Divergencia (SK) 2012 17. kapitola

SEDEMNÁSTA KAPITOLA

DVANÁSŤ HODÍN, čas obeda. Sedím na neznámej chodbe, do
ktorej som zablúdila, keď som potrebovala vypadnúť zo spálne.
Možno by som si sem mohla presťahovať matrac, aby som sa ta už
nikdy nemusela vrátiť. Pravdepodobne ma klame čuch, ale stále sa
mi zdá, že tam smrdí krv, hoci som dlážku drhla, až kým ma
nerozboleli ruky, a ráno tam niekto nalial dezinfekčný roztok.
Stisnem si koreň nosa. Vydrhla som dlážku, lebo to nechcel
urobiť nikto iný. Presne tak by sa zachovala mama. Nemôžem byť s
ňou, ale prinajmenšom sa môžem niekedy správať ako ona.
Počujem, že niekto prichádza, na kamennej dlážke dunia kroky.
Zahľadím sa na vlastné topánky. Pred týždňom som vymenila sivé
tenisky za čierne, ale sivé mám stále zahrabané v zásuvke. Neviem sa
donútiť, aby som ich zahodila, hoci chápem, že lipnúť na teniskách je
hlúposť, nemôžu mi predsa vrátiť domov.
„Tris?“
Zdvihnem zrak. Priamo predo mnou stojí Uriah. Na decká z
Neohrozenosti, s ktorými prišiel, mávne, aby pokračovali bez neho.
Vymenia si spýtavé pohľady, ale kráčajú ďalej.
„Si v pohode?“ spýta sa.
„Mala som ťažkú noc.“
„Hej, počul som o Edwardovi.“ Uriah sa obzrie po chodbe. Jeho
kamaráti už zmizli za rohom. Trochu sa usmeje. „Chcela by si sa
trochu prevetrať?“
„Čože?“ nechápem. „Kam idete?“
„Menší vstupný rituál. Vstávaj, musíme si švihnúť.“
Pár sekúnd zvažujem svoje možnosti. Môžem tu zostať sedieť.
Alebo môžem na chvíľu utiecť z hlavného stanu.
Vyskočím na nohy a spolu s Uriahom sa rozbehnem za
ostatnými.
„Väčšinou púšťajú len kandidátov, ktorí majú v Neohrozenosti
starších súrodencov,“ povie Uriah. „Ale možno si ťa nikto ani
nevšimne. Len sa tvár, že k nám patríš.“
„Čo presne ideme robiť?“
„Niečo nebezpečné.“ V očiach sa mu objaví výraz, ktorý by sa
dal opísať len ako horúčka Neohrozených. Beatrice spred niekoľkých
týždňov by sa jej zľakla, ale ja sa ňou okamžite nakazím. Ťažobu v
mojej mysli vystrieda nadšenie. Dobehneme kandidátov z
Neohrozenosti a spomalíme.
„Čo tu robí drevo?“ spýta sa chalan s kovovým krúžkom v nose.
„Gabe, pred chvíľou videla, ako niekomu vypichli oko,“ povie
Uriah. „Zaslúži si menšiu pauzu, čo ty na to?“
Gabe pokrčí plecami a odvráti sa. Nikto iný sa neozve, ale
niektorí si ma nenápadne premeriavajú, ako keby ma hodnotili.
Kandidáti z Neohrozenosti držia spolu ako svorka vlkov. Keď
spravím nejakú chybu, odvrhnú ma. Zatiaľ to nehrozí.
Zahneme za najbližší roh a na konci ďalšej chodby zazrieme
skupinku členov. Je ich veľa, určite nie sú všetci príbuzní
kandidátov, ale zbadám aj pár podobných tvárí.
„Poďme,“ zavelí jeden z členov. Obráti sa a zmizne v tmavých
dverách. Ostatní členovia sa hrnú za ním, s nami v pätách. Držím sa
tesne za Uriahom, prejdem do tmy a špičkou narazím na schod.
Zachytím sa, než spadnem, a vykročím hore schodmi.
„Zadné schodište,“ zamrmle Uriah. „Väčšinou býva zamknuté.“
Prikývnem, hoci ma nemôže vidieť, a stúpam, až kým
nevyjdeme hore. Na vrchole schodiska sú otvorené dvere, cez ktoré
preniká denné svetlo. Vynoríme sa zo zeme pár metrov od sklenej
budovy nad Jamou, blízko koľajníc.
Mám pocit, akoby som to urobila už tisíckrát. Počujem trúbiť
vlak. Cítim, ako sa trasie zem. Vidím svetlá na lokomotíve.
Poskočím a dopadnem na špičky.
Bežíme popri vlaku ako pevne zomknutá svorka a postupne
nasadáme do vagónov, členovia aj kandidáti. Uriah naskočí predo
mnou a spoza mňa sa tlačia ďalší. Nesmiem urobiť chybu. Hodím sa
nabok, zachytím držadlo a vytiahnem sa dovnútra. Uriah ma chytí za
rameno, aby mi pomohol udržať rovnováhu.
Vlak zrýchli. S Uriahom si sadneme a oprieme sa o stenu.
„Kam ideme?“ skríknem, aby som prehlušila vietor.
Uriah pokrčí plecami. „Zeke mi nič nepovedal.“
„Zeke?“
„Môj starší brat,“ vysvetlí. Ukáže na opačnú stranu vagóna – vo
dverách sedí chalan a nohy mu trčia von. Je nízky, štíhly a vôbec sa
na Uriaha nepodobá, až na farbu pokožky a vlasov.
„Nemôžeš to vedieť vopred. Má to byť prekvapenie!“ skríkne
dievča naľavo odo mňa. Podá mi ruku. „Som Shauna.“
Potrasiem jej rukou, ale nechytím ju dosť pevne a pustím až
príliš rýchlo. Pochybujem, že sa v podávaní rúk niekedy zlepším.
Stískanie cudzích dlaní mi pripadá neprirodzené.
„Ja som…“ začnem.
„Viem, kto si. Drevo. Štyri mi o tebe rozprával.“
Modlím sa, aby horúčavu, ktorá sa mi nahrnula do líc, nebolo
vidieť. „Hej? A čo vravel?“
Uškrnie sa. „Vravel, že si drevo. Prečo sa pýtaš?“
„Keď ma môj tréner ohovára,“ snažím sa, aby môj hlas znel čo
najpevnejšie, „chcem vedieť, čo presne povedal.“ Dúfam, že klamem
presvedčivo. „On nepríde, že?“
„Nie. Nikdy sem nechodí. Asi ho to už prestalo baviť. On sa len
tak niečoho nezľakne, ak to chceš vedieť.“
Nepríde. Niečo vo mne spľasne ako vyfúknutý balón. Nevšímam
si to a prikývnem. Dobre viem, že Štyri nie je zbabelec. Lenže viem
aj to, že aspoň jednej veci sa naozaj bojí: výšok. Nech ideme robiť
čokoľvek, určite sa to bude odohrávať niekde vysoko, keď sa tomu
vyhýba. Ona to asi neodhalila, keď o ňom rozpráva s takým obdivom
v hlase.
„Poznáš ho dobre?“ spýtam sa. Som príliš zvedavá. Odjakživa
som bola.
„Veď jeho pozná každý. Prišli sme v ten istý rok. Zápasenie mi
veľmi nešlo a Štyri ma každú noc učil, keď všetci zaspali.“ Poškriabe
sa na zátylku a zrazu sa zatvári vážne. „Milé od neho.“
Vstane a prejde k starším deckám pri dverách. Jej vážny výraz sa
okamžite vyparí, ale ja som z jej slov stále rozrušená. Časť mojej
mysle sa márne snaží predstaviť si, ako by sa Štyri mohol správať
milo, a druhá časť by Shaune najradšej jednu vrazila, ani neviem
prečo.
„Vystupovať!“ skríkne Shauna. Vyskočí z vagóna, hoci vlak
vôbec nespomalil. Ostatní členovia ju nasledujú, prúd pírsingom
ozdobených ľudí v čiernom oblečení, sotva starších odo mňa. Stojím
vo dverách vedľa Uriaha. Ešte som nevyskakovala z vlaku, ktorý by
šiel tak rýchlo, ale teraz nemôžem stratiť nervy, nie pred toľkými
členmi. Vyskočím, tvrdo dopadnem na zem a pretackám sa pár
krokov dopredu, kým zostanem pevne stáť.
S Uriahom dobehneme členov, spolu s ostatnými kandidátmi,
ktorí o mňa ani nezavadia pohľadom.
Poobzerám sa, kade ideme. Centrála je za nami, čierna masa na
pozadí oblakov, ale budovy okolo sú tmavé a tiché. To znamená, že
musíme byť severne od mosta, v opustenej časti mesta.
Zabočíme za roh a cestou po Michigan Avenue sa naša zomknutá
skupinka roztiahne. Na juh od mosta sa ulica vždy hemží ľuďmi, ale
na tejto strane je prázdna.
Keď zdvihnem oči k budovám, okamžite pochopím. Naším
cieľom je opustený mrakodrap, ktorý volajú John Hancock Center,
čierny pilier prekrižovaný kovovými trámami, najvyššia budova
severne od mosta.
Lenže čo tam budeme robiť? Vyšplháme sa hore?
Sme čoraz bližšie, starší Neohrození sa zrazu rozbehnú a s
Uriahom šprintujeme za nimi. Strkajú do seba lakťami a tlačia sa cez
dvojité dvere na prízemí. Sklo na jednom krídle je rozbité. Ani sa
neobťažujem otvoriť, prekročím cez prázdny rám a nasledujem
ostatných po temnej, strašidelnej vstupnej chodbe. Pod nohami nám
chrapčia črepy.
Čakám, že sa vydáme hore schodmi, ale namiesto toho
zastaneme pred výťahmi.
„Tie výťahy fungujú?“ spýtam sa Uriaha, najtichšie ako viem.
„Jasné, že fungujú,“ prevráti očami Zeke. „Myslíš, že by som bol
taký blbý a neprišiel sem vopred, aby som zapol záložný generátor?“
„Hej,“ pripustí Uriah. „Niečo také mi napadlo.“
Zeke na brata škaredo pozrie, potom ho chytí pod krk a päsťou
mu postrapatí vlasy. Zeke je síce menší než Uriah, ale určite je
silnejší. Alebo aspoň rýchlejší. Uriah brata udrie do boku a Zeke ho
pustí.
Uškrniem sa pri pohľade na jeho strapaté vlasy a vzápätí sa pred
nami otvoria dvere výťahov. Nahrnieme sa dnu, členovia do jedného
a kandidáti do druhého. Dievča s vyholenou hlavou mi cestou dupne
na tenisku, ale neospravedlní sa. Myknem sa od bolesti, chytím sa za
nohu a rozmýšľam, či by som ju nemala nakopnúť do píšťaly. Uriah
si obzerá svoj odraz vo dverách výťahu a uhládza si vlasy.
„Ktoré poschodie?“ spýta sa baba s vyholenou hlavou.
„Sté,“ poviem.
„Ako to ty môžeš vedieť?“
„No tak, Lynn,“ napomenie ju Uriah. „Nebuď hnusná.“
„Sme banda Neohrozených v stoposchodovej budove,“
odseknem. „Ako je možné, že ti to nedošlo?“
Neodpovie, len vrazí palcom do správneho gombíka.
Výťah letí hore tak rýchlo, až sa mi zovrie žalúdok a zaľahne mi
v ušiach. Chytím sa tyče na stene výťahu a sledujem rastúce čísla.
Prejdeme dvadsať poschodí, tridsať a Uriah sa konečne uspokojí so
svojím účesom. Päťdesiat, šesťdesiat a konečne mi prestanú brnieť
prsty na nohách. Deväťdesiatosem, deväťdesiatdeväť a výťah zastane
na stovke. Oceňujem, že sme nešli po schodoch.
„Som zvedavý, ako sa odtiaľto dostaneme na strechu,“ začne
Uriah a zrazu zmĺkne.
Ofúkne ma silný vietor a vmetie mi vlasy do tváre. V strope na
stom poschodí je veľká diera. Zeke o jej okraj oprie hliníkový rebrík
a vyštartuje smerom hore. Rebrík sa mu hojdá pod nohami a škrípe,
ale Zeke lezie ďalej a píska si pritom. Keď vylezie na strechu, otočí
sa a pridrží rebrík ďalšiemu.
Neubránim sa myšlienke, že ma vytiahli na samovražednú misiu
zamaskovanú za hru.
Od rozhodovacej ceremónie ma také podozrenie prepadne každú
chvíľu.
Vyleziem po rebríku za Uriahom. Pripomína mi to výstup na
ruské koleso, keď mi tesne za pätami liezol Štyri a zachytil ma, aby
som nespadla. Spomeniem si na dotyk jeho prstov a takmer netrafím
nohou na ďalšiu priečku. Hlupaňa.
Zahryznem si do pery, vyleziem hore a postavím sa na strechu.
Vietor je taký silný, že nepočujem ani necítim nič iné. Musím sa
oprieť o Uriaha, aby som nespadla. Najprv vidím len močiar,
obrovský, hnedý, mŕtvy a všadeprítomný, ťahá sa až po horizont.
Opačným smerom leží mesto, ktoré sa naň svojím spôsobom veľmi
podobá. Takisto vyzerá ako bez života a netuším, čo leží za jeho
hranicami.
Uriah na niečo ukáže. O anténu na streche je pripevnené oceľové
lano, hrubé ako moje zápästie. Na zemi leží kopa čiernych postrojov
z pevnej látky, dosť veľkých, aby udržali človeka. Zeke jeden chytí a
pripevní ho na kladku, ktorá visí z oceľového kábla.
Sledujem kábel až dolu, ponad zhluk budov a pozdĺž ulice na
brehu močiara. Neviem, kde sa končí. Jedno je isté: ak naberiem dosť
odvahy, zistím to.
Chystáme sa spustiť v jednoduchom postroji po oceľovom kábli
z výšky tristopäťdesiat metrov.
„Ó bože,“ zastená Uriah.
Vládzem len prikývnuť.
Shauna ide prvá. Vlezie do postroja a preplazí sa dopredu, aby
jej čierna látka podopierala celé telo. Zeke jej upevní popruh cez
plecia, pás a stehná. Potom ju aj s postrojom odtiahne ku kraju
strechy a odpočítava. Päť, štyri, tri, dva, jedna… Shauna zdvihne
palce a Zeke ju sotí dopredu, do ničoty.
Strmo sa rúti k zemi, hlavou dopredu. Lynn zalapá po dychu.
Odstrčím ju, aby som lepšie videla. Shauna bezpečne visí v postroji
prinajmenšom dovtedy, kým z nej nezostane len čierna bodka nad
ulicou a nezmizne mi z očí.
Starší Neohrození víťazoslávne zvýsknu, zamávajú päsťami vo
vzduchu a zoradia sa, niektorí pritom odstrkujú iných, aby nemuseli
pridlho čakať. Nejakým zázrakom skončím ako prvá kandidátka v
rade, tesne pred Uriahom. Medzi mnou a oceľovým lanom stojí len
sedem členov.
Lenže v kútiku duše si povzdychnem: To musím čakať až na
siedmich? Ovládne ma zvláštna zmes hrôzy a nadšenia, akú som ešte
nezažila.
Nasleduje chalan s vlasmi po plecia, na člena vyzerá až príliš
mlado. Skočí do postroja a uloží sa na chrbát, nie na brucho. Keď ho
Zeke postrčí dolu káblom, naširoko roztiahne ruky.
Členovia vyzerajú, že sa vôbec neboja. Správajú sa, ako keby to
robili už tisíckrát, a možno je to pravda. Lenže keď sa obzriem cez
plece, kandidáti väčšinou vyzerajú bledo a vystrašene, hoci sa medzi
sebou vzrušene bavia. Rozmýšľam, či v kandidátoch počas skúšky
prebehne nejaká zmena, vďaka ktorej si paniku mýlia s nadšením.
Alebo sa len naučia svoj strach lepšie skrývať?
Ešte traja. Ďalšie dievča sa uloží do postroja nohami napred a
prekríži si ruky na hrudi. Ešte dvaja. Vysoký, mohutný chalan
poskakuje ako malé decko, než vlezie do postroja, vydá vysoký škrek
a zmizne. Dievča predo mnou sa zasmeje. Ešte jedna.
Skočí do postroja tvárou dolu a ruky natiahne pred seba. Zeke
utiahne popruhy. A som na rade.
Keď Zeke vešia môj postroj na kábel, celá sa trasiem. Snažím sa
doň vliezť, ale nejde mi to, ruky sa mi príliš chvejú.
„Žiadny strach,“ zašepká mi Zeke rovno do ucha. Chytí ma za
rameno a pomôže mi vliezť, tvárou dolu.
Okolo tela mi utiahne popruhy a presunie ma dopredu, k okraju
strechy. Pozerám dolu, pozdĺž oceľových trámov a čiernych okien
budovy až k popraskanému chodníku. Fakt som sa dala nahovoriť na
niečo takéto? Srdce mi búši o hrudnú kosť a v dlaniach ma šteklí pot.
Milujem ten pocit. Znamená to, že mi načisto preskočilo?
„Pripravená, drevo?“ uškrnie sa na mňa Zeke. „Musím uznať, že
si ma prekvapila. Čakal som, že budeš fňukať a vrieskať.“
„Veď som ti hovoril,“ zastane sa ma Uriah. „Je Neohrozená až
na kosť. A nezdržuj!“
„Bacha na jazyk, braček, lebo ti poriadne neutiahnem popruhy,“
zahrmí Zeke. Buchne sa po kolene. „Bola by z teba skvelá placka.“
„Jasné,“ nedá sa Uriah. „A potom by ťa mama uvarila za živa.“
Keď počujem, ako sa bavia o mame, o svojej súdržnej rodine,
zabolí ma pri srdci, ako keby mi niekto zapichol do hrude ihlu.
„Len keby na to prišla.“ Zeke potiahne slučku upevnenú na kábli.
Drží pevne. Našťastie, lebo keby povolila, čakala by ma rýchla a istá
smrť. Pozrie na mňa a povie: „Pripraviť sa, pozor, šta…“
Pustí ma skôr, než dopovie slovo „štart“. V momente zabudnem
naňho, na Uriaha, na rodinu, na všetko, čo by sa mohlo pokaziť a
zabiť ma. Počujem, ako sa kov kĺže po kove a silný vietor mi tisne
slzy do očí.
Rútim sa k zemi a pripadám si ľahšia než pierko, vôbec si
necítim vlastné telo. Močiar podo mnou vyzerá obrovský, hnedá
škvrna sa ťahá tak ďaleko, že nedovidím na koniec, ani z takejto
výšky. Od studeného vetra ma bolí tvár. Naberám rýchlosť a z hrdla
sa mi derie radostný výkrik, no zastaví ho vzduch, ktorý mi vrazí do
úst, len čo ich otvorím.
Popruhy ma pevne držia, takže rozpažím ruky a predstavujem si,
že letím. Rútim sa k ulici posiatej puklinami a dierami, ktorá
dokonale kopíruje zakrivený breh močiara. Pri pohľade zhora si viem
predstaviť, ako močiar vyzeral, keď bol plný vody, sivý ako tekutá
oceľ, lebo odrážal farbu oblohy.
Srdce mi bije tak silno, až to bolí, nemôžem kričať ani dýchať,
ale cítim, že všetko v mojom tele, každý nerv a každý sval, každá
kosť a každá bunka mi pulzuje energiou, ako keby mnou prechádzal
elektrický prúd. Topím sa v adrenalíne.
Zem podo mnou rastie a dvíha sa mi v ústrety, už vidím
drobných ľudí na chodníku. Mala by som zvriesknuť od hrôzy ako
každý rozumný človek, ale keď otvorím ústa, vyjde z nich len
radostné zvýsknutie. Kričím hlasnejšie a postavičky na zemi mávajú
päsťami a opätujú moje výkriky, ale sú tak ďaleko, že ich sotva
počujem.
Zem sa mi rozmazáva pred očami, sivá, biela, čierna, sklo, asfalt
a oceľ splývajú do jedinej šmuhy. Chápadlá vetra, jemné ako vlasy,
sa mi ovinú okolo prstov a zatlačia mi ruky dozadu. Snažím sa opäť
ich pritiahnuť k hrudi, ale nevládzem. Zem sa neustále zväčšuje.
Ešte aspoň minútu letím rovnakou rýchlosťou, ale už plachtím
rovnobežne so zemou ako vták.
Keď konečne spomalím, prečešem si vlasy prstami. Vietor mi
ich načisto zauzlil. Visím asi šesť metrov nad zemou, ale to mi už
pripadá ako nič. Načiahnem sa dozadu a zápasím s popruhmi. Prsty
sa mi trasú, ale podarí sa mi ich uvoľniť. Podo mnou stojí skupinka
členov. Navzájom sa pochytajú za ruky a vytvoria z nich sieť.
Ak sa chcem dostať dolu, musím veriť, že ma chytia. Musím
pochopiť, že k nim patrím a oni patria ku mne. Mám pocit, že na to
potrebujem viac odvahy než na spustenie po lane.
Posuniem sa dopredu a padám. Tvrdo narazím na spojené ruky.
Do chrbta sa mi zaboria zápästia a predlaktia, potom ma ruky
schmatnú za ramená a postavia ma na nohy. Neviem, kto ma drží a
kto nie. Vidím úsmevy a počujem smiech.
„Čo na to hovoríš?“ pýta sa Shauna a tľapne ma po pleci.
Všetci na mňa zízajú. Vietor ich zjavne vyfúkal rovnako ako
mňa, majú rozstrapatené vlasy a oči im žiaria nadšením z
adrenalínovej jazdy. Už viem, prečo otec považoval Neohrozených
za bandu šialencov. Nechápal, nemohol pochopiť kamarátstvo, ktoré
vzniká medzi ľuďmi, ktorí spoločne riskujú život.
„Kedy pôjdeme nabudúce?“ vyhŕknem. Usmejem sa od ucha k
uchu, a keď sa všetci rozosmejú, pridám sa k nim. Spomínam si, ako
som chodievala hore schodmi s členmi Sebazaprenia, naše nohy
kráčali v tom istom rytme, všetci sme boli rovnakí. Tu je to inak. Nie
sme rovnakí. Ale nejakým spôsobom tvoríme jeden celok.
Pozriem smerom k budove, z ktorej som sa spustila. Je tak
ďaleko, že vôbec nevidím ľudí, ktorí stoja na streche.
„Pozrite! Už ide!“ skríkne niekto a ukáže mi ponad plece.
Hľadím naznačeným smerom, až kým nerozoznám drobnú čiernu
postavičku, ktorá sa kĺže dolu oceľovým lanom. O pár sekúnd sa
ozve výkrik, z ktorého tuhne krv v žilách.
„Stavím sa, že sa rozreve.“
„Zekeho brat a revať? Nevieš si predstaviť, akú by za to dostal
po papuli.“
„Aha, ako mláti rukami!“
„Mraučí ako priškrtená mačka,“ podotknem. Všetci sa zasmejú.
Trochu ma zamrzí, že si uťahujem z Uriaha, keď ma nepočuje, ale on
by určite povedal to isté, keby sa odtiaľto počul. Aspoň dúfam.
Keď Uriah konečne zastane, idem ho zachytiť spolu s ostatnými.
Zhromaždíme sa pod ním a natiahneme ruky do priestoru medzi
sebou. Shauna ma pevne chytí za lakeť. Ja schmatnem niekoho iného
za rameno, ani neviem koho, v spleti rúk sa vôbec nevyznám, a
pozriem na Shaunu.
„Povedala by som, že už ťa nemôžeme volať drevo,“ skonštatuje
Shauna. Kývne na mňa. „Tris.“
+++
Sviežu vôňu vetra zo seba cítim ešte aj večer cestou do jedálne.
Keď vojdem, na okamih sa ocitnem uprostred davu Neohrozených a
cítim sa ako jedna z nich. Potom mi Shauna zamáva, ľudia sa
postupne roztratia a uvoľnia mi cestu k nášmu stolu. Al, Will a
Christina tam už sedia a pozerajú na mňa s otvorenými ústami.
Keď som prijala Uriahovo pozvanie, ani som na nich
nepomyslela. Ich ohromené pohľady ma svojím spôsobom tešia. No
nechcela by som, aby sa na mňa naozaj naštvali.
„Kde si bola?“ spýta sa Christina. „Čo si s nimi robila?“
„Uriah… vieš, ten chalan z Neohrozenosti, čo bol v našom tíme
pri zajímaní vlajky, odchádzal s pár deckami a presvedčil ich, aby ma
vzali so sebou. Moc sa im to nepáčilo, nejaká baba, Lynn, na mňa
bola hnusná a šliapla mi na nohu.“
„Možno ťa najprv nechceli,“ povie Will potichu, „ale už si ťa
zjavne obľúbili.“
„Hej.“ Nemôžem to poprieť. „Ale som rada, že som naspäť pri
vás.“
S trochou šťastia si nevšimnú, že klamem. Ani sama tomu
neverím. Cestou naspäť do hlavného stanu som zazrela svoj odraz v
okne, s rozžiarenými očami aj lícami a vlasmi rozstrapatenými od
vetra. Na prvý pohľad vidno, že som zažila niečo úžasné.
„Nuž, o všeličo si prišla. Christina takmer vrazila nejakému
chlapíkovi z Informovanosti,“ ozve sa Al. Vždy sa naňho môžem
spoľahnúť, že prelomí ľady. „Pýtal sa, čo si myslíme o vláde
Sebazaprenia, a Christina mu povedala, že by sa mohol zaoberať aj
niečím dôležitejším.“
„Mala stopercentnú pravdu,“ dodá Will. „A on začal naliehať.
Zlý nápad.“
„Veľmi zlý,“ prikývnem. Ak sa budem dosť usmievať, možno
zabudnú, že by mali žiarliť alebo sa uraziť, alebo čokoľvek, čo má
znamenať ten čudný výraz v Christininých očiach.
„Jasné,“ povie Christina. „Kým si sa bavila vonku, ja som za
teba odviedla špinavú robotu a bránila som tvoju starú frakciu,
snažila sa predchádzať konfliktom…“
„No tak, netvár sa, že si si to neužila,“ poznamená Will a štuchne
ju lakťom. „Ak jej nepovieš, ako sa to vlastne stalo, urobím to ja.
Stál pri…“
Will sa pustí do rozprávania a ja prikyvujem a tvárim sa, že
počúvam, ale v skutočnosti stále myslím na pohľad z budovy a na
predstavu močiara plného vody, oživeného do niekdajšej krásy.
Ponad Willovo plece pozerám na členov, ktorí na seba strieľajú
kúsky jedla vidličkami.
Po prvýkrát naozaj zatúžim zaradiť sa medzi nich.
To znamená, že musím za každú cenu prežiť ďalšiu fázu skúšky.