DVADSIATA DEVIATA KAPITOLA
NA INICIAČNEJ CEREMÓNII Sebazaprenia som sa doteraz
zúčastňovala každý rok. Prebieha pokojne. Kandidáti, ktorí po
tridsiatich dňoch verejnoprospešných prác získajú nárok na členstvo,
sedia vedľa seba na lavičke. Niekto prečíta manifest Sebazaprenia,
krátku pasáž, ktorá vyzdvihuje odriekanie a varuje pred nástrahami
sebeckosti. Potom starší členovia kandidátom umyjú nohy a napokon
sa všetci spoločne najedia, každý naservíruje jedlo človeku, ktorý
sedí naľavo od neho.
V Neohrozenosti to vyzerá inak.
Jamu zachváti šialenstvo a chaos. Všade sa hemžia ľudia,
väčšina je opitá ešte pred poludním. Okolo obeda sa pomedzi nich
pretlačím do jedálne, uchmatnem si plný tanier a nesiem si ho späť
do spálne. Cestou vidím, ako nejaký chlapík spadne z cestičky pri
stene Jamy. Kričí a drží sa za nohu, asi si ju zlomil.
Aspoň v spálni je ticho. Zahľadím sa na svoj tanier. Naložila som
si všetko, čo mi pripadalo lákavé, ani som sa na to poriadne
nepozrela. Až teraz si všimnem, čo som si vlastne vybrala: pečené
kuracie prsia, trochu hrášku a kus čierneho chleba. Typické jedlo zo
Sebazaprenia.
Vzdychnem. Jednoducho tam patrím. Dokážem to zakaždým,
keď konám bez rozmýšľania alebo pod tlakom, dokonca aj keď
urobím niečo zdanlivo odvážne. Znamená to, že som si vybrala
nesprávnu frakciu?
Pri spomienke na Sebazaprenie sa mi roztrasú ruky. Musím
varovať svoju rodinu pred útokom, ktorý plánuje Informovanosť, ale
neviem ako. Nejaký spôsob nájdem, ale nie dnes. Dnes sa musím
sústrediť na to, čo ma čaká. Postupne to zvládnem.
Jem ako robot, striedam mäso, hrášok a chlieb. Nezáleží na tom,
do ktorej frakcie skutočne patrím. O dve hodiny sa spolu s ostatnými
kandidátmi vyberiem k bludisku strachu, prekonám prekážky a
stanem sa členkou Neohrozenosti. Už je neskoro, nemôžem cúvnuť.
Keď všetko zjem, skryjem si tvár do vankúša. Nechcem zaspať,
ale po chvíli sa mi to podarí, zobudím sa na to, že mi Christina
zatrasie plecom.
„Musíme ísť,“ zamrmle. Tvár má úplne popolavú.
Pretriem si oči, aby som z nich vyhnala spánok. Topánky som si
ani nevyzúvala. Ostatní sa motajú po spálni, zaväzujú si šnúrky,
zapínajú bundy a rozdávajú falošné úsmevy na všetky strany.
Stiahnem si vlasy do uzla, oblečiem si čiernu bundu a zazipsujem ju
až po krk. Mučenie sa čoskoro skončí, ale podarí sa nám na simulácie
zabudnúť? Čaká nás ešte niekedy pokojný spánok, alebo nás budú
navždy mátať spomienky na strach? Alebo sa strachu dnes skutočne
zbavíme?
Prejdeme cez Jamu a lezieme do sklenej budovy. Denné svetlo
sem vôbec nepresvitá, lebo každý štvorcový centimeter skla nad
nami pokrývajú podrážky topánok. V istom okamihu sa mi zdá, že
sklo počujem praskať, ale nie, to sa len prejavuje moja bujná
fantázia. Spoločne s Christinou vyjdem po schodoch a vzápätí ma
dav pohltí ako voda.
Nevidím ponad hlavy, som príliš malá, takže sa pozerám Willovi
na chrbát a kráčam v jeho šľapajach. Vzduch je natoľko presýtený
telesným teplom, že nevládzem dýchať. Medzerou v dave uvidím, čo
sem vlastne všetkých prilákalo: tri obrazovky na stene naľavo odo
mňa.
Keď začujem nadšený vreskot, zastanem a pozriem k
obrazovkám. Úplne naľavo zbadám miestnosť s bludiskom a dievča
v čiernom oblečení, s vytreštenými očami. Marlene. Sledujem jej
pohyby, ale neviem, proti čomu bojuje. Našťastie nikto neuvidí, čoho
sa naozaj bojím – len ako na strach reagujem.
Obrazovka v strede zobrazuje jej tep. Na chvíľku zrýchli, a
potom opäť spomaľuje. Keď sa dostane na normálnu úroveň,
obrazovka sa rozsvieti na zeleno a Neohrození pochvalne zahučia.
Napravo sa ukazuje čas.
Odtrhnem oči od obrazoviek a pridám do kroku, aby som
dobehla Willa a Christinu. Tobias stojí pri dverách na ľavej strane
miestnosti, ktoré som si minule sotva všimla, tesne vedľa vchodu do
bludiska. Prejdem okolo neho, ani naňho nepozriem.
Vojdem do ďalšej veľkej miestnosti. Na stene visí obrazovka
podobná tej vonku. Pred ňou sedia ľudia na stoličkách. Eric, Max a
pár starších, ktorých nepoznám. Asi sledujú simuláciu, súdim tak
podľa neprítomných pohľadov a drôtov, čo majú pripevnené k hlave.
Za nimi je ďalší rad stoličiek, všetky obsadené. Vošla som
posledná, takže sa mi žiadna neušla.
„Čau, Tris!“ zakričí Uriah z opačného konca miestnosti. Sedí
medzi kandidátmi z Neohrozenosti. Zostali len štyria, ostatní už asi
bludiskom prešli. Potľapká sa po stehne. „Môžeš si mi sadnúť na
kolená, ak chceš.“
„To znie lákavo,“ uškrniem sa, „ale netreba. Radšej postojím.“
Okrem toho nechcem, aby ma Tobias videl, ako sedím na
kolenách iného chalana.
Svetlá v miestnosti s bludiskom sa rozžiaria a odhalia Marlene,
ako čupí na zemi s tvárou zmáčanou slzami. Max, Eric a ostatní
vodcovia potrasú hlavou, aby si ju vyčistili po simulácii, a vyjdú von.
O pár sekúnd ich uvidím na obrazovke, ako jej gratulujú, že to
zvládla.
„Prestúpení, záverečný test absolvujete podľa poradia po druhej
fáze, od najhoršieho po najlepšieho. Drew teda pôjde prvý a Tris
posledná.“
To znamená, že predo mnou pôjdu piati.
Postavím sa dozadu, kúsok od Tobiasa. Vymeníme si pohľad,
keď Eric pichne injekciu Drewovi a pošle ho do bludiska. Kým sa
dostanem na rad, zistím, ako sa darilo ostatným a aký výkon musím
podať, aby som ich porazila.
Pri pohľade zvonka nie je na bludiskách nič zaujímavé. Vidím
Drewove pohyby, ale neviem, na čo reaguje. Po pár minútach radšej
zavriem oči a snažím sa vyčistiť si myseľ. Už sa mi neoplatí
premýšľať, aké prekážky ma čakajú a koľko ich bude. Musím si len
zapamätať, že simulácie dokážem ovplyvniť, že som si to už
nacvičila.
Ďalšia je Molly. Trvá jej to o polovicu kratšie než Drewovi, ale
aj ona má ťažkosti. Zhlboka dýcha, aby ovládla paniku, a stráca tým
príliš veľa času. Raz dokonca zvrieskne z plných pľúc.
Ani sa mi nechce veriť, ako ľahko na všetko zabudnem –
myšlienky na vojnu proti Sebazapreniu, na Tobiasa, Caleba, rodičov,
kamarátov či novú frakciu sa mi postupne vytratia z hlavy. Teraz
musím prekonať bludisko, ostatné vyriešim, keď to zvládnem.
Nasleduje Christina. Potom Will. Za ním Peter. Nepozerám sa na
nich. Viem len, koľko času strávia v bludisku: dvanásť minút, desať
minút, pätnásť minút. A potom zaznie moje meno.
„Tris.“
Otvorím oči a prejdem do prednej časti pozorovateľne. Stojí tam
Eric s injekčnou striekačkou plnou oranžovej tekutiny. Sotva cítim,
ako sa mi do krku vnorí ihla, sotva vidím Ericovu poprepichovanú
tvár, keď stlačí piest. Predstavujem si, že sérum je tekutý adrenalín,
ktorý sa mi rozlieva telom a dodáva mi silu.
„Pripravená?“ spýta sa Eric.
zúčastňovala každý rok. Prebieha pokojne. Kandidáti, ktorí po
tridsiatich dňoch verejnoprospešných prác získajú nárok na členstvo,
sedia vedľa seba na lavičke. Niekto prečíta manifest Sebazaprenia,
krátku pasáž, ktorá vyzdvihuje odriekanie a varuje pred nástrahami
sebeckosti. Potom starší členovia kandidátom umyjú nohy a napokon
sa všetci spoločne najedia, každý naservíruje jedlo človeku, ktorý
sedí naľavo od neho.
V Neohrozenosti to vyzerá inak.
Jamu zachváti šialenstvo a chaos. Všade sa hemžia ľudia,
väčšina je opitá ešte pred poludním. Okolo obeda sa pomedzi nich
pretlačím do jedálne, uchmatnem si plný tanier a nesiem si ho späť
do spálne. Cestou vidím, ako nejaký chlapík spadne z cestičky pri
stene Jamy. Kričí a drží sa za nohu, asi si ju zlomil.
Aspoň v spálni je ticho. Zahľadím sa na svoj tanier. Naložila som
si všetko, čo mi pripadalo lákavé, ani som sa na to poriadne
nepozrela. Až teraz si všimnem, čo som si vlastne vybrala: pečené
kuracie prsia, trochu hrášku a kus čierneho chleba. Typické jedlo zo
Sebazaprenia.
Vzdychnem. Jednoducho tam patrím. Dokážem to zakaždým,
keď konám bez rozmýšľania alebo pod tlakom, dokonca aj keď
urobím niečo zdanlivo odvážne. Znamená to, že som si vybrala
nesprávnu frakciu?
Pri spomienke na Sebazaprenie sa mi roztrasú ruky. Musím
varovať svoju rodinu pred útokom, ktorý plánuje Informovanosť, ale
neviem ako. Nejaký spôsob nájdem, ale nie dnes. Dnes sa musím
sústrediť na to, čo ma čaká. Postupne to zvládnem.
Jem ako robot, striedam mäso, hrášok a chlieb. Nezáleží na tom,
do ktorej frakcie skutočne patrím. O dve hodiny sa spolu s ostatnými
kandidátmi vyberiem k bludisku strachu, prekonám prekážky a
stanem sa členkou Neohrozenosti. Už je neskoro, nemôžem cúvnuť.
Keď všetko zjem, skryjem si tvár do vankúša. Nechcem zaspať,
ale po chvíli sa mi to podarí, zobudím sa na to, že mi Christina
zatrasie plecom.
„Musíme ísť,“ zamrmle. Tvár má úplne popolavú.
Pretriem si oči, aby som z nich vyhnala spánok. Topánky som si
ani nevyzúvala. Ostatní sa motajú po spálni, zaväzujú si šnúrky,
zapínajú bundy a rozdávajú falošné úsmevy na všetky strany.
Stiahnem si vlasy do uzla, oblečiem si čiernu bundu a zazipsujem ju
až po krk. Mučenie sa čoskoro skončí, ale podarí sa nám na simulácie
zabudnúť? Čaká nás ešte niekedy pokojný spánok, alebo nás budú
navždy mátať spomienky na strach? Alebo sa strachu dnes skutočne
zbavíme?
Prejdeme cez Jamu a lezieme do sklenej budovy. Denné svetlo
sem vôbec nepresvitá, lebo každý štvorcový centimeter skla nad
nami pokrývajú podrážky topánok. V istom okamihu sa mi zdá, že
sklo počujem praskať, ale nie, to sa len prejavuje moja bujná
fantázia. Spoločne s Christinou vyjdem po schodoch a vzápätí ma
dav pohltí ako voda.
Nevidím ponad hlavy, som príliš malá, takže sa pozerám Willovi
na chrbát a kráčam v jeho šľapajach. Vzduch je natoľko presýtený
telesným teplom, že nevládzem dýchať. Medzerou v dave uvidím, čo
sem vlastne všetkých prilákalo: tri obrazovky na stene naľavo odo
mňa.
Keď začujem nadšený vreskot, zastanem a pozriem k
obrazovkám. Úplne naľavo zbadám miestnosť s bludiskom a dievča
v čiernom oblečení, s vytreštenými očami. Marlene. Sledujem jej
pohyby, ale neviem, proti čomu bojuje. Našťastie nikto neuvidí, čoho
sa naozaj bojím – len ako na strach reagujem.
Obrazovka v strede zobrazuje jej tep. Na chvíľku zrýchli, a
potom opäť spomaľuje. Keď sa dostane na normálnu úroveň,
obrazovka sa rozsvieti na zeleno a Neohrození pochvalne zahučia.
Napravo sa ukazuje čas.
Odtrhnem oči od obrazoviek a pridám do kroku, aby som
dobehla Willa a Christinu. Tobias stojí pri dverách na ľavej strane
miestnosti, ktoré som si minule sotva všimla, tesne vedľa vchodu do
bludiska. Prejdem okolo neho, ani naňho nepozriem.
Vojdem do ďalšej veľkej miestnosti. Na stene visí obrazovka
podobná tej vonku. Pred ňou sedia ľudia na stoličkách. Eric, Max a
pár starších, ktorých nepoznám. Asi sledujú simuláciu, súdim tak
podľa neprítomných pohľadov a drôtov, čo majú pripevnené k hlave.
Za nimi je ďalší rad stoličiek, všetky obsadené. Vošla som
posledná, takže sa mi žiadna neušla.
„Čau, Tris!“ zakričí Uriah z opačného konca miestnosti. Sedí
medzi kandidátmi z Neohrozenosti. Zostali len štyria, ostatní už asi
bludiskom prešli. Potľapká sa po stehne. „Môžeš si mi sadnúť na
kolená, ak chceš.“
„To znie lákavo,“ uškrniem sa, „ale netreba. Radšej postojím.“
Okrem toho nechcem, aby ma Tobias videl, ako sedím na
kolenách iného chalana.
Svetlá v miestnosti s bludiskom sa rozžiaria a odhalia Marlene,
ako čupí na zemi s tvárou zmáčanou slzami. Max, Eric a ostatní
vodcovia potrasú hlavou, aby si ju vyčistili po simulácii, a vyjdú von.
O pár sekúnd ich uvidím na obrazovke, ako jej gratulujú, že to
zvládla.
„Prestúpení, záverečný test absolvujete podľa poradia po druhej
fáze, od najhoršieho po najlepšieho. Drew teda pôjde prvý a Tris
posledná.“
To znamená, že predo mnou pôjdu piati.
Postavím sa dozadu, kúsok od Tobiasa. Vymeníme si pohľad,
keď Eric pichne injekciu Drewovi a pošle ho do bludiska. Kým sa
dostanem na rad, zistím, ako sa darilo ostatným a aký výkon musím
podať, aby som ich porazila.
Pri pohľade zvonka nie je na bludiskách nič zaujímavé. Vidím
Drewove pohyby, ale neviem, na čo reaguje. Po pár minútach radšej
zavriem oči a snažím sa vyčistiť si myseľ. Už sa mi neoplatí
premýšľať, aké prekážky ma čakajú a koľko ich bude. Musím si len
zapamätať, že simulácie dokážem ovplyvniť, že som si to už
nacvičila.
Ďalšia je Molly. Trvá jej to o polovicu kratšie než Drewovi, ale
aj ona má ťažkosti. Zhlboka dýcha, aby ovládla paniku, a stráca tým
príliš veľa času. Raz dokonca zvrieskne z plných pľúc.
Ani sa mi nechce veriť, ako ľahko na všetko zabudnem –
myšlienky na vojnu proti Sebazapreniu, na Tobiasa, Caleba, rodičov,
kamarátov či novú frakciu sa mi postupne vytratia z hlavy. Teraz
musím prekonať bludisko, ostatné vyriešim, keď to zvládnem.
Nasleduje Christina. Potom Will. Za ním Peter. Nepozerám sa na
nich. Viem len, koľko času strávia v bludisku: dvanásť minút, desať
minút, pätnásť minút. A potom zaznie moje meno.
„Tris.“
Otvorím oči a prejdem do prednej časti pozorovateľne. Stojí tam
Eric s injekčnou striekačkou plnou oranžovej tekutiny. Sotva cítim,
ako sa mi do krku vnorí ihla, sotva vidím Ericovu poprepichovanú
tvár, keď stlačí piest. Predstavujem si, že sérum je tekutý adrenalín,
ktorý sa mi rozlieva telom a dodáva mi silu.
„Pripravená?“ spýta sa Eric.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Poznámka: Komentár môže zverejniť iba člen tohto blogu.