ty.“
Vrhne na mňa rozpačitý pohľad a priloží mi pery na čelo, rovno
medzi obočie. Zavriem oči. Nechápem, čo sa vlastne deje, ale
nechcem tú chvíľu pokaziť, tak radšej mlčím. Štyri nehybne stojí s
ústami pritisnutými k mojej pokožke, ja sa ho držím okolo pása a
zostaneme tak dlho, veľmi dlho.
sebe. Prejdem cez kuchyňu a postavím sa vedľa nej. Ukáže na hrniec
na sporáku. Keď zdvihnem pokrievku, zvnútra na mňa okom
čiernym ako korálik hľadí vrana, pierka na krídlach má prilepené k
stenám hrnca, mohutné telo zaliate vriacou vodou.
„Večera,“ povie mama.
„Tris!“ ozve sa znovu. Otvorím oči. Pri mojej posteli stojí
Christina, po lícach jej stekajú pásiky sĺz zmiešaných s rozmazanou
maskarou.
„S Alom je zle. Poď so mnou.“
Niektorí spolubývajúci sú hore, iní ešte spia. Christina ma
schmatne za ruku a vytiahne zo spálne. Naboso bežím po kamennej
podlahe, žmurkám, aby som si vyčistila zakalený zrak, končatiny
mám ešte stuhnuté od spánku. Stalo sa niečo príšerné. Našepkáva mi
to každý úder vlastného srdca. S Alom je zle.
Keď prebehneme na druhý koniec Jamy, Christina prudko
zastane. Pri zábradlí sa už zhromaždil menší dav, ale medzi ľuďmi
ešte zostali nejaké medzery, takže popri Christine a okolo mohutného
chlapa v strednom veku ľahko prekĺznem dopredu.
Na okraji priepasti stoja dvaja muži a lanami niečo vyťahujú
hore. Obaja škrípu zubami od námahy, celou váhou sa zapierajú
dozadu, aby laná pri každom zábere prekĺzli čo najďalej za zábradlie,
a potom sa opäť načahujú dopredu. Nad plošinou sa objaví niečo
veľké a tmavé a zopár ľudí priskočí dopredu, aby to pomohli
vytiahnuť cez zábradlie.
Tá vec s buchnutím dopadne na dno Jamy. Bledá, nafúknutá ruka
plesne o kameň. Ľudské telo. Christina sa pritisne tesne ku mne a
drží sa ma ako kliešť. Oprie si tvár o moje rameno a vzlyká, ale ja
nevládzem odvrátiť pohľad. Niekoľkí chlapi mŕtvolu otočia a hlava
sa prevráti nabok.
Oči sú otvorené a prázdne. Tmavé ako koráliky. Nos má vysokú
klenbu, úzky koreň, okrúhlu špičku. Pery zmodrali. Samotná tvár ani
nevyzerá ako ľudská, patrí mŕtvole, patrí prízraku. Horia mi pľúca,
ďalší nádych v nich bolestne zahrkoce. Al.
„Nejaký nováčik,“ ozve sa hlas spoza mňa. „Čo sa stalo?“
„To isté, čo každý rok,“ odpovie niekto. „Skočil hlavičku do
priepasti.“
„Nebuď morbídny. Možno to bola náhoda.“
„Veď ho našli v strede priepasti! Myslíš, že sa len potkol o
rozviazanú šnúrku a hups, čírou náhodou preletel päť metrov
dopredu?“
Christina mi stíska rameno čoraz silnejšie. Mala by som jej
povedať, nech ma pustí, začína to bolieť. Niekto si kľakne k Alovi a
zatlačí mu oči. Možno aby vyzeral, že spí. Hlúposť. Prečo ľudia
predstierajú, že smrť je spánok? To predsa nie je pravda. Nie a nie a
nie!
Niečo sa vo mne zlomí. Zovrie mi hruď, dusím sa, nemôžem
dýchať. Klesnem na zem a Christinu stiahnem so sebou. Kolená mi
odiera drsný kameň. Niečo začujem, zvuky zo spomienok. Alove
vzlyky, výkriky zo sna. Mala som si všimnúť, že sa s ním niečo deje.
Stále sa neviem nadýchnuť. Pritisnem si obe ruky na hruď a kolíšem
sa, aby som uvoľnila napätie.
Keď žmurknem, Al ma na chrbte nesie do jedálne a nevidím nič
len temeno jeho hlavy. Cítim jeho hojdavý krok. Je veľký a silný a
nemotorný. Nie, bol. Keď človeka zasiahne smrť, tak už nie je, ale
bol.
Chrapľavo sa nadýchnem. Niekto priniesol veľké čierne vrece,
aby doň uložili telo. Na prvý pohľad vidím, že sa doň nezmestí.
Neprirodzený, dusivý smiech mi zabuble v hrdle a vyletí z úst. Al sa
nezmestí do vreca na mŕtvoly, aká tragédia! Uprostred smiechu
prudko zavriem ústa, takže vyznie skôr ako vzdych. Vyslobodím si
ruku a vstanem, Christinu nechám na zemi. Utekám preč.
+++
„Nech sa páči,“ povie Tori. Podá mi pariacu sa šálku, z ktorej sa
šíri mätová vôňa. Chytím ju oboma rukami, prsty mi brnia, keď do
nich preniká teplo.
Tori si sadne oproti mne. V Neohrozenosti s pohrebmi veľmi
nestrácajú čas. Tori hovorila, že chcú vzdať hold smrti čo najskôr. V
prednej časti tetovacieho štúdia nie je nikto, ale Jama sa hemží
ľuďmi, väčšinou opitými. Neviem, prečo ma to prekvapuje.
Doma sme pohreb považovali za pochmúrnu záležitosť. Všetci
sa zhromaždili, aby vyjadrili podporu pozostalým, a nikto nezaháľal,
ale ani sa nesmial, nekričal ani nerozprával morbídne vtipy. Navyše,
členovia Sebazaprenia nepijú alkohol, takže všetci boli triezvi.
Prirodzene, tu sa všetko robí presne opačne, pohreby nevynímajúc.
„Vypi to. Bude ti lepšie, sľubujem.“
„Pochybujem, že čaj niečo vyrieši,“ odpoviem váhavo, ale aj tak
si odpijem. Čaj mi zohrieva ústa a hrdlo a steká mi do žalúdka. Ani
som si nevšimla, ako mi bolo strašne zima, uvedomím si to až teraz,
keď ma to prešlo.
„Povedala som lepšie. Nie dobre.“ Usmeje sa na mňa, ale v
kútikoch očí sa jej neobjavia zvyčajné veselé vrásky. „Obávam sa, že
dobre ti tak skoro nebude.“
Zahryznem si do pery. „Ako dlho…“ hľadám správne slová,
„ako dlho vám trvalo, kým ste sa spamätali po tom, čo váš brat…“
„Neviem.“ Pokrúti hlavou. „Niekedy mám pocit, že som sa z
toho ešte nedostala. Inokedy sa cítim fajn. Občas som dokonca
šťastná. No trvalo mi pár rokov, než som prestala plánovať pomstu.“
„A prečo ste prestali?“
Pozerá na stenu za mnou a v očiach sa jej objaví neprítomný
výraz. Pár sekúnd si bubnuje prstami po nohe a napokon povie:
„Vlastne som ani neprestala. Skôr by som povedala, že… čakám na
vhodnú príležitosť.“
Spamätá sa a mrkne na hodinky. „Mali by sme ísť.“
Zvyšok čaju vylejem do umývadla. Keď položím šálku,
uvedomím si, že sa trasiem. To sa mi nepáči. Ruky sa mi väčšinou
trasú tesne predtým, než sa rozplačem, a pred všetkými predsa
nemôžem plakať.
Nasledujem Tori von a dolu na dno Jamy. Všetci ľudia, ktorí sa
tam donedávna bezcieľne hmýrili, sa zhromaždili pri zábradlí.
Vzduch silno páchne alkoholom. Žena predo mnou sa zrazu zapotáca
doprava, stratí rovnováhu a s chichotom narazí do chlapa vedľa seba.
Tori ma chytí za rameno a odvedie ma od nich.
Uriaha, Willa a Christinu nájdem medzi zvyšnými kandidátmi.
Christina má napuchnuté oči. Uriah drží antikorovú fľašku. Ponúkne
mi ju, ale odmietavo pokrútim hlavou.
„Aké prekvapenie,“ ozve sa spoza mňa Molly. Štuchne Petra
lakťom. „Drevo sa nezmení, nech sa stane čokoľvek.“
Nemala by som si ju všímať. Čo ma po jej názoroch?
„Dnes som čítala zaujímavý článok,“ zašveholí a nakloní sa mi k
uchu. „Niečo o tvojom otcovi a skutočnom dôvode, prečo si zmenila
frakciu.“
Obranu rodiny teraz síce nepovažujem za najdôležitejšiu úlohu,
ale najjednoduchšie ju splním.
Prudko sa obrátim a päsťou ju trafím do čeľuste. Od nárazu ma
zaštípu hánky. Nespomínam si, že by som sa rozhodla udrieť ju. Ani
neviem, kedy som zovrela ruku do päste.
Vrhne sa na mňa s natiahnutými rukami, ale nedostane sa
ďaleko. Will ju chytí za golier a odtiahne ju. Fľochne najprv na ňu,
potom na mňa, a zavrčí: „Prestaňte, obidve.“
Trochu ma mrzí, že ju zastavil. Bitku by som privítala ako
príjemné rozptýlenie, najmä teraz, keď Eric vystupuje na debnu pri
zábradlí. Obrátim sa tvárou k nemu a prekrížim si ruky na hrudi, aby
som sa netriasla. Fakt som zvedavá, čo povie.
Ani si nepamätám, že by niekto v mojej bývalej frakcii spáchal
samovraždu. Členovia Sebazaprenia ju jednoznačne odsudzujú ako
sebecké riešenie. Skutočne obetavý človek sa totiž nesmie natoľko
zaoberať vlastným životom, aby si želal smrť. Nikto by nič
nepovedal nahlas, keby k niečomu takému došlo, ale všetci by si to
mysleli.
„Ticho!“ skríkne Eric. Ktosi udrie po niečom, čo vydá zvuk ako
gong, a výkriky pomaly utíchnu, ale mrmlanie neustáva. „Ďakujem,“
povie Eric. „Ako všetci viete, stretli sme sa tu, lebo kandidát Albert
včera v noci skočil do priepasti.“
Zmĺkne aj mrmlanie, už počuť len šumenie vody v priepasti.
„Nevieme prečo,“ pokračuje Eric. „Mohli by sme žialiť nad jeho
stratou. Lenže keď sme sa rozhodli pre Neohrozenosť, nevybrali sme
si ľahkú cestu. A pravda je taká, že…“ Eric sa usmeje. Keby som ho
nepoznala, jeho úsmev by mi pripadal úprimne. No ja dobre viem, čo
je zač. „Pravda je taká, že Albert teraz spoznáva neznáme miesto
plné neistoty. Skočil do divokej vody, aby sa tam dostal. Kto z nás je
dosť odvážny na to, aby sa vydal do tmy, hoci nevie, čo sa nachádza
na druhej strane? Albert sa ešte ani nestal právoplatným členom, ale
nepochybne patril k najstatočnejším z nás!“
Z davu vyrazí výkrik a vzápätí zvýsknutie. Neohrození
prevolávajú Alovi na slávu zmesou najrozličnejších hlasov,
vysokých a hlbokých, prenikavých aj dunivých. Ich rev pripomína
lomoz vody. Christina si od Uriaha vezme fľašku a odpije si. Will ju
jednou rukou objíme okolo pliec a pritiahne k sebe. Zbor hlasov mi
hučí v ušiach.
„Teraz mu vzdáme česť a zapamätáme si ho navždy!“ zakričí
Eric. Zdvihne tmavú fľašu, ktorú mu niekto podal. „Na statočného
Alberta!“
„Na Alberta!“ odpovie dav. Všade okolo mňa sa dvíhajú ruky a
Neohrození vykrikujú: „Al-bert! Al-bert! Al-bert!“ Skandujú, až kým
to už vôbec neznie ako jeho meno, ale skôr ako divý pokrik
barbarského národa.
Odvrátim sa od zábradlia. Už to nevydržím.
Neviem, kam idem. Mám podozrenie, že vlastne nejdem nikam,
jednoducho utekám preč. Kráčam tmavou chodbou. Na konci stojí
fontánka na pitie, ožiarená modrým svetlom zhora.
Pokrútim hlavou. Statočný? Keby bol naozaj statočný, priznal by
vlastnú slabosť a odišiel by z Neohrozenosti, bez ohľadu na hanbu.
Ala zabila pýcha. Zlo, ktoré sa skrýva v srdci každého
Neohrozeného. Vrátane mňa.
„Tris.“
Myknem sa ako po elektrickom šoku a otočím sa. Štyri stojí za
mnou, na okraji svetelného kruhu. Modrá žiarovka mu vrhá
strašidelné tiene do očných jamiek a pod lícne kosti.
„Čo tu robíš? Nemal by si vzdávať úctu mŕtvemu?“
Slová mi vyletia z úst ako niečo odporné, čo musím vypľuť.
„A pre teba to neplatí?“ odpovie otázkou. Prikročí ku mne a
konečne mu vidím do očí. V tomto svetle vyzerajú čierne.
„Nemôžem prejaviť úctu, keď žiadnu necítim,“ odseknem.
Vzápätí ma to zamrzí a pokrútim hlavou. „Nemyslela som to tak.“
„Jasné, že nie.“ Odhadujem, že mi neverí. Vôbec mu to
nezazlievam.
„Je to absurdné,“ vybuchnem a do líc sa mi nahrnie teplo. „Al
skočil do priepasti a Eric tvrdí, že to bolo statočné! Eric, ktorý chcel,
aby si Alovi hádzal nože okolo hlavy!“ Do krku mi vystúpi žlč. Z
Ericových pokryteckých úsmevov, falošných slov a prevrátených
hodnôt sa mi chce vracať. „Nebol statočný! Mal depky, bol to
zbabelec a takmer ma zabil! Takých tu máme rešpektovať?“
„Čo od ľudí čakáš, že ho odsúdia? Al je už po smrti, aj tak by ich
nepočul. Už je neskoro.“
„Nejde mi o Ala!“ odseknem. „Ide mi o všetkých, čo Erica
počúvali! Všetkých, čo si odteraz myslia, že skok do priepasti je
dobrý nápad. Koniec koncov, prečo nie, keď človeka potom vyhlásia
za hrdinu? Prečo nie, keď si všetci zapamätajú jeho meno? Je to… ja
to nemôžem…“
Potrasiem hlavou. Tvár mi horí, srdce mi tlčie ako zvon a snažím
sa ovládať, ale nedarí sa mi.
„V Sebazaprení by sa to nikdy nestalo!“ takmer skríknem. „Nič z
toho. Nikdy. Toto miesto ho pokrivilo a zničilo a je mi jedno, či som
práve dokázala, že som nenapraviteľné drevo. Môžem sa na to
vykašľať!“
Štyri pozrie na stenu nad fontánkou.
„Dávaj si pozor, Tris,“ povie s očami stále uprenými na stenu.
„Viac mi nepovieš?“ vyprsknem a zamračím sa naňho. „Že si
mám dávať pozor? To je všetko?“
„Vieš, že si rovnako neznesiteľná ako decká z Otvorenosti?“
Schmatne ma za rameno a ťahá ma preč od fontánky. Drží ma tak
silno, až to bolí, ale nevládzem sa mu vytrhnúť.
Nakloní sa ku mne tak blízko, že mu rozoznám pár pieh na nose.
„Nebudem sa opakovať, takže dobre počúvaj.“ Položí mi ruky na
plecia, prstami ma stláča a drví. Cítim sa maličká. „Všetkých vás
sledujú. Najmä teba.“
„Pusti ma,“ hlesnem.
Okamžite povolí prsty a narovná sa. Keď sa ma prestane
dotýkať, dýcha sa mi trochu ľahšie. Bleskové zmeny jeho nálady ma
desia. Dokazujú, že má nestálu povahu, a nestálosť je nebezpečná.
„Sledujú aj teba?“ spýtam sa tak potichu, že by ma ani nepočul,
keby nestál tak blízko.
Neodpovie mi na otázku. „Stále sa ti snažím pomôcť, ale ty
tvrdohlavo odmietaš.“
„Ahá, jasné. Odmietam tvoju pomoc. Takmer si mi odsekol ucho
nožom a vysmievaš sa mi a nadávaš mi viac než všetkým ostatným
dokopy, to mi úžasne pomôže!“
„Ja že sa ti vysmievam? Myslíš, keď som hádzal tie nože?
Nevysmieval som sa ti,“ odsekne. „Pripomínal som ti, že ak zlyháš,
vystrieda ťa niekto iný.“
Položím si ruku na zátylok a vybavujem si príhodu s nožmi.
Naozaj. Zakaždým, keď niečo povedal, pripomínal mi, že keby som
sa vzdala, Al by sa musel vrátiť pred terč.
„Prečo?“ spýtam sa.
„Lebo si prišla zo Sebazaprenia,“ vysvetlí. „Tvoja statočnosť
najlepšie vynikne, keď robíš niečo pre iných.“
Už tomu rozumiem. Nepresviedčal ma, aby som sa vzdala,
pripomínal mi, prečo si to nemôžem dovoliť. Že musím ochrániť Ala.
Teraz ma tá myšlienka bolí.
Ochrániť Ala. Kamaráta. Nepriateľa. Nevládzem ho nenávidieť
tak veľmi, ako by som chcela.
No neviem mu ani odpustiť.
„Na tvojom mieste by som sa trochu presvedčivejšie tváril, že
ma obetavé sklony opúšťajú, lebo ak ich odhalia nesprávni ľudia…
tak to s tebou nedopadne dobre.“
„Prečo? Prečo ich zaujímajú moje úmysly?“
„Zaujímajú ich jedine úmysly. Snažia sa ti nahovoriť, že im
záleží na tvojich činoch, ale to nie je pravda. Nechcú, aby si
konkrétnym spôsobom konala. Chcú, aby si konkrétnym spôsobom
myslela. Aby ťa bez problémov prekukli. Aby ťa nemuseli
považovať za hrozbu.“ Oprie si ruku o stenu kúsok od mojej hlavy a
nakloní sa dopredu. Pod tesnou košeľou sa mu črtá kľúčna kosť a
priehlbina medzi bicepsom a svalom na pleci.
Chcela by som byť vyššia. Keby som bola vysoká, mohli by o
mne hovoriť, že som „štíhla ako prútik“, nie „krpatá ako decko“, a
Štyri by na mňa možno nepozeral ako na mladšiu sestru, ktorú treba
chrániť.
Nechcem, aby na mňa pozeral ako na sestru.
„Nerozumiem, prečo im záleží na tom, čo si myslím, pokiaľ sa
správam tak, ako chcú.“
„Teraz sa možno správaš tak, ako chcú,“ potvrdí, „ale čo urobíš,
keď ťa tvoj mozog predurčený na Sebazaprenie donúti urobiť niečo
iné, niečo, čo sa im páčiť nebude?“
Nezmôžem sa na odpoveď a neviem ani, či ma odhadol správne.
Som predurčená na Sebazaprenie, alebo na Neohrozenosť?
Možno ani jedna odpoveď nie je správna. Možno som
divergentná.
„Napadlo ti niekedy, že by som sa zaobišla aj bez tvojej pomoci?
Nie som slabá, ak si si nevšimol. Zvládnem to aj sama.“
Pokrúti hlavou. „Myslíš, že som ťa od začiatku chcel chrániť,
lebo si malá, alebo preto, že si dievča, alebo drevo. Ale mýliš sa.“
Nakloní tvár tesne k mojej a chytí ma za bradu. Z ruky mu cítim
kovovú vôňu. Kedy naposledy držal pištoľ alebo nôž? Pod jeho
dotykom cítim mravčenie, ako keby mu z prstov vychádzala
elektrina.
„Najprv som na teba chcel tlačiť, až kým by som ťa nezlomil, len
aby som zistil, koľko znesieš,“ povie a pri slove „zlomil“ tuhšie
zovrie prsty. Moje telo inštinktívne reaguje na ostrý tón v jeho hlase,
napnem sa ako pružina a zabudnem dýchať.
Tmavými očami sa zahľadí do mojich a dodá: „Ale ovládam sa.“
„Prečo…“ sťažka preglgnem. „Prečo si ma chcel zlomiť?“
„Strach ťa neochromí, ale nabudí. Videl som to. Je to
fascinujúce.“ Pustí mi bradu, ale stále sa ma dotýka, rukou mi zľahka
prechádza po sánke, po krku. „Občas… občas zatúžim vidieť to ešte
raz. Chcem sa na teba dívať, keď žiješ naplno.“
Položím mu ruky okolo pása. Nepamätám sa, že by som sa to
rozhodla urobiť. No nevládzem sa ani odtiahnuť. Pritisnem sa mu k
hrudi a pevne ho objímem, prstami mu kĺžem po svaloch na chrbte.
Za okamih mi jednu ruku položí na kríže a pritiahne si ma
bližšie, druhou ma pohladí po vlasoch. Znovu sa cítim maličká, ale
tentoraz ma to nedesí. Už sa ho nebojím.
„Mala by som plakať?“ zašepkám mu do košele. „Je to divné, že
neplačem?“
Simulácie Alovi zanechali na duši takú hlbokú ranu, že ju
nevládal zaceliť. Prečo nie mne? Prečo nie som ako on a prečo ma tá
myšlienka tak znepokojuje? Prečo sa mi zdá, že aj ja sa potácam na
okraji priepasti?
„Myslíš, že ja sa vyznám v slzách?“ zamrmle potichu.
Zavriem oči. Nečakám od neho útechu a on sa mi ju ani nesnaží
poskytnúť, no s ním sa cítim omnoho lepšie než v Jame medzi
ľuďmi, ktorých by som mala považovať za kamarátov, za svoju
frakciu. Čelom sa mu opriem o plece.
„Keby som mu odpustila,“ začnem, „myslíš, že by ešte žil?“
„Neviem,“ zamrmle a jeho dlaň mi skĺzne na líce. Otočím k nej
tvár, ale oči držím zavreté.
„Mám pocit, že je to moja vina.“
„Nie je to tvoja vina,“ povie a priloží čelo k môjmu.
„Ale mala som. Mala som mu odpustiť.“
„Možno. Možno sme preňho všetci mohli niečo urobiť. Pocit
viny nech nám pripomína, že nabudúce sa musíme viac snažiť.“
Zamračím sa a otvorím oči. Zopakoval totiž poučku, ktorú sa
naučia všetci členovia Sebazaprenia: vinu treba chápať ako nástroj na
pomoc iným, nie ako zbraň proti sebe samým. Presne túto definíciu
som počula od otca na spoločnej prednáške.
„Z ktorej frakcie si prišiel, Štyri?“
„Na tom nezáleží,“ odpovie so sklopeným zrakom. „Teraz som
tu. Radšej si to uvedom aj ty.“
Vrhne na mňa rozpačitý pohľad a priloží mi pery na čelo, rovno
medzi obočie. Zavriem oči. Nechápem, čo sa vlastne deje, ale
nechcem tú chvíľu pokaziť, tak radšej mlčím. Štyri nehybne stojí s
ústami pritisnutými k mojej pokožke, ja sa ho držím okolo pása a
zostaneme tak dlho, veľmi dlho.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Poznámka: Komentár môže zverejniť iba člen tohto blogu.