ŠESTNÁSTA KAPITOLA
PO OBEDE SA EŠTE všetci venujú svojim rodinám, ale ja sa
vrátim do spálne. Nájdem tam Ala. Sedí na posteli a hľadí na stenu,
kde vždy visela tabuľa. Štyri ju včera zobral, aby mohol určiť naše
poradie po prvej fáze.
„Tak tu si!“ zvolám. „Hľadali ťa rodičia. Stretol si sa s nimi?“
Pokrúti hlavou.
Sadnem si vedľa neho na posteľ. Moje nohy vyzerajú oproti tým
jeho sotva polovičné, hoci mi trocha svalov pribudlo. Spod čiernych
šortiek mu trčí modro-fialová modrina na kolene preťatá jazvou.
„Nechcel si ich vidieť?“
„Nechcel som, aby sa ma pýtali, ako sa mám. Musel by som im
niečo povedať a určite by zistili, že klamem.“
„No…“ fakt neviem, čo mu mám na to povedať. „Prečo myslíš,
že sa ti nedarí?“
Al sa trpko zasmeje. „Prehral som všetky zápasy okrem prvého s
Willom. Som na tom príšerne.“
„Ale prehral si naschvál,“ pripomeniem mu. „Nemohol by si im
povedať aj to?“
Odmietavo pokrúti hlavou. „Otec odjakživa chcel, aby som
prestúpil sem. Teda, naši mi hovorili, že mám zostať v Otvorenosti,
ale len preto, že sa to patrí. Obaja vždy obdivovali Neohrozenosť.
Keby som sa im to pokúsil vysvetliť, vôbec by mi nerozumeli.“
„Aha.“ Bubnujem si prstami po kolene. Zrazu mi niečo napadne.
„Preto si si teda vybral Neohrozenosť? Kvôli rodičom?“
Al potrasie hlavou. „Nie. Asi skôr lebo… lebo si myslím, že je
dôležité chrániť ostatných. Zastať sa ich. Ako si sa ty zastala mňa.“
Usmeje sa. „To by mali Neohrození robiť, nie? O tom je naozajstná
odvaha. So zbytočným ubližovaním nemá nič spoločné.“
Spomeniem si, ako mi Štyri hovoril, že tímovú prácu v
Neohrozenosti kedysi považovali za prioritu. Ako sa tu žilo vtedy?
Čo by som sa naučila, keby som do Neohrozenosti prišla v čase, keď
tu vyrastala moja mama? Možno by som Molly nezlomila nos. Ani
by som sa nevyhrážala Willovej sestre.
Zrazu sa cítim tak previnilo, až to bolí. „Možno sa to zlepší, keď
zložíme skúšku.“
„Škoda, že skončím posledný,“ vzdychne Al. „No, veď uvidíme
večer.“
Chvíľu sedíme vedľa seba. Radšej ticho sedím tu, než by som
mala v Jame sledovať všetkých ostatných, ako sa smejú v spoločnosti
svojich blízkych.
Otec hovorieval, že niekedy človeku najlepšie pomôžeme len
svojou prítomnosťou. Keď robím niečo, na čo by bol určite hrdý,
mám zo seba dobrý pocit. Navrávam si, že tým odčiním všetko, na čo
by určite hrdý nebol.
„Vieš, Tris, pri tebe sa cítim neohrozenejšie,“ povie Al. „Zdá sa
mi, že by som sem naozaj mohol zapadnúť, ako sa to podarilo tebe.“
Než stihnem odpovedať, Al mi položí ruku okolo pliec. Náhle
zmeraviem a líca mi očervenejú.
Veľmi som dúfala, že som jeho city ku mne zle odhadla. No
zjavne som sa nemýlila.
Neopriem sa oňho. Namiesto toho sa nakloním dopredu a
zošuchnem zo seba jeho ruku. Potom si nervózne zopnem dlane v
lone.
„Tris, ja…“ začne Al priškrteným hlasom. Tvár má červenú, asi
rovnako ako ja, ale našťastie neplače – len sa tvári zahanbene.
„É… prepáč,“ vyhŕkne zrazu. „Ja som sa nepokúšal… Mrzí ma
to.“
Rada by som mu povedala, aby si to nebral osobne. Mohla by
som mu vysvetliť, že moji rodičia sa aj doma ledva chytili za ruky,
že som sa naučila vyhýbať zamilovaným gestám, lebo ma naučili
brať ich vážne. Keby som mu to povedala, možno by sa pod jeho
rozpakmi neskrývalo toľko bolesti.
Lenže to by nepomohlo. Je to osobné. Ale mám ho rada ako
kamaráta, ale nič viac. Mohol by si to brať aj inak ako osobne?
Nadýchnem sa, vydýchnem a donútim sa k úsmevu. „Čo ťa
mrzí?“ spýtam sa a snažím sa predstierať, že sa nič nestalo. Oprášim
si rifle, hoci na nich nič nemám, a vstanem.
„Mala by som ísť.“
Prikývne, ale nepozrie na mňa.
„Nebudeš sa trápiť?“ spýtam sa. „Teda, myslím… kvôli
rodičom. Nie pre…“ hlas mi zlyhá, ale aj tak neviem, čo by som
povedala, keby som vládala.
„Zvládnem to.“ Znovu prikývne, až príliš horlivo. „Maj sa, Tris.“
Snažím sa, aby som nevyšla priveľmi rýchlo. Keď za sebou
zavriem dvere, opriem si dlaň o čelo a pousmejem sa. Škoda, že to
dopadlo tak trápne, ale lichotí mi, že sa niekomu páčim.
+++
Téma rodinných návštev by bola príliš bolestivá, takže večer sa
všetci radšej bavia o poradí po prvej fáze. Zakaždým, keď to niekto
blízko mňa spomenie, zahľadím sa niekam na opačnú stranu
miestnosti a tvárim sa, že nepočujem.
Porazila som Molly, takže už na tom nemôžem byť najhoršie, ale
na konečné umiestnenie v prvej desiatke to možno stále nebude
stačiť, keďže odteraz nás už budú porovnávať aj s kandidátmi z
Neohrozenosti.
Pri večeri sedím v rohu jedálne s Alom, Willom a Christinou.
Hneď pri vedľajšom stole, čiže nepríjemne blízko, sedia Peter, Molly
a Drew. Keď na chvíľu stíchneme, počujem každé ich slovo.
Špekulujú o poradí. Aké prekvapenie.
„Vy ste nemohli mať domáce zvieratká?“ začuduje sa Christina a
pleskne dlaňou po stole. „Prečo, prosím ťa?“
„Je to nelogické,“ vecne odpovie Will. „Načo by sme
poskytovali prístrešie a jedlo zvieraťu, ktoré by nám zašpinilo
nábytok, zasmradilo celý dom a nakoniec by aj tak zdochlo?“
S Alom na seba významne pozrieme, ako vždy, keď sa Will a
Christina začnú hádať o nejakej hlúposti, ale obaja sa rýchlo
odvrátime. Dúfam, že to napätie nevydrží dlho. Nechcem prísť o
kamaráta.
„Sú dobré na to, že…“ Christina sa odmlčí a zamyslene nakloní
hlavu. „No, je s nimi sranda. Kedysi som mala buldoga, čo sa volal
Trhač. Raz sme na kuchynskom stole nechali chladnúť celé pečené
kura, a kým si mama odskočila na záchod, on ho stiahol dolu a
zožral, aj s kožou a kosťami aj so všetkým. Tak sme sa narehotali…“
„Jasné, presvedčila si ma. Fakt túžim bývať so zvieraťom, ktoré
mi zožerie obed a zničí kuchyňu.“ Will pokrúti hlavou. „Keď máš
také dobré spomienky, mohla by si si po skúške zohnať psa.“
„Radšej nie.“ Christina sa už neusmieva a pichá vidličkou do
zemiakov. „Na psov by som už nemala nervy. Po… veď viete, po
tom teste.“
Vymeníme si pohľady. Všetci vieme, že o teste nemáme hovoriť,
ani keď sme si už vybrali, hoci pre ostatných to pravidlo neplatí tak
bezpodmienečne ako pre mňa. Srdce mi nepravidelne poskakuje.
Mňa zákaz chráni. Vďaka nemu o svojom výsledku nemusím
klamať. Vždy, keď pomyslím na slovo divergentná, počujem Torino
– a najnovšie aj mamino – varovanie. Nikomu to nehovor. Hrozí ti
nebezpečenstvo.
„Myslíš po tom, čo si toho psa zabila, že?“ spýta sa Will.
Takmer som na to zabudla. Ľudia s jednoznačnými
predpokladmi pre Neohrozenosť si v teste vybrali nôž a prebodli psa,
keď na nich zaútočil. Vôbec sa nečudujem, že Christina už netúži
chovať psa. Stiahnem si rukávy na zápästia a skrúcam si prsty.
„Hej,“ povie. „Všetci ste to museli urobiť, že?“
Najprv pozrie na Ala, potom na mňa. Prižmúri tmavé oči a
vyhlási: „Ty si to neurobila.“
„Hmmm?“
„Niečo skrývaš,“ obviní ma. „Nevieš, čo robiť s rukami.“
„Čože?“
„V Otvorenosti,“ začne Al a drgne do mňa plecom. Fajn. Už sa
ku mne správa normálne. „Skrátka učíme sa o reči tela, aby sme
vedeli odhaliť, keď nám niekto klame alebo niečo zatajuje.“
„Aha.“ Poškriabem sa na zátylku. „Takže…“
„No vidíte, zase!“ zvolá Christina a ukáže mi na ruku.
Srdce mi bije až v krku. Ako im môžem klamať o svojom
výsledku, keď viem, že ich neoklamem? Musím si na reč tela dávať
pozor. Spustím ruku a zopnem si dlane v lone. To hádam nebude
vyzerať podozrivo.
Aspoňže nemusím klamať o tom psovi. „Nie, nezabila som psa.“
„Ako ti mohla vyjsť Neohrozenosť, keď si nepoužila nôž?“ spýta
sa Will s prižmúrenými očami.
Pozriem mu do očí. „Veď mi ani nevyšla. Dostala som
Sebazaprenie,“ poviem ľahostajne.
Polopravda. Tori do systému zaznamenala Sebazaprenie, každý,
kto má prístup k výsledkom, si to môže overiť. Chvíľu mu zízam
rovno do očí. Keby som okamžite odvrátila pohľad, asi by som
vyvolala podozrenie. Potom pokrčím plecami a prebodnem vidličkou
kúsok mäsa. Dúfam, že mi veria. Musia mi veriť.
„Ale aj tak si si vybrala Neohrozenosť?“ nedá mi pokoj
Christina. „Prečo?“
„Veď som vám hovorila,“ uškrniem sa. „Nemohla som zniesť to
nanič jedlo.“
Zasmeje sa. „Vedeli ste, že Tris ešte nevidela hamburger, než
sem prišla?“
Spustí historku o našom prvom dni. Telo sa mi konečne uvoľní,
ale stále ma ťaží zlý pocit. Nemala by som svojim kamarátom
klamať. Klamstvá medzi nami vytvárajú prekážky, ktorých je aj bez
toho viac než dosť. Christina mi vychmatla vlajku. Ja som odmietla
Ala.
Po večeri sa vraciame do spálne. Mám čo robiť, aby som sa
nerozbehla, lebo viem, že tam nájdem výsledné poradie. Chcem to
mať z krku. Pri dverách do spálne ma Drew odstrčí k stene a pretisne
sa okolo mňa. Plecom sa oškriem o kameň, ale kráčam ďalej.
Som taká malá, že nevidím ponad hlúčik, čo sa zhromaždil na
vzdialenom konci miestnosti, ale nájdem si škáru medzi hlavami, cez
ktorú vidím dopredu. Stojí tam Štyri s kúskom kriedy v ruke a tabuľu
otočenú zadnou stranou k nám si opiera o nohy.
„Pre tých, čo práve prišli, vysvetlím, ako sme určovali poradie,“
povie. „Po prvom kole zápasov sme vás zoradili podľa úrovne
schopností. Počet bodov závisí od vašej úrovne a úrovne protivníkov,
ktorých ste porazili. Body získavate najmä za zlepšenie, za porážku
silnejšieho súpera teda dostanete viac. Neodmeňujem mlátenie
slabších. To je zbabelosť.“
Zdá sa mi, že sa jeho oči pri posledných slovách zamerajú na
Petra, ale pohnú sa tak rýchlo, že si nie som istá.
„Silnejší zase stratia body za prehru so slabším protivníkom.“
Molly vydá nepríjemný zvuk, niečo medzi odfrknutím a
zavrčaním.
„Druhej fáze skúšky prikladáme väčšiu váhu než prvej, lebo
užšie súvisí s prekonávaním zbabelosti,“ pokračuje Štyri. „No aj
napriek tomu sa len ťažko vypracujete na vysokú pozíciu na konci
skúšky, ak po prvej fáze začínate z nízkej.“
Prešľapujem z nohy na nohu a snažím sa získať naňho dobrý
výhľad. Keď sa mi to konečne podarí, rýchlo sa odvrátim. Už sa na
mňa pozerá, asi si všimol môj nervózny pohyb.
„Zajtra oznámime, kto vypadáva,“ povie Štyri. „Nezáleží na tom,
kto pochádza z Neohrozenosti a kto nie. Možno vypadnú štyria z vás
a žiaden z nich, možno štyria z nich a nikto odtiaľto. Alebo čokoľvek
medzi tým. Povedal som vám všetko, čo potrebujete vedieť, tu je
poradie.“
Zavesí tabuľu na háčik a odstúpi, aby sme dobre videli:
1. Edward
2. Peter
3. Will
4. Christina
5. Molly
6. Tris
Šiesta? Ako môžem byť šiesta? Víťazstvom nad Molly som si asi
prilepšila väčšmi, než som čakala. A ona si zjavne pohoršila, keď
prehrala so mnou. Prebehnem na spodok zoznamu.
7. Drew
8. Al
9. Myra
Al teda neskončil úplne posledný, ale ak kandidáti z
Neohrozenosti prvú fázu úplne nezbabrali, skončí ako bezprizorný.
Pozriem na Christinu. Nakláňa hlavu a mračí sa na tabuľu. Nie je
jediná. Ticho v miestnosti chvíľu pôsobí nepokojne, akoby
balansovalo na hrane.
Potom spadne.
„Čože?“ ozve sa Molly. Ukáže na Christinu. „Ja som ju porazila!
Zmlátila som ju za pár minút, a ona skončila nado mnou?“
„Presne tak,“ povie Christina a prekríži si ruky. Samoľúbo sa
usmieva. „No a?“
„Ak si chceš zabezpečiť vysokú pozíciu, radím ti, aby si si
nezvykla prehrávať so slabými protivníkmi,“ Štyri prekričí mrmlanie
a frflanie ostatných kandidátov. Kriedu si strčí do vrecka, prejde
okolo mňa a nevenuje mi jediný pohľad. Jeho slová ma trochu
zabolia, lebo mi pripomenú, že ten slabý protivník som bola ja.
Molly zjavne pripomenuli to isté.
„Ty,“ oborí sa na mňa s prižmúrenými očami. „Ty mi za to
zaplatíš!“
Čakám, že sa na mňa vrhne, alebo mi jednu vrazí, ale ona sa len
otočí na päte a vypochoduje zo spálne. To sa mi páči ešte menej.
Keby vybuchla, vybila by si hnev pár údermi, ale odchod znamená,
že na mňa chce niečo vymyslieť. Znamená to, že musím byť v strehu.
Peter poradie nijako nekomentuje. Prekvapilo ma to, lebo bežne
sa sťažuje na všetko, čo nevypáli presne podľa jeho predstáv. Bez
slova prejde k svojej posteli, sadne si a začne si rozväzovať šnúrky. Z
toho mám ešte horší pocit. Peter sa predsa neuspokojí s druhým
miestom. Ani náhodou.
Will si tleskne s Christinou a potom ma potľapká po chrbte
rukou väčšou než moja lopatka.
„Pozrime sa. Číslo šesť,“ vyhlási s úsmevom od ucha k uchu.
„Stále to nemusí stačiť,“ pripomeniem mu.
„Jasné, že musí, neboj sa,“ povzbudí ma. „Mali by sme to
osláviť.“
„Fajn, tak poďme,“ vyhlási Christina, jednou rukou schmatne za
rameno mňa a druhou Ala. „Vzchop sa, Al. Nevieš, ako dopadli
decká z Neohrozenosti. Ešte sa o ničom nerozhodlo.“
„Radšej si pôjdem ľahnúť,“ zamrmle Al a vyslobodí si ruku.
Na chodbe rýchlo zabudnem na Ala, Mollinu pomstu a Petrov
podozrivý pokoj a hravo predstieram, že nášmu priateľstvu nič
nestojí v ceste. Lenže v podvedomí mi stále zostáva myšlienka, že
Will a Christina mi vlastne konkurujú. Ak sa chcem prebojovať do
prvej desiatky, budem ich musieť predbehnúť.
Len dúfam, že ich pritom nebudem musieť aj zradiť.
+++
V noci neviem zaspať. Spálňa sa mi spočiatku zdala príliš
hlučná, lebo tam okrem mňa dýcha osem cudzích ľudí, ale teraz mi
pripadá nepríjemne tichá. V tichu vždy myslím na svoju rodinu.
Vďakabohu, v hlavnom stane Neohrozenosti je väčšinou strašný
hluk.
Ak mama vyrástla v Neohrozenosti, prečo si vybrala
Sebazaprenie? Uprednostnila pokoj, rutinu a dobrotu – teda všetko,
čo mi chýba, keď si dovolím rozmýšľať týmto smerom?
Ktovie, či si tu na ňu niekto pamätá a povedal by mi, aká bola v
detstve. Lenže aj keby ju niekto poznal, asi by o nej nechcel hovoriť.
Ľudia, ktorí prestúpili, by o svojich starých frakciách nemali s nikým
debatovať. Vraj im to uľahčí vymeniť lásku k rodine za oddanosť
frakcii, stotožniť sa s heslom najprv frakcia, potom krv.
Zaborím tvár do vankúša. Prikázala mi povedať Calebovi, aby
preskúmal simulačné sérum – prečo? Má to niečo spoločné s mojou
divergenciou alebo s nebezpečenstvom, ktoré mi hrozí? Alebo ide o
niečo iné? Povzdychnem si. Trápi ma tisíc otázok, ale ona odišla, než
som jej stihla položiť jednu jedinú. Teraz mi víria v hlave a
pochybujem, že zaspím, kým nenájdem odpovede.
Zrazu začujem hluk na opačnej strane miestnosti a zdvihnem
hlavu z vankúša. Oči si ešte neprivykli na tmu, takže vidím všetko
čierne, ako keby som ich ani neotvorila. Zaznie šuchot a zavŕzganie
podrážky. Zaduní niečo ťažké.
Vzápätí sa ozve kvílenie, pri ktorom mi mrzne krv v žilách a
vlasy vstávajú dupkom. Odhodím perinu a bosými nohami sa
postavím na kamennú dlážku. Stále nevidím dosť dobre, aby som
odhalila príčinu hluku, ale rozoznám tmavú hromadu na zemi o pár
postelí ďalej. Uši mi prebodne ďalší výkrik.
„Zažnite!“ skríkne niekto.
Idem za zvukom, pomaly, aby som sa o niečo nepotkla.
Pripadám si ako v tranze. Nechcem vidieť, odkiaľ ten nárek
pochádza. Taký výkrik môže znamenať jedine krv a bolesť a
zranenie, taký výkrik sa rodí hlboko v bruchu a preniká až do špiku
kostí.
Svetlá sa zasvietia.
Na zemi vedľa postele leží Edward a drží si tvár. Hlavu mu
obkolesuje krvavá svätožiara a spomedzi kŕčovito zovretých prstov
mu trčí strieborná rúčka noža. Srdce mi bije až v krku. Spoznávam
nôž na maslo z jedálne. Čepeľ má Edward zastrčenú v oku.
Myra, ktorá mu stojí pri nohách, začne vrieskať. Niekto sa k nej
pridá, niekto ďalší volá o pomoc. Edward je stále na zemi, zvíja sa a
kvíli. Prikrčím sa pri jeho hlave, kolená ponorím do mláky krvi a
položím mu ruky na plecia.
„Nehýb sa,“ poviem. Usilujem sa zostať pokojná, ale v ušiach mi
zaľahlo, ako keby som strčila hlavu pod vodu. Edward sa znovu
mykne, preto hlasnejšie a prísnejšie zopakujem: „Povedala som,
nehýb sa. Dýchaj.“
„Moje oko!“ zvrieskne.
Do nosa mi udrie nechutný zápach. Niekto sa povracal.
„Vyber to!“ skríkne Edward. „Vyber to, vyber to, daj to zo mňa
preč!“
Pokrútim hlavou a vzápätí si uvedomím, že ma nevidí. Z brucha
sa mi snaží vydrať smiech. Hysterický. Ak mu chcem pomôcť,
musím hystériu potlačiť. Musím zabudnúť na seba.
„Nie,“ poviem. „Musí ti ho vytiahnuť lekár. Počuješ? Čakaj na
lekára. A dýchaj.“
„Bolí to,“ vzlykne.
„Viem, že to bolí.“ Nepočujem vlastný hlas, ale mamin. Vidím
ju, ako čupí predo mnou na chodníku pri našom dome, keď som si
rozbila koleno, a utiera mi z tváre slzy. Vtedy som mala päť rokov.
„Všetko dobre dopadne.“ Do hlasu sa snažím vložiť čo najviac
sebaistoty, aby Edward nemal pocit, že ho chlácholím prázdnymi
rečami, hoci presne to robím. Neviem, či všetko dobre dopadne.
Mám vážne podozrenie, že nie.
Keď príde ošetrovateľka, povie, aby som ho pustila, a ja
poslúchnem. Ruky a kolená mám krvavé. Poobzerám sa okolo a
zistím, že chýbajú len dve tváre.
Drew.
A Peter.
+++
Keď Edwarda odnesú, vezmem si do kúpeľne veci na prezlečenie
a umyjem si ruky. Christina ide so mnou a stráži dvere. Mlčky. Som
jej za to vďačná, lebo slová sú v tejto chvíli zbytočné.
Vydrhnem si ryhy na dlaniach a jedným nechtom si vyšpáram
krv spod ostatných. Prezlečiem sa do nohavíc, ktoré som si priniesla,
a krvavé odhodím do koša. Naberiem si toľko papierových utierok,
koľko unesiem. Niekto musí tú hrôzu v spálni upratať. Pochybujem,
že by som ešte zaspala, takže sa do toho môžem smelo pustiť.
Keď siahnem na kľučku, Christina sa spýta: „Vieš, kto to spravil,
že?“
„Jasné.“
„Mali by sme to niekomu povedať?“
„Myslíš, že Neohrození sa tým budú zaoberať?“ namietnem.
„Ľudia, ktorí ťa zavesili nad priepasť? Ľudia, ktorí nás nútili, aby
sme sa navzájom mlátili do bezvedomia?“
Christina neodpovie.
Nasledujúcu polhodinu sama kľačím na dlážke a drhnem
Edwardovu krv. Christina vyhadzuje špinavé utierky a nosí mi nové.
Myra zmizla, asi išla s Edwardom do nemocnice.
V tú noc toho už nikto veľa nenaspí.
+++
„Budeš sa diviť,“ podotkne Will, „ale mňa normálne mrzí, že
nám dnes dali voľno.“
Prikývnem. Viem, na čo naráža. Akákoľvek činnosť by ma
rozptýlila a rozptýlenie by sa mi teraz fakt zišlo.
S Willom som sa doteraz osamote nebavila, ale Al a Christina si
išli zdriemnuť do spálne a nikto z nás tam nechce stráviť viac času,
než je nevyhnutné. Will síce nič také nepovedal, ale viem, že si to
myslí.
Prechádzam si jedným nechtom popod druhý. Keď som
doutierala Edwardovu krv, poriadne som si umyla ruky, ale stále
mám pocit, že som ju nedostala preč. S Willom sa bezcieľne
prechádzame. Nemáme kam ísť.
„Mohli by sme ho navštíviť,“ navrhne Will. „Lenže čo by sme
mu povedali? Čau, až tak dobre sa nepoznáme, ale mrzí ma, že ti
vypichli oko?“
Nie je na tom nič vtipné. Uvedomím si to, len čo dopovie, ale z
hrdla sa mi aj tak vyderie smiech. Vypustím ho, lebo ho nevládzem
udržať. Will na mňa chvíľočku nechápavo hľadí, potom sa ku mne
pridá. Niekedy človeku nezostáva nič iné, než smiať sa alebo plakať,
a smiech mi pripadá ako lepšia možnosť.
„Prepáč,“ poviem. „Je to totálne šialené.“
Nechce sa mi plakať pre Edwarda – jeho osud ma nezasiahol tak
hlboko a osobne, ako keby som sa s ním kamarátila alebo ho ľúbila.
Chce sa mi plakať, lebo sa stalo niečo príšerné, videla som to na
vlastné oči a nemohla som to nijako napraviť. Nikto, kto by Petra
chcel potrestať, na to nemá právomoc, a tí, ktorí ju majú, by sa tým
neobťažovali. Pravidlá Neohrozenosti taký útok síce zakazujú, ale
keďže sú vo vedení ľudia ako Eric, pochybujem, že by sa naozaj
uplatňovali.
„Najšialenejšie na tom je, že v každej inej frakcii by nás
pokladali za odvážnych, keby sme to nahlásili. Akurát tu – v
Neohrozenosti – nám teraz odvaha vôbec nepomôže,“ poviem
vážnejšie.
„Čítala si manifesty frakcií?“ spýta sa Will.
Všetky frakcie tesne po sformovaní spísali vlastné manifesty.
Učili sme sa o nich v škole, ale nikdy som ich nečítala celé.
„Ty hej?“ zamračím sa naňho. Vzápätí si spomeniem, že Will sa
len tak z dlhej chvíle naučil naspamäť mapu mesta. „Aha. Jasné, že
ty si ich čítal,“ odpoviem si sama. „Hlúpa otázka.“
„Z manifestu Neohrozenosti mi utkvelo v pamäti napríklad toto:
Veríme v statočnosť v každodennom živote, v odvahu, ktorá človeka
vedie na pomoc druhému.“
Will si povzdychne.
Nemusí pokračovať. Dobre viem, čo chce povedať.
Neohrozenosť možno vznikla s dobrým úmyslom, na ušľachtilých
princípoch a so správnymi cieľmi. Lenže už sa od nich veľmi ďaleko
odklonila. Uvedomím si, že to isté platí o Informovanosti.
Informovaní kedysi dávno zhromažďovali vedomosti a objavovali
nové veci, aby ich využili na niečo prospešné. Teraz robia to isté, aby
uspokojili vlastnú chamtivosť. Uvažujem, či aj ostatné frakcie
nedopadli rovnako. Doteraz som sa nad tým nikdy nezamyslela.
Napriek skazenosti, s ktorou som sa v Neohrozenosti stretla, by
som ju nevedela opustiť. Nielen preto, že život bez frakcie, v úplnej
izolácii, mi pripadá horší než smrť. V okamihoch, keď som tu bola
šťastná, som si uvedomila, že táto frakcia stojí za záchranu. Možno
raz zase budeme statoční a čestní.
„Poďme do jedálne,“ navrhuje Will. „Dáme si tortu.“
„Fajn,“ usmejem sa.
Cestou do jedálne si zopakujem Willov citát, aby som ho
nezabudla.
Veríme v statočnosť v každodennom živote, v odvahu, ktorá
človeka vedie na pomoc druhému.
Krásna myšlienka.
+++
Keď sa neskôr vrátim do spálne, Edwardova posteľ je vyzlečená
a zásuvky otvorené a prázdne. Myrina posteľ na opačnej strane
miestnosti vyzerá rovnako.
Keď sa spýtam Christiny, kam išli, odpovie: „Vzdali to.“
„Aj Myra?“
„Povedala, že bez neho by tu nechcela zostať. Ale veď by ju aj
tak vyrazili.“ Pokrčí plecami, ako keby nevedela, čo iné môže urobiť.
Ak som ju odhadla správne, presne viem, aký je to pocit. „Aspoňže
nevyrazili Ala.“
Al mal vyletieť, ale Edwardov odchod ho zachránil. Neohrození
sa rozhodli posunúť ho do ďalšej fázy.
„Koho ešte vyhodili?“ spýtam sa.
Christina zase pokrčí plecami. „Dve decká z Neohrozenosti,
nepamätám si, ako sa volali.“
Prikývnem a pozriem na tabuľu. Niekto preškrtol Edwarda a
Myru a prepísal čísla pri ostatných menách. Peter je teraz prvý. Will
druhý. Ja som piata. Do prvej fázy vstúpilo deväť kandidátov.
Zostalo nás sedem.
vrátim do spálne. Nájdem tam Ala. Sedí na posteli a hľadí na stenu,
kde vždy visela tabuľa. Štyri ju včera zobral, aby mohol určiť naše
poradie po prvej fáze.
„Tak tu si!“ zvolám. „Hľadali ťa rodičia. Stretol si sa s nimi?“
Pokrúti hlavou.
Sadnem si vedľa neho na posteľ. Moje nohy vyzerajú oproti tým
jeho sotva polovičné, hoci mi trocha svalov pribudlo. Spod čiernych
šortiek mu trčí modro-fialová modrina na kolene preťatá jazvou.
„Nechcel si ich vidieť?“
„Nechcel som, aby sa ma pýtali, ako sa mám. Musel by som im
niečo povedať a určite by zistili, že klamem.“
„No…“ fakt neviem, čo mu mám na to povedať. „Prečo myslíš,
že sa ti nedarí?“
Al sa trpko zasmeje. „Prehral som všetky zápasy okrem prvého s
Willom. Som na tom príšerne.“
„Ale prehral si naschvál,“ pripomeniem mu. „Nemohol by si im
povedať aj to?“
Odmietavo pokrúti hlavou. „Otec odjakživa chcel, aby som
prestúpil sem. Teda, naši mi hovorili, že mám zostať v Otvorenosti,
ale len preto, že sa to patrí. Obaja vždy obdivovali Neohrozenosť.
Keby som sa im to pokúsil vysvetliť, vôbec by mi nerozumeli.“
„Aha.“ Bubnujem si prstami po kolene. Zrazu mi niečo napadne.
„Preto si si teda vybral Neohrozenosť? Kvôli rodičom?“
Al potrasie hlavou. „Nie. Asi skôr lebo… lebo si myslím, že je
dôležité chrániť ostatných. Zastať sa ich. Ako si sa ty zastala mňa.“
Usmeje sa. „To by mali Neohrození robiť, nie? O tom je naozajstná
odvaha. So zbytočným ubližovaním nemá nič spoločné.“
Spomeniem si, ako mi Štyri hovoril, že tímovú prácu v
Neohrozenosti kedysi považovali za prioritu. Ako sa tu žilo vtedy?
Čo by som sa naučila, keby som do Neohrozenosti prišla v čase, keď
tu vyrastala moja mama? Možno by som Molly nezlomila nos. Ani
by som sa nevyhrážala Willovej sestre.
Zrazu sa cítim tak previnilo, až to bolí. „Možno sa to zlepší, keď
zložíme skúšku.“
„Škoda, že skončím posledný,“ vzdychne Al. „No, veď uvidíme
večer.“
Chvíľu sedíme vedľa seba. Radšej ticho sedím tu, než by som
mala v Jame sledovať všetkých ostatných, ako sa smejú v spoločnosti
svojich blízkych.
Otec hovorieval, že niekedy človeku najlepšie pomôžeme len
svojou prítomnosťou. Keď robím niečo, na čo by bol určite hrdý,
mám zo seba dobrý pocit. Navrávam si, že tým odčiním všetko, na čo
by určite hrdý nebol.
„Vieš, Tris, pri tebe sa cítim neohrozenejšie,“ povie Al. „Zdá sa
mi, že by som sem naozaj mohol zapadnúť, ako sa to podarilo tebe.“
Než stihnem odpovedať, Al mi položí ruku okolo pliec. Náhle
zmeraviem a líca mi očervenejú.
Veľmi som dúfala, že som jeho city ku mne zle odhadla. No
zjavne som sa nemýlila.
Neopriem sa oňho. Namiesto toho sa nakloním dopredu a
zošuchnem zo seba jeho ruku. Potom si nervózne zopnem dlane v
lone.
„Tris, ja…“ začne Al priškrteným hlasom. Tvár má červenú, asi
rovnako ako ja, ale našťastie neplače – len sa tvári zahanbene.
„É… prepáč,“ vyhŕkne zrazu. „Ja som sa nepokúšal… Mrzí ma
to.“
Rada by som mu povedala, aby si to nebral osobne. Mohla by
som mu vysvetliť, že moji rodičia sa aj doma ledva chytili za ruky,
že som sa naučila vyhýbať zamilovaným gestám, lebo ma naučili
brať ich vážne. Keby som mu to povedala, možno by sa pod jeho
rozpakmi neskrývalo toľko bolesti.
Lenže to by nepomohlo. Je to osobné. Ale mám ho rada ako
kamaráta, ale nič viac. Mohol by si to brať aj inak ako osobne?
Nadýchnem sa, vydýchnem a donútim sa k úsmevu. „Čo ťa
mrzí?“ spýtam sa a snažím sa predstierať, že sa nič nestalo. Oprášim
si rifle, hoci na nich nič nemám, a vstanem.
„Mala by som ísť.“
Prikývne, ale nepozrie na mňa.
„Nebudeš sa trápiť?“ spýtam sa. „Teda, myslím… kvôli
rodičom. Nie pre…“ hlas mi zlyhá, ale aj tak neviem, čo by som
povedala, keby som vládala.
„Zvládnem to.“ Znovu prikývne, až príliš horlivo. „Maj sa, Tris.“
Snažím sa, aby som nevyšla priveľmi rýchlo. Keď za sebou
zavriem dvere, opriem si dlaň o čelo a pousmejem sa. Škoda, že to
dopadlo tak trápne, ale lichotí mi, že sa niekomu páčim.
+++
Téma rodinných návštev by bola príliš bolestivá, takže večer sa
všetci radšej bavia o poradí po prvej fáze. Zakaždým, keď to niekto
blízko mňa spomenie, zahľadím sa niekam na opačnú stranu
miestnosti a tvárim sa, že nepočujem.
Porazila som Molly, takže už na tom nemôžem byť najhoršie, ale
na konečné umiestnenie v prvej desiatke to možno stále nebude
stačiť, keďže odteraz nás už budú porovnávať aj s kandidátmi z
Neohrozenosti.
Pri večeri sedím v rohu jedálne s Alom, Willom a Christinou.
Hneď pri vedľajšom stole, čiže nepríjemne blízko, sedia Peter, Molly
a Drew. Keď na chvíľu stíchneme, počujem každé ich slovo.
Špekulujú o poradí. Aké prekvapenie.
„Vy ste nemohli mať domáce zvieratká?“ začuduje sa Christina a
pleskne dlaňou po stole. „Prečo, prosím ťa?“
„Je to nelogické,“ vecne odpovie Will. „Načo by sme
poskytovali prístrešie a jedlo zvieraťu, ktoré by nám zašpinilo
nábytok, zasmradilo celý dom a nakoniec by aj tak zdochlo?“
S Alom na seba významne pozrieme, ako vždy, keď sa Will a
Christina začnú hádať o nejakej hlúposti, ale obaja sa rýchlo
odvrátime. Dúfam, že to napätie nevydrží dlho. Nechcem prísť o
kamaráta.
„Sú dobré na to, že…“ Christina sa odmlčí a zamyslene nakloní
hlavu. „No, je s nimi sranda. Kedysi som mala buldoga, čo sa volal
Trhač. Raz sme na kuchynskom stole nechali chladnúť celé pečené
kura, a kým si mama odskočila na záchod, on ho stiahol dolu a
zožral, aj s kožou a kosťami aj so všetkým. Tak sme sa narehotali…“
„Jasné, presvedčila si ma. Fakt túžim bývať so zvieraťom, ktoré
mi zožerie obed a zničí kuchyňu.“ Will pokrúti hlavou. „Keď máš
také dobré spomienky, mohla by si si po skúške zohnať psa.“
„Radšej nie.“ Christina sa už neusmieva a pichá vidličkou do
zemiakov. „Na psov by som už nemala nervy. Po… veď viete, po
tom teste.“
Vymeníme si pohľady. Všetci vieme, že o teste nemáme hovoriť,
ani keď sme si už vybrali, hoci pre ostatných to pravidlo neplatí tak
bezpodmienečne ako pre mňa. Srdce mi nepravidelne poskakuje.
Mňa zákaz chráni. Vďaka nemu o svojom výsledku nemusím
klamať. Vždy, keď pomyslím na slovo divergentná, počujem Torino
– a najnovšie aj mamino – varovanie. Nikomu to nehovor. Hrozí ti
nebezpečenstvo.
„Myslíš po tom, čo si toho psa zabila, že?“ spýta sa Will.
Takmer som na to zabudla. Ľudia s jednoznačnými
predpokladmi pre Neohrozenosť si v teste vybrali nôž a prebodli psa,
keď na nich zaútočil. Vôbec sa nečudujem, že Christina už netúži
chovať psa. Stiahnem si rukávy na zápästia a skrúcam si prsty.
„Hej,“ povie. „Všetci ste to museli urobiť, že?“
Najprv pozrie na Ala, potom na mňa. Prižmúri tmavé oči a
vyhlási: „Ty si to neurobila.“
„Hmmm?“
„Niečo skrývaš,“ obviní ma. „Nevieš, čo robiť s rukami.“
„Čože?“
„V Otvorenosti,“ začne Al a drgne do mňa plecom. Fajn. Už sa
ku mne správa normálne. „Skrátka učíme sa o reči tela, aby sme
vedeli odhaliť, keď nám niekto klame alebo niečo zatajuje.“
„Aha.“ Poškriabem sa na zátylku. „Takže…“
„No vidíte, zase!“ zvolá Christina a ukáže mi na ruku.
Srdce mi bije až v krku. Ako im môžem klamať o svojom
výsledku, keď viem, že ich neoklamem? Musím si na reč tela dávať
pozor. Spustím ruku a zopnem si dlane v lone. To hádam nebude
vyzerať podozrivo.
Aspoňže nemusím klamať o tom psovi. „Nie, nezabila som psa.“
„Ako ti mohla vyjsť Neohrozenosť, keď si nepoužila nôž?“ spýta
sa Will s prižmúrenými očami.
Pozriem mu do očí. „Veď mi ani nevyšla. Dostala som
Sebazaprenie,“ poviem ľahostajne.
Polopravda. Tori do systému zaznamenala Sebazaprenie, každý,
kto má prístup k výsledkom, si to môže overiť. Chvíľu mu zízam
rovno do očí. Keby som okamžite odvrátila pohľad, asi by som
vyvolala podozrenie. Potom pokrčím plecami a prebodnem vidličkou
kúsok mäsa. Dúfam, že mi veria. Musia mi veriť.
„Ale aj tak si si vybrala Neohrozenosť?“ nedá mi pokoj
Christina. „Prečo?“
„Veď som vám hovorila,“ uškrniem sa. „Nemohla som zniesť to
nanič jedlo.“
Zasmeje sa. „Vedeli ste, že Tris ešte nevidela hamburger, než
sem prišla?“
Spustí historku o našom prvom dni. Telo sa mi konečne uvoľní,
ale stále ma ťaží zlý pocit. Nemala by som svojim kamarátom
klamať. Klamstvá medzi nami vytvárajú prekážky, ktorých je aj bez
toho viac než dosť. Christina mi vychmatla vlajku. Ja som odmietla
Ala.
Po večeri sa vraciame do spálne. Mám čo robiť, aby som sa
nerozbehla, lebo viem, že tam nájdem výsledné poradie. Chcem to
mať z krku. Pri dverách do spálne ma Drew odstrčí k stene a pretisne
sa okolo mňa. Plecom sa oškriem o kameň, ale kráčam ďalej.
Som taká malá, že nevidím ponad hlúčik, čo sa zhromaždil na
vzdialenom konci miestnosti, ale nájdem si škáru medzi hlavami, cez
ktorú vidím dopredu. Stojí tam Štyri s kúskom kriedy v ruke a tabuľu
otočenú zadnou stranou k nám si opiera o nohy.
„Pre tých, čo práve prišli, vysvetlím, ako sme určovali poradie,“
povie. „Po prvom kole zápasov sme vás zoradili podľa úrovne
schopností. Počet bodov závisí od vašej úrovne a úrovne protivníkov,
ktorých ste porazili. Body získavate najmä za zlepšenie, za porážku
silnejšieho súpera teda dostanete viac. Neodmeňujem mlátenie
slabších. To je zbabelosť.“
Zdá sa mi, že sa jeho oči pri posledných slovách zamerajú na
Petra, ale pohnú sa tak rýchlo, že si nie som istá.
„Silnejší zase stratia body za prehru so slabším protivníkom.“
Molly vydá nepríjemný zvuk, niečo medzi odfrknutím a
zavrčaním.
„Druhej fáze skúšky prikladáme väčšiu váhu než prvej, lebo
užšie súvisí s prekonávaním zbabelosti,“ pokračuje Štyri. „No aj
napriek tomu sa len ťažko vypracujete na vysokú pozíciu na konci
skúšky, ak po prvej fáze začínate z nízkej.“
Prešľapujem z nohy na nohu a snažím sa získať naňho dobrý
výhľad. Keď sa mi to konečne podarí, rýchlo sa odvrátim. Už sa na
mňa pozerá, asi si všimol môj nervózny pohyb.
„Zajtra oznámime, kto vypadáva,“ povie Štyri. „Nezáleží na tom,
kto pochádza z Neohrozenosti a kto nie. Možno vypadnú štyria z vás
a žiaden z nich, možno štyria z nich a nikto odtiaľto. Alebo čokoľvek
medzi tým. Povedal som vám všetko, čo potrebujete vedieť, tu je
poradie.“
Zavesí tabuľu na háčik a odstúpi, aby sme dobre videli:
1. Edward
2. Peter
3. Will
4. Christina
5. Molly
6. Tris
Šiesta? Ako môžem byť šiesta? Víťazstvom nad Molly som si asi
prilepšila väčšmi, než som čakala. A ona si zjavne pohoršila, keď
prehrala so mnou. Prebehnem na spodok zoznamu.
7. Drew
8. Al
9. Myra
Al teda neskončil úplne posledný, ale ak kandidáti z
Neohrozenosti prvú fázu úplne nezbabrali, skončí ako bezprizorný.
Pozriem na Christinu. Nakláňa hlavu a mračí sa na tabuľu. Nie je
jediná. Ticho v miestnosti chvíľu pôsobí nepokojne, akoby
balansovalo na hrane.
Potom spadne.
„Čože?“ ozve sa Molly. Ukáže na Christinu. „Ja som ju porazila!
Zmlátila som ju za pár minút, a ona skončila nado mnou?“
„Presne tak,“ povie Christina a prekríži si ruky. Samoľúbo sa
usmieva. „No a?“
„Ak si chceš zabezpečiť vysokú pozíciu, radím ti, aby si si
nezvykla prehrávať so slabými protivníkmi,“ Štyri prekričí mrmlanie
a frflanie ostatných kandidátov. Kriedu si strčí do vrecka, prejde
okolo mňa a nevenuje mi jediný pohľad. Jeho slová ma trochu
zabolia, lebo mi pripomenú, že ten slabý protivník som bola ja.
Molly zjavne pripomenuli to isté.
„Ty,“ oborí sa na mňa s prižmúrenými očami. „Ty mi za to
zaplatíš!“
Čakám, že sa na mňa vrhne, alebo mi jednu vrazí, ale ona sa len
otočí na päte a vypochoduje zo spálne. To sa mi páči ešte menej.
Keby vybuchla, vybila by si hnev pár údermi, ale odchod znamená,
že na mňa chce niečo vymyslieť. Znamená to, že musím byť v strehu.
Peter poradie nijako nekomentuje. Prekvapilo ma to, lebo bežne
sa sťažuje na všetko, čo nevypáli presne podľa jeho predstáv. Bez
slova prejde k svojej posteli, sadne si a začne si rozväzovať šnúrky. Z
toho mám ešte horší pocit. Peter sa predsa neuspokojí s druhým
miestom. Ani náhodou.
Will si tleskne s Christinou a potom ma potľapká po chrbte
rukou väčšou než moja lopatka.
„Pozrime sa. Číslo šesť,“ vyhlási s úsmevom od ucha k uchu.
„Stále to nemusí stačiť,“ pripomeniem mu.
„Jasné, že musí, neboj sa,“ povzbudí ma. „Mali by sme to
osláviť.“
„Fajn, tak poďme,“ vyhlási Christina, jednou rukou schmatne za
rameno mňa a druhou Ala. „Vzchop sa, Al. Nevieš, ako dopadli
decká z Neohrozenosti. Ešte sa o ničom nerozhodlo.“
„Radšej si pôjdem ľahnúť,“ zamrmle Al a vyslobodí si ruku.
Na chodbe rýchlo zabudnem na Ala, Mollinu pomstu a Petrov
podozrivý pokoj a hravo predstieram, že nášmu priateľstvu nič
nestojí v ceste. Lenže v podvedomí mi stále zostáva myšlienka, že
Will a Christina mi vlastne konkurujú. Ak sa chcem prebojovať do
prvej desiatky, budem ich musieť predbehnúť.
Len dúfam, že ich pritom nebudem musieť aj zradiť.
+++
V noci neviem zaspať. Spálňa sa mi spočiatku zdala príliš
hlučná, lebo tam okrem mňa dýcha osem cudzích ľudí, ale teraz mi
pripadá nepríjemne tichá. V tichu vždy myslím na svoju rodinu.
Vďakabohu, v hlavnom stane Neohrozenosti je väčšinou strašný
hluk.
Ak mama vyrástla v Neohrozenosti, prečo si vybrala
Sebazaprenie? Uprednostnila pokoj, rutinu a dobrotu – teda všetko,
čo mi chýba, keď si dovolím rozmýšľať týmto smerom?
Ktovie, či si tu na ňu niekto pamätá a povedal by mi, aká bola v
detstve. Lenže aj keby ju niekto poznal, asi by o nej nechcel hovoriť.
Ľudia, ktorí prestúpili, by o svojich starých frakciách nemali s nikým
debatovať. Vraj im to uľahčí vymeniť lásku k rodine za oddanosť
frakcii, stotožniť sa s heslom najprv frakcia, potom krv.
Zaborím tvár do vankúša. Prikázala mi povedať Calebovi, aby
preskúmal simulačné sérum – prečo? Má to niečo spoločné s mojou
divergenciou alebo s nebezpečenstvom, ktoré mi hrozí? Alebo ide o
niečo iné? Povzdychnem si. Trápi ma tisíc otázok, ale ona odišla, než
som jej stihla položiť jednu jedinú. Teraz mi víria v hlave a
pochybujem, že zaspím, kým nenájdem odpovede.
Zrazu začujem hluk na opačnej strane miestnosti a zdvihnem
hlavu z vankúša. Oči si ešte neprivykli na tmu, takže vidím všetko
čierne, ako keby som ich ani neotvorila. Zaznie šuchot a zavŕzganie
podrážky. Zaduní niečo ťažké.
Vzápätí sa ozve kvílenie, pri ktorom mi mrzne krv v žilách a
vlasy vstávajú dupkom. Odhodím perinu a bosými nohami sa
postavím na kamennú dlážku. Stále nevidím dosť dobre, aby som
odhalila príčinu hluku, ale rozoznám tmavú hromadu na zemi o pár
postelí ďalej. Uši mi prebodne ďalší výkrik.
„Zažnite!“ skríkne niekto.
Idem za zvukom, pomaly, aby som sa o niečo nepotkla.
Pripadám si ako v tranze. Nechcem vidieť, odkiaľ ten nárek
pochádza. Taký výkrik môže znamenať jedine krv a bolesť a
zranenie, taký výkrik sa rodí hlboko v bruchu a preniká až do špiku
kostí.
Svetlá sa zasvietia.
Na zemi vedľa postele leží Edward a drží si tvár. Hlavu mu
obkolesuje krvavá svätožiara a spomedzi kŕčovito zovretých prstov
mu trčí strieborná rúčka noža. Srdce mi bije až v krku. Spoznávam
nôž na maslo z jedálne. Čepeľ má Edward zastrčenú v oku.
Myra, ktorá mu stojí pri nohách, začne vrieskať. Niekto sa k nej
pridá, niekto ďalší volá o pomoc. Edward je stále na zemi, zvíja sa a
kvíli. Prikrčím sa pri jeho hlave, kolená ponorím do mláky krvi a
položím mu ruky na plecia.
„Nehýb sa,“ poviem. Usilujem sa zostať pokojná, ale v ušiach mi
zaľahlo, ako keby som strčila hlavu pod vodu. Edward sa znovu
mykne, preto hlasnejšie a prísnejšie zopakujem: „Povedala som,
nehýb sa. Dýchaj.“
„Moje oko!“ zvrieskne.
Do nosa mi udrie nechutný zápach. Niekto sa povracal.
„Vyber to!“ skríkne Edward. „Vyber to, vyber to, daj to zo mňa
preč!“
Pokrútim hlavou a vzápätí si uvedomím, že ma nevidí. Z brucha
sa mi snaží vydrať smiech. Hysterický. Ak mu chcem pomôcť,
musím hystériu potlačiť. Musím zabudnúť na seba.
„Nie,“ poviem. „Musí ti ho vytiahnuť lekár. Počuješ? Čakaj na
lekára. A dýchaj.“
„Bolí to,“ vzlykne.
„Viem, že to bolí.“ Nepočujem vlastný hlas, ale mamin. Vidím
ju, ako čupí predo mnou na chodníku pri našom dome, keď som si
rozbila koleno, a utiera mi z tváre slzy. Vtedy som mala päť rokov.
„Všetko dobre dopadne.“ Do hlasu sa snažím vložiť čo najviac
sebaistoty, aby Edward nemal pocit, že ho chlácholím prázdnymi
rečami, hoci presne to robím. Neviem, či všetko dobre dopadne.
Mám vážne podozrenie, že nie.
Keď príde ošetrovateľka, povie, aby som ho pustila, a ja
poslúchnem. Ruky a kolená mám krvavé. Poobzerám sa okolo a
zistím, že chýbajú len dve tváre.
Drew.
A Peter.
+++
Keď Edwarda odnesú, vezmem si do kúpeľne veci na prezlečenie
a umyjem si ruky. Christina ide so mnou a stráži dvere. Mlčky. Som
jej za to vďačná, lebo slová sú v tejto chvíli zbytočné.
Vydrhnem si ryhy na dlaniach a jedným nechtom si vyšpáram
krv spod ostatných. Prezlečiem sa do nohavíc, ktoré som si priniesla,
a krvavé odhodím do koša. Naberiem si toľko papierových utierok,
koľko unesiem. Niekto musí tú hrôzu v spálni upratať. Pochybujem,
že by som ešte zaspala, takže sa do toho môžem smelo pustiť.
Keď siahnem na kľučku, Christina sa spýta: „Vieš, kto to spravil,
že?“
„Jasné.“
„Mali by sme to niekomu povedať?“
„Myslíš, že Neohrození sa tým budú zaoberať?“ namietnem.
„Ľudia, ktorí ťa zavesili nad priepasť? Ľudia, ktorí nás nútili, aby
sme sa navzájom mlátili do bezvedomia?“
Christina neodpovie.
Nasledujúcu polhodinu sama kľačím na dlážke a drhnem
Edwardovu krv. Christina vyhadzuje špinavé utierky a nosí mi nové.
Myra zmizla, asi išla s Edwardom do nemocnice.
V tú noc toho už nikto veľa nenaspí.
+++
„Budeš sa diviť,“ podotkne Will, „ale mňa normálne mrzí, že
nám dnes dali voľno.“
Prikývnem. Viem, na čo naráža. Akákoľvek činnosť by ma
rozptýlila a rozptýlenie by sa mi teraz fakt zišlo.
S Willom som sa doteraz osamote nebavila, ale Al a Christina si
išli zdriemnuť do spálne a nikto z nás tam nechce stráviť viac času,
než je nevyhnutné. Will síce nič také nepovedal, ale viem, že si to
myslí.
Prechádzam si jedným nechtom popod druhý. Keď som
doutierala Edwardovu krv, poriadne som si umyla ruky, ale stále
mám pocit, že som ju nedostala preč. S Willom sa bezcieľne
prechádzame. Nemáme kam ísť.
„Mohli by sme ho navštíviť,“ navrhne Will. „Lenže čo by sme
mu povedali? Čau, až tak dobre sa nepoznáme, ale mrzí ma, že ti
vypichli oko?“
Nie je na tom nič vtipné. Uvedomím si to, len čo dopovie, ale z
hrdla sa mi aj tak vyderie smiech. Vypustím ho, lebo ho nevládzem
udržať. Will na mňa chvíľočku nechápavo hľadí, potom sa ku mne
pridá. Niekedy človeku nezostáva nič iné, než smiať sa alebo plakať,
a smiech mi pripadá ako lepšia možnosť.
„Prepáč,“ poviem. „Je to totálne šialené.“
Nechce sa mi plakať pre Edwarda – jeho osud ma nezasiahol tak
hlboko a osobne, ako keby som sa s ním kamarátila alebo ho ľúbila.
Chce sa mi plakať, lebo sa stalo niečo príšerné, videla som to na
vlastné oči a nemohla som to nijako napraviť. Nikto, kto by Petra
chcel potrestať, na to nemá právomoc, a tí, ktorí ju majú, by sa tým
neobťažovali. Pravidlá Neohrozenosti taký útok síce zakazujú, ale
keďže sú vo vedení ľudia ako Eric, pochybujem, že by sa naozaj
uplatňovali.
„Najšialenejšie na tom je, že v každej inej frakcii by nás
pokladali za odvážnych, keby sme to nahlásili. Akurát tu – v
Neohrozenosti – nám teraz odvaha vôbec nepomôže,“ poviem
vážnejšie.
„Čítala si manifesty frakcií?“ spýta sa Will.
Všetky frakcie tesne po sformovaní spísali vlastné manifesty.
Učili sme sa o nich v škole, ale nikdy som ich nečítala celé.
„Ty hej?“ zamračím sa naňho. Vzápätí si spomeniem, že Will sa
len tak z dlhej chvíle naučil naspamäť mapu mesta. „Aha. Jasné, že
ty si ich čítal,“ odpoviem si sama. „Hlúpa otázka.“
„Z manifestu Neohrozenosti mi utkvelo v pamäti napríklad toto:
Veríme v statočnosť v každodennom živote, v odvahu, ktorá človeka
vedie na pomoc druhému.“
Will si povzdychne.
Nemusí pokračovať. Dobre viem, čo chce povedať.
Neohrozenosť možno vznikla s dobrým úmyslom, na ušľachtilých
princípoch a so správnymi cieľmi. Lenže už sa od nich veľmi ďaleko
odklonila. Uvedomím si, že to isté platí o Informovanosti.
Informovaní kedysi dávno zhromažďovali vedomosti a objavovali
nové veci, aby ich využili na niečo prospešné. Teraz robia to isté, aby
uspokojili vlastnú chamtivosť. Uvažujem, či aj ostatné frakcie
nedopadli rovnako. Doteraz som sa nad tým nikdy nezamyslela.
Napriek skazenosti, s ktorou som sa v Neohrozenosti stretla, by
som ju nevedela opustiť. Nielen preto, že život bez frakcie, v úplnej
izolácii, mi pripadá horší než smrť. V okamihoch, keď som tu bola
šťastná, som si uvedomila, že táto frakcia stojí za záchranu. Možno
raz zase budeme statoční a čestní.
„Poďme do jedálne,“ navrhuje Will. „Dáme si tortu.“
„Fajn,“ usmejem sa.
Cestou do jedálne si zopakujem Willov citát, aby som ho
nezabudla.
Veríme v statočnosť v každodennom živote, v odvahu, ktorá
človeka vedie na pomoc druhému.
Krásna myšlienka.
+++
Keď sa neskôr vrátim do spálne, Edwardova posteľ je vyzlečená
a zásuvky otvorené a prázdne. Myrina posteľ na opačnej strane
miestnosti vyzerá rovnako.
Keď sa spýtam Christiny, kam išli, odpovie: „Vzdali to.“
„Aj Myra?“
„Povedala, že bez neho by tu nechcela zostať. Ale veď by ju aj
tak vyrazili.“ Pokrčí plecami, ako keby nevedela, čo iné môže urobiť.
Ak som ju odhadla správne, presne viem, aký je to pocit. „Aspoňže
nevyrazili Ala.“
Al mal vyletieť, ale Edwardov odchod ho zachránil. Neohrození
sa rozhodli posunúť ho do ďalšej fázy.
„Koho ešte vyhodili?“ spýtam sa.
Christina zase pokrčí plecami. „Dve decká z Neohrozenosti,
nepamätám si, ako sa volali.“
Prikývnem a pozriem na tabuľu. Niekto preškrtol Edwarda a
Myru a prepísal čísla pri ostatných menách. Peter je teraz prvý. Will
druhý. Ja som piata. Do prvej fázy vstúpilo deväť kandidátov.
Zostalo nás sedem.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Poznámka: Komentár môže zverejniť iba člen tohto blogu.