ŠIESTA KAPITOLA
S POHĽADOM ZABODNUTÝM do podlahy stojím za
kandidátmi, ktorí sa v Neohrozenosti narodili a rozhodli sa zostať vo
svojej frakcii. Všetci sú vyšší než ja, takže aj so zdvihnutou hlavou
vidím len čierne plecia. Keď sa posledné dievča rozhodne pre
Harmóniu, treba odísť. Neohrození vychádzajú ako prví. Prechádzam
popri ľuďoch v sivom, členoch mojej bývalej frakcie, a odhodlane
zízam na niečí zátylok.
Zatúžim ešte raz uvidieť rodičov. Na poslednú chvíľu sa obzriem
cez plece a okamžite to oľutujem. Otec ma prebodáva vyčítavým
pohľadom. Za očami pocítim horúčavu a najprv mi napadne, že ma
nejakým záhadným spôsobom zapálil, aby ma potrestal, ale nie – to
mám plač na krajíčku.
Mama stojí vedľa neho a usmieva sa.
Ľudia za mnou ma tlačia vpred, preč od rodičov, ktorí odídu
medzi poslednými. Možno dokonca upracú stoličky a vyčistia
nádoby. Otočím hlavu dozadu a hľadám Caleba v dave
Informovaných za mnou. Stojí medzi ostatnými kandidátmi a podáva
si ruku s chlapcom, ktorý prestúpil z Otvorenosti. Nenútený úsmev
na jeho tvári svedčí o zrade. Zdvihne sa mi žalúdok a odvrátim
pohľad. Keď to zvládol tak ľahko, možno by sa to malo podariť aj
mne.
Pozriem na chalana vedľa mňa, ktorý prestúpil z Informovanosti
a vyzerá tak bledo a nervózne, ako by som sa ja mala cítiť. Celý čas
som si lámala hlavu nad tým, ktorú frakciu si vyberiem, a vôbec som
neriešila, čo sa stane, keď sa rozhodnem pre Neohrozenosť. Čo ma
čaká v hlavnom stane Neohrozených?
Dav Neohrozených nás vedie ku schodisku, nie k výťahom.
Myslela som, že iba členovia Sebazaprenia chodia po schodoch.
Vtom sa všetci rozbehnú. Všade okolo počujem výskanie,
výkriky a smiech. Desiatky párov nôh dupocú opreteky, každý vo
vlastnom rytme. Neohrození nechodia po schodoch z povinnosti, ale
aby sa vybúrili.
„Dočerta, čo sa deje?“ skríkne chalan vedľa mňa.
Pokrútim hlavou a bežím ďalej. Kým zbehneme na prvé
poschodie a vyrútime sa z dverí, som úplne zadýchaná. Vzduch
vonku je svieži a chladný. Obloha, oranžová od zapadajúceho slnka,
sa odráža v čiernom skle Centrály.
Neohrození sa roztiahli cez celú ulicu a stoja v ceste autobusu.
Šprintujem, aby som dobehla koniec davu. Z hlavy mi postupne
mizne zmätok. Už dávno som nikam nebežala. V Sebazaprení ma
naučili, že sa nepatrí konať len pre vlastné potešenie, ale presne to
teraz robím: šprintujem plnou parou, horia mi pľúca, svaly ma bolia a
zaplavuje ma eufória. Nasledujem Neohrozených za najbližšiu
zákrutu a počujem známy zvuk. Trúbenie vlaku.
„Ale nie,“ zamrmle chalan z Informovanosti. „Máme na tú vec
naskočiť?“
„Ale hej,“ zalapám po dychu.
Ako dobre, že som strávila toľko času pozorovaním
Neohrozených pri príchode do školy. Dav sa rozprestrie do dlhého
tenkého radu. Vlak sa po oceľových koľajach kĺže k nám, trúbi a
blýska svetlami. Otvorené dvere vagónov už čakajú na cestujúcich.
Valia sa dovnútra, jedna skupinka po druhej, a čoskoro za sebou
zanechajú len nových kandidátov. Tí z Neohrozenosti, dávno
zvyknutí na naskakovanie do vlaku, ich v mihu nasledujú, takže už
zostávame len my, čo sme zmenili frakciu.
Niekoľkí vykročíme vpred a pomaly sa rozbiehame. Pár krokov
bežíme popri vlaku a potom sa hodíme nabok. Nie som taká vysoká a
silná ako väčšina ostatných a nevládzem sa vyšvihnúť do vagóna.
Visím na držadle pri dverách a plecom narážam do steny vagóna.
Trasú sa mi ruky. Napokon ma schmatne dievča z Otvorenosti a
vtiahne ma dovnútra. Lapám po dychu a ďakujem jej.
Počujem výkrik a obzriem sa ponad plece. Nízky červenovlasý
chlapec z Informovanosti máva rukami a snaží sa dobehnúť vlak.
Dievčina pri dverách naťahuje ruku, aby ho zachytila, ale
nedočiahne. Vlak sa rúti preč. Chlapec padne na kolená vedľa koľají
a zaborí si hlavu do dlaní.
Premkne ma nepokoj. Zlyhal hneď na začiatku iniciačnej skúšky
do Neohrozenosti a skončí ako bezprizorný. Mohlo sa to stať
každému.
„Si v poriadku?“ energicky sa spýta moja záchrankyňa z
Otvorenosti. Je vysoká, s tmavohnedou pokožkou a krátkymi vlasmi.
Pekná.
Prikývnem.
„Volám sa Christina,“ predstaví sa a podá mi ruku.
Podanie ruky som tiež už dávno nezažila. V Sebazaprení sa
zdravíme úctivým sklonením hlavy. Neisto jej chytím ruku a dvakrát
ňou potrasiem. Dúfam, že som ju nestisla príliš silno ani príliš slabo.
„Beatrice.“
„Vieš, kam ideme?“ musí kričať, aby prehlušila vietor, ktorý cez
otvorené dvere fúka čoraz silnejšie. Vlak naberá rýchlosť. Sadnem si.
Na dlážke ľahšie udržím rovnováhu. Spýtavo zdvihne obočie.
„Keď sa vlak rozbehne, začne silno fúkať,“ vysvetlím jej.
„Vietor ťa môže zhodiť. Poď dolu.“
Christina si sadne vedľa mňa a posúva sa dozadu, aby sa mohla
oprieť o stenu.
„Myslím, že ideme do hlavného stanu Neohrozenosti,“ poviem,
„ale netuším, kde to je.“
„Vie to vôbec niekto?“ S úsmevom pokrúti hlavou. „Vyzerajú,
ako keby vyskočili z nejakej diery v zemi alebo čo.“
Vagónom sa preženie poryv vetra, zasiahne ostatných
prestúpených a pozhadzuje ich na kopu. Vidím, že Christina sa
smeje, hoci ju vôbec nepočujem, a donútim sa k úsmevu.
Obzriem sa ponad ľavé plece. Oranžové svetlo zapadajúceho
slnka sa odráža od sklených budov a nejasne rozoznám rady sivých
domov, ktoré boli mojím domovom.
Dnes by mal chystať večeru Caleb. Kto ho nahradí? Mama alebo
otec? A čo objavia, keď vypracú jeho izbu? Predstavujem si knihy
napchaté medzi skriňou a stenou, založené pod matracom. Túžbu po
vedomostiach, výsadu Informovanosti, skrýval v každej škáročke.
Vedel odjakživa, ktorú frakciu si vyberie? Ak áno, ako je možné, že
som si to nevšimla?
Treba uznať, zahral to dokonale. Pri tej myšlienke mi príde zle
od žalúdka. Aj ja som rodičov opustila, ale predstieranie mi nikdy
veľmi nešlo. Všetci vedeli, že nie som obetavá. Zavriem oči a
predstavím si mamu a otca, ako potichu sedia pri stole, a úzkosť mi
zovrie hrdlo. Zostalo vo mne dosť obetavosti na to, aby som myslela
v prvom rade na iných? Alebo len ľutujem samu seba, že už nikdy
nebudem ich dcérou?
+++
„Vyskakujú!“
Zdvihnem hlavu. Bolí ma krk. Aspoň pol hodiny som sa krčila
opretá o stenu vagóna, počúvala zavýjanie vetra a sledovala
rozmazané mesto. Nakloním sa dopredu. Vlak pred pár minútami
spomalil a zisťujem, že adrenalínová zábava pokračuje. Neohrození z
predných vagónov vyskakujú na strechu, okolo ktorej vlak
prechádza. Koľajnice sú vo výške siedmeho poschodia.
Pri pomyslení, že by som mala vyskočiť z idúceho vlaku na
strechu, pričom medzi koľajami a strechou je medzera, sa mi chce
zvracať. Zdvihnem sa z dlážky a dotackám sa na opačnú stranu
vagóna, kde už ostatní prestúpení čakajú v rade.
„Tak musíme vyskočiť aj my,“ konštatuje dievča z Otvorenosti.
Má veľký nos a krivé zuby.
„Jasné, Molly,“ odpovie jej kolega, „super nápad. Vyskočíme z
vlaku na strechu.“
„Vedeli sme, čo nás čaká, Peter,“ upozorní ho dievča, „preto sme
sem išli.“
„Ja to neurobím,“ ozve sa chlapec za mnou, jediný, ktorý
prestúpil z Harmónie. Má olivovú pokožku a hnedé tričko. Na lícach
sa mu lesknú slzy.
„Musíš,“ napomenie ho Christina. „Inak zlyháš. Poď, zvládneme
to.“
„Ani náhodou! Radšej budem bezprizorný než mŕtvy!“ Chlapec
horúčkovito krúti hlavou, v hlase mu znie panika. Stále myká hlavou
a zíza na strechu, ktorá sa každou sekundou blíži.
Nesúhlasím s ním. Radšej by som prijala smrť než prázdny život
bezprizorných.
„Nemôžeš ho nútiť,“ poviem a pozriem na Christinu. Hnedé oči
má vytreštené a pery stíska tak tuho, až menia farbu. Podáva mi ruku.
„Drž sa ma,“ povie. Zdvihnem obočie a chystám sa namietnuť,
že nepotrebujem pomoc, ale ona dodá: „Nespravím to, ak ma niekto
nepotiahne.“
Chytím ju za ruku a postavíme sa na kraj vagóna. Keď prechádza
okolo strechy, počítam. „Raz… dva… tri!“
Na tri vyskočíme z dverí. Sekundu visíme vo vzduchu, potom mi
nohy narazia na pevný povrch a do oboch píšťal mi vystrelí bolesť.
Nezvládnem tvrdé pristátie a padnem na strechu, pod lícom zacítim
štrk. Pustím rozosmiatu Christinu.
„To bola sranda,“ povie.
Christina medzi dobrodruhov z Neohrozenosti istotne zapadne.
Oprášim si z líca kamienky. Všetci kandidáti okrem chlapca z
Harmónie sa dostali na strechu, viac alebo menej úspešne. Dievča z
Otvorenosti s krivými zubami, Molly, sa chytí za členok a mykne sa
od bolesti. Peter, chalan s lesklými vlasmi, sa hrdo škerí – určite
pristál na rovných nohách.
Náhle začujem kvílenie. Obzriem sa a pátram, odkiaľ zvuk
prichádza. Dievča z Neohrozenosti stojí na okraji strechy, zíza dolu
na zem a jačí. Nejaký chalan ju drží zozadu okolo pása, aby
nespadla.
„Rita,“ prihovára sa jej. „Rita, upokoj sa. Rita…“
Vstanem a nazriem cez okraj. Na chodníku pod nami leží telo
dievčaťa, končatiny má poohýbané do neprirodzených uhlov, vlasy
rozprestreté okolo hlavy ako vejár. Zovrie sa mi žalúdok a pozerám
na koľajnice. Nie všetci to zvládli. Ani členovia Neohrozenosti si
nemôžu byť ničím istí.
Rita klesne na kolená a vzlyká. Odvrátim sa. Čím dlhšie na ňu
budem pozerať, tým väčšmi hrozí, že sa rozplačem, a pred týmito
ľuďmi predsa nemôžem plakať.
Čo najprísnejšie si poviem, že takto to tu chodí. Robíme
nebezpečné veci a občas niekto umrie. Niekto umrie a my ostatní sa
vrhneme do ďalšieho nebezpečenstva. Čím skôr sa s tým stotožním,
tým väčšia bude moja šanca prežiť iniciačnú skúšku.
Začínam pochybovať, či ju naozaj prežijem.
Poviem si, že napočítam do troch, a život ide ďalej. Jeden.
Predstavím si mŕtve dievča na chodníku a strasie ma. Dva. Počujem
vzlyky jej sestry a chlácholivé mrmlanie chalana za ňou. Tri.
So stisnutými perami odchádzam od Rity a okraja strechy.
Štípe ma lakeť. Roztrasenými prstami si vyhrniem rukáv, aby
som ho skontrolovala. Oškrela som si kúsok kože, ale nekrvácam.
„Fuj, to je škandál! Drevo sa nám tu odhaľuje!“
Zdvihnem hlavu. Drevo je slangová prezývka pre členov
Sebazaprenia a ja som tu jediná. Peter na mňa ukazuje a uškŕňa sa.
Počujem rehot. Rozhoria sa mi líca a stiahnem si rukáv dolu.
„Počúvajte! Volám sa Max! Patrím k vodcom vašej novej
frakcie!“ skríkne chlapík na opačnom konci strechy. Vyzerá staršie
než ostatní, má tmavú pokožku a sivé vlasy na sluchách. Stojí na
rímse ako na chodníku, akoby odtiaľ pred chvíľou niekto nespadol a
nezabil sa. „Niekoľko poschodí pod nami je vchod pre členov. Keď
nenaberiete odvahu skočiť, tak do nášho hlavného stanu nepatríte.
Kandidáti majú prednosť.“
„Čože? Skočiť zo strechy?“ spýta sa dievčina z Informovanosti.
Je o kúsok vyššia než ja, má vlasy myšacej farby a plné pery. Pozerá
s otvorenými ústami.
Neviem, čo ju tak prekvapilo.
„Presne tak,“ odpovie Max. Tvári sa pobavene.
„Dolu je voda alebo niečo také?“
Zdvihne obočie. „Ktovie?“
Dav sa rozdelí a uvoľní nám cestu. Poobzerám sa. Nikto sa do
skákania veľmi nehrnie. Vyhýbajú sa Maxovým očiam. Niektorí si
ošetrujú menšie škrabance alebo oprašujú štrk z oblečenia. Letmo
pozriem na Petra. Rýpe si do kožtičky na nechte. Snaží sa tváriť
ľahostajne.
Mám svoju hrdosť. Jedného dňa mi síce skomplikuje život, ale
teraz mi dodáva odvahu. Kráčam k rímse a za sebou počujem tlmené
posmešky.
Max odstúpi, aby mi nezavadzal. Prejdem k okraju a pozriem
dolu. Oblečenie mi plieska vo vetre. Budova, na ktorej stojím, spolu
s ďalšími troma ohraničuje štvorcovú plochu. Uprostred štvorca je
obrovská diera v betóne. Na dno nedovidím.
Chcú nás len vystrašiť. Dolu bezpečne pristanem. Keby som o
tom nebola presvedčená, určite by som nestúpila na rímsu. Drkocú
mi zuby. Nemôžem ustúpiť. Nie, keď toľkí ľudia za mnou uzatvárajú
stávky, že zlyhám. Nemotorne si siahnem na golier košele a
nahmatám zapnutý gombík. Na niekoľko pokusov rozopnem všetky
gombíky a stiahnem si košeľu z pliec.
Pod ňou mám sivé tričko, najpriliehavejší kus oblečenia, aký
vlastním. Ešte ma v ňom nikto nevidel. Skrčím košeľu a obzriem sa
ponad plece na Petra. Zatnem zuby a guču látky doňho celou silou
hodím. Trafí ho do hrude. Zozadu sa ozve pískanie a krik.
Opäť pozriem do diery. Na bledých rukách mi vyskočí husia
koža a brucho mi zovrie kŕč. Teraz alebo nikdy. Sťažka prehltnem.
Vypnem mozog. Len zohnem kolená a skočím.
Vzduch mi zavýja v ušiach, zem mi letí v ústrety, rozširuje sa a
rastie. Alebo žeby som ja letela v ústrety zemi? Srdce mi búši tak
rýchlo, až to bolí, všetky svaly v tele sa mi napnú, keď sa mi zazdá,
že môj žalúdok padá rýchlejšie než zvyšok tela. Diera ma obklopí a
prepadnem sa do tmy.
Vletím do niečo tvrdého. Pružne ma to zachytí a obalí moje telo.
Dopad mi vyrazí dych, sipím a snažím sa znova nadýchnuť. Ruky aj
nohy ma pália.
Sieť. Na dne diery je sieť. Pozriem hore na budovu a zasmejem
sa, sčasti uľahčene, sčasti hystericky. Celé telo sa mi trasie, tvár si
zakryjem rukami. Práve som skočila zo strechy.
Túžim postaviť sa na pevnú zem. Spoza okraja siete sa ku mne
naťahuje niekoľko rúk. Chytím prvú, ktorú dočiahnem, a vytiahnem
sa hore. Skotúľam sa zo siete, a keby ma nezachytil, skončila by som
tvárou na drevenej podlahe.
Teda mladý muž, ktorému patrila tá ruka. Má tenkú hornú a plnú
spodnú peru a zasnené oči tajomnej, tmavomodrej farby, posadené
tak hlboko, až sa mu mihalnice dotýkajú pokožky pod obočím.
Oboma rukami ma schmatne za ramená, ale pustí ma v okamihu,
keď opäť nadobudnem rovnováhu.
„Vďaka,“ poviem.
Stojíme na pódiu tri metre nad zemou. Okolo nás sa rozprestiera
obrovská jaskyňa.
„Nechce sa mi veriť,“ ozve sa hlas spoza neho. Patrí tmavovlasej
dievčine s troma striebornými krúžkami v pravom obočí. Uškrnie sa
na mňa. „Drevo skočilo ako prvé? Neslýchané!“
„Zjavne mala dobrý dôvod, aby od nich odišla, Lauren,“
zamrmle on hlbokým hlasom. „Ako sa voláš?“
„Hm…“ neviem, prečo váham. Lenže Beatrice sa mi už akosi
nehodí.
„Dobre si to rozmysli,“ povie a pery mu skriví náznak úsmevu.
„Vyberáš si len raz.“
Nové miesto, nové meno. Tu sa zo mňa môže stať nový človek.
„Tris,“ poviem rozhodne.
„Tris,“ zopakuje Lauren a vycerí zuby v úsmeve. „Ohlás ju,
Štyri.“
Chlapec prezývaný Štyri sa obzrie cez plece a skríkne: „Prvá
skokanka – Tris!“
Keď si moje oči privyknú na tmu, vynorí sa z nej obrovský dav.
Všetci nadšene vrieskajú a mlátia do vzduchu päsťami. Do siete
zrazu vletí ďalší človek. Christina. Za ňou priletia jej výkriky. Všetci
sa zasmejú, ale vzápätí pochvalne zahučia.
Štyri mi položí ruku na chrbát a povie: „Vitaj v Neohrozenosti.“
kandidátmi, ktorí sa v Neohrozenosti narodili a rozhodli sa zostať vo
svojej frakcii. Všetci sú vyšší než ja, takže aj so zdvihnutou hlavou
vidím len čierne plecia. Keď sa posledné dievča rozhodne pre
Harmóniu, treba odísť. Neohrození vychádzajú ako prví. Prechádzam
popri ľuďoch v sivom, členoch mojej bývalej frakcie, a odhodlane
zízam na niečí zátylok.
Zatúžim ešte raz uvidieť rodičov. Na poslednú chvíľu sa obzriem
cez plece a okamžite to oľutujem. Otec ma prebodáva vyčítavým
pohľadom. Za očami pocítim horúčavu a najprv mi napadne, že ma
nejakým záhadným spôsobom zapálil, aby ma potrestal, ale nie – to
mám plač na krajíčku.
Mama stojí vedľa neho a usmieva sa.
Ľudia za mnou ma tlačia vpred, preč od rodičov, ktorí odídu
medzi poslednými. Možno dokonca upracú stoličky a vyčistia
nádoby. Otočím hlavu dozadu a hľadám Caleba v dave
Informovaných za mnou. Stojí medzi ostatnými kandidátmi a podáva
si ruku s chlapcom, ktorý prestúpil z Otvorenosti. Nenútený úsmev
na jeho tvári svedčí o zrade. Zdvihne sa mi žalúdok a odvrátim
pohľad. Keď to zvládol tak ľahko, možno by sa to malo podariť aj
mne.
Pozriem na chalana vedľa mňa, ktorý prestúpil z Informovanosti
a vyzerá tak bledo a nervózne, ako by som sa ja mala cítiť. Celý čas
som si lámala hlavu nad tým, ktorú frakciu si vyberiem, a vôbec som
neriešila, čo sa stane, keď sa rozhodnem pre Neohrozenosť. Čo ma
čaká v hlavnom stane Neohrozených?
Dav Neohrozených nás vedie ku schodisku, nie k výťahom.
Myslela som, že iba členovia Sebazaprenia chodia po schodoch.
Vtom sa všetci rozbehnú. Všade okolo počujem výskanie,
výkriky a smiech. Desiatky párov nôh dupocú opreteky, každý vo
vlastnom rytme. Neohrození nechodia po schodoch z povinnosti, ale
aby sa vybúrili.
„Dočerta, čo sa deje?“ skríkne chalan vedľa mňa.
Pokrútim hlavou a bežím ďalej. Kým zbehneme na prvé
poschodie a vyrútime sa z dverí, som úplne zadýchaná. Vzduch
vonku je svieži a chladný. Obloha, oranžová od zapadajúceho slnka,
sa odráža v čiernom skle Centrály.
Neohrození sa roztiahli cez celú ulicu a stoja v ceste autobusu.
Šprintujem, aby som dobehla koniec davu. Z hlavy mi postupne
mizne zmätok. Už dávno som nikam nebežala. V Sebazaprení ma
naučili, že sa nepatrí konať len pre vlastné potešenie, ale presne to
teraz robím: šprintujem plnou parou, horia mi pľúca, svaly ma bolia a
zaplavuje ma eufória. Nasledujem Neohrozených za najbližšiu
zákrutu a počujem známy zvuk. Trúbenie vlaku.
„Ale nie,“ zamrmle chalan z Informovanosti. „Máme na tú vec
naskočiť?“
„Ale hej,“ zalapám po dychu.
Ako dobre, že som strávila toľko času pozorovaním
Neohrozených pri príchode do školy. Dav sa rozprestrie do dlhého
tenkého radu. Vlak sa po oceľových koľajach kĺže k nám, trúbi a
blýska svetlami. Otvorené dvere vagónov už čakajú na cestujúcich.
Valia sa dovnútra, jedna skupinka po druhej, a čoskoro za sebou
zanechajú len nových kandidátov. Tí z Neohrozenosti, dávno
zvyknutí na naskakovanie do vlaku, ich v mihu nasledujú, takže už
zostávame len my, čo sme zmenili frakciu.
Niekoľkí vykročíme vpred a pomaly sa rozbiehame. Pár krokov
bežíme popri vlaku a potom sa hodíme nabok. Nie som taká vysoká a
silná ako väčšina ostatných a nevládzem sa vyšvihnúť do vagóna.
Visím na držadle pri dverách a plecom narážam do steny vagóna.
Trasú sa mi ruky. Napokon ma schmatne dievča z Otvorenosti a
vtiahne ma dovnútra. Lapám po dychu a ďakujem jej.
Počujem výkrik a obzriem sa ponad plece. Nízky červenovlasý
chlapec z Informovanosti máva rukami a snaží sa dobehnúť vlak.
Dievčina pri dverách naťahuje ruku, aby ho zachytila, ale
nedočiahne. Vlak sa rúti preč. Chlapec padne na kolená vedľa koľají
a zaborí si hlavu do dlaní.
Premkne ma nepokoj. Zlyhal hneď na začiatku iniciačnej skúšky
do Neohrozenosti a skončí ako bezprizorný. Mohlo sa to stať
každému.
„Si v poriadku?“ energicky sa spýta moja záchrankyňa z
Otvorenosti. Je vysoká, s tmavohnedou pokožkou a krátkymi vlasmi.
Pekná.
Prikývnem.
„Volám sa Christina,“ predstaví sa a podá mi ruku.
Podanie ruky som tiež už dávno nezažila. V Sebazaprení sa
zdravíme úctivým sklonením hlavy. Neisto jej chytím ruku a dvakrát
ňou potrasiem. Dúfam, že som ju nestisla príliš silno ani príliš slabo.
„Beatrice.“
„Vieš, kam ideme?“ musí kričať, aby prehlušila vietor, ktorý cez
otvorené dvere fúka čoraz silnejšie. Vlak naberá rýchlosť. Sadnem si.
Na dlážke ľahšie udržím rovnováhu. Spýtavo zdvihne obočie.
„Keď sa vlak rozbehne, začne silno fúkať,“ vysvetlím jej.
„Vietor ťa môže zhodiť. Poď dolu.“
Christina si sadne vedľa mňa a posúva sa dozadu, aby sa mohla
oprieť o stenu.
„Myslím, že ideme do hlavného stanu Neohrozenosti,“ poviem,
„ale netuším, kde to je.“
„Vie to vôbec niekto?“ S úsmevom pokrúti hlavou. „Vyzerajú,
ako keby vyskočili z nejakej diery v zemi alebo čo.“
Vagónom sa preženie poryv vetra, zasiahne ostatných
prestúpených a pozhadzuje ich na kopu. Vidím, že Christina sa
smeje, hoci ju vôbec nepočujem, a donútim sa k úsmevu.
Obzriem sa ponad ľavé plece. Oranžové svetlo zapadajúceho
slnka sa odráža od sklených budov a nejasne rozoznám rady sivých
domov, ktoré boli mojím domovom.
Dnes by mal chystať večeru Caleb. Kto ho nahradí? Mama alebo
otec? A čo objavia, keď vypracú jeho izbu? Predstavujem si knihy
napchaté medzi skriňou a stenou, založené pod matracom. Túžbu po
vedomostiach, výsadu Informovanosti, skrýval v každej škáročke.
Vedel odjakživa, ktorú frakciu si vyberie? Ak áno, ako je možné, že
som si to nevšimla?
Treba uznať, zahral to dokonale. Pri tej myšlienke mi príde zle
od žalúdka. Aj ja som rodičov opustila, ale predstieranie mi nikdy
veľmi nešlo. Všetci vedeli, že nie som obetavá. Zavriem oči a
predstavím si mamu a otca, ako potichu sedia pri stole, a úzkosť mi
zovrie hrdlo. Zostalo vo mne dosť obetavosti na to, aby som myslela
v prvom rade na iných? Alebo len ľutujem samu seba, že už nikdy
nebudem ich dcérou?
+++
„Vyskakujú!“
Zdvihnem hlavu. Bolí ma krk. Aspoň pol hodiny som sa krčila
opretá o stenu vagóna, počúvala zavýjanie vetra a sledovala
rozmazané mesto. Nakloním sa dopredu. Vlak pred pár minútami
spomalil a zisťujem, že adrenalínová zábava pokračuje. Neohrození z
predných vagónov vyskakujú na strechu, okolo ktorej vlak
prechádza. Koľajnice sú vo výške siedmeho poschodia.
Pri pomyslení, že by som mala vyskočiť z idúceho vlaku na
strechu, pričom medzi koľajami a strechou je medzera, sa mi chce
zvracať. Zdvihnem sa z dlážky a dotackám sa na opačnú stranu
vagóna, kde už ostatní prestúpení čakajú v rade.
„Tak musíme vyskočiť aj my,“ konštatuje dievča z Otvorenosti.
Má veľký nos a krivé zuby.
„Jasné, Molly,“ odpovie jej kolega, „super nápad. Vyskočíme z
vlaku na strechu.“
„Vedeli sme, čo nás čaká, Peter,“ upozorní ho dievča, „preto sme
sem išli.“
„Ja to neurobím,“ ozve sa chlapec za mnou, jediný, ktorý
prestúpil z Harmónie. Má olivovú pokožku a hnedé tričko. Na lícach
sa mu lesknú slzy.
„Musíš,“ napomenie ho Christina. „Inak zlyháš. Poď, zvládneme
to.“
„Ani náhodou! Radšej budem bezprizorný než mŕtvy!“ Chlapec
horúčkovito krúti hlavou, v hlase mu znie panika. Stále myká hlavou
a zíza na strechu, ktorá sa každou sekundou blíži.
Nesúhlasím s ním. Radšej by som prijala smrť než prázdny život
bezprizorných.
„Nemôžeš ho nútiť,“ poviem a pozriem na Christinu. Hnedé oči
má vytreštené a pery stíska tak tuho, až menia farbu. Podáva mi ruku.
„Drž sa ma,“ povie. Zdvihnem obočie a chystám sa namietnuť,
že nepotrebujem pomoc, ale ona dodá: „Nespravím to, ak ma niekto
nepotiahne.“
Chytím ju za ruku a postavíme sa na kraj vagóna. Keď prechádza
okolo strechy, počítam. „Raz… dva… tri!“
Na tri vyskočíme z dverí. Sekundu visíme vo vzduchu, potom mi
nohy narazia na pevný povrch a do oboch píšťal mi vystrelí bolesť.
Nezvládnem tvrdé pristátie a padnem na strechu, pod lícom zacítim
štrk. Pustím rozosmiatu Christinu.
„To bola sranda,“ povie.
Christina medzi dobrodruhov z Neohrozenosti istotne zapadne.
Oprášim si z líca kamienky. Všetci kandidáti okrem chlapca z
Harmónie sa dostali na strechu, viac alebo menej úspešne. Dievča z
Otvorenosti s krivými zubami, Molly, sa chytí za členok a mykne sa
od bolesti. Peter, chalan s lesklými vlasmi, sa hrdo škerí – určite
pristál na rovných nohách.
Náhle začujem kvílenie. Obzriem sa a pátram, odkiaľ zvuk
prichádza. Dievča z Neohrozenosti stojí na okraji strechy, zíza dolu
na zem a jačí. Nejaký chalan ju drží zozadu okolo pása, aby
nespadla.
„Rita,“ prihovára sa jej. „Rita, upokoj sa. Rita…“
Vstanem a nazriem cez okraj. Na chodníku pod nami leží telo
dievčaťa, končatiny má poohýbané do neprirodzených uhlov, vlasy
rozprestreté okolo hlavy ako vejár. Zovrie sa mi žalúdok a pozerám
na koľajnice. Nie všetci to zvládli. Ani členovia Neohrozenosti si
nemôžu byť ničím istí.
Rita klesne na kolená a vzlyká. Odvrátim sa. Čím dlhšie na ňu
budem pozerať, tým väčšmi hrozí, že sa rozplačem, a pred týmito
ľuďmi predsa nemôžem plakať.
Čo najprísnejšie si poviem, že takto to tu chodí. Robíme
nebezpečné veci a občas niekto umrie. Niekto umrie a my ostatní sa
vrhneme do ďalšieho nebezpečenstva. Čím skôr sa s tým stotožním,
tým väčšia bude moja šanca prežiť iniciačnú skúšku.
Začínam pochybovať, či ju naozaj prežijem.
Poviem si, že napočítam do troch, a život ide ďalej. Jeden.
Predstavím si mŕtve dievča na chodníku a strasie ma. Dva. Počujem
vzlyky jej sestry a chlácholivé mrmlanie chalana za ňou. Tri.
So stisnutými perami odchádzam od Rity a okraja strechy.
Štípe ma lakeť. Roztrasenými prstami si vyhrniem rukáv, aby
som ho skontrolovala. Oškrela som si kúsok kože, ale nekrvácam.
„Fuj, to je škandál! Drevo sa nám tu odhaľuje!“
Zdvihnem hlavu. Drevo je slangová prezývka pre členov
Sebazaprenia a ja som tu jediná. Peter na mňa ukazuje a uškŕňa sa.
Počujem rehot. Rozhoria sa mi líca a stiahnem si rukáv dolu.
„Počúvajte! Volám sa Max! Patrím k vodcom vašej novej
frakcie!“ skríkne chlapík na opačnom konci strechy. Vyzerá staršie
než ostatní, má tmavú pokožku a sivé vlasy na sluchách. Stojí na
rímse ako na chodníku, akoby odtiaľ pred chvíľou niekto nespadol a
nezabil sa. „Niekoľko poschodí pod nami je vchod pre členov. Keď
nenaberiete odvahu skočiť, tak do nášho hlavného stanu nepatríte.
Kandidáti majú prednosť.“
„Čože? Skočiť zo strechy?“ spýta sa dievčina z Informovanosti.
Je o kúsok vyššia než ja, má vlasy myšacej farby a plné pery. Pozerá
s otvorenými ústami.
Neviem, čo ju tak prekvapilo.
„Presne tak,“ odpovie Max. Tvári sa pobavene.
„Dolu je voda alebo niečo také?“
Zdvihne obočie. „Ktovie?“
Dav sa rozdelí a uvoľní nám cestu. Poobzerám sa. Nikto sa do
skákania veľmi nehrnie. Vyhýbajú sa Maxovým očiam. Niektorí si
ošetrujú menšie škrabance alebo oprašujú štrk z oblečenia. Letmo
pozriem na Petra. Rýpe si do kožtičky na nechte. Snaží sa tváriť
ľahostajne.
Mám svoju hrdosť. Jedného dňa mi síce skomplikuje život, ale
teraz mi dodáva odvahu. Kráčam k rímse a za sebou počujem tlmené
posmešky.
Max odstúpi, aby mi nezavadzal. Prejdem k okraju a pozriem
dolu. Oblečenie mi plieska vo vetre. Budova, na ktorej stojím, spolu
s ďalšími troma ohraničuje štvorcovú plochu. Uprostred štvorca je
obrovská diera v betóne. Na dno nedovidím.
Chcú nás len vystrašiť. Dolu bezpečne pristanem. Keby som o
tom nebola presvedčená, určite by som nestúpila na rímsu. Drkocú
mi zuby. Nemôžem ustúpiť. Nie, keď toľkí ľudia za mnou uzatvárajú
stávky, že zlyhám. Nemotorne si siahnem na golier košele a
nahmatám zapnutý gombík. Na niekoľko pokusov rozopnem všetky
gombíky a stiahnem si košeľu z pliec.
Pod ňou mám sivé tričko, najpriliehavejší kus oblečenia, aký
vlastním. Ešte ma v ňom nikto nevidel. Skrčím košeľu a obzriem sa
ponad plece na Petra. Zatnem zuby a guču látky doňho celou silou
hodím. Trafí ho do hrude. Zozadu sa ozve pískanie a krik.
Opäť pozriem do diery. Na bledých rukách mi vyskočí husia
koža a brucho mi zovrie kŕč. Teraz alebo nikdy. Sťažka prehltnem.
Vypnem mozog. Len zohnem kolená a skočím.
Vzduch mi zavýja v ušiach, zem mi letí v ústrety, rozširuje sa a
rastie. Alebo žeby som ja letela v ústrety zemi? Srdce mi búši tak
rýchlo, až to bolí, všetky svaly v tele sa mi napnú, keď sa mi zazdá,
že môj žalúdok padá rýchlejšie než zvyšok tela. Diera ma obklopí a
prepadnem sa do tmy.
Vletím do niečo tvrdého. Pružne ma to zachytí a obalí moje telo.
Dopad mi vyrazí dych, sipím a snažím sa znova nadýchnuť. Ruky aj
nohy ma pália.
Sieť. Na dne diery je sieť. Pozriem hore na budovu a zasmejem
sa, sčasti uľahčene, sčasti hystericky. Celé telo sa mi trasie, tvár si
zakryjem rukami. Práve som skočila zo strechy.
Túžim postaviť sa na pevnú zem. Spoza okraja siete sa ku mne
naťahuje niekoľko rúk. Chytím prvú, ktorú dočiahnem, a vytiahnem
sa hore. Skotúľam sa zo siete, a keby ma nezachytil, skončila by som
tvárou na drevenej podlahe.
Teda mladý muž, ktorému patrila tá ruka. Má tenkú hornú a plnú
spodnú peru a zasnené oči tajomnej, tmavomodrej farby, posadené
tak hlboko, až sa mu mihalnice dotýkajú pokožky pod obočím.
Oboma rukami ma schmatne za ramená, ale pustí ma v okamihu,
keď opäť nadobudnem rovnováhu.
„Vďaka,“ poviem.
Stojíme na pódiu tri metre nad zemou. Okolo nás sa rozprestiera
obrovská jaskyňa.
„Nechce sa mi veriť,“ ozve sa hlas spoza neho. Patrí tmavovlasej
dievčine s troma striebornými krúžkami v pravom obočí. Uškrnie sa
na mňa. „Drevo skočilo ako prvé? Neslýchané!“
„Zjavne mala dobrý dôvod, aby od nich odišla, Lauren,“
zamrmle on hlbokým hlasom. „Ako sa voláš?“
„Hm…“ neviem, prečo váham. Lenže Beatrice sa mi už akosi
nehodí.
„Dobre si to rozmysli,“ povie a pery mu skriví náznak úsmevu.
„Vyberáš si len raz.“
Nové miesto, nové meno. Tu sa zo mňa môže stať nový človek.
„Tris,“ poviem rozhodne.
„Tris,“ zopakuje Lauren a vycerí zuby v úsmeve. „Ohlás ju,
Štyri.“
Chlapec prezývaný Štyri sa obzrie cez plece a skríkne: „Prvá
skokanka – Tris!“
Keď si moje oči privyknú na tmu, vynorí sa z nej obrovský dav.
Všetci nadšene vrieskajú a mlátia do vzduchu päsťami. Do siete
zrazu vletí ďalší človek. Christina. Za ňou priletia jej výkriky. Všetci
sa zasmejú, ale vzápätí pochvalne zahučia.
Štyri mi položí ruku na chrbát a povie: „Vitaj v Neohrozenosti.“
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Poznámka: Komentár môže zverejniť iba člen tohto blogu.