SIEDMA KAPITOLA
KEĎ SA VŠETCI ZASE OCITNEME na pevnej zemi, Lauren a
Štyri nás odvedú dlhým, úzkym tunelom. Má kamenné steny a strop
sa zvažuje, takže sa mi zdá, že zostupujeme až do stredu Zeme.
Tlmené lampy visia ďaleko od seba a v každom temnom úseku
medzi nimi sa bojím, že som sa stratila, až kým do mňa niekto
nenarazí plecom. V kruhoch svetla sa zase cítim bezpečne.
Chalan z Informovanosti predo mnou náhle zastane. Vrazím
doňho a udriem si nos do jeho pleca. Zapotácam sa dozadu a šúcham
si nos. Celý dav zastal a traja vodcovia stoja pred nami s
prekríženými rukami.
„Tu sa rozdelíme,“ hovorí Lauren. „Kandidáti z Neohrozenosti
pôjdu so mnou. Predpokladám, že nemáte záujem o prehliadku.“
S úsmevom kývne na tých, ktorí sa v Neohrozenosti narodili.
Oddelia sa od našej skupiny a rozplynú sa v tieňoch. Keď z kruhu
svetla zmiznú posledné päty, poobzerám si zvyšok. Zostalo nás len
deväť. Zo Sebazaprenia som prestúpila jedine ja a z Harmónie sa
nikto nedostal až sem. Ostatní prišli z Informovanosti alebo,
prekvapivo, z Otvorenosti. Človek asi potrebuje dosť odvahy, aby
stále hovoril pravdu. Ja o tom veľa neviem.
Štyri sa obráti k nám. „Väčšinou robím v kontrolnej miestnosti,
ale týchto pár týždňov budem vaším trénerom,“ oznámi. „Volám sa
Štyri.“
„Štyri? Fakt myslíš číslo?“ spýta sa Christina.
„Hej. Čo sa ti na tom nepáči?“
„Nič.“
„Fajn. Pôjdeme do Jamy, ktorá sa vám raz určite zapáči. Je to…“
Christina sa zachichoce. „Jama? Super názov.“
Štyri prejde ku Christine a nakloní sa tesne k nej. Prižmúri oči a
chvíľu ju prebodáva pohľadom.
„Ako sa voláš?“ spýta sa potichu.
„Christina,“ pípne.
„Takže, Christina, keby som mal nervy na reči Otvorených,
pridal by som sa k ich frakcii,“ zasyčí. „Prvá vec, ktorú sa odo mňa
naučíš, je držať jazyk za zubami. Jasné?“
Prikývne.
Štyri vykročí do tmy na konci tunela. Skupinka kandidátov ho
mlčky nasleduje.
„Fuj, aký je hnusný,“ zamrmle Christina.
„Asi nemá rád, keď doňho niekto rýpe,“ podotknem.
Podľa všetkého by sme si naňho radšej mali dávať pozor. Pri
sieti mi pripadal celkom normálne, ale teraz mi jeho chladnokrvný
pokoj akosi naháňa strach.
Štyri otvorí dvojkrídlové dvere a vojdeme na miesto, ktoré
nazývajú Jama.
„Aha,“ zašepká Christina. „Už chápem.“
Jama je naozaj najvýstižnejší názov pre obrovskú podzemnú
jaskyňu, takú veľkú, že odtiaľto nedovidím na druhú stranu. Stojím
na dne a drsné kamenné steny sa mi týčia nad hlavou do výšky
niekoľkých poschodí. V stenách sú výklenky na skladovanie jedla,
oblečenia a iných zásob, ba dokonca aj celé miestnosti. Spájajú ich
úzke cestičky a schody vytesané do skaly. Nemajú žiadne zábradlia,
ktoré by ľudí chránili pred pádom do hĺbky.
Cez jednu skalnú stenu sa tiahne pás oranžového svetla. Jamu
zakrývajú tabule skla, aj budova nad nimi prepúšťa slnečné svetlo.
Keď sme okolo nej prechádzali vo vlaku, ani som si ju nevšimla,
určite vyzerá ako všetky ostatné stavby v meste.
Nad kamennými cestičkami visia v nepravidelných rozstupoch
modré lampy, podobné ako tie v rozhodovacej miestnosti. Slnečné
svetlo sa pomaly stráca, takže svietia čoraz jasnejšie.
Všade sa hemžia ľudia oblečení v čiernom, kričia, rozprávajú a
búrlivo gestikulujú. Nevidím medzi nimi nikoho staršieho. Existujú
aj nejakí starí Neohrození? Žeby sa tu vyššieho veku nikto nedožil?
Alebo všetkých, ktorí už nevládzu vyskakovať z rozbehnutého vlaku,
posielajú niekam preč?
Skupinka detí beží po úzkej cestičke bez zábradlia tak rýchlo, až
sa mi rozbúcha srdce a chcem na ne zakričať, aby spomalili, než si
ublížia. Vybavím si spomienku na usporiadané ulice vo štvrti
Sebazaprenia: prúd ľudí napravo sa míňa s prúdom naľavo, plaché
úsmevy, úctivo sklonené hlavy a ticho. Zovrie mi žalúdok. Lenže
chaos v Neohrozenosti ma niečím neodolateľne priťahuje.
„Keď pôjdete za mnou,“ hovorí Štyri, „ukážem vám priepasť.“
Mávne na nás, aby sme ho nasledovali. Spredu vyzerá
nenápadne, aspoň na pomery Neohrozených, ale keď sa otočí, spod
goliera trička mu trčí okraj tetovania. Vedie nás na pravú stranu
Jamy, ktorú zahaľuje podozrivá tma. Zaostrím zrak a vidím, že skala,
na ktorej stojím, končí železným zábradlím. Keď sa k nemu
priblížime, počujem rev vody, dravého prúdu, ktorý plieska do skál.
Nazriem dolu. Kamenná podlaha náhle ostro klesá a niekoľko
poschodí pod nami tečie rieka. Striekajúca voda šplechne na stenu
podo mnou a hore vyletí spŕška kvapiek. Naľavo odo mňa je voda
pokojnejšia, ale napravo sa pení dobiela a triešti sa o skaly.
„Priepasť nám pripomína tenkú hranicu medzi odvahou a
šialenstvom!“ skríkne Štyri. „Kto si trúfne skočiť zo zábradlia,
zomrie. Už sa to stalo a stane sa to znovu. Dostali ste varovanie.“
„To je neuveriteľné,“ hovorí Christina, keď spoločne
odchádzame od zábradlia.
„Presne tak, neuveriteľné,“ prikývnem.
Štyri nás prevedie naprieč Jamou k obrovskej diere v stene.
Miestnosť za ňou je dostatočne osvetlená, aby som videla, kam
ideme: do jedálne plnej ľudí a cinkajúcich príborov.
Keď vojdeme, všetci Neohrození vstanú. Tlieskajú. Dupú
nohami. Kričia. Hluk ma obklopí a naplní. Christina sa usmieva, o
sekundu neskôr sa k nej pridám.
Hľadáme voľné stoličky. S Christinou nájdeme takmer prázdny
stôl, z jednej strany si ku mne sadne ona, z druhej Štyri. Uprostred
stola leží na tácke jedlo, ktoré nepoznám: okrúhle kúsky mäsa v
rozkrojených žemliach. Stisnem to medzi prstami a rozmýšľam, ako
ďalej.
Štyri ma štuchne lakťom.
„To je hamburger,“ poučí ma. „Daj si naň ešte toto.“ Podá mi
malú misku s červenou omáčkou.
„Ty si v živote nejedla hamburger?“ spýta sa Christina s
vytreštenými očami.
„Nie. Tak sa to volá?“
„Drevá nejedia nič extra,“ povie Štyri smerom k Christine.
„Prečo?“
Pokrčím plecami. „Pôžitok považujeme za sebecký a zbytočný.“
Uškrnie sa. „Ani sa nedivím, že si odišla.“
„Jasné,“ prevrátim očami. „Jedlo na tom bolo úplne najhoršie.“
Štyri mykne kútikom úst.
Dvere jedálne sa zrazu otvoria a celá miestnosť stíchne. Obzriem
sa ponad plece. Vchádza nejaký chlapík a víta ho také ticho, že
začujem jeho kroky. Okolo tváre s nespočetnými pírsingmi mu visia
dlhé, tmavé, mastné vlasy. Lenže preto by ešte nemusel vyzerať
hrozivo. Najstrašidelnejší je na ňom chladný pohľad, ktorým si
premeriava miestnosť.
„Kto je to?“ šepne Christina.
„Volá sa Eric,“ vysvetľuje Štyri. „Vodca Neohrozenosti.“
„Fakt? Veď je taký mladý!“
Štyri na ňu vrhne pochmúrny pohľad. „Tu na veku nezáleží.“
Vytuším, že Christina má na jazyku otázku, ktorú by som sa
chcela spýtať aj ja: Na čom teda záleží? Ibaže Eric sa medzitým
stihol rozhliadnuť po miestnosti a vybrať si stôl. Prisadne si k nášmu
stolu. Nepozdraví nás, takže ani my jeho.
„Nepredstavíš nás?“ spýta sa a kývne na Christinu a mňa.
„To je Tris a Christina,“ odpovie Štyri.
„Aha, Drevo,“ uškrnie sa Eric. Úsmev mu natiahne dierky, v
ktorých má zapichnuté pírsingy. Zhnusene sa strasiem. „Uvidíme,
ako dlho vydržíš.“
Chcem niečo povedať, uistiť ho, že vydržím až do konca, ale
hlas mi zlyhá. Neviem prečo, ale Ericov pohľad mi je vrcholne
nepríjemný. Najradšej by som bola, keby sa už v živote nepozrel
mojím smerom.
Poťuká prstami po stole. Na hánkach má chrasty, presne na
miestach, ktoré by si rozbil, keby do niečoho príliš silno udrel.
„Čo si v poslednom čase robil, Štyri?“ spýta sa.
Štyri mykne plecom. „Nič moc.“
Sú kamaráti? Skáčem pohľadom z jedného na druhého. Ericovo
doterajšie správanie – prisadol si k nám, spýtal sa ho, ako sa má – by
nasvedčovalo, že áno. Lenže Štyri sedí napäto ako natiahnutá
pružina, čo naznačuje niečo iné. Možno rivali, ale prečo, keď Eric je
vodca a Štyri nie?
„Max mi vravel, že sa s tebou stále snaží stretnúť, a ty sa nikdy
neukážeš,“ pokračuje Eric. „Poslal ma, aby som zistil, čo je s tebou.“
Štyri naňho pár sekúnd zazerá a napokon povie: „Môžeš mu
povedať, že som so svojou pozíciou spokojný.“
„Takže ti ponúka nejakú robotu.“
Krúžky v Ericovom obočí sa zablysnú, keď na ne dopadne svetlo
v správnom uhle. Možno si myslí, že Štyri môže nejako ohroziť jeho
postavenie. Otec hovorieva, že ľudia, ktorí túžia po moci a dostanú
ju, potom žijú v hrôze, že ju stratia. Preto treba radšej odovzdať moc
tým, ktorí o ňu vôbec nestoja.
„Vyzerá to tak,“ pripustí Štyri.
„A ty nemáš záujem.“
„Už dva roky nemám záujem.“
„No,“ povie Eric, „tak dúfam, že mu to konečne docvakne.“
Potľapká ho po pleci o trochu silnejšie, než by sa patrilo, a
vstane. Po jeho odchode sa okamžite zhrbím. Ani som si
neuvedomila, že som bola taká napätá.
„Vy ste… kamaráti?“ spýtam sa, lebo nedokážem udržať na uzde
vlastnú zvedavosť.
„Prišli sme v ten istý rok. On prestúpil z Informovanosti.“
Úplne zabudnem na ostražitosť, ktorú som si predsavzala. „Aj ty
si prestúpil?“
„Myslel som si, že len Otvorení sa v jednom kuse vypytujú,“
povie chladne. „Žeby už aj Drevá?“
„Asi preto, že vyzeráš tak prívetivo,“ poviem na rovinu. „Vieš,
asi ako posteľ s klincami.“
Zazerá na mňa, ale neuhnem očami. Nie je pes, ale tu zrejme
platia rovnaké pravidlá. Odvrátenie zraku naznačuje podriadenie.
Pohľad do oči znamená výzvu. Vybrala som si.
Do líc sa mi nahrnie horúčava. Čo sa stane, keď sa napätie
prelomí?
„Opatrne, Tris,“ povie Štyri. Nič viac.
Žalúdok mi oťažie, akoby som zhltla kameň.
„Štyri!“ zavolá niekto od vedľajšieho stola.
Keď pozrie za hlasom, otočím sa k Christine. Zdvihne obočie.
„Čo je?“ spýtam sa.
„Na niečo som prišla.“
„Von s tým!“
Vezme si ďalší hamburger, zaškerí sa a povie: „Že máš
samovražedné sklony.“
+++
Štyri po večeri bez slova zmizne. Eric nás odvedie spleťou
chodieb, ani nám nepovedal, kam ideme. Neviem, prečo by sa o
skupinku kandidátov mal starať sám vodca Neohrozených, ale
možno je tento večer nejaká výnimka.
Na konci každej chodby visí modrá lampa, ale medzi nimi je
tma, takže si musím dávať pozor, aby som na nerovnej zemi
nezakopla. Christina mlčky kráča vedľa mňa. Nikto nám nepovedal,
aby sme boli ticho, ale neodvažujeme sa prehovoriť.
Eric zastane pred zavretými dverami a prekríži si ruky.
Zhromaždíme sa okolo neho.
„Pre tých, čo nevedia, volám sa Eric. Patrím k piatim vodcom
Neohrozenosti. Iniciačnú skúšku tu berieme veľmi vážne, preto som
sa rozhodol, že budem dozerať na väčšinu vášho tréningu.“
Môj žalúdok sa búri. Myšlienka, že nás jeden z vodcov nespustí
z očí, sa mi vôbec nepozdáva. Keď si v tej úlohe predstavím Erica,
pripadá mi to ešte horšie.
„Pár základných pravidiel,“ pokračuje. „Každý deň musíte byť o
ôsmej v telocvični. Tréning potrvá do šiestej, s prestávkou na obed.
Po šiestej si môžete robiť, čo sa vám zachce. Nejaké voľno dostanete
aj medzi jednotlivými fázami skúšky.“
Fráza „môžete si robiť, čo len chcete“ mi utkvie v pamäti. Doma
som nikdy nemohla robiť, čo som chcela, vždy som musela
uprednostniť potreby iných. Vlastne ani neviem, čo by ma bavilo.
„Hlavný stan môžete opustiť iba v spoločnosti člena frakcie,“
dodá Eric. „Nasledujúcich pár týždňov budete spať v izbe za týmito
dverami. Všimnite si, že je tam desať postelí, ale vás je len deväť.
Čakali sme, že sa vás sem dostane viac.“
„Pôvodne nás bolo dvanásť,“ protestuje Christina. Zavriem oči a
čakám, že jej Eric vynadá. Tá baba sa fakt musí naučiť ovládať.
„Aspoň jeden, čo prestúpil, to zakaždým vzdá ešte skôr, než sa
sem dostane,“ skonštatuje Eric a ľahostajne si rýpe do kože na
nechte. Pokrčí plecami. „Inak, prvú fázu skúšky robia kandidáti z
Neohrozenosti oddelene od ostatných, ale to neznamená, že vás
budeme aj zvlášť hodnotiť. Konečné poradie v skúške určíme na
základe porovnania s kandidátmi z Neohrozenosti. A tí sú už teraz
lepší než vy, takže očakávam…“
„Poradie?“ ozve sa nenápadné dievča z Informovanosti napravo
odo mňa. „Prečo budete určovať poradie?“
V modrom svetle Ericov úsmev vyzerá zlovestne, akoby si ho na
tvár vyrezal nožom.
„Poradie slúži na dve veci. Po prvé, podľa neho si po skúške
budete vyberať povolanie. A len pár miest naozaj stojí za to.“
Môj žalúdok s tým prudko nesúhlasí. Stačí mi jediný pohľad na
jeho úsmev a nepochybujem, že sa stane niečo príšerné. Mám
rovnaké zlé tušenie, ako keď som vkročila do testovacej miestnosti.
„A po druhé,“ pokračuje, „členstvo získa len desať najlepších
kandidátov.“
Au! Všetci sme zmeraveli ako sochy. Napokon Christina
vyhŕkne: „Čože?“
„Kandidátov z Neohrozenosti je jedenásť, vás je deväť. Štyria
kandidáti vyletia po prvej fáze. Zvyšok po záverečnom teste.“
To znamená, že šiesti kandidáti sa nestanú členmi, ani keď
zvládnu všetky fázy skúšky! Kútikom oka vnímam Christinin
pohľad, ale nevládzem jej ho opätovať. Moje oči sa upierajú na Erica
a odmietajú sa pohnúť.
Ako najmenšia kandidátka, navyše jediná zo Sebazaprenia,
nemám práve najlepšie vyhliadky.
„Čo nás čaká, keď prepadneme?“ vyzvedá Peter.
„Odídete odtiaľto,“ ľahostajne odpovie Eric, „a pôjdete k
bezprizorným.“
Dievča s myšacími vlasmi si zakryje ústa rukou a potlačí vzlyk.
Spomeniem si na bezprizorného muža so sivými zubami, ktorý mi
vychmatol z ruky vrecko jabĺk. Znovu vidím ten jeho tupý,
vytreštený pohľad. Lenže na rozdiel od dievčaťa z Informovanosti sa
mi nechce plakať. Pripadám si drsnejšia a tvrdšia.
Členstvo si vybojujem. Za každú cenu.
„Ale to nie je fér!“ ozve sa mohutné dievča z Informovanosti,
Molly. Hlas jej znie zlostne, ale tvári sa vydesene. „Keby sme to
vedeli…“
„Chceš povedať, že keby si to vedela pred rozhodovacou
ceremóniou, tak si Neohrozenosť nevyberieš?“ odsekne Eric. „Lebo
ak áno, mala by si vypadnúť hneď. Keď k nám naozaj patríš, je ti
jedno, že môžeš zlyhať. Ak nie, tak si zbabelec.“
Eric otvorí dvere do spálne.
„Vybrali ste si nás,“ povie. „Teraz si musíme vybrať my vás.“
+++
Ležím v posteli a počúvam dýchanie ďalších ôsmich ľudí.
V živote som nespala v jednej izbe s chalanmi, ale teraz mi nič
iné nezostáva, pokiaľ sa nechcem presťahovať na chodbu. Všetci sa
prezliekli do oblečenia, ktoré sme dostali od Neohrozenosti, ale ja
spím v starých šatách zo Sebazaprenia. Stále z nich cítim mydlo a
čerstvý vzduch, voňajú ako domov.
Ešte včera som mala vlastnú izbu. Z okna som videla trávnik
pred domom a za ním hmlistú panorámu mesta. Zvykla som si spať v
úplnom tichu.
Pri pomyslení na domov pocítim pálenie v očiach, a keď
žmurknem, z oka sa mi vyšmykne slza. Zakryjem si ústa, aby som
umlčala vzlyk.
Nemôžem plakať, tu nie. Musím sa spamätať.
Zvládnem to tu. Môžem sa pozerať do zrkadla, kedy len chcem.
Môžem sa skamarátiť s Christinou, ostrihať si vlasy nakrátko a
každého nechať, nech sa stará sám o seba.
Trasú sa mi ruky, slzy tečú rýchlejšie a rozmazávajú mi zrak.
Nevadí, že ma rodičia sotva spoznajú, keď sem za mnou prídu,
pravdaže, ak vôbec prídu. Nevadí, že ma zabolí každá spomienka na
ich tváre, aj keď trvá len zlomok sekundy. Dokonca aj na Caleba,
hoci sa ma jeho tajnostkárstvo skutočne dotklo. Nadychujem a
vydychujem v rovnakom rytme ako ostatní okolo mňa. Môžem sa na
všetkých vykašľať.
Dýchanie preruší priškrtený zvuk nasledovaný hrdelným
vzlykom. Pružiny v posteli zaškrípu pod ťažkým telom a vzlyky
stlmí vankúš, ale nie úplne. Doliehajú ku mne z vedľajšej postele,
kde leží chalan z Otvorenosti. Volá sa Al a je zo všetkých najväčší a
najmocnejší. Posledný kandidát, od ktorého by som čakala, že sa
zosype.
Nohy má len kúsok od mojej hlavy. Mala by som ho povzbudiť.
Mala by som po tom dokonca túžiť, lebo tak ma vychovali. Namiesto
toho som znechutená. Ak niekto vyzerá tak mocne, nemal by sa
správať ako padavka. Prečo nemôže fňukať potichu ako všetci
ostatní?
Sťažka prehltnem.
Presne viem, ako by sa zatvárila mama, keby mi prečítala
myšlienky. Ovisnuté kútiky úst, poklesnuté obočie. Nemračila by sa,
vyzerala by skôr unavene. Prejdem si chrbtom ruky po lícach.
Al opäť zavzlyká. Takmer cítim, ako ma ten zvuk škriabe v
hrdle. Leží len pár centimetrov odo mňa, mala by som sa ho dotknúť.
Nie. Položím ruku a obrátim sa nabok, tvárou k stene. Nikto
nemusí vedieť, že mu nechcem pomôcť. Môžem to tajomstvo navždy
pochovať. Zavriem oči a prepadám sa do spánku, no Al ma z neho
vždy na poslednú chvíľu vytrhne.
Možno ma netrápi, že nemôžem ísť domov. Mama, otec, Caleb,
večerný oheň v kozube a cinkanie maminých ihlíc pri pletení mi
budú chýbať, ale nielen preto cítim vnútri takú prázdnotu.
Možno ma trápi, že aj keby som sa vrátila domov, nepatrila by
som tam. Nepatrila by som medzi ľudí, ktorí bez váhania pomáhajú a
nemusia sa do súcitu nútiť.
Pri tej myšlienke zaškrípem zubami. Zakryjem si uši vankúšom,
aby som nepočula Alov plač, a zaspím s mláčkou sĺz pod lícom.
Štyri nás odvedú dlhým, úzkym tunelom. Má kamenné steny a strop
sa zvažuje, takže sa mi zdá, že zostupujeme až do stredu Zeme.
Tlmené lampy visia ďaleko od seba a v každom temnom úseku
medzi nimi sa bojím, že som sa stratila, až kým do mňa niekto
nenarazí plecom. V kruhoch svetla sa zase cítim bezpečne.
Chalan z Informovanosti predo mnou náhle zastane. Vrazím
doňho a udriem si nos do jeho pleca. Zapotácam sa dozadu a šúcham
si nos. Celý dav zastal a traja vodcovia stoja pred nami s
prekríženými rukami.
„Tu sa rozdelíme,“ hovorí Lauren. „Kandidáti z Neohrozenosti
pôjdu so mnou. Predpokladám, že nemáte záujem o prehliadku.“
S úsmevom kývne na tých, ktorí sa v Neohrozenosti narodili.
Oddelia sa od našej skupiny a rozplynú sa v tieňoch. Keď z kruhu
svetla zmiznú posledné päty, poobzerám si zvyšok. Zostalo nás len
deväť. Zo Sebazaprenia som prestúpila jedine ja a z Harmónie sa
nikto nedostal až sem. Ostatní prišli z Informovanosti alebo,
prekvapivo, z Otvorenosti. Človek asi potrebuje dosť odvahy, aby
stále hovoril pravdu. Ja o tom veľa neviem.
Štyri sa obráti k nám. „Väčšinou robím v kontrolnej miestnosti,
ale týchto pár týždňov budem vaším trénerom,“ oznámi. „Volám sa
Štyri.“
„Štyri? Fakt myslíš číslo?“ spýta sa Christina.
„Hej. Čo sa ti na tom nepáči?“
„Nič.“
„Fajn. Pôjdeme do Jamy, ktorá sa vám raz určite zapáči. Je to…“
Christina sa zachichoce. „Jama? Super názov.“
Štyri prejde ku Christine a nakloní sa tesne k nej. Prižmúri oči a
chvíľu ju prebodáva pohľadom.
„Ako sa voláš?“ spýta sa potichu.
„Christina,“ pípne.
„Takže, Christina, keby som mal nervy na reči Otvorených,
pridal by som sa k ich frakcii,“ zasyčí. „Prvá vec, ktorú sa odo mňa
naučíš, je držať jazyk za zubami. Jasné?“
Prikývne.
Štyri vykročí do tmy na konci tunela. Skupinka kandidátov ho
mlčky nasleduje.
„Fuj, aký je hnusný,“ zamrmle Christina.
„Asi nemá rád, keď doňho niekto rýpe,“ podotknem.
Podľa všetkého by sme si naňho radšej mali dávať pozor. Pri
sieti mi pripadal celkom normálne, ale teraz mi jeho chladnokrvný
pokoj akosi naháňa strach.
Štyri otvorí dvojkrídlové dvere a vojdeme na miesto, ktoré
nazývajú Jama.
„Aha,“ zašepká Christina. „Už chápem.“
Jama je naozaj najvýstižnejší názov pre obrovskú podzemnú
jaskyňu, takú veľkú, že odtiaľto nedovidím na druhú stranu. Stojím
na dne a drsné kamenné steny sa mi týčia nad hlavou do výšky
niekoľkých poschodí. V stenách sú výklenky na skladovanie jedla,
oblečenia a iných zásob, ba dokonca aj celé miestnosti. Spájajú ich
úzke cestičky a schody vytesané do skaly. Nemajú žiadne zábradlia,
ktoré by ľudí chránili pred pádom do hĺbky.
Cez jednu skalnú stenu sa tiahne pás oranžového svetla. Jamu
zakrývajú tabule skla, aj budova nad nimi prepúšťa slnečné svetlo.
Keď sme okolo nej prechádzali vo vlaku, ani som si ju nevšimla,
určite vyzerá ako všetky ostatné stavby v meste.
Nad kamennými cestičkami visia v nepravidelných rozstupoch
modré lampy, podobné ako tie v rozhodovacej miestnosti. Slnečné
svetlo sa pomaly stráca, takže svietia čoraz jasnejšie.
Všade sa hemžia ľudia oblečení v čiernom, kričia, rozprávajú a
búrlivo gestikulujú. Nevidím medzi nimi nikoho staršieho. Existujú
aj nejakí starí Neohrození? Žeby sa tu vyššieho veku nikto nedožil?
Alebo všetkých, ktorí už nevládzu vyskakovať z rozbehnutého vlaku,
posielajú niekam preč?
Skupinka detí beží po úzkej cestičke bez zábradlia tak rýchlo, až
sa mi rozbúcha srdce a chcem na ne zakričať, aby spomalili, než si
ublížia. Vybavím si spomienku na usporiadané ulice vo štvrti
Sebazaprenia: prúd ľudí napravo sa míňa s prúdom naľavo, plaché
úsmevy, úctivo sklonené hlavy a ticho. Zovrie mi žalúdok. Lenže
chaos v Neohrozenosti ma niečím neodolateľne priťahuje.
„Keď pôjdete za mnou,“ hovorí Štyri, „ukážem vám priepasť.“
Mávne na nás, aby sme ho nasledovali. Spredu vyzerá
nenápadne, aspoň na pomery Neohrozených, ale keď sa otočí, spod
goliera trička mu trčí okraj tetovania. Vedie nás na pravú stranu
Jamy, ktorú zahaľuje podozrivá tma. Zaostrím zrak a vidím, že skala,
na ktorej stojím, končí železným zábradlím. Keď sa k nemu
priblížime, počujem rev vody, dravého prúdu, ktorý plieska do skál.
Nazriem dolu. Kamenná podlaha náhle ostro klesá a niekoľko
poschodí pod nami tečie rieka. Striekajúca voda šplechne na stenu
podo mnou a hore vyletí spŕška kvapiek. Naľavo odo mňa je voda
pokojnejšia, ale napravo sa pení dobiela a triešti sa o skaly.
„Priepasť nám pripomína tenkú hranicu medzi odvahou a
šialenstvom!“ skríkne Štyri. „Kto si trúfne skočiť zo zábradlia,
zomrie. Už sa to stalo a stane sa to znovu. Dostali ste varovanie.“
„To je neuveriteľné,“ hovorí Christina, keď spoločne
odchádzame od zábradlia.
„Presne tak, neuveriteľné,“ prikývnem.
Štyri nás prevedie naprieč Jamou k obrovskej diere v stene.
Miestnosť za ňou je dostatočne osvetlená, aby som videla, kam
ideme: do jedálne plnej ľudí a cinkajúcich príborov.
Keď vojdeme, všetci Neohrození vstanú. Tlieskajú. Dupú
nohami. Kričia. Hluk ma obklopí a naplní. Christina sa usmieva, o
sekundu neskôr sa k nej pridám.
Hľadáme voľné stoličky. S Christinou nájdeme takmer prázdny
stôl, z jednej strany si ku mne sadne ona, z druhej Štyri. Uprostred
stola leží na tácke jedlo, ktoré nepoznám: okrúhle kúsky mäsa v
rozkrojených žemliach. Stisnem to medzi prstami a rozmýšľam, ako
ďalej.
Štyri ma štuchne lakťom.
„To je hamburger,“ poučí ma. „Daj si naň ešte toto.“ Podá mi
malú misku s červenou omáčkou.
„Ty si v živote nejedla hamburger?“ spýta sa Christina s
vytreštenými očami.
„Nie. Tak sa to volá?“
„Drevá nejedia nič extra,“ povie Štyri smerom k Christine.
„Prečo?“
Pokrčím plecami. „Pôžitok považujeme za sebecký a zbytočný.“
Uškrnie sa. „Ani sa nedivím, že si odišla.“
„Jasné,“ prevrátim očami. „Jedlo na tom bolo úplne najhoršie.“
Štyri mykne kútikom úst.
Dvere jedálne sa zrazu otvoria a celá miestnosť stíchne. Obzriem
sa ponad plece. Vchádza nejaký chlapík a víta ho také ticho, že
začujem jeho kroky. Okolo tváre s nespočetnými pírsingmi mu visia
dlhé, tmavé, mastné vlasy. Lenže preto by ešte nemusel vyzerať
hrozivo. Najstrašidelnejší je na ňom chladný pohľad, ktorým si
premeriava miestnosť.
„Kto je to?“ šepne Christina.
„Volá sa Eric,“ vysvetľuje Štyri. „Vodca Neohrozenosti.“
„Fakt? Veď je taký mladý!“
Štyri na ňu vrhne pochmúrny pohľad. „Tu na veku nezáleží.“
Vytuším, že Christina má na jazyku otázku, ktorú by som sa
chcela spýtať aj ja: Na čom teda záleží? Ibaže Eric sa medzitým
stihol rozhliadnuť po miestnosti a vybrať si stôl. Prisadne si k nášmu
stolu. Nepozdraví nás, takže ani my jeho.
„Nepredstavíš nás?“ spýta sa a kývne na Christinu a mňa.
„To je Tris a Christina,“ odpovie Štyri.
„Aha, Drevo,“ uškrnie sa Eric. Úsmev mu natiahne dierky, v
ktorých má zapichnuté pírsingy. Zhnusene sa strasiem. „Uvidíme,
ako dlho vydržíš.“
Chcem niečo povedať, uistiť ho, že vydržím až do konca, ale
hlas mi zlyhá. Neviem prečo, ale Ericov pohľad mi je vrcholne
nepríjemný. Najradšej by som bola, keby sa už v živote nepozrel
mojím smerom.
Poťuká prstami po stole. Na hánkach má chrasty, presne na
miestach, ktoré by si rozbil, keby do niečoho príliš silno udrel.
„Čo si v poslednom čase robil, Štyri?“ spýta sa.
Štyri mykne plecom. „Nič moc.“
Sú kamaráti? Skáčem pohľadom z jedného na druhého. Ericovo
doterajšie správanie – prisadol si k nám, spýtal sa ho, ako sa má – by
nasvedčovalo, že áno. Lenže Štyri sedí napäto ako natiahnutá
pružina, čo naznačuje niečo iné. Možno rivali, ale prečo, keď Eric je
vodca a Štyri nie?
„Max mi vravel, že sa s tebou stále snaží stretnúť, a ty sa nikdy
neukážeš,“ pokračuje Eric. „Poslal ma, aby som zistil, čo je s tebou.“
Štyri naňho pár sekúnd zazerá a napokon povie: „Môžeš mu
povedať, že som so svojou pozíciou spokojný.“
„Takže ti ponúka nejakú robotu.“
Krúžky v Ericovom obočí sa zablysnú, keď na ne dopadne svetlo
v správnom uhle. Možno si myslí, že Štyri môže nejako ohroziť jeho
postavenie. Otec hovorieva, že ľudia, ktorí túžia po moci a dostanú
ju, potom žijú v hrôze, že ju stratia. Preto treba radšej odovzdať moc
tým, ktorí o ňu vôbec nestoja.
„Vyzerá to tak,“ pripustí Štyri.
„A ty nemáš záujem.“
„Už dva roky nemám záujem.“
„No,“ povie Eric, „tak dúfam, že mu to konečne docvakne.“
Potľapká ho po pleci o trochu silnejšie, než by sa patrilo, a
vstane. Po jeho odchode sa okamžite zhrbím. Ani som si
neuvedomila, že som bola taká napätá.
„Vy ste… kamaráti?“ spýtam sa, lebo nedokážem udržať na uzde
vlastnú zvedavosť.
„Prišli sme v ten istý rok. On prestúpil z Informovanosti.“
Úplne zabudnem na ostražitosť, ktorú som si predsavzala. „Aj ty
si prestúpil?“
„Myslel som si, že len Otvorení sa v jednom kuse vypytujú,“
povie chladne. „Žeby už aj Drevá?“
„Asi preto, že vyzeráš tak prívetivo,“ poviem na rovinu. „Vieš,
asi ako posteľ s klincami.“
Zazerá na mňa, ale neuhnem očami. Nie je pes, ale tu zrejme
platia rovnaké pravidlá. Odvrátenie zraku naznačuje podriadenie.
Pohľad do oči znamená výzvu. Vybrala som si.
Do líc sa mi nahrnie horúčava. Čo sa stane, keď sa napätie
prelomí?
„Opatrne, Tris,“ povie Štyri. Nič viac.
Žalúdok mi oťažie, akoby som zhltla kameň.
„Štyri!“ zavolá niekto od vedľajšieho stola.
Keď pozrie za hlasom, otočím sa k Christine. Zdvihne obočie.
„Čo je?“ spýtam sa.
„Na niečo som prišla.“
„Von s tým!“
Vezme si ďalší hamburger, zaškerí sa a povie: „Že máš
samovražedné sklony.“
+++
Štyri po večeri bez slova zmizne. Eric nás odvedie spleťou
chodieb, ani nám nepovedal, kam ideme. Neviem, prečo by sa o
skupinku kandidátov mal starať sám vodca Neohrozených, ale
možno je tento večer nejaká výnimka.
Na konci každej chodby visí modrá lampa, ale medzi nimi je
tma, takže si musím dávať pozor, aby som na nerovnej zemi
nezakopla. Christina mlčky kráča vedľa mňa. Nikto nám nepovedal,
aby sme boli ticho, ale neodvažujeme sa prehovoriť.
Eric zastane pred zavretými dverami a prekríži si ruky.
Zhromaždíme sa okolo neho.
„Pre tých, čo nevedia, volám sa Eric. Patrím k piatim vodcom
Neohrozenosti. Iniciačnú skúšku tu berieme veľmi vážne, preto som
sa rozhodol, že budem dozerať na väčšinu vášho tréningu.“
Môj žalúdok sa búri. Myšlienka, že nás jeden z vodcov nespustí
z očí, sa mi vôbec nepozdáva. Keď si v tej úlohe predstavím Erica,
pripadá mi to ešte horšie.
„Pár základných pravidiel,“ pokračuje. „Každý deň musíte byť o
ôsmej v telocvični. Tréning potrvá do šiestej, s prestávkou na obed.
Po šiestej si môžete robiť, čo sa vám zachce. Nejaké voľno dostanete
aj medzi jednotlivými fázami skúšky.“
Fráza „môžete si robiť, čo len chcete“ mi utkvie v pamäti. Doma
som nikdy nemohla robiť, čo som chcela, vždy som musela
uprednostniť potreby iných. Vlastne ani neviem, čo by ma bavilo.
„Hlavný stan môžete opustiť iba v spoločnosti člena frakcie,“
dodá Eric. „Nasledujúcich pár týždňov budete spať v izbe za týmito
dverami. Všimnite si, že je tam desať postelí, ale vás je len deväť.
Čakali sme, že sa vás sem dostane viac.“
„Pôvodne nás bolo dvanásť,“ protestuje Christina. Zavriem oči a
čakám, že jej Eric vynadá. Tá baba sa fakt musí naučiť ovládať.
„Aspoň jeden, čo prestúpil, to zakaždým vzdá ešte skôr, než sa
sem dostane,“ skonštatuje Eric a ľahostajne si rýpe do kože na
nechte. Pokrčí plecami. „Inak, prvú fázu skúšky robia kandidáti z
Neohrozenosti oddelene od ostatných, ale to neznamená, že vás
budeme aj zvlášť hodnotiť. Konečné poradie v skúške určíme na
základe porovnania s kandidátmi z Neohrozenosti. A tí sú už teraz
lepší než vy, takže očakávam…“
„Poradie?“ ozve sa nenápadné dievča z Informovanosti napravo
odo mňa. „Prečo budete určovať poradie?“
V modrom svetle Ericov úsmev vyzerá zlovestne, akoby si ho na
tvár vyrezal nožom.
„Poradie slúži na dve veci. Po prvé, podľa neho si po skúške
budete vyberať povolanie. A len pár miest naozaj stojí za to.“
Môj žalúdok s tým prudko nesúhlasí. Stačí mi jediný pohľad na
jeho úsmev a nepochybujem, že sa stane niečo príšerné. Mám
rovnaké zlé tušenie, ako keď som vkročila do testovacej miestnosti.
„A po druhé,“ pokračuje, „členstvo získa len desať najlepších
kandidátov.“
Au! Všetci sme zmeraveli ako sochy. Napokon Christina
vyhŕkne: „Čože?“
„Kandidátov z Neohrozenosti je jedenásť, vás je deväť. Štyria
kandidáti vyletia po prvej fáze. Zvyšok po záverečnom teste.“
To znamená, že šiesti kandidáti sa nestanú členmi, ani keď
zvládnu všetky fázy skúšky! Kútikom oka vnímam Christinin
pohľad, ale nevládzem jej ho opätovať. Moje oči sa upierajú na Erica
a odmietajú sa pohnúť.
Ako najmenšia kandidátka, navyše jediná zo Sebazaprenia,
nemám práve najlepšie vyhliadky.
„Čo nás čaká, keď prepadneme?“ vyzvedá Peter.
„Odídete odtiaľto,“ ľahostajne odpovie Eric, „a pôjdete k
bezprizorným.“
Dievča s myšacími vlasmi si zakryje ústa rukou a potlačí vzlyk.
Spomeniem si na bezprizorného muža so sivými zubami, ktorý mi
vychmatol z ruky vrecko jabĺk. Znovu vidím ten jeho tupý,
vytreštený pohľad. Lenže na rozdiel od dievčaťa z Informovanosti sa
mi nechce plakať. Pripadám si drsnejšia a tvrdšia.
Členstvo si vybojujem. Za každú cenu.
„Ale to nie je fér!“ ozve sa mohutné dievča z Informovanosti,
Molly. Hlas jej znie zlostne, ale tvári sa vydesene. „Keby sme to
vedeli…“
„Chceš povedať, že keby si to vedela pred rozhodovacou
ceremóniou, tak si Neohrozenosť nevyberieš?“ odsekne Eric. „Lebo
ak áno, mala by si vypadnúť hneď. Keď k nám naozaj patríš, je ti
jedno, že môžeš zlyhať. Ak nie, tak si zbabelec.“
Eric otvorí dvere do spálne.
„Vybrali ste si nás,“ povie. „Teraz si musíme vybrať my vás.“
+++
Ležím v posteli a počúvam dýchanie ďalších ôsmich ľudí.
V živote som nespala v jednej izbe s chalanmi, ale teraz mi nič
iné nezostáva, pokiaľ sa nechcem presťahovať na chodbu. Všetci sa
prezliekli do oblečenia, ktoré sme dostali od Neohrozenosti, ale ja
spím v starých šatách zo Sebazaprenia. Stále z nich cítim mydlo a
čerstvý vzduch, voňajú ako domov.
Ešte včera som mala vlastnú izbu. Z okna som videla trávnik
pred domom a za ním hmlistú panorámu mesta. Zvykla som si spať v
úplnom tichu.
Pri pomyslení na domov pocítim pálenie v očiach, a keď
žmurknem, z oka sa mi vyšmykne slza. Zakryjem si ústa, aby som
umlčala vzlyk.
Nemôžem plakať, tu nie. Musím sa spamätať.
Zvládnem to tu. Môžem sa pozerať do zrkadla, kedy len chcem.
Môžem sa skamarátiť s Christinou, ostrihať si vlasy nakrátko a
každého nechať, nech sa stará sám o seba.
Trasú sa mi ruky, slzy tečú rýchlejšie a rozmazávajú mi zrak.
Nevadí, že ma rodičia sotva spoznajú, keď sem za mnou prídu,
pravdaže, ak vôbec prídu. Nevadí, že ma zabolí každá spomienka na
ich tváre, aj keď trvá len zlomok sekundy. Dokonca aj na Caleba,
hoci sa ma jeho tajnostkárstvo skutočne dotklo. Nadychujem a
vydychujem v rovnakom rytme ako ostatní okolo mňa. Môžem sa na
všetkých vykašľať.
Dýchanie preruší priškrtený zvuk nasledovaný hrdelným
vzlykom. Pružiny v posteli zaškrípu pod ťažkým telom a vzlyky
stlmí vankúš, ale nie úplne. Doliehajú ku mne z vedľajšej postele,
kde leží chalan z Otvorenosti. Volá sa Al a je zo všetkých najväčší a
najmocnejší. Posledný kandidát, od ktorého by som čakala, že sa
zosype.
Nohy má len kúsok od mojej hlavy. Mala by som ho povzbudiť.
Mala by som po tom dokonca túžiť, lebo tak ma vychovali. Namiesto
toho som znechutená. Ak niekto vyzerá tak mocne, nemal by sa
správať ako padavka. Prečo nemôže fňukať potichu ako všetci
ostatní?
Sťažka prehltnem.
Presne viem, ako by sa zatvárila mama, keby mi prečítala
myšlienky. Ovisnuté kútiky úst, poklesnuté obočie. Nemračila by sa,
vyzerala by skôr unavene. Prejdem si chrbtom ruky po lícach.
Al opäť zavzlyká. Takmer cítim, ako ma ten zvuk škriabe v
hrdle. Leží len pár centimetrov odo mňa, mala by som sa ho dotknúť.
Nie. Položím ruku a obrátim sa nabok, tvárou k stene. Nikto
nemusí vedieť, že mu nechcem pomôcť. Môžem to tajomstvo navždy
pochovať. Zavriem oči a prepadám sa do spánku, no Al ma z neho
vždy na poslednú chvíľu vytrhne.
Možno ma netrápi, že nemôžem ísť domov. Mama, otec, Caleb,
večerný oheň v kozube a cinkanie maminých ihlíc pri pletení mi
budú chýbať, ale nielen preto cítim vnútri takú prázdnotu.
Možno ma trápi, že aj keby som sa vrátila domov, nepatrila by
som tam. Nepatrila by som medzi ľudí, ktorí bez váhania pomáhajú a
nemusia sa do súcitu nútiť.
Pri tej myšlienke zaškrípem zubami. Zakryjem si uši vankúšom,
aby som nepočula Alov plač, a zaspím s mláčkou sĺz pod lícom.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Poznámka: Komentár môže zverejniť iba člen tohto blogu.