TRIDSIATA PRVÁ KAPITOLA
ZAŽNÚ SA SVETLÁ. Stojím sama v prázdnej miestnosti s
betónovými stenami a trasiem sa. Klesnem na kolená a objímem si
telo rukami. Keď som vošla, ani sa mi nezdalo, že by tu bolo
chladno, ale teraz mi je zima. Šúcham si ruky, aby som sa zbavila
husej kože.
Ešte nikdy som nezažila takúto úľavu. Všetky svaly v tele sa mi
naraz uvoľnia a znovu môžem dýchať. Neviem si predstaviť, že by
som do bludiska strachu chodievala vo voľnom čase ako Tobias.
Vtedy som to považovala za statočnosť, teraz skôr za prejav
masochizmu.
Otvoria sa dvere a vstanem. Do miestnosti postupne vojdú Max,
Eric, Tobias a pár ľudí, ktorých nepoznám, a zhŕknu sa okolo mňa.
Tobias sa na mňa usmeje.
„Gratulujem, Tris,“ povie Eric. „Úspešne si zvládla záverečný
test.“
Snažím sa usmiať. Nedarí sa mi. Neviem sa zbaviť spomienky na
pištoľ, ktorú som mala pritisnutú k čelu. Hlaveň stále cítim medzi
obočím.
„Vďaka,“ poviem.
„Ešte niečo musíme vybaviť, než ťa pustíme, aby si sa pripravila
na uvítací večierok,“ povie. Kývne smerom k neznámym ľuďom za
sebou. Žena s modrými vlasmi mu podá malé čierne puzdro. Eric ho
otvorí a vytiahne injekciu s dlhou ihlou.
Pri pohľade na ňu stŕpnem. Oranžovo-hnedá tekutina v
striekačke mi pripomína sérum, ktoré nám dávali pred simuláciami.
Myslela som, že tie už mám z krku.
„Ešte dobre, že sa nebojíš ihiel,“ skonštatuje. „Roztok obsahuje
stopovacie zariadenie, ktoré sa aktivuje, keby si sa stratila. Len
preventívne opatrenie.“
„Ako často sa ľudia strácajú?“ zamračím sa.
„Málokedy,“ uškrnie sa. „Ide o nový vynález, ktorý nám
poskytla Informovanosť. V priebehu dňa sme dávali injekcie
všetkým členom a predpokladám, že ostatné frakcie sa čoskoro
prispôsobia.“
Skrúti sa mi žalúdok. Nemôžem mu dovoliť, aby mi dal injekciu,
a už vôbec nie s niečím, čo vynašli Informovaní – možno dokonca
Jeanine osobne. No nemôžem ani odmietnuť. Nemôžem odmietnuť,
aby znova nepochyboval o mojej lojalite.
„Okej,“ pretisnem cez zovreté hrdlo.
Eric ku mne pristúpi s injekciou v ruke. Odhrniem si vlasy z krku
a nakloním hlavu. Odvrátim pohľad, keď mi Eric pretrie kožu
antiseptickou utierkou a vpichne do nej ihlu. Do celého krku sa mi
rozšíri tupá bolesť, intenzívna, ale netrvá dlho. Eric odloží injekciu
do puzdra a ranku po ihle prelepí leukoplastom.
„Večierok bude o dve hodiny,“ oznámi. „Vtedy vyhlásime
konečné poradie. Veľa šťastia.“
Skupinka sa postupne vytratí z miestnosti, zostane len Tobias.
Zastane pri dverách a kývne na mňa, aby som ho nasledovala. Sklená
miestnosť nad Jamou je plná ľudí, niekoľkí sa prechádzajú po lanách
natiahnutých vysoko nad našimi hlavami, iní stoja v hlúčikoch, bavia
sa a smejú. Tobias sa na mňa usmieva. Určite sa nepozeral.
„Dopočul som sa, že si mala len sedem prekážok. Takmer
neslýchané.“
„Ty… ty si sa na tú simuláciu nepozeral?“
„Len na obrazovkách. Celú ju vidia iba vodcovia,“ vysvetlí.
„Zdalo sa mi, že si na nich urobila dojem.“
„No, sedem prekážok, to nie je také úžasné ako štyri, ale bude to
stačiť.“
„Čudoval by som sa, keby si neskončila prvá.“
Vojdeme do sklenej miestnosti. Stále je plná ľudí, ale dav sa už
preriedil, keďže predstavenie sa skončilo.
Po pár sekundách si ma ľudia všimnú a začnú na mňa ukazovať.
Zrýchlim a držím sa tesne pri Tobiasovi, ale aj tak sa nevyhnem
pochvalnému vresku, potľapkávaniu po pleciach, gratuláciám.
Obzerám sa po ľuďoch okolo seba a uvedomujem si, že otcovi a
bratovi by sa zdali čudní, ale mne pripadajú úplne normálni, aj s
kovovými krúžkami na tvári a potetovanými rukami, krkom a
hruďou.
„Chcem sa ťa niečo spýtať,“ ozvem sa, keď schádzame do Jamy.
Zahryznem si do pery. „Koľko ti toho povedali o mojom
bludisku?“
„Dokopy nič. Prečo?“
„Len tak.“ Odkopnem kamienok k okraju cestičky.
„Musíš sa vrátiť do spálne?“ spýta sa. „Lebo ak by si si chcela v
pokoji oddýchnuť, môžeš do večierka zostať so mnou.“
Zovrie sa mi žalúdok.
„Čo sa deje?“ spýta sa Tobias.
Nechcem sa vrátiť do spálne a nechcem sa ho báť.
„Nič. Poďme.“
+++
Zavrie za nami dvere a vyzuje si topánky.
„Dáš si trochu vody?“ spýta sa.
„Nie, vďaka.“ Ruky nervózne spínam pred sebou.
„Cítiš sa dobre?“ spýta sa a položí mi dlaň na líce, dlhými
prstami mi vkĺzne do vlasov. Usmeje sa, pridrží mi hlavu a pobozká
ma. Celým telom sa mi pomaly šíri teplo a spolu s ním strach, bzučí
mi v hrudi ako alarm.
Pery stále tisne k mojim a zhodí mi z pliec bundu. Myknem sa,
keď ju začujem dopadnúť na zem, a odstrčím ho. Štípu ma oči.
Nechápem, čo sa mi stalo. Keď ma bozkával vo vlaku, vôbec som sa
nebála. Schovám si tvár do dlaní a zakryjem si oči.
„Čo je? Stalo sa niečo?“
Pokrútim hlavou.
„Nehovor mi, že nič,“ odsekne chladne a chytí ma za rameno.
„No tak. Pozri na mňa.“
Zložím si ruky z tváre a zdvihnem pohľad. Prekvapí ma zronený
výraz v jeho očiach a zlostne zaťatá čeľusť.
„Občas uvažujem,“ poviem najpokojnejšie, ako vládzem, „čo z
toho vlastne máš. Z nášho… ani neviem akého vzťahu.“
„Čo z toho vlastne mám?“ zopakuje, o krok ustúpi a pokrúti
hlavou. „Ty si sa zbláznila, Tris.“
„Nezbláznila som sa. Práve preto mi je trochu divné, že si si zo
všetkých báb, ktoré máš poruke, vybral práve mňa. Takže ak ti ide
len o… veď vieš… to…“
„Čo? Sex?“ zamračí sa na mňa. „Pre tvoju informáciu, keby mi
nešlo o nič iné, asi by som si ťa fakt nevybral.“
Zabolí to ako úder pod pás. Jasné, že by som ho hneď neupútala.
Nie som najkrajšia, nie som žiaduca. Pritisnem si ruky na brucho a
odvrátim sa, zo všetkých síl potláčam slzy. Ja sa predsa len tak
nerozplačem. Ani nezačnem vrieskať. Párkrát žmurknem, spustím
ruky a pozriem naňho.
„Odchádzam,“ oznámim potichu. Otočím sa k dverám.
„Nechoď, Tris.“ Schmatne ma za zápästie a pritiahne ma naspäť.
Tvrdo ho odstrčím, ale on ma chytí aj za druhé zápästie, naše
prekrížené ruky drží medzi nami.
„Prepáč, tak som to nemyslel. Chcel som povedať, že ty taká nie
si. Vedel som to hneď, keď som ťa stretol.“
„Mala som ťa v bludisku strachu. Ako prekážku.“ Zachveje sa
mi spodná pera. „Vedel si o tom?“
„Čože?“ Pustí mi zápästia a opäť sa zatvári nešťastne. „Ty sa ma
bojíš?“
„Nie teba,“ hlesnem. Zahryznem si do pery, aby sa prestala
chvieť. „Vzťahu s tebou, s kýmkoľvek. Ešte nikdy som žiadny vzťah
nemala a… ty si starší a ja neviem, čo sa odo mňa očakáva.“
„Tris,“ umlčí ma prísne. „Neviem, aký nezmysel si si vzala do
hlavy, ale ja s takýmito vecami nemám o nič viac skúseností než ty.“
„Nezmysel?“ zopakujem. „Chceš povedať, že si nikdy…“
Zdvihnem obočie. „Aha. Jasné. Ja som len predpokladala…“
Predpokladala som, že sa z neho všetkým podlamujú kolená rovnako
ako mne. „No… Veď vieš.“
„Tak si sa skrátka mýlila.“ Odvráti pohľad. Horia mu líca, akoby
bol v rozpakoch. „Môžeš sa so mnou rozprávať o čomkoľvek,“
ubezpečí ma. Vezme mi tvár do teplých dlaní, len končeky prstov má
studené. „Nie som taký strašný, ako som sa tváril na tréningu. Fakt
nie.“
Verím mu. Lenže môj problém vôbec nesúvisí s jeho povahou.
Pobozká ma medzi obočie, na špičku nosa a potom opatrne
priloží pery na moje. Som napätá na prasknutie. Namiesto krvi mi v
žilách prúdi elektrina. Chcem jeho bozky, túžim po nich, ale zároveň
sa bojím, kam by až mohli viesť.
Presunie mi ruky na plecia a prstami zavadí o okraj obväzu. So
zvrašteným obočím sa odtiahne.
„Poranila si sa?“
„Nie. Mám nové tetovanie. Už sa zahojilo. Len som… radšej
som ho nechcela odkrývať.“
„Môžem sa pozrieť?“
S obavami prikývnem. Stiahnem si rukáv nižšie a vystrčím plece
z výstrihu. Tobias naň chvíľočku pozerá, potom po ňom prejde
prstami. Stúpajú a klesajú po línii mojich kostí, ktoré trčia
výraznejšie, než by sa mi páčilo. Zdá sa mi, že moja pokožka sa pod
jeho dotykom mení. Telom mi prebehne triaška, ale nespôsobil ju len
strach. Aj niečo iné. Túžba.
Odhrnie roh obväzu, pozorne si prezrie symbol Sebazaprenia a
usmeje sa.
„Ja mám to isté,“ zasmeje sa. „Na chrbte.“
„Fakt? Môžem sa pozrieť?“
Pritisne obväz späť na tetovanie a natiahne mi rukáv na plece.
„Chceš, aby som sa vyzliekol, Tris?“
V hrdle mi zabuble nervózny smiech. „Len čiastočne.“
Prikývne a zrazu zvážnie. Pozrie mi do očí a rozopne si zips na
mikine. Stiahne si ju z pliec a odhodí na stoličku pri stole. Smiech
ma už prešiel. Nevládzem od neho odtrhnúť oči.
Zamračí sa, chytí si lem trička a jediným rýchlym pohybom si ho
vyzlečie.
Pravý bok mu pokrývajú plamene Neohrozenosti, ale na hrudi
nemá ani čiarku. Odvráti pohľad.
„Čo je?“ zamračím sa. Tvári sa rozpačito.
„Väčšinou sa pred ľuďmi nepredvádzam,“ podotkne. „Teda
vlastne nikdy.“
„Neviem si predstaviť prečo,“ poviem potichu. „Veď sa na seba
pozri.“
Pomaly ho obídem. Na chrbte má viac atramentu než
nepokreslenej kože. Dal si vytetovať symboly všetkých frakcií:
plameň Neohrozenosti najvyššie, pod ňou ruky Sebazaprenia a dolu
menšie symboly zvyšných troch. Chvíľu si ich obzerám. Váhy
znázorňujú Otvorenosť, oko Informovanosť a strom Harmóniu.
Chápem, že chce nosiť na koži symbol Neohrozenosti, kde našiel
útočisko, a Sebazaprenia, odkiaľ pochádza, presne ako ja. Ale prečo
všetky?
„Myslím, že sme urobili chybu,“ povie tlmeným hlasom. „Začali
sme zhadzovať hodnoty iných frakcií, aby sme vyzdvihli vlastné.
Nepáči sa mi to. Chcem byť statočný, obetavý aj múdry aj čestný aj
priateľský.“ Odkašle si. „To posledné mi stále veľmi nejde.“
„Nikto nie je dokonalý,“ zašepkám. „Tak to nefunguje. Keď
jedno zlo zmizne, nahradí ho iné.“
Ja som vymenila zbabelosť za krutosť, slabosť za divokosť.
Končekmi prstov pohladím symbol Sebazaprenia.
„Musím ich varovať. Čo najskôr.“
„Viem,“ súhlasí. „Zvládneme to.“
Otočí sa ku mne. Chcem sa ho dotknúť, ale bojím sa jeho nahoty;
bojím sa, že vyzlečie aj mňa.
„Naháňam ti strach, Tris?“
„Nie,“ zachripím. Odkašlem si. „Nie naozaj. Ja len… bojím sa
toho, čo chcem.“
„A čo chceš?“ V tvári sa mu objaví napätie. „Mňa?“
Pomaly prikývnem.
Aj on prikývne, jemne ma chytí za ruky a pritisne si ich na telo.
So sklopenými očami ich posúva hore po bruchu a hrudi až ku krku.
Pri dotyku s jeho teplou, hladkou pokožkou ma šteklia dlane.
Chvejem sa, hoci mi horí tvár. Pozrie mi do očí.
„Raz, ak ma ešte budeš chcieť, môžeme…“ odmlčí sa a odkašle
si. „Môžeme…“
Zľahka sa usmejem a objímem ho, než dokončí vetu. Opriem mu
líce o hruď a cítim tlkot jeho srdca, rovnako rýchly ako môj.
„A ty sa ma bojíš, Tobias?“
„Strašne,“ odpovie s úsmevom.
Otočím hlavu a vtisnem mu bozk do jamky pod krkom.
„Nabudúce ťa už možno v bludisku nenájdem,“ zamrmlem.
Zohne sa a nenáhlivo ma pobozká.
„Potom ťa všetci budú volať Šesť.“
„Štyri a Šesť.“
Ďalší bozk mi už pripadá dôverne známy. Všetko je tam, kde má
byť, jeho ruka okolo môjho pása, moje dlane na jeho hrudi, jeho pery
na mojich. Poznáme jeden druhého naspamäť.
betónovými stenami a trasiem sa. Klesnem na kolená a objímem si
telo rukami. Keď som vošla, ani sa mi nezdalo, že by tu bolo
chladno, ale teraz mi je zima. Šúcham si ruky, aby som sa zbavila
husej kože.
Ešte nikdy som nezažila takúto úľavu. Všetky svaly v tele sa mi
naraz uvoľnia a znovu môžem dýchať. Neviem si predstaviť, že by
som do bludiska strachu chodievala vo voľnom čase ako Tobias.
Vtedy som to považovala za statočnosť, teraz skôr za prejav
masochizmu.
Otvoria sa dvere a vstanem. Do miestnosti postupne vojdú Max,
Eric, Tobias a pár ľudí, ktorých nepoznám, a zhŕknu sa okolo mňa.
Tobias sa na mňa usmeje.
„Gratulujem, Tris,“ povie Eric. „Úspešne si zvládla záverečný
test.“
Snažím sa usmiať. Nedarí sa mi. Neviem sa zbaviť spomienky na
pištoľ, ktorú som mala pritisnutú k čelu. Hlaveň stále cítim medzi
obočím.
„Vďaka,“ poviem.
„Ešte niečo musíme vybaviť, než ťa pustíme, aby si sa pripravila
na uvítací večierok,“ povie. Kývne smerom k neznámym ľuďom za
sebou. Žena s modrými vlasmi mu podá malé čierne puzdro. Eric ho
otvorí a vytiahne injekciu s dlhou ihlou.
Pri pohľade na ňu stŕpnem. Oranžovo-hnedá tekutina v
striekačke mi pripomína sérum, ktoré nám dávali pred simuláciami.
Myslela som, že tie už mám z krku.
„Ešte dobre, že sa nebojíš ihiel,“ skonštatuje. „Roztok obsahuje
stopovacie zariadenie, ktoré sa aktivuje, keby si sa stratila. Len
preventívne opatrenie.“
„Ako často sa ľudia strácajú?“ zamračím sa.
„Málokedy,“ uškrnie sa. „Ide o nový vynález, ktorý nám
poskytla Informovanosť. V priebehu dňa sme dávali injekcie
všetkým členom a predpokladám, že ostatné frakcie sa čoskoro
prispôsobia.“
Skrúti sa mi žalúdok. Nemôžem mu dovoliť, aby mi dal injekciu,
a už vôbec nie s niečím, čo vynašli Informovaní – možno dokonca
Jeanine osobne. No nemôžem ani odmietnuť. Nemôžem odmietnuť,
aby znova nepochyboval o mojej lojalite.
„Okej,“ pretisnem cez zovreté hrdlo.
Eric ku mne pristúpi s injekciou v ruke. Odhrniem si vlasy z krku
a nakloním hlavu. Odvrátim pohľad, keď mi Eric pretrie kožu
antiseptickou utierkou a vpichne do nej ihlu. Do celého krku sa mi
rozšíri tupá bolesť, intenzívna, ale netrvá dlho. Eric odloží injekciu
do puzdra a ranku po ihle prelepí leukoplastom.
„Večierok bude o dve hodiny,“ oznámi. „Vtedy vyhlásime
konečné poradie. Veľa šťastia.“
Skupinka sa postupne vytratí z miestnosti, zostane len Tobias.
Zastane pri dverách a kývne na mňa, aby som ho nasledovala. Sklená
miestnosť nad Jamou je plná ľudí, niekoľkí sa prechádzajú po lanách
natiahnutých vysoko nad našimi hlavami, iní stoja v hlúčikoch, bavia
sa a smejú. Tobias sa na mňa usmieva. Určite sa nepozeral.
„Dopočul som sa, že si mala len sedem prekážok. Takmer
neslýchané.“
„Ty… ty si sa na tú simuláciu nepozeral?“
„Len na obrazovkách. Celú ju vidia iba vodcovia,“ vysvetlí.
„Zdalo sa mi, že si na nich urobila dojem.“
„No, sedem prekážok, to nie je také úžasné ako štyri, ale bude to
stačiť.“
„Čudoval by som sa, keby si neskončila prvá.“
Vojdeme do sklenej miestnosti. Stále je plná ľudí, ale dav sa už
preriedil, keďže predstavenie sa skončilo.
Po pár sekundách si ma ľudia všimnú a začnú na mňa ukazovať.
Zrýchlim a držím sa tesne pri Tobiasovi, ale aj tak sa nevyhnem
pochvalnému vresku, potľapkávaniu po pleciach, gratuláciám.
Obzerám sa po ľuďoch okolo seba a uvedomujem si, že otcovi a
bratovi by sa zdali čudní, ale mne pripadajú úplne normálni, aj s
kovovými krúžkami na tvári a potetovanými rukami, krkom a
hruďou.
„Chcem sa ťa niečo spýtať,“ ozvem sa, keď schádzame do Jamy.
Zahryznem si do pery. „Koľko ti toho povedali o mojom
bludisku?“
„Dokopy nič. Prečo?“
„Len tak.“ Odkopnem kamienok k okraju cestičky.
„Musíš sa vrátiť do spálne?“ spýta sa. „Lebo ak by si si chcela v
pokoji oddýchnuť, môžeš do večierka zostať so mnou.“
Zovrie sa mi žalúdok.
„Čo sa deje?“ spýta sa Tobias.
Nechcem sa vrátiť do spálne a nechcem sa ho báť.
„Nič. Poďme.“
+++
Zavrie za nami dvere a vyzuje si topánky.
„Dáš si trochu vody?“ spýta sa.
„Nie, vďaka.“ Ruky nervózne spínam pred sebou.
„Cítiš sa dobre?“ spýta sa a položí mi dlaň na líce, dlhými
prstami mi vkĺzne do vlasov. Usmeje sa, pridrží mi hlavu a pobozká
ma. Celým telom sa mi pomaly šíri teplo a spolu s ním strach, bzučí
mi v hrudi ako alarm.
Pery stále tisne k mojim a zhodí mi z pliec bundu. Myknem sa,
keď ju začujem dopadnúť na zem, a odstrčím ho. Štípu ma oči.
Nechápem, čo sa mi stalo. Keď ma bozkával vo vlaku, vôbec som sa
nebála. Schovám si tvár do dlaní a zakryjem si oči.
„Čo je? Stalo sa niečo?“
Pokrútim hlavou.
„Nehovor mi, že nič,“ odsekne chladne a chytí ma za rameno.
„No tak. Pozri na mňa.“
Zložím si ruky z tváre a zdvihnem pohľad. Prekvapí ma zronený
výraz v jeho očiach a zlostne zaťatá čeľusť.
„Občas uvažujem,“ poviem najpokojnejšie, ako vládzem, „čo z
toho vlastne máš. Z nášho… ani neviem akého vzťahu.“
„Čo z toho vlastne mám?“ zopakuje, o krok ustúpi a pokrúti
hlavou. „Ty si sa zbláznila, Tris.“
„Nezbláznila som sa. Práve preto mi je trochu divné, že si si zo
všetkých báb, ktoré máš poruke, vybral práve mňa. Takže ak ti ide
len o… veď vieš… to…“
„Čo? Sex?“ zamračí sa na mňa. „Pre tvoju informáciu, keby mi
nešlo o nič iné, asi by som si ťa fakt nevybral.“
Zabolí to ako úder pod pás. Jasné, že by som ho hneď neupútala.
Nie som najkrajšia, nie som žiaduca. Pritisnem si ruky na brucho a
odvrátim sa, zo všetkých síl potláčam slzy. Ja sa predsa len tak
nerozplačem. Ani nezačnem vrieskať. Párkrát žmurknem, spustím
ruky a pozriem naňho.
„Odchádzam,“ oznámim potichu. Otočím sa k dverám.
„Nechoď, Tris.“ Schmatne ma za zápästie a pritiahne ma naspäť.
Tvrdo ho odstrčím, ale on ma chytí aj za druhé zápästie, naše
prekrížené ruky drží medzi nami.
„Prepáč, tak som to nemyslel. Chcel som povedať, že ty taká nie
si. Vedel som to hneď, keď som ťa stretol.“
„Mala som ťa v bludisku strachu. Ako prekážku.“ Zachveje sa
mi spodná pera. „Vedel si o tom?“
„Čože?“ Pustí mi zápästia a opäť sa zatvári nešťastne. „Ty sa ma
bojíš?“
„Nie teba,“ hlesnem. Zahryznem si do pery, aby sa prestala
chvieť. „Vzťahu s tebou, s kýmkoľvek. Ešte nikdy som žiadny vzťah
nemala a… ty si starší a ja neviem, čo sa odo mňa očakáva.“
„Tris,“ umlčí ma prísne. „Neviem, aký nezmysel si si vzala do
hlavy, ale ja s takýmito vecami nemám o nič viac skúseností než ty.“
„Nezmysel?“ zopakujem. „Chceš povedať, že si nikdy…“
Zdvihnem obočie. „Aha. Jasné. Ja som len predpokladala…“
Predpokladala som, že sa z neho všetkým podlamujú kolená rovnako
ako mne. „No… Veď vieš.“
„Tak si sa skrátka mýlila.“ Odvráti pohľad. Horia mu líca, akoby
bol v rozpakoch. „Môžeš sa so mnou rozprávať o čomkoľvek,“
ubezpečí ma. Vezme mi tvár do teplých dlaní, len končeky prstov má
studené. „Nie som taký strašný, ako som sa tváril na tréningu. Fakt
nie.“
Verím mu. Lenže môj problém vôbec nesúvisí s jeho povahou.
Pobozká ma medzi obočie, na špičku nosa a potom opatrne
priloží pery na moje. Som napätá na prasknutie. Namiesto krvi mi v
žilách prúdi elektrina. Chcem jeho bozky, túžim po nich, ale zároveň
sa bojím, kam by až mohli viesť.
Presunie mi ruky na plecia a prstami zavadí o okraj obväzu. So
zvrašteným obočím sa odtiahne.
„Poranila si sa?“
„Nie. Mám nové tetovanie. Už sa zahojilo. Len som… radšej
som ho nechcela odkrývať.“
„Môžem sa pozrieť?“
S obavami prikývnem. Stiahnem si rukáv nižšie a vystrčím plece
z výstrihu. Tobias naň chvíľočku pozerá, potom po ňom prejde
prstami. Stúpajú a klesajú po línii mojich kostí, ktoré trčia
výraznejšie, než by sa mi páčilo. Zdá sa mi, že moja pokožka sa pod
jeho dotykom mení. Telom mi prebehne triaška, ale nespôsobil ju len
strach. Aj niečo iné. Túžba.
Odhrnie roh obväzu, pozorne si prezrie symbol Sebazaprenia a
usmeje sa.
„Ja mám to isté,“ zasmeje sa. „Na chrbte.“
„Fakt? Môžem sa pozrieť?“
Pritisne obväz späť na tetovanie a natiahne mi rukáv na plece.
„Chceš, aby som sa vyzliekol, Tris?“
V hrdle mi zabuble nervózny smiech. „Len čiastočne.“
Prikývne a zrazu zvážnie. Pozrie mi do očí a rozopne si zips na
mikine. Stiahne si ju z pliec a odhodí na stoličku pri stole. Smiech
ma už prešiel. Nevládzem od neho odtrhnúť oči.
Zamračí sa, chytí si lem trička a jediným rýchlym pohybom si ho
vyzlečie.
Pravý bok mu pokrývajú plamene Neohrozenosti, ale na hrudi
nemá ani čiarku. Odvráti pohľad.
„Čo je?“ zamračím sa. Tvári sa rozpačito.
„Väčšinou sa pred ľuďmi nepredvádzam,“ podotkne. „Teda
vlastne nikdy.“
„Neviem si predstaviť prečo,“ poviem potichu. „Veď sa na seba
pozri.“
Pomaly ho obídem. Na chrbte má viac atramentu než
nepokreslenej kože. Dal si vytetovať symboly všetkých frakcií:
plameň Neohrozenosti najvyššie, pod ňou ruky Sebazaprenia a dolu
menšie symboly zvyšných troch. Chvíľu si ich obzerám. Váhy
znázorňujú Otvorenosť, oko Informovanosť a strom Harmóniu.
Chápem, že chce nosiť na koži symbol Neohrozenosti, kde našiel
útočisko, a Sebazaprenia, odkiaľ pochádza, presne ako ja. Ale prečo
všetky?
„Myslím, že sme urobili chybu,“ povie tlmeným hlasom. „Začali
sme zhadzovať hodnoty iných frakcií, aby sme vyzdvihli vlastné.
Nepáči sa mi to. Chcem byť statočný, obetavý aj múdry aj čestný aj
priateľský.“ Odkašle si. „To posledné mi stále veľmi nejde.“
„Nikto nie je dokonalý,“ zašepkám. „Tak to nefunguje. Keď
jedno zlo zmizne, nahradí ho iné.“
Ja som vymenila zbabelosť za krutosť, slabosť za divokosť.
Končekmi prstov pohladím symbol Sebazaprenia.
„Musím ich varovať. Čo najskôr.“
„Viem,“ súhlasí. „Zvládneme to.“
Otočí sa ku mne. Chcem sa ho dotknúť, ale bojím sa jeho nahoty;
bojím sa, že vyzlečie aj mňa.
„Naháňam ti strach, Tris?“
„Nie,“ zachripím. Odkašlem si. „Nie naozaj. Ja len… bojím sa
toho, čo chcem.“
„A čo chceš?“ V tvári sa mu objaví napätie. „Mňa?“
Pomaly prikývnem.
Aj on prikývne, jemne ma chytí za ruky a pritisne si ich na telo.
So sklopenými očami ich posúva hore po bruchu a hrudi až ku krku.
Pri dotyku s jeho teplou, hladkou pokožkou ma šteklia dlane.
Chvejem sa, hoci mi horí tvár. Pozrie mi do očí.
„Raz, ak ma ešte budeš chcieť, môžeme…“ odmlčí sa a odkašle
si. „Môžeme…“
Zľahka sa usmejem a objímem ho, než dokončí vetu. Opriem mu
líce o hruď a cítim tlkot jeho srdca, rovnako rýchly ako môj.
„A ty sa ma bojíš, Tobias?“
„Strašne,“ odpovie s úsmevom.
Otočím hlavu a vtisnem mu bozk do jamky pod krkom.
„Nabudúce ťa už možno v bludisku nenájdem,“ zamrmlem.
Zohne sa a nenáhlivo ma pobozká.
„Potom ťa všetci budú volať Šesť.“
„Štyri a Šesť.“
Ďalší bozk mi už pripadá dôverne známy. Všetko je tam, kde má
byť, jeho ruka okolo môjho pása, moje dlane na jeho hrudi, jeho pery
na mojich. Poznáme jeden druhého naspamäť.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Poznámka: Komentár môže zverejniť iba člen tohto blogu.