PIATA KAPITOLA
AUTOBUS, KTORÝM SA VEZIEME na rozhodovaciu
ceremóniu, je plný ľudí v sivých košeliach a sivých nohaviciach. Za
mrakmi tlie bledý prstenec slnka ako koniec zapálenej cigarety. Ja si
v živote nezapálim, lebo cigarety považujeme za príliš márnivý
zlozvyk, ale hlúčik ľudí z Otvorenosti pokojne fajčí rovno pred
Centrálou.
Zakloním hlavu, aby som dovidela až na vrch budovy, ale horný
koniec sa aj tak stráca v oblakoch. Týči sa vysoko nad všetky budovy
v meste. Svetlá z dvoch antén na streche rozpoznám aj z okna svojej
izby.
Vystupujem z autobusu za rodičmi. Caleb pôsobí vyrovnane. Ja
by som vyzerala rovnako, keby som vedela, čo mám robiť. Namiesto
toho mám nepríjemný pocit, že mi srdce už-už vyletí z hrude a cestou
ku vchodu radšej schmatnem brata za ruku, aby som na schodoch
nestratila rovnováhu.
Do výťahu sa hrnie dav ľudí, takže otec prenechá naše miesta
skupinke z Harmónie. Bez reptania ho nasledujeme hore schodmi.
Ďalší členovia frakcie si z nás berú príklad a čoskoro nás obklopí
masa sivoty. V prítmí stúpame po betónových schodoch.
Prispôsobím sa ich kroku. Rovnomerné dupanie nôh a súdržnosť ľudí
okolo mňa ma presviedča, že by som si taký život mohla vybrať.
Stratila by som sa v kolektívnom vedomí Sebazaprenia ako včela v
úli a žila by som len pre dobro ostatných.
Lenže potom ma rozbolia nohy, ťažko sa mi dýcha a opäť sa
sústredím na seba. Cestou na rozhodovaciu ceremóniu musíme
vyšliapať dvadsať poschodí.
Keď sme konečne hore, otec otvorí dvere a stojí tam ako čestná
stráž, kým neprejdú všetci ostatní. Počkala by som naňho, ale dav ma
tlačí vpred, preč zo schodiska, rovno do miestnosti, kde udám smer
zvyšku svojho života.
Miestnosť je usporiadaná do koncentrických kruhov. Na
vonkajšom okraji stoja šestnásťroční zo všetkých frakcií. My do nich
vlastne ešte nepatríme. Po dnešných rozhodnutiach postúpime do
kategórie kandidátov a právoplatnými členmi sa staneme, len ak
zvládneme iniciačnú skúšku.
Zoradíme sa v abecednom poradí, podľa priezvisk, ktorých sa
dnes možno vzdáme. Stojím medzi Calebom a Danielle Pohlerovou,
ružovolícim dievčaťom z Harmónie v tradičných žltých šatách.
Ďalší kruh tvoria rady stoličiek pre našich rodinných
príslušníkov, každá z piatich frakcií má svoju zónu. Na rozhodovaciu
ceremóniu neprichádzajú všetci členovia frakcií, ale vždy sa ich
dostaví dosť na to, aby vytvorili obrovský dav.
Zodpovednosť za vedenie ceremónie má zakaždým iná frakcia,
tento rok pripadla Sebazapreniu. Marcus prednesie úvodný prejav a
potom postupne prečíta mená. Začne od konca abecedy. Caleb si teda
vyberie predo mnou.
Vo vnútornom kruhu stojí päť nádob, sú také veľké, že by som
sa do ktorejkoľvek zmestila celá, keby som sa skrútila do klbka. V
každej je nejaký hmatateľný symbol jednotlivých frakcií: sivé
kamene pre Sebazaprenie, voda pre Informovanosť, pôda pre
Harmóniu, horiace uhlie pre Neohrozenosť a sklo pre Otvorenosť.
Keď Marcus vyvolá moje meno, mojou úlohou bude mlčky
prejsť do stredu troch kruhov. Podá mi nôž. Porežem si ruku a
nakvapkám krv do misy reprezentujúcej frakciu, ktorú som si
vybrala.
Moja krv stečie po kameňoch. Alebo zasyčí v ohni.
Rodičia sa hneď neusadia, najskôr prídu ku mne a Calebovi.
Otec ma pobozká na čelo a Caleba potľapká po pleci. Usmieva sa.
„O chvíľu sa stretneme,“ povie bez náznaku pochybností.
Mama ma objíme a takmer zlomí tú štipku odhodlania, ktorá mi
ešte zostala. Zatnem zuby a pozerám na strop, odkiaľ visia guľaté
lampy a ožarujú miestnosť modrým svetlom. Zdá sa mi, že ma drží
celú večnosť, ešte aj potom, ako som ja spustila ruky. Než sa
odtiahne, otočí hlavu a zašepká mi do ucha: „Ľúbim ťa. Nech urobíš
čokoľvek.“
Keď odchádza, mračím sa na jej chrbát. Vie, čo odo mňa môže
čakať. Určite to vie, inak by mi nepotrebovala povedať niečo také.
Caleb ma chytí za ruku a stíska mi dlaň tak silno, až to bolí, ale
nepúšťam ho. Naposledy sme sa držali za ruky na strýkovom
pohrebe, zatiaľ čo otec plakal. Potrebujeme jeden druhému dodať
silu, rovnako ako vtedy.
Miestnosť sa pomaly upokojí. Mala by som pozorovať
Neohrozených a zistiť o nich čo najviac, ale vládzem len civieť na
lampy na opačnej strane miestnosti. Ako rada by som sa rozplynula v
ich modrej žiare!
Marcus vystúpi na pódium medzi sekciami pre Neohrozenosť a
Informovanosť a odkašle si do mikrofónu. „Vitajte,“ povie. „Vitajte
na rozhodovacej ceremónii. Dnes si uctíme demokratický odkaz
našich predkov, podľa ktorého každému prináleží právo zvoliť si vo
svete vlastnú cestu.“
Lepšie povedané, len jednu z piatich vopred určených ciest,
prebehne mi hlavou. Stisnem Calebovi prsty tak mocne, ako ich on
stíska mne.
„Naši potomkovia dovŕšili šestnásť rokov. Stoja na prahu
dospelosti a teraz sa môžu rozhodnúť, akí ľudia sa z nich stanú.“
Marcus rozpráva slávnostným hlasom a na každé slovo kladie
rovnaký dôraz. „Naši predkovia si pred desaťročiami uvedomili, že
vojny nespôsobujú politické ideológie ani náboženské, rasové či
národnostné rozdiely. Zistili, že na vine sú nedostatky v povahe ľudí
a ich náchylnosť k zlu v akejkoľvek podobe. Rozdelili sa teda na
frakcie a ich členovia sa snažili odstrániť vlastnosti, ktoré považovali
za príčiny zmätku.“
Mrknem na nádoby uprostred miestnosti. Čomu vlastne verím?
Neviem, neviem, neviem!
„Ľudia, ktorí vinili agresivitu, ustanovili Harmóniu.“
Členovia Harmónie sa usmievajú jeden na druhého. Nosia
pohodlné oblečenie, červené alebo žlté. Kedykoľvek ich stretnem,
pripadajú mi milí, priateľskí, slobodní. Ibaže som nikdy nemala
predpoklady na to, aby som sa k nim pridala.
„Ľudia, ktorí vinili nevedomosť, založili Informovanosť.“
Jedine Informovanosť som vylúčila bez váhania.
„Ľudia, ktorí vinili falošnosť, vybudovali Otvorenosť.“
Otvorených som tiež nikdy nemala veľmi v láske.
„Ľudia, ktorí vinili sebectvo, sa združili do Sebazaprenia.“
Aj ja zo všetkého zlého viním sebectvo. Naozaj.
„A vďaka ľuďom, ktorí vinili zbabelosť, vznikla Neohrozenosť.“
Lenže sebazaprenia nemám dosť. Nestačilo mi ani šestnásť
rokov snahy.
Nohy mi stŕpnu, ako keby mi úplne odumreli. Netuším, ako sa
vôbec pohnem, keď vyvolajú moje meno.
„Päť frakcií žije už mnoho rokov v mieri a každá iným
spôsobom prispieva k fungovaniu spoločnosti. Sebazaprenie nám
poskytuje nesebecké politické vedenie, Otvorenosť vychováva
dôveryhodných a spravodlivých právnikov, Informovanosť
inteligentných učiteľov a vedcov, Harmónia chápavých poradcov a
ošetrovateľov a Neohrozenosť zabezpečuje ochranu pred hrozbami
zvnútra aj zvonka. Činnosť frakcií sa zďaleka neobmedzuje len na
tieto oblasti. Navzájom si dávame omnoho viac, než možno slovami
opísať. V našich frakciách nachádzame zmysel života.“
Spomeniem si na heslo, ktoré som si prečítala v učebnici
dejepisu: Najprv frakcia, potom krv. Frakcie by pre nás mali
znamenať viac než rodina. Môže to byť správne?
Marcus dodá: „Bez nich by sme neprežili.“
Mlčanie, ktoré nasleduje po jeho slovách, mi pripadá ťaživejšie
než bežné ticho. Doľahla naň váha nášho strachu z osudu, ktorý nás
desí väčšmi než smrť: strachu z bezprizornosti.
Marcus pokračuje: „Tento deň nám prináša radostnú udalosť –
dnes sa k nám pridajú noví kandidáti, ktorí sa budú spoločne s nami
usilovať o lepšiu spoločnosť a lepší svet.“
Ozve sa potlesk. Počujem ho len tlmene. Snažím sa stáť úplne
nehybne, lebo keď stisnem kolená a napnem celé telo, netrasiem sa.
Marcus číta prvé mená, ale nie som schopná rozlišovať jednotlivé
slabiky. Ako zistím, že vyvolal mňa?
Moji rovesníci po jednom vystupujú z radu a kráčajú do stredu
miestnosti. Prvé dievča si vyberá Harmóniu, v ktorej sa narodila.
Pozorujem, ako preleje pár kvapiek krvi na pôdu a potom sa ako prvá
postaví za sedadlá členov svojej frakcie.
Miestnosť je neustále v pohybe. Zakaždým nové meno, nový
človek, nové rozhodnutie, nový nôž, nový život. Väčšinu ľudí
poznám, ale pochybujem, že si aj oni pamätajú mňa.
„James Tucker,“ povie Marcus.
James Tucker z Neohrozenosti sa ako prvý cestou k nádobám
potkne. Zamáva rukami a horko-ťažko nadobudne rovnováhu,
nespadne na zem. Očervenie a rýchlo prejde doprostred miestnosti.
Tam prechádza pohľadom z nádoby Neohrozenosti k nádobe
Otvorenosti – na jednej strane oranžové plamene, ktoré stúpajú čoraz
vyššie, na druhej sklo odrážajúce modré svetlo.
Marcus mu ponúkne nôž. Zhlboka sa nadýchne – odtiaľto vidím,
ako sa mu dvíha hruď – a s výdychom si nôž vezme. Potom si ho
rázne potiahne cez dlaň a vystrie ruku nabok. Jeho krv kvapká na
sklo, ako prvý zmenil frakciu. Prvý prestúpený. Zo sekcie
Neohrozených zaznie mrmlanie. Zízam na dlážku.
Odteraz ho považujú za zradcu. Príbuzní z Neohrozenosti ho po
desiatich dňoch budú môcť navštíviť v novej frakcii, ale neurobia to,
lebo ich zradil. Jeho neprítomnosť ich bude mátať, zostane po ňom
zdanlivo nezaplniteľná medzera. Po čase však zmizne, ako keď
telesné tekutiny natečú do diery po vyoperovanom orgáne. Prázdnotu
ľudia nevedia tolerovať dlho.
„Caleb Prior,“ prečíta Marcus.
Caleb mi naposledy stisne ruku a odchádza. Dlho na mňa pozerá
ponad plece. Sledujem jeho nohy, ako kráčajú do stredu miestnosti.
Nôž od Marcusa berie pevnými rukami a šikovným pohybom sa
poreže. Stojí tam, z ruky sa mu valí krv a zuby si zarýva do pery.
Vydýchne. Nadýchne sa. Vzápätí natiahne ruku nad nádobu
Informovanosti, jeho krv kvapká do vody a prehlbuje jej červený
odtieň.
Počujem mrmlanie, ktoré prerastá do pohoršených výkrikov.
Myšlienky sa mi pletú. Môj brat, môj obetavý brat, zmenil frakciu?
Môj brat, zrodený pre Sebazaprenie, si vybral Informovanosť?
Keď zavriem oči, vynorí sa mi stoh kníh v Calebovej izbe a
roztrasené ruky, ktoré si po teste utieral do nohavíc. Prečo som si
včera, keď mi odporúčal myslieť na seba, neuvedomila, že dodával
odvahu aj sám sebe?
Pohľadom prebehnem dav Informovaných. Samoľúbo sa
usmievajú a štuchajú jeden druhého lakťami. Členovia Sebazaprenia,
inokedy úplne pokojní, sa rozprávajú napätým šeptom a zazerajú
naprieč miestnosťou na frakciu, ktorá sa stala naším nepriateľom.
„Môžem pokračovať?“ ozve sa Marcus, ale dav ho nepočuje.
„Ticho, prosím!“ skríkne.
Miestnosť sa utíši. Ozýva sa len akýsi zvonivý zvuk.
Počujem vlastné meno a triaška ma poháňa vpred. Na polceste k
nádobám nepochybujem, že si vyberiem Sebazaprenie. Už vidím
svoju budúcnosť. Predstavujem si, ako dospejem na ženu v sivom
odeve, vydám sa za Susaninho brata Roberta, víkendy trávim
dobročinnými aktivitami, pokojné večery pred kozubom. Čaká ma
rutina, v ktorej nájdem pokoj, istotu a bezpečie. Možno stále
nebudem dosť dobrá, ale určite lepšia, než som teraz.
Uvedomím si, že to zvonenie mi znie v ušiach.
Pozerám na Caleba, ktorý už stojí za Informovanými. Opätuje
môj pohľad a nenápadne prikývne, ako keby mi čítal myšlienky a
súhlasil. Krok mi zneistie. Ak sa ani Caleb nehodil do Sebazaprenia,
kam sa hrabem ja? Lenže čo mi zostáva, keď on odišiel? Nenechal
mi inú možnosť.
Zatnem zuby. Ja Sebazaprenie nesmiem opustiť, už len kvôli
rodičom. Nesmiem.
Marcus mi podáva nôž. Pozriem mu do očí – majú zvláštnu
tmavomodrú farbu – a vezmem si ho. Kývne hlavou a ja sa otočím k
nádobám. Oheň Neohrozenosti aj kamene Sebazaprenia stoja naľavo
odo mňa, jedna vpredu a druhá vzadu. Chytím nôž do pravej ruky a
priložím si čepeľ k dlani. Zaškrípem zubami a pritlačím. Pichľavú
bolesť si sotva všimnem. Pritisnem si obe ruky k hrudi a roztrasene
vydýchnem.
Otvorím oči a vystriem ruku. Moja krv kvapká na koberec medzi
dvoma nádobami. Potom sa s povzdychom, ktorý nevládzem
zadržať, natiahnem dopredu a krv zaškvrčí v ohni.
Som sebecká a odvážna.
ceremóniu, je plný ľudí v sivých košeliach a sivých nohaviciach. Za
mrakmi tlie bledý prstenec slnka ako koniec zapálenej cigarety. Ja si
v živote nezapálim, lebo cigarety považujeme za príliš márnivý
zlozvyk, ale hlúčik ľudí z Otvorenosti pokojne fajčí rovno pred
Centrálou.
Zakloním hlavu, aby som dovidela až na vrch budovy, ale horný
koniec sa aj tak stráca v oblakoch. Týči sa vysoko nad všetky budovy
v meste. Svetlá z dvoch antén na streche rozpoznám aj z okna svojej
izby.
Vystupujem z autobusu za rodičmi. Caleb pôsobí vyrovnane. Ja
by som vyzerala rovnako, keby som vedela, čo mám robiť. Namiesto
toho mám nepríjemný pocit, že mi srdce už-už vyletí z hrude a cestou
ku vchodu radšej schmatnem brata za ruku, aby som na schodoch
nestratila rovnováhu.
Do výťahu sa hrnie dav ľudí, takže otec prenechá naše miesta
skupinke z Harmónie. Bez reptania ho nasledujeme hore schodmi.
Ďalší členovia frakcie si z nás berú príklad a čoskoro nás obklopí
masa sivoty. V prítmí stúpame po betónových schodoch.
Prispôsobím sa ich kroku. Rovnomerné dupanie nôh a súdržnosť ľudí
okolo mňa ma presviedča, že by som si taký život mohla vybrať.
Stratila by som sa v kolektívnom vedomí Sebazaprenia ako včela v
úli a žila by som len pre dobro ostatných.
Lenže potom ma rozbolia nohy, ťažko sa mi dýcha a opäť sa
sústredím na seba. Cestou na rozhodovaciu ceremóniu musíme
vyšliapať dvadsať poschodí.
Keď sme konečne hore, otec otvorí dvere a stojí tam ako čestná
stráž, kým neprejdú všetci ostatní. Počkala by som naňho, ale dav ma
tlačí vpred, preč zo schodiska, rovno do miestnosti, kde udám smer
zvyšku svojho života.
Miestnosť je usporiadaná do koncentrických kruhov. Na
vonkajšom okraji stoja šestnásťroční zo všetkých frakcií. My do nich
vlastne ešte nepatríme. Po dnešných rozhodnutiach postúpime do
kategórie kandidátov a právoplatnými členmi sa staneme, len ak
zvládneme iniciačnú skúšku.
Zoradíme sa v abecednom poradí, podľa priezvisk, ktorých sa
dnes možno vzdáme. Stojím medzi Calebom a Danielle Pohlerovou,
ružovolícim dievčaťom z Harmónie v tradičných žltých šatách.
Ďalší kruh tvoria rady stoličiek pre našich rodinných
príslušníkov, každá z piatich frakcií má svoju zónu. Na rozhodovaciu
ceremóniu neprichádzajú všetci členovia frakcií, ale vždy sa ich
dostaví dosť na to, aby vytvorili obrovský dav.
Zodpovednosť za vedenie ceremónie má zakaždým iná frakcia,
tento rok pripadla Sebazapreniu. Marcus prednesie úvodný prejav a
potom postupne prečíta mená. Začne od konca abecedy. Caleb si teda
vyberie predo mnou.
Vo vnútornom kruhu stojí päť nádob, sú také veľké, že by som
sa do ktorejkoľvek zmestila celá, keby som sa skrútila do klbka. V
každej je nejaký hmatateľný symbol jednotlivých frakcií: sivé
kamene pre Sebazaprenie, voda pre Informovanosť, pôda pre
Harmóniu, horiace uhlie pre Neohrozenosť a sklo pre Otvorenosť.
Keď Marcus vyvolá moje meno, mojou úlohou bude mlčky
prejsť do stredu troch kruhov. Podá mi nôž. Porežem si ruku a
nakvapkám krv do misy reprezentujúcej frakciu, ktorú som si
vybrala.
Moja krv stečie po kameňoch. Alebo zasyčí v ohni.
Rodičia sa hneď neusadia, najskôr prídu ku mne a Calebovi.
Otec ma pobozká na čelo a Caleba potľapká po pleci. Usmieva sa.
„O chvíľu sa stretneme,“ povie bez náznaku pochybností.
Mama ma objíme a takmer zlomí tú štipku odhodlania, ktorá mi
ešte zostala. Zatnem zuby a pozerám na strop, odkiaľ visia guľaté
lampy a ožarujú miestnosť modrým svetlom. Zdá sa mi, že ma drží
celú večnosť, ešte aj potom, ako som ja spustila ruky. Než sa
odtiahne, otočí hlavu a zašepká mi do ucha: „Ľúbim ťa. Nech urobíš
čokoľvek.“
Keď odchádza, mračím sa na jej chrbát. Vie, čo odo mňa môže
čakať. Určite to vie, inak by mi nepotrebovala povedať niečo také.
Caleb ma chytí za ruku a stíska mi dlaň tak silno, až to bolí, ale
nepúšťam ho. Naposledy sme sa držali za ruky na strýkovom
pohrebe, zatiaľ čo otec plakal. Potrebujeme jeden druhému dodať
silu, rovnako ako vtedy.
Miestnosť sa pomaly upokojí. Mala by som pozorovať
Neohrozených a zistiť o nich čo najviac, ale vládzem len civieť na
lampy na opačnej strane miestnosti. Ako rada by som sa rozplynula v
ich modrej žiare!
Marcus vystúpi na pódium medzi sekciami pre Neohrozenosť a
Informovanosť a odkašle si do mikrofónu. „Vitajte,“ povie. „Vitajte
na rozhodovacej ceremónii. Dnes si uctíme demokratický odkaz
našich predkov, podľa ktorého každému prináleží právo zvoliť si vo
svete vlastnú cestu.“
Lepšie povedané, len jednu z piatich vopred určených ciest,
prebehne mi hlavou. Stisnem Calebovi prsty tak mocne, ako ich on
stíska mne.
„Naši potomkovia dovŕšili šestnásť rokov. Stoja na prahu
dospelosti a teraz sa môžu rozhodnúť, akí ľudia sa z nich stanú.“
Marcus rozpráva slávnostným hlasom a na každé slovo kladie
rovnaký dôraz. „Naši predkovia si pred desaťročiami uvedomili, že
vojny nespôsobujú politické ideológie ani náboženské, rasové či
národnostné rozdiely. Zistili, že na vine sú nedostatky v povahe ľudí
a ich náchylnosť k zlu v akejkoľvek podobe. Rozdelili sa teda na
frakcie a ich členovia sa snažili odstrániť vlastnosti, ktoré považovali
za príčiny zmätku.“
Mrknem na nádoby uprostred miestnosti. Čomu vlastne verím?
Neviem, neviem, neviem!
„Ľudia, ktorí vinili agresivitu, ustanovili Harmóniu.“
Členovia Harmónie sa usmievajú jeden na druhého. Nosia
pohodlné oblečenie, červené alebo žlté. Kedykoľvek ich stretnem,
pripadajú mi milí, priateľskí, slobodní. Ibaže som nikdy nemala
predpoklady na to, aby som sa k nim pridala.
„Ľudia, ktorí vinili nevedomosť, založili Informovanosť.“
Jedine Informovanosť som vylúčila bez váhania.
„Ľudia, ktorí vinili falošnosť, vybudovali Otvorenosť.“
Otvorených som tiež nikdy nemala veľmi v láske.
„Ľudia, ktorí vinili sebectvo, sa združili do Sebazaprenia.“
Aj ja zo všetkého zlého viním sebectvo. Naozaj.
„A vďaka ľuďom, ktorí vinili zbabelosť, vznikla Neohrozenosť.“
Lenže sebazaprenia nemám dosť. Nestačilo mi ani šestnásť
rokov snahy.
Nohy mi stŕpnu, ako keby mi úplne odumreli. Netuším, ako sa
vôbec pohnem, keď vyvolajú moje meno.
„Päť frakcií žije už mnoho rokov v mieri a každá iným
spôsobom prispieva k fungovaniu spoločnosti. Sebazaprenie nám
poskytuje nesebecké politické vedenie, Otvorenosť vychováva
dôveryhodných a spravodlivých právnikov, Informovanosť
inteligentných učiteľov a vedcov, Harmónia chápavých poradcov a
ošetrovateľov a Neohrozenosť zabezpečuje ochranu pred hrozbami
zvnútra aj zvonka. Činnosť frakcií sa zďaleka neobmedzuje len na
tieto oblasti. Navzájom si dávame omnoho viac, než možno slovami
opísať. V našich frakciách nachádzame zmysel života.“
Spomeniem si na heslo, ktoré som si prečítala v učebnici
dejepisu: Najprv frakcia, potom krv. Frakcie by pre nás mali
znamenať viac než rodina. Môže to byť správne?
Marcus dodá: „Bez nich by sme neprežili.“
Mlčanie, ktoré nasleduje po jeho slovách, mi pripadá ťaživejšie
než bežné ticho. Doľahla naň váha nášho strachu z osudu, ktorý nás
desí väčšmi než smrť: strachu z bezprizornosti.
Marcus pokračuje: „Tento deň nám prináša radostnú udalosť –
dnes sa k nám pridajú noví kandidáti, ktorí sa budú spoločne s nami
usilovať o lepšiu spoločnosť a lepší svet.“
Ozve sa potlesk. Počujem ho len tlmene. Snažím sa stáť úplne
nehybne, lebo keď stisnem kolená a napnem celé telo, netrasiem sa.
Marcus číta prvé mená, ale nie som schopná rozlišovať jednotlivé
slabiky. Ako zistím, že vyvolal mňa?
Moji rovesníci po jednom vystupujú z radu a kráčajú do stredu
miestnosti. Prvé dievča si vyberá Harmóniu, v ktorej sa narodila.
Pozorujem, ako preleje pár kvapiek krvi na pôdu a potom sa ako prvá
postaví za sedadlá členov svojej frakcie.
Miestnosť je neustále v pohybe. Zakaždým nové meno, nový
človek, nové rozhodnutie, nový nôž, nový život. Väčšinu ľudí
poznám, ale pochybujem, že si aj oni pamätajú mňa.
„James Tucker,“ povie Marcus.
James Tucker z Neohrozenosti sa ako prvý cestou k nádobám
potkne. Zamáva rukami a horko-ťažko nadobudne rovnováhu,
nespadne na zem. Očervenie a rýchlo prejde doprostred miestnosti.
Tam prechádza pohľadom z nádoby Neohrozenosti k nádobe
Otvorenosti – na jednej strane oranžové plamene, ktoré stúpajú čoraz
vyššie, na druhej sklo odrážajúce modré svetlo.
Marcus mu ponúkne nôž. Zhlboka sa nadýchne – odtiaľto vidím,
ako sa mu dvíha hruď – a s výdychom si nôž vezme. Potom si ho
rázne potiahne cez dlaň a vystrie ruku nabok. Jeho krv kvapká na
sklo, ako prvý zmenil frakciu. Prvý prestúpený. Zo sekcie
Neohrozených zaznie mrmlanie. Zízam na dlážku.
Odteraz ho považujú za zradcu. Príbuzní z Neohrozenosti ho po
desiatich dňoch budú môcť navštíviť v novej frakcii, ale neurobia to,
lebo ich zradil. Jeho neprítomnosť ich bude mátať, zostane po ňom
zdanlivo nezaplniteľná medzera. Po čase však zmizne, ako keď
telesné tekutiny natečú do diery po vyoperovanom orgáne. Prázdnotu
ľudia nevedia tolerovať dlho.
„Caleb Prior,“ prečíta Marcus.
Caleb mi naposledy stisne ruku a odchádza. Dlho na mňa pozerá
ponad plece. Sledujem jeho nohy, ako kráčajú do stredu miestnosti.
Nôž od Marcusa berie pevnými rukami a šikovným pohybom sa
poreže. Stojí tam, z ruky sa mu valí krv a zuby si zarýva do pery.
Vydýchne. Nadýchne sa. Vzápätí natiahne ruku nad nádobu
Informovanosti, jeho krv kvapká do vody a prehlbuje jej červený
odtieň.
Počujem mrmlanie, ktoré prerastá do pohoršených výkrikov.
Myšlienky sa mi pletú. Môj brat, môj obetavý brat, zmenil frakciu?
Môj brat, zrodený pre Sebazaprenie, si vybral Informovanosť?
Keď zavriem oči, vynorí sa mi stoh kníh v Calebovej izbe a
roztrasené ruky, ktoré si po teste utieral do nohavíc. Prečo som si
včera, keď mi odporúčal myslieť na seba, neuvedomila, že dodával
odvahu aj sám sebe?
Pohľadom prebehnem dav Informovaných. Samoľúbo sa
usmievajú a štuchajú jeden druhého lakťami. Členovia Sebazaprenia,
inokedy úplne pokojní, sa rozprávajú napätým šeptom a zazerajú
naprieč miestnosťou na frakciu, ktorá sa stala naším nepriateľom.
„Môžem pokračovať?“ ozve sa Marcus, ale dav ho nepočuje.
„Ticho, prosím!“ skríkne.
Miestnosť sa utíši. Ozýva sa len akýsi zvonivý zvuk.
Počujem vlastné meno a triaška ma poháňa vpred. Na polceste k
nádobám nepochybujem, že si vyberiem Sebazaprenie. Už vidím
svoju budúcnosť. Predstavujem si, ako dospejem na ženu v sivom
odeve, vydám sa za Susaninho brata Roberta, víkendy trávim
dobročinnými aktivitami, pokojné večery pred kozubom. Čaká ma
rutina, v ktorej nájdem pokoj, istotu a bezpečie. Možno stále
nebudem dosť dobrá, ale určite lepšia, než som teraz.
Uvedomím si, že to zvonenie mi znie v ušiach.
Pozerám na Caleba, ktorý už stojí za Informovanými. Opätuje
môj pohľad a nenápadne prikývne, ako keby mi čítal myšlienky a
súhlasil. Krok mi zneistie. Ak sa ani Caleb nehodil do Sebazaprenia,
kam sa hrabem ja? Lenže čo mi zostáva, keď on odišiel? Nenechal
mi inú možnosť.
Zatnem zuby. Ja Sebazaprenie nesmiem opustiť, už len kvôli
rodičom. Nesmiem.
Marcus mi podáva nôž. Pozriem mu do očí – majú zvláštnu
tmavomodrú farbu – a vezmem si ho. Kývne hlavou a ja sa otočím k
nádobám. Oheň Neohrozenosti aj kamene Sebazaprenia stoja naľavo
odo mňa, jedna vpredu a druhá vzadu. Chytím nôž do pravej ruky a
priložím si čepeľ k dlani. Zaškrípem zubami a pritlačím. Pichľavú
bolesť si sotva všimnem. Pritisnem si obe ruky k hrudi a roztrasene
vydýchnem.
Otvorím oči a vystriem ruku. Moja krv kvapká na koberec medzi
dvoma nádobami. Potom sa s povzdychom, ktorý nevládzem
zadržať, natiahnem dopredu a krv zaškvrčí v ohni.
Som sebecká a odvážna.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Poznámka: Komentár môže zverejniť iba člen tohto blogu.