DVADSIATA PRVÁ KAPITOLA
DVERE JAMY SA ZA MNOU ZAVRÚ, zostanem sama. Týmto
tunelom som naposledy prechádzala v deň rozhodovacej ceremónie.
Spomínam si, že som neisto kládla nohu pred nohu a túžila po svetle.
Teraz kráčam isto, svetlo mi už nechýba.
S Tori som sa rozprávala pred štyrmi dňami. Informovanosť
odvtedy stihla uverejniť dva články o Sebazaprení. Prvý moju bývalú
frakciu obvinil, že ostatným odopiera luxusný tovar, napríklad autá a
čerstvé ovocie, aby im vnútila svoju posadnutosť odriekaním. Pri
čítaní som myslela na Willovu sestru Caru, ktorá mamu obvinila zo
zhromažďovania tovaru.
Druhý článok kritizoval výber vládnych úradníkov na základe
príslušnosti k frakcii a predkladal otázku, prečo by vládu mali tvoriť
len členovia Sebazaprenia. Navrhoval návrat k demokratickým
politickým systémom z minulosti. Znie to veľmi rozumne, takže
mám podozrenie, že je to výzva k revolúcii skrytá pod pláštikom
logických argumentov.
Prídem na koniec tunela. Pod obrovskou dierou sa rozťahuje
sieť, odkedy som ju videla naposledy, vôbec sa nezmenila. Vyleziem
po schodoch na drevenú plošinu, kde ma Štyri stiahol na pevnú zem,
a chytím sa rámu siete. Vtedy by som sa nevládala vytiahnuť hore
len rukami, ale teraz to zvládnem takmer bez zaváhania a prekotúľam
sa do stredu siete.
Nad sebou vidím prázdne budovy, ktoré stoja na okraji diery, a
oblohu. Je tmavomodrá, bez mesiaca a hviezd.
Články ma znepokojili, ale kamaráti mi zlepšili náladu a to sa
počíta. Po prvom článku Christina tak očarila kuchára, že nám dal
ochutnať surové cesto na koláče. Po druhom ma Uriah a Marlene
naučili kartovú hru, ktorou sme sa potom dve hodiny bavili v jedálni.
Lenže dnes večer chcem byť sama. A nielen to. Chcem si
pripomenúť, prečo som sem prišla a kde som nabrala odhodlanie
skočiť zo strechy, aby som tu mohla zostať, hoci som ešte netušila,
čo všetko mi život v Neohrozenosti prinesie. Prevlečiem prsty cez
oká siete pod sebou.
Túžila som napodobniť decká z Neohrozenosti, ktoré som
vídavala v škole. Chcela som byť hlučná, nebojácna a slobodná.
Lenže moji spolužiaci ešte neboli členmi, len sa na nich hrali.
Rovnako ako ja, keď som sem skočila zo strechy. Ešte som
nepoznala skutočný strach.
V priebehu posledných štyroch dní som čelila štyrom
simuláciám strachu. V jednej som bola priviazaná k hranici a Peter
mi pod nohami zapálil oheň. V druhej som sa znovu topila, tentoraz
uprostred oceána, okolo mňa sa búrili vlny. V tretej som sa pozerala,
ako moji príbuzní pomaly vykrvácali na smrť. Vo štvrtej na mňa
niekto mieril pištoľou a nútil ma, aby som ich zastrelila. Už viem, čo
je strach.
Cez dieru prenikne závan vetra a ofúkne ma. Zavriem oči. V
myšlienkach opäť stojím na kraji strechy. Rozopnem si košeľu a
odhalím ruky, zo svojho tela ukážem viac než kedykoľvek predtým.
Skrčím košeľu a šmarím ju Petrovi do hrude.
Otvorím oči. Nie, mýlila som sa. Neskočila som zo strechy preto,
že som Neohrozených chcela napodobniť. Skočila som, lebo som
bola ako oni a chcela som sa im predviesť. Chcela som prijať časť
svojej osobnosti, ktorú som v Sebazaprení musela skrývať.
Vystriem ruky za hlavu a opäť ich prestrčím cez oká siete. Nohy
natiahnem najďalej, ako vládzem, zaberiem čo najväčší priestor.
Prvýkrát po štyroch dňoch je moja myseľ rovnako tichá a prázdna
ako nočná obloha.
+++
Držím si hlavu v dlaniach a zhlboka dýcham. Dnes som zažila
rovnakú simuláciu ako včera: niekto na mňa mieril pištoľou a nútil
ma, aby som postrieľala svoju rodinu. Zdvihnem hlavu a zbadám,
ako ma Štyri pozoruje.
„Ja viem, že sa to nedeje naozaj,“ obhajujem sa.
„Nemusíš mi nič vysvetľovať. Miluješ svoju rodinu. Nechceš do
nich strieľať. Čo je na tom nelogické?“
„Jedine v simulácii ich môžem vidieť,“ pokračujem. Povedal mi
síce, že nemusím nič vysvetľovať, ale potrebujem mu povedať, prečo
mi tento strach robí také ťažkosti. Prepletiem si prsty a potom ich
opäť oddelím. Z nechtov mi zostali len boľavé kýpte, hryziem si ich
aj v spánku. Každé ráno sa budím so zakrvavenými rukami.
„Chýbajú mi. Aj tebe niekedy chýba rodina?“
Štyri sklopí oči. „Nie,“ povie napokon. „Vôbec mi nechýba. Ale
ja som výnimočný prípad.“
Presne tak, výnimočný. Natoľko výnimočný, že som pri ňom na
chvíľu vytesnila spomienku, ako Calebovi mierim na hruď pištoľou.
Aký vzťah mal s rodinou, keď mu na nej vôbec nezáleží?
Zastanem s rukou na kľučke a obzriem sa.
Si ako ja? pýtam sa ho mlčky. Si divergentný?
To slovo znie nebezpečne, aj keď si ho len pomyslím. Štyri mi
pozerá rovno do očí, tiché sekundy plynú a z tváre sa mu vytráca
prísny výraz. Počujem tlkot vlastného srdca. Už som naňho pozerala
príliš dlho, ale nevadí, veď aj on pozerá na mňa. Mám pocit, že
každý z nás sa snaží niečo povedať, ale ten druhý ho nepočuje. No
možno sa mi to len zdá. Hľadíme príliš dlho, čoraz dlhšie, srdce mi
búši čoraz hlasnejšie, topím sa v jeho pokojných očiach.
Otvorím dvere a vybehnem na chodbu.
Nemal by ma tak ľahko vykoľajiť. Mala by som myslieť výlučne
na skúšku. Simulácie by ma mali rozrušiť oveľa väčšmi, mali by ma
pripraviť o duševnú rovnováhu rovnako ako ostatných kandidátov.
Drew nespí, celé noci zíza na stenu, skrčený do klbka. Al každú noc
vykrikuje zo sna a plače do vankúša. Moje nočné mory a ohryzené
nechty sa s tým nemôžu porovnávať.
Budím sa na každý Alov výkrik, hľadím na pružiny postele nado
mnou a premýšľam, čo sa so mnou deje, prečo sa cítim silná, keď sa
všetci okolo mňa rúcajú. Drží ma nad vodou divergencia, alebo niečo
iné?
Vchádzam do spálne a čakám, že tam nájdem presne rovnakú
scénu ako včera: pár deciek zvalených na posteliach, s pohľadom
upretým do prázdna. Lenže dnes sa všetci zoskupili na opačnom
konci miestnosti. Pred nimi stojí Eric a v rukách drží tabuľu,
obrátenú zadnou stranou k nám, takže nevidím, čo je na nej napísané.
Postavím sa vedľa Willa.
„Čo sa deje?“ zašepkám. Dúfam, že znova nevyšiel článok, ďalší
taký nervák by som asi nezvládla.
„Poradie po druhej fáze,“ dozviem sa.
„Myslela som, že po druhej fáze nikoho nevyrazia,“ zasyčím.
„Veď ani nevyrazia. Vraj je to len zhodnotenie nášho postupu.“
Prikývnem.
Pri pohľade na tabuľu mám nepríjemný pocit, ako keby mi niečo
plávalo v žalúdku. Eric zdvihne tabuľu nad hlavu a zavesí ju na
klinec. Keď odstúpi, v miestnosti zavládne ticho. Natiahnem krk, aby
som dovidela na výsledky.
Moje meno je v prvom riadku.
Väčšina hláv sa otáča ku mne. Preletím na spodok zoznamu.
Christina je siedma, Will deviaty. Peter je druhý, ale pri pohľade na
čas pri jeho mene si uvedomím, že som ho o nápadný kus predbehla.
Peter strávil v každej simulácii priemerne osem minút, ja dve
minúty a štyridsaťpäť sekúnd.
„Dobrá práca, Tris,“ potichu ma pochváli Will.
Prikývnem, ale stále zízam na tabuľu. Mala by som sa tešiť, že
som skončila prvá, ale viem, čo to znamená. Ak ma Peter a jeho
partia neznášali, odteraz ma budú nenávidieť. Stal sa zo mňa druhý
Edward. Teraz možno vypichnú oko mne. Alebo mi urobia niečo ešte
horšie.
Hľadám Alovo meno a nájdem ho v poslednom riadku. Dav
kandidátov sa postupne rozptýli, pri mne zostanú len Peter, Will a
Al. Chcela by som Ala utešiť. Povedať mu, že sa mi tak dobre darí
len vďaka tomu, že môj mozog funguje trochu inak.
Peter sa pomaly otočí, všetky končatiny má meravé od napätia.
Menej by ma vystrašil, keby na mňa len zazeral, ale v očiach sa mu
zračí čistá nenávisť. Otočí sa smerom k svojej posteli, ale v poslednej
sekunde sa bleskovo zvrtne, oboma rukami ma zdrapí za plecia a
prirazí ma k stene.
„Neporazí ma nejaké drevo,“ zasyčí. Tvár nakloní tak blízko k
mojej, že cítim jeho skazený dych. „Ako si to spravila, há? Dočerta,
ako si to spravila?“
Potiahne ma o pár centimetrov dopredu a znovu ma treskne o
stenu. Zatnem zuby, aby som nevykríkla, hoci som bolesť z nárazu
zacítila v celej chrbtici. Will chytí Petra za golier a odtiahne ho odo
mňa.
„Daj jej pokoj,“ okríkne ho. „Len sráči šikanujú dievčatká.“
„Malé dievčatko?“ odfrkne Peter a strasie Willovu ruku. „Si
slepý, alebo len sprostý? Vytlačí ťa z poradia a z frakcie a skončíš na
ulici. Necháš si to? Len preto, že ona vie manipulovať s ľuďmi a ty
nie? Keď si konečne uvedomíš, že nás chce všetkých zničiť, daj mi
vedieť.“
Peter sa vyrúti zo spálne. Molly a Drew ho so znechuteným
výrazom na tvári nasledujú.
„Vďaka,“ poviem a kývnem Willovi.
„Má pravdu?“ potichu sa spýta Will. „Fakt sa nás snažíš
zmanipulovať?“
„Prosím ťa, ako by sa mi to mohlo podariť?“ zamračím sa naňho.
„Len robím, čo môžem, presne ako ostatní.“
„Čo ja viem.“ Nenápadne pokrčí plecami. „Tváriš sa, že si slabá,
aby sme ťa ľutovali? A potom zrazu hráš tvrdú, aby si nás zmiatla?“
„Zmiatla?“ zopakujem. „Som tvoja kamarátka. V živote by som
nič také neurobila.“
Neodpovie. Jasne vidím, že mi neverí, prinajmenšom nie úplne.
„Neblbni, Will,“ ozve sa Christina a zoskočí z postele. „Nič
nehrá,“ dodá, ale v očiach jej nevidím ani štipku súcitu.
Christina sa zvrtne na päte a odíde, ale nezabuchne za sebou
dvere. Will ju nasleduje. Zostanem sama s Alom. Prvá a posledný.
Al nikdy nevyzeral malý, ale teraz mi tak pripadá. Zvesil plecia a
celý sa scvrkol ako pokrčený kus papiera. Sadne si na kraj postele.
„Si v poriadku?“ spýtam sa.
„Jasné.“
Tvár mu žiarivo očervenela. Odvrátim pohľad. Bola to len
rečnícka otázka. Len slepý by si nevšimol, že Al v poriadku nie je.
„Ešte to neskončilo,“ povzbudím ho. „Môžeš si vybojovať lepšie
postavenie, ak…“
Hlas mi zlyhá, keď na mňa pozrie. Ani neviem, čo by som mu
povedala, keby som vládala dokončiť vetu. V druhej fáze človeku
nepomôže žiadna stratégia. Každému siahne hlboko do duše a
podrobí jeho charakter tvrdej skúške.
„Vidíš?“ povie. „Až tak ľahko to nejde.“
„Ja viem, že nie.“
„Ako to ty môžeš vedieť?“ pokrúti hlavou. Zatrasie sa mu brada.
„Tebe to ide ľahko. Všetko ti ide ľahko.“
„To nie je pravda.“
„Ale hej.“ Zavrie oči. „Keď sa budeš tváriť, že nie, nijako mi
tým nepomôžeš. Ja ne… nie som si istý, či mi vôbec môžeš
pomôcť.“
Mám pocit, akoby som vyšla von do lejaku, ktorý mi premočil
šaty, cítim sa ťažká, nemotorná a zbytočná. Neviem, či chce povedať,
že mu nemôže pomôcť nikto, alebo že mu nemôžem pomôcť ja
osobne. Ani jedno vysvetlenie sa mi nepáči. Chcela by som mu
pomôcť, ale nemôžem.
„Ja…“ začnem. Plánujem sa mu ospravedlniť, ale za čo vlastne?
Za to, že som do Neohrozenosti zapadla lepšie než on? Za to, že
neviem nájsť správne slová?
„Radšej…“ Slzy, ktoré sa mu zbierali na viečkach, pretečú a
zmáčajú mu líca. „Radšej by som bol sám.“
Prikývnem a odvrátim sa od neho. Viem, že by som ho nemala
nechávať samého, ale nemôžem si pomôcť. Dvere sa za mnou so
šťuknutím zavrú a kráčam preč.
Prejdem okolo fontánky na pitie a cez tunely, ktoré mi v prvý
deň pripadali nekonečné, ale teraz si ich sotva všímam. Svoju
výchovu som od príchodu do Neohrozenosti nezaprela po prvýkrát,
ale vnímam to práve tak. Pri všetkých doterajších zlyhaniach som
vedela, čo mám robiť, ale naschvál som to neurobila. V tomto
prípade som naozaj netušila, čo mám robiť. Žeby som stratila
schopnosť odhadnúť, čo iní ľudia potrebujú? Stratila som časť samej
seba?
Kráčam ďalej.
+++
Zablúdim do chodby, v ktorej som sedela po Edwardovom
odchode. Nechcem byť sama, ale podľa všetkého mi nič iné
nezostáva. Zavriem oči, sústredím sa na studený kameň, na ktorom
sedím, a dýcham stuchnutý podzemný vzduch.
„Tris!“ skríkne niekto z konca chodby. Uriah sa rozbehne ku
mne, Lynn a Marlene ho čakajú. Lynn drží v ruke mafin.
„Myslel som, že ťa tu nájdem.“ Prikrčí sa mi pri nohách. „Počul
som, že si skončila prvá.“
„Takže si mi len chcel zagratulovať?“ uškrniem sa. „Vrelá
vďaka.“
„Aspoň niekto to musel urobiť. A došlo mi, že tvoji kamoši
nebudú veľmi nadšení, lebo dopadli omnoho horšie. Prestaň sa tu
zašívať a poď s nami. Zostrelím Marlene z hlavy mafin.“
Ten nápad je taký absurdný, že sa nezdržím smiechu. Vstanem a
nasledujem ho na koniec chodby, kde čakajú tie dve. Lynn na mňa
škaredo pozrie, ale Marlene sa zaškerí.
„Prečo neoslavuješ?“ spýta sa. „Keď budeš takto pokračovať,
nabetón skončíš v prvej desiatke.“
„Má v sebe toľko Neohrozenosti, že si s ňou kamoši nevedia dať
rady,“ zarypne Uriah.
„A toľko Sebazaprenia, že nevie oslavovať,“ zamieša sa Lynn.
Nevšímam si ju. „Prečo chceš Marlene zostreliť mafin z hlavy?“
„Stavila sa so mnou, že netrafím malý cieľ z tridsiatich metrov,“
vysvetlí. „Ja som sa stavil s ňou, že by nemala nervy stáť pod ním,
keď sa o to budem pokúšať. Dobre sme to vymysleli, čo?“
Telocvičňa, kde som prvýkrát v živote strieľala z pištole, nie je
ďaleko od môjho útočiska. Prídeme tam za necelú minútu a Uriah
zažne svetlo. Strelnica vyzerá presne tak, ako keď som tu bola
naposledy: na jednom konci stojí rad terčov, na druhom stôl so
zbraňami.
„Oni ich tu nechávajú len tak ležať?“ začudujem sa.
„Hej, ale nie sú nabité.“ Uriah si nadvihne košeľu. Za opaskom
nohavíc, tesne pod tetovaním, má zastrčenú pištoľ. Skúmam to
tetovanie a snažím sa zistiť, čo znázorňuje, ale nestihnem to, kým si
Uriah spustí košeľu.
„Fajn,“ povie. „Choď sa postaviť pred terč.“
Marlene odchádza a trochu pritom poskakuje.
„Nejdeš na ňu vážne strieľať, že nie?“ spýtam sa Uriaha.
„Nemá ozajstnú pištoľ,“ potichu povie Lynn. „Táto strieľa
umelohmotné náboje. Prinajhoršom ju trochu poštípe, alebo jej
spraví modrinu. Myslíš, že sme totálni šialenci?“
Marlene sa postaví pred terč a vyloží si mafin na hlavu. Uriah
prižmúri jedno oko a zamieri pištoľou.
„Počkaj!“ skríkne Marlene. Odlomí si kúsok mafina a hodí si ho
do úst. „Mňam!“ skríkne s plnými ústami. Ukáže Uriahovi zdvihnuté
palce.
„Vy ste teda dopadli dobre, že?“ oslovím Lynn.
Prikývne. „Uriah je druhý. Ja som prvá. Marlene štvrtá.“
„Porazila si ma len o vlások,“ povie Uriah, ktorý stále mieri.
Stlačí spúšť. Marlene ani okom nemihne, keď jej mafin padne z
hlavy.
„Obaja vyhrávame!“ skríkne.
„Chýba ti stará frakcia?“ spýta sa ma Lynn.
„Občas,“ priznám sa. „Žilo sa tam pokojnejšie. Menej
vyčerpávajúco.“
Marlene zdvihne mafin zo zeme a zahryzne doň. „Fúúúj!“
skríkne Uriah.
„Skúška nás má obrúsiť a dostať z nás maximum. Aspoň podľa
Erica,“ povie Lynn.
„Štyri hovoril, že nás má pripraviť.“
„No, tí dvaja sa málokedy zhodnú.“
Prikývnem. Štyri mi hovoril, že Ericova predstava o smerovaní
Neohrozenosti nie je správna, ale zabudol dodať, čo by za správne
považoval on. Zbadala som pár zábleskov pravdy – keď ma
Neohrození nadšene privítali po skoku z budovy, keď ma chytila sieť
rúk pod oceľovým lanom –, ale tie mi nestačia. Čítal Štyri manifest
Neohrozenosti? Verí v statočnosť v každodennom živote?
Dvere strelnice sa otvoria. Shauna, Zeke a Štyri vojdú akurát v
okamihu, keď Uriah vystrelí na ďalší terč. Umelohmotný náboj sa
odrazí od stredu a kotúľa sa po zemi.
„Zdalo sa mi, že odtiaľto niečo počujem,“ skonštatuje Štyri.
„Ako vidím, spískal to môj šibnutý braček,“ povie Zeke. „Po
večierke tu nemáš čo robiť. Dávaj si pozor, lebo ťa Štyri bonzne
Ericovi a ten ťa oskalpuje.“
Uriah pokrčí nos na brata a odloží vzduchovku. Marlene zamieri
k východu a cestou si odhrýza z mafina. Štyri odstúpi od dverí, aby
nás pustil von.
„Nepovedal by si to Ericovi, že nie?“ spýta sa Lynn a
podozrievavo si ho premeria.
„Nie, nepovedal,“ odpovie. Keď okolo neho prechádzam ja,
položí mi ruku na chrbát, aby ma vyviedol von, dlaňou mi zatlačí
medzi lopatky. Zachvejem sa a dúfam, že si to nevšimol.
Ostatní už odchádzajú po chodbe, Zeke a Uriah sa navzájom
sáču, Marlene sa delí o mafin so Shaunou a Lynn pochoduje na čele.
Vyštartujem za nimi.
„Počkaj chvíľu,“ povie Štyri. Obrátim sa k nemu a uvažujem,
ktorú verziu stretnem – trénera, ktorý mi nadáva, alebo chalana,
ktorý so mnou lozí po kolotočoch? Perami sa trochu usmieva, ale v
očiach má napätý a ustarostený výraz.
„Uvedomuješ si, že sem patríš, však?“ povie. „Patríš k nám.
Onedlho bude po všetkom, len musíš vydržať, okej?“
Poškriabe sa za uchom a odvráti pohľad, ako keby sa za svoje
slová hanbil.
Vytreštím naňho oči. Srdce mi búši tak silno, že ho cítim až v
prstoch na nohách. Túžim urobiť niečo trúfalé, hoci by som mohla aj
bez slova odísť. Neviem, ktorá možnosť je lepšia alebo rozumnejšia.
Neviem, či mi na tom záleží.
Načiahnem sa a chytím ho za ruku. Prepletie si so mnou prsty.
Nevládzem dýchať.
Zdvihnem hlavu a pozerám naňho, on sa trochu skloní a pozerá
na mňa. Hodnú chvíľu nehybne stojíme. Potom odtiahnem ruku a
rozbehnem sa za Uriahovou partiou. Možno si Štyri pomyslí, že som
sprostá, alebo divná. A možno to stálo za to.
+++
Do spálne sa vrátim ako prvá, a keď sa ostatní začnú trúsiť dnu,
zaleziem do postele a predstieram, že spím. Nepotrebujem ich. Ak na
moje úspechy mienia reagovať takto, bude mi lepšie bez nich. Keď
zvládnem skúšku, získam miesto v Neohrozenosti a už ich neuvidím.
Nepotrebujem ich, ale otázka znie, či ich chcem. Všetky
tetovania, ktoré som si spolu s nimi dala urobiť, mi pripomínajú naše
priateľstvo. Keď som sa v tejto tmavej diere zasmiala, takmer vždy
to bolo vďaka nim. Nechcem ich stratiť, ale zdá sa mi, že sa to už
stalo.
Po vyše polhodine horúčkovitého premýšľania sa prevalím na
chrbát a otvorím oči. V spálni je tma, všetci sa už uložili spať. Asi
ma toľko ohovárali, že sú z toho unavení, pomyslím si s trpkým
úsmevom. Akoby nestačilo, že pochádzam z frakcie, ktorá má
najviac nepriateľov, ešte som ich aj všetkých prekonala.
Vstanem z postele a idem sa napiť. Nie som smädná, ale
potrebujem byť v pohybe. Bosé nohy sa mi pri každom kroku s
mľaskavým zvukom odlepujú z podlahy. Jednou rukou šúcham po
stene, aby som nezablúdila. Nad fontánkou s pitnou vodou svieti
modrá žiarovka.
Prehodím si vlasy cez jedno plece a zohnem sa. V okamihu, keď
namočím pery do vody, začujem hlasy z konca chodby. Prikradnem
sa k nim bližšie, spolieham sa, že ma tma ukryje.
„Zatiaľ sa neprejavili žiadne príznaky.“ Ericov hlas. Príznaky
čoho?
„No, ešte sa nenaskytlo veľa príležitostí,“ odpovie chladný
ženský hlas. Určite ho poznám, ale spomínam si naň len matne, ako
keby som ho počula vo sne. „Fyzický tréning vám neukáže nič.
Simulácie však prípadných divergentných rebelov odhalia, takže pre
istotu budeme musieť niekoľkokrát prezrieť záznamy.“
Pri slove „divergentných“ mi naskočia zimomriavky. Chrbtom sa
opieram o kamennú stenu, ale krk natiahnem dopredu, aby som
videla, komu patrí ten známy hlas.
„Nezabúdaj, prečo som donútila Maxa, aby ťa vymenoval,“
pokračuje hlas. „Tvojou prioritou je odhaľovanie rebelov. Za
každých okolností.“
„Nezabudnem.“
Posuniem sa o pár centimetrov dopredu a dúfam, že ma neuvidia.
Nech je to ktokoľvek, tá žena všetko kontroluje, ona Ericovi
zabezpečila vodcovskú pozíciu, ona si želá moju smrť. Nakloním
hlavu a snažím sa ich rozoznať, než zahnú za roh.
Vtom ma niekto schmatne zozadu.
Chcem vykríknuť, ale nejaká ruka mi zakryje ústa. Vonia
mydlom a je taká veľká, že mi zakryje celú spodnú polovicu tváre.
Vzpieram sa, ale proti silným rukám, ktoré ma držia, nič nezmôžem.
Tak aspoň zahryznem do jedného prsta.
„Au!“ vykríkne drsný hlas.
„Sklapni a drž jej hubu.“ vyštekne iný. Vyšší a jasnejší než
bežný mužský hlas. Peter.
Pruh čiernej látky mi zakryje oči a ďalší pár rúk mi ho zaviaže
vzadu na hlave. Ledva dýcham. Dve ruky ma držia za ramená a
ťahajú ma dopredu. Ďalšia mi tlačí do chrbta a postrkuje ma
rovnakým smerom, posledná mi zakrýva ústa a dusí moje výkriky.
Traja ľudia. Zabolí ma v hrudi. Proti trom sa sama neubránim.
„Chcem počuť, ako drevo škemrá o milosť,“ zasmeje sa Peter.
„Švihnite si.“
Snažím sa sústrediť na ruku, ktorá mi zapcháva ústa. Musí na nej
byť niečo zvláštne, podľa čoho odhalím, komu patrí. Dokážem ten
problém vyriešiť. Musím si poradiť aspoň s niečím, inak spanikárim.
Dlaň je mäkká a spotená. Zatnem zuby a nadýchnem sa nosom.
Tá mydlová vôňa mi je povedomá. Citrónová tráva a šalvia. Vôňa,
ktorá obklopuje Alovu posteľ. Zrazu mám pocit, že som prehltla
skalu.
Počujem špliechanie vody na kameňoch. Sme blízko priepasti –
rieka tu hučí tak nahlas, že musíme stáť priamo nad ňou. Stisnem
pery, aby som nevykríkla. Ak stojíme nad priepasťou, dobre viem, čo
so mnou chcú urobiť.
„No tak, zdvihnite ju.“
Vzpieram sa a odieram sa o ich drsnú kožu, hoci si uvedomujem,
že odpor je zbytočný. A kričím, aj keď dobre viem, že odtiaľto ma
nikto nezačuje.
Dožijem sa zajtrajška. Určite sa dožijem.
Ruky ma otočia, odstrčia dozadu a tresknú mi chrbticu o niečo
tvrdé a studené. Podľa výšky a zakrivenia odhadujem, že je to
kovové zábradlie. Zábradlie nad priepasťou. Dychčím a na zátylku
cítim vlhkú hmlu. Ruky ma tlačia dozadu, nútia ma, aby som sa
zaklonila ponad zábradlie. Nohy sa mi odlepia od zeme, teraz ma
pred pádom do vody chráni len zovretie útočníkov.
Ťažká ruka mi obchytkáva hruď. „Fakt už máš šestnásť, drevo?
Ja by som ti tipoval takých dvanásť.“ Ostatní sa zasmejú.
Do krku mi vystúpi žlč, prehltnem horkú slinu.
„Počkať, tuším som niečo našiel!“ Silno ma stisne. Zahryznem si
do jazyka, aby som neskríkla. Ďalší smiech.
Al mi zošuchne ruku z úst. „Prestaň,“ zavrčí. Spoznám jeho
hlboký, výrazný hlas.
Keď ma Al pustí, znovu zabojujem a zošmyknem sa na zem. Z
celej sily zahryznem do prvej ruky, ktorá mi príde pod zuby.
Začujem výkrik a tuhšie zovriem čeľusť, v ústach zacítim chuť krvi.
Do tváre ma udrie niečo tvrdé. Hlavou mi prebehne vlna bielej
horúčavy. Cítila by som bolesť, keby mi adrenalín neprúdil celým
telom ako kyselina.
Ruka sa mi vytrhne z úst a zhodí ma na zem. Udriem si lakeť o
kameň a zdvihnem ruky, že si zložím pásku z očí. Do boku ma
zasiahne kopanec a vyrazí mi dych. Lapám po dychu, kašlem a
snažím sa strhnúť látku. Niekto ma schmatne za vlasy a treskne mi
hlavu o niečo tvrdé. Z úst mi vyletí výkrik bolesti a obchádzajú ma
mdloby.
Nešikovne si šmátram po boku hlavy a nahmatám okraj látky.
Sťažka potiahnem ruku hore, odkryjem si oči a zažmurkám. Scéna
predo mnou je otočená o deväťdesiat stupňov a poskakuje hore-dolu.
Vidím, že niekto beží k nám a niekto iný uteká preč – niekto veľký,
Al. Chytím sa zábradlia a vytiahnem sa na nohy.
Peter ma chytí za krk a zdvihne ma hore, palcom ma tlačí pod
bradou. Vlasy, väčšinou hladké a lesklé, má rozstrapatené a prilepené
na čelo. Mraští bledú tvár, zatína zuby a vystrčí ma nad zábradlie, na
krajoch zorného poľa sa mi objavujú bodky a kopia sa mu okolo
hlavy, zelené, ružové a modré. Mlčky ma drží nad priepasťou.
Snažím sa ho kopnúť, ale nedočiahnem.
Začujem výkrik a Peter ma pustí.
Padám. Natiahnem ruky pred seba a lapám po dychu, pazuchami
narazím na zábradlie. Zakliesnim sa oň lakťami a zastonám. Na
členky mi šplechne vodná triešť. Celý svet sa hojdá a točí. Niekto,
asi Drew, leží na dne Jamy a vrieska. Ozývajú sa nárazy. Kopance.
Stony.
Niekoľkokrát žmurknem a zo všetkých síl sa snažím zaostriť na
jedinú tvár, ktorú vidím. Je skrivená hnevom a žiaria z nej
tmavomodré oči.
„Štyri,“ zachripím.
Zavriem oči a cítim, ako ma chytí za ramená, tesne pod
pazuchami. Vytiahne ma ponad zábradlie a vezme ma do náručia,
jednou rukou si ma privinie k hrudi, druhú mi prevlečie popod
kolená. Pritisnem si tvár k jeho plecu a vzápätí ma pohltí tma a ticho.
tunelom som naposledy prechádzala v deň rozhodovacej ceremónie.
Spomínam si, že som neisto kládla nohu pred nohu a túžila po svetle.
Teraz kráčam isto, svetlo mi už nechýba.
S Tori som sa rozprávala pred štyrmi dňami. Informovanosť
odvtedy stihla uverejniť dva články o Sebazaprení. Prvý moju bývalú
frakciu obvinil, že ostatným odopiera luxusný tovar, napríklad autá a
čerstvé ovocie, aby im vnútila svoju posadnutosť odriekaním. Pri
čítaní som myslela na Willovu sestru Caru, ktorá mamu obvinila zo
zhromažďovania tovaru.
Druhý článok kritizoval výber vládnych úradníkov na základe
príslušnosti k frakcii a predkladal otázku, prečo by vládu mali tvoriť
len členovia Sebazaprenia. Navrhoval návrat k demokratickým
politickým systémom z minulosti. Znie to veľmi rozumne, takže
mám podozrenie, že je to výzva k revolúcii skrytá pod pláštikom
logických argumentov.
Prídem na koniec tunela. Pod obrovskou dierou sa rozťahuje
sieť, odkedy som ju videla naposledy, vôbec sa nezmenila. Vyleziem
po schodoch na drevenú plošinu, kde ma Štyri stiahol na pevnú zem,
a chytím sa rámu siete. Vtedy by som sa nevládala vytiahnuť hore
len rukami, ale teraz to zvládnem takmer bez zaváhania a prekotúľam
sa do stredu siete.
Nad sebou vidím prázdne budovy, ktoré stoja na okraji diery, a
oblohu. Je tmavomodrá, bez mesiaca a hviezd.
Články ma znepokojili, ale kamaráti mi zlepšili náladu a to sa
počíta. Po prvom článku Christina tak očarila kuchára, že nám dal
ochutnať surové cesto na koláče. Po druhom ma Uriah a Marlene
naučili kartovú hru, ktorou sme sa potom dve hodiny bavili v jedálni.
Lenže dnes večer chcem byť sama. A nielen to. Chcem si
pripomenúť, prečo som sem prišla a kde som nabrala odhodlanie
skočiť zo strechy, aby som tu mohla zostať, hoci som ešte netušila,
čo všetko mi život v Neohrozenosti prinesie. Prevlečiem prsty cez
oká siete pod sebou.
Túžila som napodobniť decká z Neohrozenosti, ktoré som
vídavala v škole. Chcela som byť hlučná, nebojácna a slobodná.
Lenže moji spolužiaci ešte neboli členmi, len sa na nich hrali.
Rovnako ako ja, keď som sem skočila zo strechy. Ešte som
nepoznala skutočný strach.
V priebehu posledných štyroch dní som čelila štyrom
simuláciám strachu. V jednej som bola priviazaná k hranici a Peter
mi pod nohami zapálil oheň. V druhej som sa znovu topila, tentoraz
uprostred oceána, okolo mňa sa búrili vlny. V tretej som sa pozerala,
ako moji príbuzní pomaly vykrvácali na smrť. Vo štvrtej na mňa
niekto mieril pištoľou a nútil ma, aby som ich zastrelila. Už viem, čo
je strach.
Cez dieru prenikne závan vetra a ofúkne ma. Zavriem oči. V
myšlienkach opäť stojím na kraji strechy. Rozopnem si košeľu a
odhalím ruky, zo svojho tela ukážem viac než kedykoľvek predtým.
Skrčím košeľu a šmarím ju Petrovi do hrude.
Otvorím oči. Nie, mýlila som sa. Neskočila som zo strechy preto,
že som Neohrozených chcela napodobniť. Skočila som, lebo som
bola ako oni a chcela som sa im predviesť. Chcela som prijať časť
svojej osobnosti, ktorú som v Sebazaprení musela skrývať.
Vystriem ruky za hlavu a opäť ich prestrčím cez oká siete. Nohy
natiahnem najďalej, ako vládzem, zaberiem čo najväčší priestor.
Prvýkrát po štyroch dňoch je moja myseľ rovnako tichá a prázdna
ako nočná obloha.
+++
Držím si hlavu v dlaniach a zhlboka dýcham. Dnes som zažila
rovnakú simuláciu ako včera: niekto na mňa mieril pištoľou a nútil
ma, aby som postrieľala svoju rodinu. Zdvihnem hlavu a zbadám,
ako ma Štyri pozoruje.
„Ja viem, že sa to nedeje naozaj,“ obhajujem sa.
„Nemusíš mi nič vysvetľovať. Miluješ svoju rodinu. Nechceš do
nich strieľať. Čo je na tom nelogické?“
„Jedine v simulácii ich môžem vidieť,“ pokračujem. Povedal mi
síce, že nemusím nič vysvetľovať, ale potrebujem mu povedať, prečo
mi tento strach robí také ťažkosti. Prepletiem si prsty a potom ich
opäť oddelím. Z nechtov mi zostali len boľavé kýpte, hryziem si ich
aj v spánku. Každé ráno sa budím so zakrvavenými rukami.
„Chýbajú mi. Aj tebe niekedy chýba rodina?“
Štyri sklopí oči. „Nie,“ povie napokon. „Vôbec mi nechýba. Ale
ja som výnimočný prípad.“
Presne tak, výnimočný. Natoľko výnimočný, že som pri ňom na
chvíľu vytesnila spomienku, ako Calebovi mierim na hruď pištoľou.
Aký vzťah mal s rodinou, keď mu na nej vôbec nezáleží?
Zastanem s rukou na kľučke a obzriem sa.
Si ako ja? pýtam sa ho mlčky. Si divergentný?
To slovo znie nebezpečne, aj keď si ho len pomyslím. Štyri mi
pozerá rovno do očí, tiché sekundy plynú a z tváre sa mu vytráca
prísny výraz. Počujem tlkot vlastného srdca. Už som naňho pozerala
príliš dlho, ale nevadí, veď aj on pozerá na mňa. Mám pocit, že
každý z nás sa snaží niečo povedať, ale ten druhý ho nepočuje. No
možno sa mi to len zdá. Hľadíme príliš dlho, čoraz dlhšie, srdce mi
búši čoraz hlasnejšie, topím sa v jeho pokojných očiach.
Otvorím dvere a vybehnem na chodbu.
Nemal by ma tak ľahko vykoľajiť. Mala by som myslieť výlučne
na skúšku. Simulácie by ma mali rozrušiť oveľa väčšmi, mali by ma
pripraviť o duševnú rovnováhu rovnako ako ostatných kandidátov.
Drew nespí, celé noci zíza na stenu, skrčený do klbka. Al každú noc
vykrikuje zo sna a plače do vankúša. Moje nočné mory a ohryzené
nechty sa s tým nemôžu porovnávať.
Budím sa na každý Alov výkrik, hľadím na pružiny postele nado
mnou a premýšľam, čo sa so mnou deje, prečo sa cítim silná, keď sa
všetci okolo mňa rúcajú. Drží ma nad vodou divergencia, alebo niečo
iné?
Vchádzam do spálne a čakám, že tam nájdem presne rovnakú
scénu ako včera: pár deciek zvalených na posteliach, s pohľadom
upretým do prázdna. Lenže dnes sa všetci zoskupili na opačnom
konci miestnosti. Pred nimi stojí Eric a v rukách drží tabuľu,
obrátenú zadnou stranou k nám, takže nevidím, čo je na nej napísané.
Postavím sa vedľa Willa.
„Čo sa deje?“ zašepkám. Dúfam, že znova nevyšiel článok, ďalší
taký nervák by som asi nezvládla.
„Poradie po druhej fáze,“ dozviem sa.
„Myslela som, že po druhej fáze nikoho nevyrazia,“ zasyčím.
„Veď ani nevyrazia. Vraj je to len zhodnotenie nášho postupu.“
Prikývnem.
Pri pohľade na tabuľu mám nepríjemný pocit, ako keby mi niečo
plávalo v žalúdku. Eric zdvihne tabuľu nad hlavu a zavesí ju na
klinec. Keď odstúpi, v miestnosti zavládne ticho. Natiahnem krk, aby
som dovidela na výsledky.
Moje meno je v prvom riadku.
Väčšina hláv sa otáča ku mne. Preletím na spodok zoznamu.
Christina je siedma, Will deviaty. Peter je druhý, ale pri pohľade na
čas pri jeho mene si uvedomím, že som ho o nápadný kus predbehla.
Peter strávil v každej simulácii priemerne osem minút, ja dve
minúty a štyridsaťpäť sekúnd.
„Dobrá práca, Tris,“ potichu ma pochváli Will.
Prikývnem, ale stále zízam na tabuľu. Mala by som sa tešiť, že
som skončila prvá, ale viem, čo to znamená. Ak ma Peter a jeho
partia neznášali, odteraz ma budú nenávidieť. Stal sa zo mňa druhý
Edward. Teraz možno vypichnú oko mne. Alebo mi urobia niečo ešte
horšie.
Hľadám Alovo meno a nájdem ho v poslednom riadku. Dav
kandidátov sa postupne rozptýli, pri mne zostanú len Peter, Will a
Al. Chcela by som Ala utešiť. Povedať mu, že sa mi tak dobre darí
len vďaka tomu, že môj mozog funguje trochu inak.
Peter sa pomaly otočí, všetky končatiny má meravé od napätia.
Menej by ma vystrašil, keby na mňa len zazeral, ale v očiach sa mu
zračí čistá nenávisť. Otočí sa smerom k svojej posteli, ale v poslednej
sekunde sa bleskovo zvrtne, oboma rukami ma zdrapí za plecia a
prirazí ma k stene.
„Neporazí ma nejaké drevo,“ zasyčí. Tvár nakloní tak blízko k
mojej, že cítim jeho skazený dych. „Ako si to spravila, há? Dočerta,
ako si to spravila?“
Potiahne ma o pár centimetrov dopredu a znovu ma treskne o
stenu. Zatnem zuby, aby som nevykríkla, hoci som bolesť z nárazu
zacítila v celej chrbtici. Will chytí Petra za golier a odtiahne ho odo
mňa.
„Daj jej pokoj,“ okríkne ho. „Len sráči šikanujú dievčatká.“
„Malé dievčatko?“ odfrkne Peter a strasie Willovu ruku. „Si
slepý, alebo len sprostý? Vytlačí ťa z poradia a z frakcie a skončíš na
ulici. Necháš si to? Len preto, že ona vie manipulovať s ľuďmi a ty
nie? Keď si konečne uvedomíš, že nás chce všetkých zničiť, daj mi
vedieť.“
Peter sa vyrúti zo spálne. Molly a Drew ho so znechuteným
výrazom na tvári nasledujú.
„Vďaka,“ poviem a kývnem Willovi.
„Má pravdu?“ potichu sa spýta Will. „Fakt sa nás snažíš
zmanipulovať?“
„Prosím ťa, ako by sa mi to mohlo podariť?“ zamračím sa naňho.
„Len robím, čo môžem, presne ako ostatní.“
„Čo ja viem.“ Nenápadne pokrčí plecami. „Tváriš sa, že si slabá,
aby sme ťa ľutovali? A potom zrazu hráš tvrdú, aby si nás zmiatla?“
„Zmiatla?“ zopakujem. „Som tvoja kamarátka. V živote by som
nič také neurobila.“
Neodpovie. Jasne vidím, že mi neverí, prinajmenšom nie úplne.
„Neblbni, Will,“ ozve sa Christina a zoskočí z postele. „Nič
nehrá,“ dodá, ale v očiach jej nevidím ani štipku súcitu.
Christina sa zvrtne na päte a odíde, ale nezabuchne za sebou
dvere. Will ju nasleduje. Zostanem sama s Alom. Prvá a posledný.
Al nikdy nevyzeral malý, ale teraz mi tak pripadá. Zvesil plecia a
celý sa scvrkol ako pokrčený kus papiera. Sadne si na kraj postele.
„Si v poriadku?“ spýtam sa.
„Jasné.“
Tvár mu žiarivo očervenela. Odvrátim pohľad. Bola to len
rečnícka otázka. Len slepý by si nevšimol, že Al v poriadku nie je.
„Ešte to neskončilo,“ povzbudím ho. „Môžeš si vybojovať lepšie
postavenie, ak…“
Hlas mi zlyhá, keď na mňa pozrie. Ani neviem, čo by som mu
povedala, keby som vládala dokončiť vetu. V druhej fáze človeku
nepomôže žiadna stratégia. Každému siahne hlboko do duše a
podrobí jeho charakter tvrdej skúške.
„Vidíš?“ povie. „Až tak ľahko to nejde.“
„Ja viem, že nie.“
„Ako to ty môžeš vedieť?“ pokrúti hlavou. Zatrasie sa mu brada.
„Tebe to ide ľahko. Všetko ti ide ľahko.“
„To nie je pravda.“
„Ale hej.“ Zavrie oči. „Keď sa budeš tváriť, že nie, nijako mi
tým nepomôžeš. Ja ne… nie som si istý, či mi vôbec môžeš
pomôcť.“
Mám pocit, akoby som vyšla von do lejaku, ktorý mi premočil
šaty, cítim sa ťažká, nemotorná a zbytočná. Neviem, či chce povedať,
že mu nemôže pomôcť nikto, alebo že mu nemôžem pomôcť ja
osobne. Ani jedno vysvetlenie sa mi nepáči. Chcela by som mu
pomôcť, ale nemôžem.
„Ja…“ začnem. Plánujem sa mu ospravedlniť, ale za čo vlastne?
Za to, že som do Neohrozenosti zapadla lepšie než on? Za to, že
neviem nájsť správne slová?
„Radšej…“ Slzy, ktoré sa mu zbierali na viečkach, pretečú a
zmáčajú mu líca. „Radšej by som bol sám.“
Prikývnem a odvrátim sa od neho. Viem, že by som ho nemala
nechávať samého, ale nemôžem si pomôcť. Dvere sa za mnou so
šťuknutím zavrú a kráčam preč.
Prejdem okolo fontánky na pitie a cez tunely, ktoré mi v prvý
deň pripadali nekonečné, ale teraz si ich sotva všímam. Svoju
výchovu som od príchodu do Neohrozenosti nezaprela po prvýkrát,
ale vnímam to práve tak. Pri všetkých doterajších zlyhaniach som
vedela, čo mám robiť, ale naschvál som to neurobila. V tomto
prípade som naozaj netušila, čo mám robiť. Žeby som stratila
schopnosť odhadnúť, čo iní ľudia potrebujú? Stratila som časť samej
seba?
Kráčam ďalej.
+++
Zablúdim do chodby, v ktorej som sedela po Edwardovom
odchode. Nechcem byť sama, ale podľa všetkého mi nič iné
nezostáva. Zavriem oči, sústredím sa na studený kameň, na ktorom
sedím, a dýcham stuchnutý podzemný vzduch.
„Tris!“ skríkne niekto z konca chodby. Uriah sa rozbehne ku
mne, Lynn a Marlene ho čakajú. Lynn drží v ruke mafin.
„Myslel som, že ťa tu nájdem.“ Prikrčí sa mi pri nohách. „Počul
som, že si skončila prvá.“
„Takže si mi len chcel zagratulovať?“ uškrniem sa. „Vrelá
vďaka.“
„Aspoň niekto to musel urobiť. A došlo mi, že tvoji kamoši
nebudú veľmi nadšení, lebo dopadli omnoho horšie. Prestaň sa tu
zašívať a poď s nami. Zostrelím Marlene z hlavy mafin.“
Ten nápad je taký absurdný, že sa nezdržím smiechu. Vstanem a
nasledujem ho na koniec chodby, kde čakajú tie dve. Lynn na mňa
škaredo pozrie, ale Marlene sa zaškerí.
„Prečo neoslavuješ?“ spýta sa. „Keď budeš takto pokračovať,
nabetón skončíš v prvej desiatke.“
„Má v sebe toľko Neohrozenosti, že si s ňou kamoši nevedia dať
rady,“ zarypne Uriah.
„A toľko Sebazaprenia, že nevie oslavovať,“ zamieša sa Lynn.
Nevšímam si ju. „Prečo chceš Marlene zostreliť mafin z hlavy?“
„Stavila sa so mnou, že netrafím malý cieľ z tridsiatich metrov,“
vysvetlí. „Ja som sa stavil s ňou, že by nemala nervy stáť pod ním,
keď sa o to budem pokúšať. Dobre sme to vymysleli, čo?“
Telocvičňa, kde som prvýkrát v živote strieľala z pištole, nie je
ďaleko od môjho útočiska. Prídeme tam za necelú minútu a Uriah
zažne svetlo. Strelnica vyzerá presne tak, ako keď som tu bola
naposledy: na jednom konci stojí rad terčov, na druhom stôl so
zbraňami.
„Oni ich tu nechávajú len tak ležať?“ začudujem sa.
„Hej, ale nie sú nabité.“ Uriah si nadvihne košeľu. Za opaskom
nohavíc, tesne pod tetovaním, má zastrčenú pištoľ. Skúmam to
tetovanie a snažím sa zistiť, čo znázorňuje, ale nestihnem to, kým si
Uriah spustí košeľu.
„Fajn,“ povie. „Choď sa postaviť pred terč.“
Marlene odchádza a trochu pritom poskakuje.
„Nejdeš na ňu vážne strieľať, že nie?“ spýtam sa Uriaha.
„Nemá ozajstnú pištoľ,“ potichu povie Lynn. „Táto strieľa
umelohmotné náboje. Prinajhoršom ju trochu poštípe, alebo jej
spraví modrinu. Myslíš, že sme totálni šialenci?“
Marlene sa postaví pred terč a vyloží si mafin na hlavu. Uriah
prižmúri jedno oko a zamieri pištoľou.
„Počkaj!“ skríkne Marlene. Odlomí si kúsok mafina a hodí si ho
do úst. „Mňam!“ skríkne s plnými ústami. Ukáže Uriahovi zdvihnuté
palce.
„Vy ste teda dopadli dobre, že?“ oslovím Lynn.
Prikývne. „Uriah je druhý. Ja som prvá. Marlene štvrtá.“
„Porazila si ma len o vlások,“ povie Uriah, ktorý stále mieri.
Stlačí spúšť. Marlene ani okom nemihne, keď jej mafin padne z
hlavy.
„Obaja vyhrávame!“ skríkne.
„Chýba ti stará frakcia?“ spýta sa ma Lynn.
„Občas,“ priznám sa. „Žilo sa tam pokojnejšie. Menej
vyčerpávajúco.“
Marlene zdvihne mafin zo zeme a zahryzne doň. „Fúúúj!“
skríkne Uriah.
„Skúška nás má obrúsiť a dostať z nás maximum. Aspoň podľa
Erica,“ povie Lynn.
„Štyri hovoril, že nás má pripraviť.“
„No, tí dvaja sa málokedy zhodnú.“
Prikývnem. Štyri mi hovoril, že Ericova predstava o smerovaní
Neohrozenosti nie je správna, ale zabudol dodať, čo by za správne
považoval on. Zbadala som pár zábleskov pravdy – keď ma
Neohrození nadšene privítali po skoku z budovy, keď ma chytila sieť
rúk pod oceľovým lanom –, ale tie mi nestačia. Čítal Štyri manifest
Neohrozenosti? Verí v statočnosť v každodennom živote?
Dvere strelnice sa otvoria. Shauna, Zeke a Štyri vojdú akurát v
okamihu, keď Uriah vystrelí na ďalší terč. Umelohmotný náboj sa
odrazí od stredu a kotúľa sa po zemi.
„Zdalo sa mi, že odtiaľto niečo počujem,“ skonštatuje Štyri.
„Ako vidím, spískal to môj šibnutý braček,“ povie Zeke. „Po
večierke tu nemáš čo robiť. Dávaj si pozor, lebo ťa Štyri bonzne
Ericovi a ten ťa oskalpuje.“
Uriah pokrčí nos na brata a odloží vzduchovku. Marlene zamieri
k východu a cestou si odhrýza z mafina. Štyri odstúpi od dverí, aby
nás pustil von.
„Nepovedal by si to Ericovi, že nie?“ spýta sa Lynn a
podozrievavo si ho premeria.
„Nie, nepovedal,“ odpovie. Keď okolo neho prechádzam ja,
položí mi ruku na chrbát, aby ma vyviedol von, dlaňou mi zatlačí
medzi lopatky. Zachvejem sa a dúfam, že si to nevšimol.
Ostatní už odchádzajú po chodbe, Zeke a Uriah sa navzájom
sáču, Marlene sa delí o mafin so Shaunou a Lynn pochoduje na čele.
Vyštartujem za nimi.
„Počkaj chvíľu,“ povie Štyri. Obrátim sa k nemu a uvažujem,
ktorú verziu stretnem – trénera, ktorý mi nadáva, alebo chalana,
ktorý so mnou lozí po kolotočoch? Perami sa trochu usmieva, ale v
očiach má napätý a ustarostený výraz.
„Uvedomuješ si, že sem patríš, však?“ povie. „Patríš k nám.
Onedlho bude po všetkom, len musíš vydržať, okej?“
Poškriabe sa za uchom a odvráti pohľad, ako keby sa za svoje
slová hanbil.
Vytreštím naňho oči. Srdce mi búši tak silno, že ho cítim až v
prstoch na nohách. Túžim urobiť niečo trúfalé, hoci by som mohla aj
bez slova odísť. Neviem, ktorá možnosť je lepšia alebo rozumnejšia.
Neviem, či mi na tom záleží.
Načiahnem sa a chytím ho za ruku. Prepletie si so mnou prsty.
Nevládzem dýchať.
Zdvihnem hlavu a pozerám naňho, on sa trochu skloní a pozerá
na mňa. Hodnú chvíľu nehybne stojíme. Potom odtiahnem ruku a
rozbehnem sa za Uriahovou partiou. Možno si Štyri pomyslí, že som
sprostá, alebo divná. A možno to stálo za to.
+++
Do spálne sa vrátim ako prvá, a keď sa ostatní začnú trúsiť dnu,
zaleziem do postele a predstieram, že spím. Nepotrebujem ich. Ak na
moje úspechy mienia reagovať takto, bude mi lepšie bez nich. Keď
zvládnem skúšku, získam miesto v Neohrozenosti a už ich neuvidím.
Nepotrebujem ich, ale otázka znie, či ich chcem. Všetky
tetovania, ktoré som si spolu s nimi dala urobiť, mi pripomínajú naše
priateľstvo. Keď som sa v tejto tmavej diere zasmiala, takmer vždy
to bolo vďaka nim. Nechcem ich stratiť, ale zdá sa mi, že sa to už
stalo.
Po vyše polhodine horúčkovitého premýšľania sa prevalím na
chrbát a otvorím oči. V spálni je tma, všetci sa už uložili spať. Asi
ma toľko ohovárali, že sú z toho unavení, pomyslím si s trpkým
úsmevom. Akoby nestačilo, že pochádzam z frakcie, ktorá má
najviac nepriateľov, ešte som ich aj všetkých prekonala.
Vstanem z postele a idem sa napiť. Nie som smädná, ale
potrebujem byť v pohybe. Bosé nohy sa mi pri každom kroku s
mľaskavým zvukom odlepujú z podlahy. Jednou rukou šúcham po
stene, aby som nezablúdila. Nad fontánkou s pitnou vodou svieti
modrá žiarovka.
Prehodím si vlasy cez jedno plece a zohnem sa. V okamihu, keď
namočím pery do vody, začujem hlasy z konca chodby. Prikradnem
sa k nim bližšie, spolieham sa, že ma tma ukryje.
„Zatiaľ sa neprejavili žiadne príznaky.“ Ericov hlas. Príznaky
čoho?
„No, ešte sa nenaskytlo veľa príležitostí,“ odpovie chladný
ženský hlas. Určite ho poznám, ale spomínam si naň len matne, ako
keby som ho počula vo sne. „Fyzický tréning vám neukáže nič.
Simulácie však prípadných divergentných rebelov odhalia, takže pre
istotu budeme musieť niekoľkokrát prezrieť záznamy.“
Pri slove „divergentných“ mi naskočia zimomriavky. Chrbtom sa
opieram o kamennú stenu, ale krk natiahnem dopredu, aby som
videla, komu patrí ten známy hlas.
„Nezabúdaj, prečo som donútila Maxa, aby ťa vymenoval,“
pokračuje hlas. „Tvojou prioritou je odhaľovanie rebelov. Za
každých okolností.“
„Nezabudnem.“
Posuniem sa o pár centimetrov dopredu a dúfam, že ma neuvidia.
Nech je to ktokoľvek, tá žena všetko kontroluje, ona Ericovi
zabezpečila vodcovskú pozíciu, ona si želá moju smrť. Nakloním
hlavu a snažím sa ich rozoznať, než zahnú za roh.
Vtom ma niekto schmatne zozadu.
Chcem vykríknuť, ale nejaká ruka mi zakryje ústa. Vonia
mydlom a je taká veľká, že mi zakryje celú spodnú polovicu tváre.
Vzpieram sa, ale proti silným rukám, ktoré ma držia, nič nezmôžem.
Tak aspoň zahryznem do jedného prsta.
„Au!“ vykríkne drsný hlas.
„Sklapni a drž jej hubu.“ vyštekne iný. Vyšší a jasnejší než
bežný mužský hlas. Peter.
Pruh čiernej látky mi zakryje oči a ďalší pár rúk mi ho zaviaže
vzadu na hlave. Ledva dýcham. Dve ruky ma držia za ramená a
ťahajú ma dopredu. Ďalšia mi tlačí do chrbta a postrkuje ma
rovnakým smerom, posledná mi zakrýva ústa a dusí moje výkriky.
Traja ľudia. Zabolí ma v hrudi. Proti trom sa sama neubránim.
„Chcem počuť, ako drevo škemrá o milosť,“ zasmeje sa Peter.
„Švihnite si.“
Snažím sa sústrediť na ruku, ktorá mi zapcháva ústa. Musí na nej
byť niečo zvláštne, podľa čoho odhalím, komu patrí. Dokážem ten
problém vyriešiť. Musím si poradiť aspoň s niečím, inak spanikárim.
Dlaň je mäkká a spotená. Zatnem zuby a nadýchnem sa nosom.
Tá mydlová vôňa mi je povedomá. Citrónová tráva a šalvia. Vôňa,
ktorá obklopuje Alovu posteľ. Zrazu mám pocit, že som prehltla
skalu.
Počujem špliechanie vody na kameňoch. Sme blízko priepasti –
rieka tu hučí tak nahlas, že musíme stáť priamo nad ňou. Stisnem
pery, aby som nevykríkla. Ak stojíme nad priepasťou, dobre viem, čo
so mnou chcú urobiť.
„No tak, zdvihnite ju.“
Vzpieram sa a odieram sa o ich drsnú kožu, hoci si uvedomujem,
že odpor je zbytočný. A kričím, aj keď dobre viem, že odtiaľto ma
nikto nezačuje.
Dožijem sa zajtrajška. Určite sa dožijem.
Ruky ma otočia, odstrčia dozadu a tresknú mi chrbticu o niečo
tvrdé a studené. Podľa výšky a zakrivenia odhadujem, že je to
kovové zábradlie. Zábradlie nad priepasťou. Dychčím a na zátylku
cítim vlhkú hmlu. Ruky ma tlačia dozadu, nútia ma, aby som sa
zaklonila ponad zábradlie. Nohy sa mi odlepia od zeme, teraz ma
pred pádom do vody chráni len zovretie útočníkov.
Ťažká ruka mi obchytkáva hruď. „Fakt už máš šestnásť, drevo?
Ja by som ti tipoval takých dvanásť.“ Ostatní sa zasmejú.
Do krku mi vystúpi žlč, prehltnem horkú slinu.
„Počkať, tuším som niečo našiel!“ Silno ma stisne. Zahryznem si
do jazyka, aby som neskríkla. Ďalší smiech.
Al mi zošuchne ruku z úst. „Prestaň,“ zavrčí. Spoznám jeho
hlboký, výrazný hlas.
Keď ma Al pustí, znovu zabojujem a zošmyknem sa na zem. Z
celej sily zahryznem do prvej ruky, ktorá mi príde pod zuby.
Začujem výkrik a tuhšie zovriem čeľusť, v ústach zacítim chuť krvi.
Do tváre ma udrie niečo tvrdé. Hlavou mi prebehne vlna bielej
horúčavy. Cítila by som bolesť, keby mi adrenalín neprúdil celým
telom ako kyselina.
Ruka sa mi vytrhne z úst a zhodí ma na zem. Udriem si lakeť o
kameň a zdvihnem ruky, že si zložím pásku z očí. Do boku ma
zasiahne kopanec a vyrazí mi dych. Lapám po dychu, kašlem a
snažím sa strhnúť látku. Niekto ma schmatne za vlasy a treskne mi
hlavu o niečo tvrdé. Z úst mi vyletí výkrik bolesti a obchádzajú ma
mdloby.
Nešikovne si šmátram po boku hlavy a nahmatám okraj látky.
Sťažka potiahnem ruku hore, odkryjem si oči a zažmurkám. Scéna
predo mnou je otočená o deväťdesiat stupňov a poskakuje hore-dolu.
Vidím, že niekto beží k nám a niekto iný uteká preč – niekto veľký,
Al. Chytím sa zábradlia a vytiahnem sa na nohy.
Peter ma chytí za krk a zdvihne ma hore, palcom ma tlačí pod
bradou. Vlasy, väčšinou hladké a lesklé, má rozstrapatené a prilepené
na čelo. Mraští bledú tvár, zatína zuby a vystrčí ma nad zábradlie, na
krajoch zorného poľa sa mi objavujú bodky a kopia sa mu okolo
hlavy, zelené, ružové a modré. Mlčky ma drží nad priepasťou.
Snažím sa ho kopnúť, ale nedočiahnem.
Začujem výkrik a Peter ma pustí.
Padám. Natiahnem ruky pred seba a lapám po dychu, pazuchami
narazím na zábradlie. Zakliesnim sa oň lakťami a zastonám. Na
členky mi šplechne vodná triešť. Celý svet sa hojdá a točí. Niekto,
asi Drew, leží na dne Jamy a vrieska. Ozývajú sa nárazy. Kopance.
Stony.
Niekoľkokrát žmurknem a zo všetkých síl sa snažím zaostriť na
jedinú tvár, ktorú vidím. Je skrivená hnevom a žiaria z nej
tmavomodré oči.
„Štyri,“ zachripím.
Zavriem oči a cítim, ako ma chytí za ramená, tesne pod
pazuchami. Vytiahne ma ponad zábradlie a vezme ma do náručia,
jednou rukou si ma privinie k hrudi, druhú mi prevlečie popod
kolená. Pritisnem si tvár k jeho plecu a vzápätí ma pohltí tma a ticho.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Poznámka: Komentár môže zverejniť iba člen tohto blogu.