TRIDSIATA ŠIESTA KAPITOLA
NAHÁŇAJÚ MA TRAJA Neohrození. Bežia navlas rovnako,
ich kroky sa ozývajú v úzkej uličke. Jeden vystrelí. Vrhnem sa na
zem a oškriem si dlane. Guľka zasiahne tehlovú stenu napravo odo
mňa a úlomky sa rozprsknú na všetky strany. Vrhnem sa za roh a
odistím pištoľ.
Zavraždili mi mamu. Namierim zbraň do uličky a naslepo
vystrelím. Neurobili to oni osobne, ale na tom nezáleží – nesmie na
tom záležať, a rovnako ako samotná smrť to nesmie byť skutočné.
Už len jeden pár nôh. Chytím zbraň do oboch rúk, postavím sa
na koniec uličky a namierim ju na protivníka. Stisnem spúšť, ale nie
dosť silno na to, aby som vystrelila. Nebeží ku mne muž, je to len
chlapec. Chlapec so strapatými vlasmi a vráskou medzi obočím.
Will. S bezvýraznými očami a vygumovaným mozgom, ale stále
je to Will. Zastane a napodobní ma, rozkročí nohy a zdvihne zbraň.
Vidím, že drží prst nad spúšťou a počujem šťuknutie záveru.
Vystrelím. Oči mám tuho zavreté. Nemôžem dýchať.
Guľka ho trafila do hlavy. Viem to, lebo tam som mierila.
Otočím sa bez toho, aby som otvorila oči, a potkýnam sa
uličkou. North Avenue a Fairfield Avenue. Musím pozrieť na tabuľu
s názvom ulice, aby som zistila, kde som, ale neviem ju prečítať.
Zrak mám úplne rozmazaný. Párkrát žmurknem a zistím, že stojím
len niekoľko metrov od budovy, kde sa skrýva zvyšok mojej rodiny.
Klesnem na kolená vedľa dverí. Tobias by mi vynadal, že robiť
hluk nie je najlepší nápad. Hluk môže prilákať nepriateľov.
Pritisnem čelo o stenu a zakvílim. Po pár sekundách si zapchám
ústa rukou, aby som stlmila zvuk, a kvílim ďalej, až kým sa to
nezmení na vzlykanie. Pištoľ mi zhrkoce na zem. Stále pred sebou
vidím Willa.
V mojej mysli sa usmieva. Ohŕňa peru a ukazuje rovné zuby. Oči
mu žiaria. Smeje sa, vtipkuje, v spomienke je živší než ja v
skutočnosti. Mala som na výber: on alebo ja. Uprednostnila som
seba. No teraz sa takisto cítim ako mŕtvola.
+++
Zabúcham na dvere – dvakrát, trikrát a napokon šesťkrát, presne
ako mi nakázala mama.
Utriem si slzy z tváre. Znovu sa stretnem s otcom, po prvý raz,
odkedy som ho opustila, a nechcem, aby ma videl ako ufňukanú
trosku.
Dvere sa otvoria. Ocitnem sa tvárou v tvár Calebovi a
zmeraviem. Chvíľu na mňa vypliešťa oči, potom ma zovrie v náručí,
dlaň mi nechtiac pritlačí na zranené plece. Zahryznem si do pery, aby
som nevykríkla, ale bolestivé syknutie mi unikne. Caleb sa bleskovo
odtiahne.
„Beatrice! Preboha, postrelili ťa?“
„Poďme dnu,“ hlesnem.
Prejde si palcom popod oči a zotrie slané kvapky. Dvere sa za
nami zabuchnú.
Vnútri vládne prítmie, ale rozoznám v ňom známe tváre,
bývalých susedov a spolužiakov a otcových kolegov. Zbadám otca,
ktorý na mňa zíza, akoby mi narástla druhá hlava. Marcus. Pri
pohľade naňho ma zabolí pri srdci. Tobias…
Nie. To nemôžem. Nebudem naňho myslieť.
„Ako si nás tu našla?“ spýta sa Caleb. „Stretla si sa s mamou?“
Prikývnem. Nechcem myslieť ani na mamu.
„Au, moje plece.“
Keď som v bezpečí, adrenalín, ktorý ma poháňal, pomaly
vyprcháva a bolesť sa zhoršuje. Klesnem na kolená. Z oblečenia mi
na betónovú dlážku kvapká voda. Zvnútra sa mi derie vzlyk a zúfalo
sa túži dostať von. Zadusím ho v sebe.
Žena, ktorá bývala na našej ulici, volá sa Tessa, rozbalí skladaciu
posteľ. Jej manžel patril k členom rady, ale nevidím ho tu. Asi je už
mŕtvy.
Niekto iný prinesie z rohu lampu, aby sme mali svetlo. Caleb
vytiahne lekárničku a Susan mi prinesie fľašu vody. Keď človek
potrebuje pomoc, nemôže sa ocitnúť na lepšom mieste, ako medzi
členmi Sebazaprenia. Pozornejšie si obzriem Caleba. Znovu chodí v
sivom. Naše stretnutie v sídle Informovanosti mi teraz pripadá ako
sen.
Otec pristúpi ku mne, ovinie si moju ruku okolo pliec a pomôže
mi prejsť na opačnú stranu miestnosti.
„Prečo si mokrá?“ spýta sa Caleb.
„Pokúsili sa utopiť ma. Čo tu vlastne robíš?“
„Urobil som presne to, čo si mi odkázala – čo mi odkázala
mama. Preskúmal som simulačné sérum a zistil som, že Jeanine
pracuje na vývoji vysielačov s väčším dosahom, aby signál prenikol
ďalej. Odtiaľ som sa dostal k informáciám o dohode medzi
Informovanosťou a Neohrozenosťou. Aby som to skrátil… keď som
zistil, čo sa deje, odišiel som. Chcel som vás varovať, ale nestihol
som. Teraz som bezprizorný.“
„Nie, nie si,“ prísne ho zahriakne otec. „Patríš k nám.“
Kľaknem si na posteľ a Caleb mi lekárskymi nožnicami
vystrihne kus košele na pleci. Keď odtiahne štvorec látky, odhalí
vytetovaný symbol Sebazaprenia na pravom pleci a tri havrany na
kľúčnej kosti. Caleb s otcom na ne hľadia rovnako fascinovane a
šokovane, ale nijako ich nekomentujú.
Ľahnem si na brucho. Caleb mi stisne ruku a otec zatiaľ vytiahne
z lekárničky antiseptikum.
„Už si niekomu vyberal náboj z tela?“ spýtam sa s roztraseným
smiechom v hlase.
„Možno by si bola prekvapená, čo všetko viem.“
Už verím, že moji rodičia skrývajú kopu prekvapení. Spomeniem
si na mamino tetovanie a zahryznem si do pery.
„Teraz to bude bolieť,“ varuje ma.
Nevidím, ako mi nôž vkĺzne do svalu, ale cítim ho. Bolesť mi
zachváti celé telo. Zvriesknem cez zaťaté zuby a zovriem Calebovi
ruku. Napriek vlastnému kriku počujem, ako mi otec káže, aby som
uvoľnila chrbát. Poslúchnem. Z kútikov očí mi tečú slzy. Zaplaví ma
ďalšia bolesť, cítim, ako sa mi pod pokožkou hýbe nôž, a bez
prestania vrieskam.
„Mám ho.“ Niečo cinkne o podlahu.
Caleb prejde pohľadom z otca na mňa a rozosmeje sa. Jeho
smiech som nepočula tak dávno, že mi vženie slzy do očí.
„Čo ti pripadá také vtipné?“ zafňukám.
„Nečakal som, že sa ešte raz ocitneme všetci pohromade.“
Otec mi niečím studeným čistí pokožku okolo rany. „Treba to
zašiť.“
Prikývnem. Navlieka niť do ihly, akoby to robil už tisíckrát.
„Raz,“ povie, „dva… tri.“
Zatnem zuby a tentoraz nevydám ani hláska. Dnes som už
zakúsila množstvo bolesti: postrelili ma, takmer som sa utopila, otec
mi vyrezal náboj z tela, našla som mamu aj Tobiasa a oboch som
vzápätí navždy stratila. Túto znášam zo všetkých najľahšie.
Otec mi zašije ranu, zauzlí niť a zakryje stehy obväzom. Caleb
mi pomôže sadnúť si. Oddelí lemy dvoch tričiek, ktoré má na sebe.
Vrchné s dlhým rukávom si vyzlečie cez hlavu a ponúkne mi ho.
Otec mi pomôže vsunúť pravú ruku do rukáva a natiahnuť tričko
cez hlavu. Visí na mne a sviežo vonia, vonia ako Caleb.
„Povedz mi,“ osloví ma otec potichu. „Kde je mama?“
Sklopím zrak. Nechcem tú správu odovzdať. Najradšej by som ju
ani nepriniesla.
„Už nie je,“ dostanem zo seba. „Zachránila ma.“
Caleb zavrie oči a zhlboka sa nadýchne.
Otec na okamih vyzerá, akoby ho zasiahol blesk, potom odvráti
vlhké oči a prikývne.
„To je správne,“ povie neprirodzeným hlasom. „Najdôstojnejšia
smrť.“
Keby som sa teraz pokúsila prehovoriť, zrútila by som sa.
Nemôžem si to dovoliť, radšej len prikývnem.
Eric označil Alovu samovraždu za prejav statočnosti, ale mýlil
sa. Statočne zomrela moja mama. Vybavím si pokojné odhodlanie,
ktoré jej vyžarovalo z tváre. Takto vyzerá naozajstná statočnosť:
nielenže zomrela, aby ma zachránila, ale urobila to bez slova,
nezaváhala ani sekundu a podľa všetkého jej iná možnosť vôbec
neprišla na um.
Otec mi pomôže na nohy. Nadišiel čas čeliť zvyšku miestnosti.
Mama mi povedala, že ich mám zachrániť. Aj preto musím prevziať
velenie, navyše som tu jediná Neohrozená. Vôbec netuším, ako to
bremeno ponesiem.
Marcus vstane. Vzápätí si predstavím, ako ma v simulácii udrel
po ruke opaskom. Zovrie ma úzkosť.
„Tu nebudeme v bezpečí donekonečna,“ skonštatuje po chvíli
Marcus. „Musíme sa dostať z mesta. Najlepšie urobíme, ak sa
vyberieme do sídla Harmónie a budeme dúfať, že nás prijmú. Vieš
niečo o stratégii Neohrozenosti, Beatrice? Prerušia boj na noc?“
„Neohrozenosť nemá žiadnu stratégiu,“ poviem. „Všetko riadia
Informovaní. Naši nedávajú žiadne rozkazy.“
„Nedávajú rozkazy?“ začuduje sa otec. „Čo tým chceš
povedať?“
„Chcem tým povedať, že asi tak deväťdesiat percent
Neohrozených nie je pri vedomí. Ovláda ich simulácia a nevedia, čo
robia. Ja sa nesprávam ako oni len preto, že som…“ Radšej to slovo
nevyslovím. „Kontrola mysle na mňa nefunguje.“
„Kontrola mysle? Oni teda nevedia, že práve vraždia ľudí?“
spýta sa ma otec s vytreštenými očami.
„Nie.“
„To je príšerné.“ Marcus pokrúti hlavou. Jeho súcitný tón mi
pripadá neúprimný. „Keď sa zobudia a uvedomia si, čo urobili…“
V miestnosti zavládne ticho, všetci si asi predstavujú, ako by sa
cítili v koži vojakov z Neohrozenosti. Vtedy mi konečne svitne.
„Musíme ich zobudiť,“ poviem.
„Čože?“ nechápe Marcus.
„Ak ich zobudíme, pravdepodobne odmietnu poslušnosť, len čo
si uvedomia realitu,“ vysvetlím. „Informovanosť príde o armádu.
Členovia Sebazaprenia nebudú musieť umierať. Všetko sa skončí.“
„Nebude to také jednoduché,“ ozve sa otec. „Aj bez pomoci
Neohrozených určite nájdu nejaký spôsob na…“
„A ako ich máme zobudiť?“ preruší ho Marcus.
„Nájdeme počítače, ktoré riadia simuláciu, a zničíme dáta,“
navrhnem. „Program. Všetko.“
„To sa ti ľahko povie,“ schladí ma Caleb. „Môžu byť hocikde.
Nemôžeme len tak vtrhnúť do sídla Informovanosti a snoriť tam.“
„Sú…“ Zamračím sa. Keď nás k nej priviedli do kancelárie,
Jeanine rozprávala o niečom dôležitom, až natoľko, že niekomu
položila telefón, len aby sme to nepočuli. Treba ju dobre strážiť. A
potom, keď posielala Tobiasa preč: Pošlite ho do kontrolnej
miestnosti. Do kontrolnej miestnosti, kde predtým pracoval. Do
miestnosti s bezpečnostnými monitormi, prostredníctvom ktorých
Neohrození sledujú celé mesto. A s počítačmi.
„Sú v hlavnom stane Neohrozenosti. Je to logické. Tam
archivujú všetky údaje o Neohrozených, prečo by ich odtiaľ nemohli
aj riadiť?“ Matne si uvedomím, že som povedala ich. Včera som sa
teoreticky stala členkou Neohrozenosti, ale teraz mám pocit, že tam
nepatrím. A nepatrím ani do Sebazaprenia.
Myslím, že som taká, aká som bola odjakživa. Nehodím sa do
Sebazaprenia, do Neohrozenosti ani medzi bezprizorných. Som
skrátka divergentná.
„Si si istá?“ spýta sa otec.
„Odhad založený na faktoch. Lepší návrh nemám.“
„Budeme sa musieť rozhodnúť, kto sa do toho pustí a kto pôjde
priamo do Harmónie,“ nahlas rozmýšľa otec. „Koľko ľudí
potrebuješ, Beatrice?“
Jeho otázka ma zarazí, rovnako ako výraz v jeho tvári. Pozerá na
mňa ako na seberovného. Buď sa zmieril s tým, že už som dospelá,
alebo s tým, že už nie som jeho dcéra. Druhá možnosť je
pravdepodobnejšia a bolestivejšia.
„Každého, kto vie strieľať z pištole a nebojí sa výšok.“
ich kroky sa ozývajú v úzkej uličke. Jeden vystrelí. Vrhnem sa na
zem a oškriem si dlane. Guľka zasiahne tehlovú stenu napravo odo
mňa a úlomky sa rozprsknú na všetky strany. Vrhnem sa za roh a
odistím pištoľ.
Zavraždili mi mamu. Namierim zbraň do uličky a naslepo
vystrelím. Neurobili to oni osobne, ale na tom nezáleží – nesmie na
tom záležať, a rovnako ako samotná smrť to nesmie byť skutočné.
Už len jeden pár nôh. Chytím zbraň do oboch rúk, postavím sa
na koniec uličky a namierim ju na protivníka. Stisnem spúšť, ale nie
dosť silno na to, aby som vystrelila. Nebeží ku mne muž, je to len
chlapec. Chlapec so strapatými vlasmi a vráskou medzi obočím.
Will. S bezvýraznými očami a vygumovaným mozgom, ale stále
je to Will. Zastane a napodobní ma, rozkročí nohy a zdvihne zbraň.
Vidím, že drží prst nad spúšťou a počujem šťuknutie záveru.
Vystrelím. Oči mám tuho zavreté. Nemôžem dýchať.
Guľka ho trafila do hlavy. Viem to, lebo tam som mierila.
Otočím sa bez toho, aby som otvorila oči, a potkýnam sa
uličkou. North Avenue a Fairfield Avenue. Musím pozrieť na tabuľu
s názvom ulice, aby som zistila, kde som, ale neviem ju prečítať.
Zrak mám úplne rozmazaný. Párkrát žmurknem a zistím, že stojím
len niekoľko metrov od budovy, kde sa skrýva zvyšok mojej rodiny.
Klesnem na kolená vedľa dverí. Tobias by mi vynadal, že robiť
hluk nie je najlepší nápad. Hluk môže prilákať nepriateľov.
Pritisnem čelo o stenu a zakvílim. Po pár sekundách si zapchám
ústa rukou, aby som stlmila zvuk, a kvílim ďalej, až kým sa to
nezmení na vzlykanie. Pištoľ mi zhrkoce na zem. Stále pred sebou
vidím Willa.
V mojej mysli sa usmieva. Ohŕňa peru a ukazuje rovné zuby. Oči
mu žiaria. Smeje sa, vtipkuje, v spomienke je živší než ja v
skutočnosti. Mala som na výber: on alebo ja. Uprednostnila som
seba. No teraz sa takisto cítim ako mŕtvola.
+++
Zabúcham na dvere – dvakrát, trikrát a napokon šesťkrát, presne
ako mi nakázala mama.
Utriem si slzy z tváre. Znovu sa stretnem s otcom, po prvý raz,
odkedy som ho opustila, a nechcem, aby ma videl ako ufňukanú
trosku.
Dvere sa otvoria. Ocitnem sa tvárou v tvár Calebovi a
zmeraviem. Chvíľu na mňa vypliešťa oči, potom ma zovrie v náručí,
dlaň mi nechtiac pritlačí na zranené plece. Zahryznem si do pery, aby
som nevykríkla, ale bolestivé syknutie mi unikne. Caleb sa bleskovo
odtiahne.
„Beatrice! Preboha, postrelili ťa?“
„Poďme dnu,“ hlesnem.
Prejde si palcom popod oči a zotrie slané kvapky. Dvere sa za
nami zabuchnú.
Vnútri vládne prítmie, ale rozoznám v ňom známe tváre,
bývalých susedov a spolužiakov a otcových kolegov. Zbadám otca,
ktorý na mňa zíza, akoby mi narástla druhá hlava. Marcus. Pri
pohľade naňho ma zabolí pri srdci. Tobias…
Nie. To nemôžem. Nebudem naňho myslieť.
„Ako si nás tu našla?“ spýta sa Caleb. „Stretla si sa s mamou?“
Prikývnem. Nechcem myslieť ani na mamu.
„Au, moje plece.“
Keď som v bezpečí, adrenalín, ktorý ma poháňal, pomaly
vyprcháva a bolesť sa zhoršuje. Klesnem na kolená. Z oblečenia mi
na betónovú dlážku kvapká voda. Zvnútra sa mi derie vzlyk a zúfalo
sa túži dostať von. Zadusím ho v sebe.
Žena, ktorá bývala na našej ulici, volá sa Tessa, rozbalí skladaciu
posteľ. Jej manžel patril k členom rady, ale nevidím ho tu. Asi je už
mŕtvy.
Niekto iný prinesie z rohu lampu, aby sme mali svetlo. Caleb
vytiahne lekárničku a Susan mi prinesie fľašu vody. Keď človek
potrebuje pomoc, nemôže sa ocitnúť na lepšom mieste, ako medzi
členmi Sebazaprenia. Pozornejšie si obzriem Caleba. Znovu chodí v
sivom. Naše stretnutie v sídle Informovanosti mi teraz pripadá ako
sen.
Otec pristúpi ku mne, ovinie si moju ruku okolo pliec a pomôže
mi prejsť na opačnú stranu miestnosti.
„Prečo si mokrá?“ spýta sa Caleb.
„Pokúsili sa utopiť ma. Čo tu vlastne robíš?“
„Urobil som presne to, čo si mi odkázala – čo mi odkázala
mama. Preskúmal som simulačné sérum a zistil som, že Jeanine
pracuje na vývoji vysielačov s väčším dosahom, aby signál prenikol
ďalej. Odtiaľ som sa dostal k informáciám o dohode medzi
Informovanosťou a Neohrozenosťou. Aby som to skrátil… keď som
zistil, čo sa deje, odišiel som. Chcel som vás varovať, ale nestihol
som. Teraz som bezprizorný.“
„Nie, nie si,“ prísne ho zahriakne otec. „Patríš k nám.“
Kľaknem si na posteľ a Caleb mi lekárskymi nožnicami
vystrihne kus košele na pleci. Keď odtiahne štvorec látky, odhalí
vytetovaný symbol Sebazaprenia na pravom pleci a tri havrany na
kľúčnej kosti. Caleb s otcom na ne hľadia rovnako fascinovane a
šokovane, ale nijako ich nekomentujú.
Ľahnem si na brucho. Caleb mi stisne ruku a otec zatiaľ vytiahne
z lekárničky antiseptikum.
„Už si niekomu vyberal náboj z tela?“ spýtam sa s roztraseným
smiechom v hlase.
„Možno by si bola prekvapená, čo všetko viem.“
Už verím, že moji rodičia skrývajú kopu prekvapení. Spomeniem
si na mamino tetovanie a zahryznem si do pery.
„Teraz to bude bolieť,“ varuje ma.
Nevidím, ako mi nôž vkĺzne do svalu, ale cítim ho. Bolesť mi
zachváti celé telo. Zvriesknem cez zaťaté zuby a zovriem Calebovi
ruku. Napriek vlastnému kriku počujem, ako mi otec káže, aby som
uvoľnila chrbát. Poslúchnem. Z kútikov očí mi tečú slzy. Zaplaví ma
ďalšia bolesť, cítim, ako sa mi pod pokožkou hýbe nôž, a bez
prestania vrieskam.
„Mám ho.“ Niečo cinkne o podlahu.
Caleb prejde pohľadom z otca na mňa a rozosmeje sa. Jeho
smiech som nepočula tak dávno, že mi vženie slzy do očí.
„Čo ti pripadá také vtipné?“ zafňukám.
„Nečakal som, že sa ešte raz ocitneme všetci pohromade.“
Otec mi niečím studeným čistí pokožku okolo rany. „Treba to
zašiť.“
Prikývnem. Navlieka niť do ihly, akoby to robil už tisíckrát.
„Raz,“ povie, „dva… tri.“
Zatnem zuby a tentoraz nevydám ani hláska. Dnes som už
zakúsila množstvo bolesti: postrelili ma, takmer som sa utopila, otec
mi vyrezal náboj z tela, našla som mamu aj Tobiasa a oboch som
vzápätí navždy stratila. Túto znášam zo všetkých najľahšie.
Otec mi zašije ranu, zauzlí niť a zakryje stehy obväzom. Caleb
mi pomôže sadnúť si. Oddelí lemy dvoch tričiek, ktoré má na sebe.
Vrchné s dlhým rukávom si vyzlečie cez hlavu a ponúkne mi ho.
Otec mi pomôže vsunúť pravú ruku do rukáva a natiahnuť tričko
cez hlavu. Visí na mne a sviežo vonia, vonia ako Caleb.
„Povedz mi,“ osloví ma otec potichu. „Kde je mama?“
Sklopím zrak. Nechcem tú správu odovzdať. Najradšej by som ju
ani nepriniesla.
„Už nie je,“ dostanem zo seba. „Zachránila ma.“
Caleb zavrie oči a zhlboka sa nadýchne.
Otec na okamih vyzerá, akoby ho zasiahol blesk, potom odvráti
vlhké oči a prikývne.
„To je správne,“ povie neprirodzeným hlasom. „Najdôstojnejšia
smrť.“
Keby som sa teraz pokúsila prehovoriť, zrútila by som sa.
Nemôžem si to dovoliť, radšej len prikývnem.
Eric označil Alovu samovraždu za prejav statočnosti, ale mýlil
sa. Statočne zomrela moja mama. Vybavím si pokojné odhodlanie,
ktoré jej vyžarovalo z tváre. Takto vyzerá naozajstná statočnosť:
nielenže zomrela, aby ma zachránila, ale urobila to bez slova,
nezaváhala ani sekundu a podľa všetkého jej iná možnosť vôbec
neprišla na um.
Otec mi pomôže na nohy. Nadišiel čas čeliť zvyšku miestnosti.
Mama mi povedala, že ich mám zachrániť. Aj preto musím prevziať
velenie, navyše som tu jediná Neohrozená. Vôbec netuším, ako to
bremeno ponesiem.
Marcus vstane. Vzápätí si predstavím, ako ma v simulácii udrel
po ruke opaskom. Zovrie ma úzkosť.
„Tu nebudeme v bezpečí donekonečna,“ skonštatuje po chvíli
Marcus. „Musíme sa dostať z mesta. Najlepšie urobíme, ak sa
vyberieme do sídla Harmónie a budeme dúfať, že nás prijmú. Vieš
niečo o stratégii Neohrozenosti, Beatrice? Prerušia boj na noc?“
„Neohrozenosť nemá žiadnu stratégiu,“ poviem. „Všetko riadia
Informovaní. Naši nedávajú žiadne rozkazy.“
„Nedávajú rozkazy?“ začuduje sa otec. „Čo tým chceš
povedať?“
„Chcem tým povedať, že asi tak deväťdesiat percent
Neohrozených nie je pri vedomí. Ovláda ich simulácia a nevedia, čo
robia. Ja sa nesprávam ako oni len preto, že som…“ Radšej to slovo
nevyslovím. „Kontrola mysle na mňa nefunguje.“
„Kontrola mysle? Oni teda nevedia, že práve vraždia ľudí?“
spýta sa ma otec s vytreštenými očami.
„Nie.“
„To je príšerné.“ Marcus pokrúti hlavou. Jeho súcitný tón mi
pripadá neúprimný. „Keď sa zobudia a uvedomia si, čo urobili…“
V miestnosti zavládne ticho, všetci si asi predstavujú, ako by sa
cítili v koži vojakov z Neohrozenosti. Vtedy mi konečne svitne.
„Musíme ich zobudiť,“ poviem.
„Čože?“ nechápe Marcus.
„Ak ich zobudíme, pravdepodobne odmietnu poslušnosť, len čo
si uvedomia realitu,“ vysvetlím. „Informovanosť príde o armádu.
Členovia Sebazaprenia nebudú musieť umierať. Všetko sa skončí.“
„Nebude to také jednoduché,“ ozve sa otec. „Aj bez pomoci
Neohrozených určite nájdu nejaký spôsob na…“
„A ako ich máme zobudiť?“ preruší ho Marcus.
„Nájdeme počítače, ktoré riadia simuláciu, a zničíme dáta,“
navrhnem. „Program. Všetko.“
„To sa ti ľahko povie,“ schladí ma Caleb. „Môžu byť hocikde.
Nemôžeme len tak vtrhnúť do sídla Informovanosti a snoriť tam.“
„Sú…“ Zamračím sa. Keď nás k nej priviedli do kancelárie,
Jeanine rozprávala o niečom dôležitom, až natoľko, že niekomu
položila telefón, len aby sme to nepočuli. Treba ju dobre strážiť. A
potom, keď posielala Tobiasa preč: Pošlite ho do kontrolnej
miestnosti. Do kontrolnej miestnosti, kde predtým pracoval. Do
miestnosti s bezpečnostnými monitormi, prostredníctvom ktorých
Neohrození sledujú celé mesto. A s počítačmi.
„Sú v hlavnom stane Neohrozenosti. Je to logické. Tam
archivujú všetky údaje o Neohrozených, prečo by ich odtiaľ nemohli
aj riadiť?“ Matne si uvedomím, že som povedala ich. Včera som sa
teoreticky stala členkou Neohrozenosti, ale teraz mám pocit, že tam
nepatrím. A nepatrím ani do Sebazaprenia.
Myslím, že som taká, aká som bola odjakživa. Nehodím sa do
Sebazaprenia, do Neohrozenosti ani medzi bezprizorných. Som
skrátka divergentná.
„Si si istá?“ spýta sa otec.
„Odhad založený na faktoch. Lepší návrh nemám.“
„Budeme sa musieť rozhodnúť, kto sa do toho pustí a kto pôjde
priamo do Harmónie,“ nahlas rozmýšľa otec. „Koľko ľudí
potrebuješ, Beatrice?“
Jeho otázka ma zarazí, rovnako ako výraz v jeho tvári. Pozerá na
mňa ako na seberovného. Buď sa zmieril s tým, že už som dospelá,
alebo s tým, že už nie som jeho dcéra. Druhá možnosť je
pravdepodobnejšia a bolestivejšia.
„Každého, kto vie strieľať z pištole a nebojí sa výšok.“
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Poznámka: Komentár môže zverejniť iba člen tohto blogu.