Divergencia (SK) 2012 1. kapitola

PRVÁ KAPITOLA

DOMA MÁME JEDINÉ ZRKADLO, skryté za posuvným
panelom v chodbičke na hornom poschodí. Podľa pravidiel mojej
frakcie sa k nemu môžem priblížiť len druhý deň každého tretieho
mesiaca, keď mi mama strihá vlasy.
Sedím na stoličke, mama stojí za mnou s nožnicami v ruke a
strihá. Pramene vlasov padajú na zem a vytvárajú okolo mňa
prstenec nevýraznej plavej farby.
Keď mama skončí, zhrnie mi vlasy dozadu a stiahne ich do uzla.
Tvári sa pokojne a neochvejne sa sústredí na prácu. Umenie
sebazaprenia ovláda dokonale. Ja to o sebe povedať nemôžem.
Využijem chvíľku nepozornosti a nenápadne mrknem na vlastný
odraz. Nie z márnivosti, ale zo zvedavosti. Za tri mesiace sa s
človekom môže stať všeličo. V zrkadle sa odráža úzka tvár, veľké
okrúhle oči a dlhý tenký nos. Stále vyzerám ako malé dievčatko, hoci
som niekedy v priebehu posledných mesiacov dovŕšila šestnásť
rokov. Ostatné frakcie oslavujú narodeniny, ale my nie. Načo by sme
strácali čas takým sebeckým pôžitkom?
„Hotovo,“ povie mama, keď mi upevní uzol. Naše pohľady sa
stretnú v zrkadle. Nestihla som odvrátiť zrak, ale nenapomenie ma,
len sa usmieva na náš spoločný odraz. Trochu sa zamračím. Prečo
ma nevyhreší, že na seba zbytočne zízam?
„Dnes to príde,“ podotkne.
„Áno.“
„Si nervózna?“
Chvíľu pozerám do vlastných očí. Dnes podstúpim test
predpokladov a na základe neho zistím, do ktorej z piatich frakcií sa
hodím. A zajtra, na rozhodovacej ceremónii, si jednu zvolím a
rozhodnem o zvyšku svojho života. Vyberiem si, či zostanem so
svojou rodinou, alebo ju navždy opustím.
„Nie,“ poviem. „Test nemusí ovplyvniť moje rozhodnutie.“
„Správne,“ usmeje sa. „Poďme sa naraňajkovať.“
„Ďakujem. Za ostrihanie vlasov.“
Pobozká ma na líce a zrkadlo zakryje posuvným panelom. V
inom svete by ju asi považovali za krásavicu. Pod sivými šatami
skrýva štíhle telo. Má vysoké lícne kosti a dlhé mihalnice, a keď si
na noc rozpustí vlasy, padajú jej na plecia v bohatých vlnách. Lenže
Sebazaprenie jej káže, aby svoju krásu zakrývala.
Spolu prejdeme do kuchyne. V takéto rána, keď brat pripravuje
raňajky, otec číta noviny a roztržito ma hladí po vlasoch a mama si
pohmkáva pri upratovaní stola, ma najväčšmi mrzí, že od nich chcem
odísť.
+++
Autobus smrdí výfukovým plynom. Zakaždým, keď prejde cez
výmoľ na ceste, ma trhne z jednej strany na druhú, hoci celou silou
zvieram sedadlo, aby som sa udržala na mieste.
Môj starší brat stojí v uličke a drží sa tyče nad hlavou, aby
nespadol. Nepodobáme sa na seba. Caleb zdedil otcove tmavé vlasy a
zahnutý nos a mamine zelené oči a jamky na lícach. Keď bol mladší,
tá kombinácia čŕt vyzerala zvláštne, ale teraz mu pristane. Keby
nepochádzal zo Sebazaprenia, spolužiačky by na ňom určite mohli
oči nechať.
Po mame zdedil aj nekonečnú obetavosť. Bez váhania prepustil
svoje sedadlo nevrlému chlapíkovi z Otvorenosti, ktorý mal na sebe
tradičnú uniformu svojej frakcie: čierny oblek s bielou kravatou.
Členovia Otvorenosti si nadovšetko cenia úprimnosť a pravdu vidia
čierno-bielo. Podľa toho sa aj obliekajú.
Keď sa približujeme k centru mesta, medzery medzi budovami
sa zužujú a cesty vyhladzujú. Z hmly sa vynára mrakodrap, kedysi
známy ako Sears Tower, dnes ho voláme Centrála. Týči sa ako
čierny stĺp na horizonte. Autobus prejde popod nadjazd s
koľajnicami. Nikdy som necestovala vlakom, hoci premávajú bez
prestania a koľaje vedú všade. Vozia sa nimi len Neohrození.
Pred piatimi rokmi dobrovoľníci zo Sebazaprenia opravili
niektoré cesty. Začali v strede mesta a pokračovali smerom k
okrajom, až kým sa im neminul materiál. Cesty v blízkosti nášho
domu sú stále hrboľaté a popraskané a nedá sa po nich bezpečne
jazdiť. Nevadí, aj tak nemáme auto.
Caleb sa tvári pokojne aj v rozheganom autobuse. Pevnejšie
schmatne tyč, aby udržal rovnováhu, a sivý rukáv sa mu zošuchne
dolu. Očami kmitá na všetky strany a ja viem, že pozoruje ľudí
okolo. Snaží sa vidieť iba ich a zabudnúť pritom na seba. Otvorení
pokladajú za najdôležitejšiu hodnotu pravdovravnosť, ale my zo
Sebazaprenia uprednostňujeme obetavosť.
Keď autobus zastane pred školou, vstanem a snažím sa pretlačiť
okolo muža z Otvorenosti. Potknem sa o jeho topánky a zachytím sa
Calebovej ruky. Zavadzajú mi pridlhé nohavice a ladná chôdza mi
nikdy veľmi nešla.
V meste fungujú tri školy: Nižší stupeň, Stredný stupeň a
Najvyšší stupeň. Budova Najvyššieho stupňa je najstaršia. Postavili
ju zo skla a z ocele, rovnako ako všetky okolo nej. Pred ňou stojí
vysoká kovová socha, na ktorú sa po vyučovaní škriabu decká z
Neohrozenosti a navzájom sa povzbudzujú, aby vyliezli čoraz vyššie.
Minulý rok jedno dievča spadlo a zlomilo si nohu. Sestričku som
bežala zavolať ja.
„Dnes je test predpokladov,“ pripomeniem. Caleb je starší len o
necelý rok, takže chodíme do toho istého ročníka.
Prikývne, práve keď prechádzame cez vchodové dvere. V
momente, keď vojdeme, sa mi napnú všetky svaly v tele. V škole
vládne vzrušenie, všetci šestnásťroční si zjavne chcú naplno
vychutnať posledný deň. Po rozhodovacej ceremónii sa už do
školských chodieb pravdepodobne nevrátime. Ďalšie vzdelávanie
nám zabezpečia frakcie, ktoré si vyberieme.
Dnes nám vyučovacie hodiny skrátili na polovicu, aby sme ich
všetky stihli pred testom predpokladov, ktorý nás čaká po obede. Už
teraz mi rýchlejšie bije srdce.
„Ty sa veľmi nebojíš, čo ti na teste povedia, mám pravdu?“
pýtam sa Caleba.
Zastaneme na križovatke chodieb, odkiaľ on pôjde jedným
smerom na pokročilú matematiku a ja druhým na dejepis frakcií.
Zdvihne na mňa obočie. „A ty?“
Mohla by som sa priznať, že ma už celé týždne trápi, ktorú
frakciu mi test vyberie – Sebazaprenie, Otvorenosť, Informovanosť,
Harmóniu alebo Neohrozenosť?
Radšej sa usmejem a poviem, že ani nie.
Opätuje mi úsmev. „No… tak ti želám pekný deň.“
Kráčam na dejepis frakcií a hryziem si spodnú peru. Vôbec mi
neodpovedal na otázku.
Chodby sú tesné, hoci svetlo prenikajúce cez okná vytvára ilúziu
priestoru. Škola patrí k málo miestam, kde sa mládež v našom veku
môže stretávať s členmi iných frakcií. Dnes davom pulzuje nová
energia, horúčka posledného dňa.
Dievča s dlhými kučeravými vlasmi mi zakričí „Čau!“ rovno pri
uchu a zamáva na vzdialenú kamarátku. Rukávom bundy ma udrie
do líca. Potom do mňa strčí chalan z Informovanosti v modrom
svetri. Stratím rovnováhu a tvrdo dopadnem na zem.
„Z cesty, drevo,“ vyštekne a ponáhľa sa ďalej.
Do tváre sa mi nahrnie horúčava. Vstanem a oprášim sa. Pár
spolužiakov zastalo, keď som spadla, ale nikto mi neponúkol pomoc.
Očami ma sledujú až po koniec chodby. Takéto veci sa ľuďom z
mojej frakcie stávajú už celé mesiace. Informovaní šíria o členoch
Sebazaprenia nepriateľské reči, ktoré už zasiahli aj do vzťahov v
škole. Sivé šaty, jednoduchý účes a nenápadné správanie typické pre
moju frakciu by mi mali pomôcť zabudnúť na seba a uľahčiť aj
ostatným, aby si ma nevšímali. Lenže teraz zo mňa robia terč.
Zastanem pri okne v krídle E a čakám na príchod deciek z
Neohrozenosti. Robievam to každé ráno. Presne o 7.25 dokazujú
svoju odvahu vyskakovaním z idúceho vlaku.
Môj otec ich prezýva „pekelníci“. Všetci majú čierne oblečenie,
pírsingy a tetovania. Ich prvoradou úlohou je strážiť plot okolo
mesta. Netuším však, pred čím.
Mala by som zneistieť. Mala by som uvažovať, čo má kovový
krúžok v nose spoločné s odvahou, vlastnosťou, ktorú si najväčšmi
cenia. Namiesto toho od nich nevládzem odtrhnúť oči.
Zapíska vlak. Ten zvuk mi zavibruje až v hrudi. Reflektor
lokomotívy bliká, vlak sa rúti okolo školy a škrípe na železných
koľajniciach. Z posledných vagónov idúceho vlaku sa vyvalí masa
mladých mužov a žien v tmavom oblečení, niektorí padnú a kotúľajú
sa po zemi, iní sa pár krokov potácajú, aby vzápätí opäť našli
rovnováhu. Jeden chalan so smiechom chytí nejaké dievča okolo
pliec.
Pozorovanie Neohrozených je hlúpy zlozvyk. Odvrátim sa od
okna a pretlačím sa davom na hodinu dejepisu.