TRIDSIATA DRUHÁ KAPITOLA
CESTOU DO JEDÁLNE pozorne sledujem Tobiasovu tvár a
hľadám akýkoľvek náznak sklamania. Strávili sme dve hodiny na
jeho posteli, rozprávali sme sa, bozkávali a napokon driemali, až
kým nás nezobudili výkriky ľudí smerujúcich na večierok.
Prinajmenšom vyzerá uvoľnenejšie než doteraz. Aspoň sa viacej
usmieva.
Pri vchode sa rozdelíme. Ja vojdem prvá a prebehnem k stolu,
kde sedávam s Willom a Christinou. Tobias vstúpi asi minútu po
mne a sadne si k Zekemu, ktorý mu ponúkne tmavú fľašu.
Odmietavo mávne rukou.
„Kam si zase zmizla?“ spýta sa Christina. „Všetci išli naspäť do
spálne.“
„Iba som sa tak motala. Bola som taká nervózna, že sa mi
nechcelo s nikým baviť.“
„Prečo by si ty mala byť nervózna?“ pokrúti hlavou Christina.
„Len som sa otočila, že niečo poviem Willovi, a už si bola hotová.“
V jej hlase zacítim žiarlivý tón. Veľmi rada by som jej vysvetlila,
že som bola na bludisko dobre pripravená, lebo môj mozog funguje
inak. Namiesto toho len pokrčím plecami.
„Akú prácu si vyberieš?“ spýtam sa jej.
„Asi by som chcela robiť niečo ako Štyri. Trénovať kandidátov.
Strašiť ich na smrť a tak podobne. Samé srandičky. A čo ty?“
Doteraz som bola natoľko sústredená na zvládnutie skúšky, že
som sa nad tým sotva zamyslela. Mohla by som pracovať pre vodcov
– lenže keby zistili, čo som zač, zabili by ma. Aké iné možnosti
mám?
„Čo ja viem… mohla by som robiť vyslanca v inej frakcii,“
poviem. „Asi by mi pri tom dosť pomohlo, že som prestúpila.“
„Dúfala som, že povieš vodca v zácviku,“ vzdychne Christina.
„Lebo niečo také by chcel Peter. Celý čas sa o tom rozkrikoval.“
„Ja by som chcel to isté,“ dodá Will. „Dúfam, že som skončil
vyššie než on… aha, a ešte všetci z Neohrozenosti. Akosi som na
nich pozabudol.“ Povzdychne si. „Božemôj. Nemám šancu.“
„Čoby nie,“ namieta Christina. Chytí ho za ruku a prepletie si s
ním prsty, akoby to bola najprirodzenejšia vec na svete. Will jej
stisne ruku.
„Mám otázku.“ Christina sa nakloní ku mne. „Keď ťa vodcovia
sledovali, ako ideš cez bludisko, na niečom sa rehotali.“
„Čože?“ Silno si zahryznem do pery. „Teší ma, že sa na mojom
utrpení dobre pobavili.“
„Tušíš, ktorá prekážka to bola?“
„Nie.“
„Klameš,“ vyhlási, „keď klameš, hryzieš si vnútornú stranu líca,
podľa toho ťa vždy odhalím.“
Prestanem si hrýzť vnútornú stranu líca.
„Ak ti to zlepší náladu, Will zase špúli pery,“ dodá Christina.
Will si okamžite zakryje ústa.
„Okej, tak ti to poviem. Bála som sa intímností.“
„Intímností?“ zopakuje Christina. „Akože… sexu?“
Stŕpnem, ale donútim sa prikývnuť. Aj keby som sa s ňou
rozprávala osamote, v tomto momente by som ju najradšej zaškrtila.
Zvažujem spôsoby, ako človeku maximálne ublížiť pri nasadení
minimálnej námahy. Pokúsim sa vychrliť z očí plamene.
Will sa zasmeje.
„Ako to prebiehalo?“ zaujíma sa Christina. „Jednoducho sa to s
tebou niekto pokúsil… robiť? Kto to bol?“
„Čo ja viem… Chlap bez tváre. Nemala som ho ako spoznať,“
poviem. „Ako si dopadla s tými moľami?“
„Sľúbila si, že to nikomu nepovieš!“ skríkne Christina a plesne
ma po ruke.
„Mole,“ zopakuje Will. „Ty sa bojíš molí?“
„Nebolo to len pár molí,“ bráni sa Christina. „Skôr celý roj. Boli
všade. Tie hnusné krídelká a nožičky a…“ strasie sa a pokrúti
hlavou.
„Príšerné,“ naoko vážne prisvedčí Will. „To je správna ženská.
Tvrdá ako vata.“
„Sklapni.“
Kdesi na opačnom konci jedálne zapiští mikrofón tak nahlas, že
si zakryjem uši rukami. Na jednom zo stolov tam stojí Eric s
mikrofónom v ruke a ťuká po ňom končekmi prstov. Keď ho odskúša
a dav sa utíši, Eric si odkašle a začne: „Tu si nepotrpíme na dlhé
prejavy. Výrečnosť necháme Informovaným.“ Všetci sa zasmejú.
Uvažujem, či vedia, že Eric nielenže prišiel z Informovanosti, ale
stále do nej skutočne patrí, hoci sa skrýva pod ľahkomyseľnou a
často aj bezcitnou maskou vzorového zástupcu Neohrozenosti. Keby
si to uvedomovali, asi by sa na jeho slovách nesmiali. „Budem teda
stručný. Prešiel rok a prišla k nám ďalšia banda kandidátov. Zostala z
nich trochu menšia banda nových členov. Všetkým gratulujeme!“
Pri slove gratulujeme miestnosť vybuchne nadšením, lenže ľudia
nezačnú tlieskať, ale mlátiť päsťami po stoloch. Hluk mi rozochveje
hrudný kôš. Usmejem sa od ucha k uchu.
„Veríme v statočnosť. Veríme v rozhodné činy. Veríme v
oslobodenie od strachu a získavanie schopností, vďaka ktorým zo
sveta odstránime zlo, aby dobro mohlo rásť a prosperovať. Ak veríte
v naše ideály, vítame vás.“
Eric pravdepodobne ničomu z toho neverí, ale mimovoľne sa
usmievam, lebo ja verím všetkému. Vodcovia síce stavajú ideály
Neohrozenosti hore nohami, ale ja ich môžem prijať za svoje.
Ozve sa ďalšie búchanie päsťami, tentoraz doplnené krikom.
„Zajtra najlepší desiati kandidáti vykonajú svoj prvý čin ako
členovia a vyberú si povolanie,“ pokračuje Eric. „Viem, že všetci už
netrpezlivo čakáte na výsledok skúšky. Určujeme ho podľa toho, ako
sa vám darilo pri bojoch v prvej fáze, simuláciách v druhej fáze a
napokon v záverečnom teste, ktorým je bludisko strachu. Na
obrazovke za mnou uvidíte konečné poradie.“
Len čo vysloví slovo „poradie“, na obrazovke, ktorá zaberá
takmer celú stenu, sa začnú objavovať mená. Pri čísle jeden svieti
moja fotka a meno.
Padne mi kameň zo srdca. Ani som nevedela, že ma ťaží,
uvedomila som si to, až keď zmizol. Usmejem sa a v celom tele
pocítim príjemné šteklenie. Prvá! Čo tam po divergencii, ja patrím do
Neohrozenosti.
Zabudnem na vojnu, zabudnem na smrť. Zozadu ma objíme
Will, mocne ako medveď. Všade okolo znie krik, smiech a prípitky.
Christina ukazuje na obrazovku s vytreštenými očami plnými sĺz.
1. Tris
2. Uriah
3. Lynn
4. Marlene
5. Peter
Peter teda zostáva. Potlačím vzdych. No vzápätí si prečítam
ďalšie mená.
6. Will
7. Christina
Usmejem sa, Christina sa načiahne ponad stôl a objíme ma. Mám
takú povznesenú náladu, že mi dotyky vôbec neprekážajú. Christina
sa mi zasmeje do ucha.
Ktosi ma schmatne zozadu a vrieska mi do druhého ucha. Uriah.
Nemôžem sa otočiť, tak len siahnem rukou dozadu a stisnem mu
plece.
„Gratulujem!“ kričím.
„Porazila si ich!“ zahučí, so smiechom ma pustí a vbehne späť
do hlúčika svojich kamošov.
Natiahnem krk a znovu skontrolujem obrazovku. Na ôsmom,
deviatom a desiatom mieste skončili decká z Neohrozenosti, ich
mená mi veľa nehovoria.
Na jedenástom a dvanástom sú Molly a Drew.
Obaja teda letia. Drew, ktorý sa snažil zdrhnúť, keď ma Peter
držal za krk nad priepasťou, a Molly, ktorá niekomu z
Informovanosti natárala nezmysly o mojom otcovi, sú odteraz
bezprizorní.
Nie je to presne také víťazstvo, o aké mi išlo, ale inak ako
víťazstvom sa to nedá nazvať.
Will a Christina sa bozkávajú, na môj vkus trochu uslintane.
Všade okolo mňa ľudia trieskajú päsťami do stolov. Niekto ma
poklepká po pleci a otočím sa. Tobias. Vstanem s úsmevom od ucha
k uchu.
„Myslíš, že by som prezradil príliš veľa, keby som ťa objal?“
spýta sa.
„Vieš čo, je mi to úplne jedno.“
Postavím sa na špičky a pobozkám ho na pery.
V živote som sa necítila lepšie.
Potom mi Tobias prejde palcom po vpichu od injekcie a vzápätí
si uvedomím niekoľko vecí naraz. Zrazu nechápem, ako je možné, že
mi to nenapadlo skôr.
Po prvé: farebné sérum obsahuje vysielače.
Po druhé: vysielače pripájajú myseľ k simulačnému programu.
Po tretie: sérum vyvinuli v Informovanosti.
Po štvrté: Eric a Max pracujú pre Informovanosť.
Odtrhnem pery od Tobiasa a zízam naňho s vytreštenými očami.
„Čo je?“ spýta sa zmätene.
Pokrútim hlavou. „Teraz nie.“ Chcem tým povedať nie tu. Nie
keď Will a Christina stoja sotva pol metra od nás a civejú na nás s
otvorenými ústami, asi preto, že som Tobiasa práve pobozkala. Nie
uprostred hlučného davu. No musím mu dať najavo, že ide o niečo
dôležité.
„Neskôr,“ poviem. „Platí?“
Prikývne. Ani neviem, ako mu to vlastne vysvetlím. V hlave
mám zmätok, myšlienky sa mi pletú.
Naisto viem len to, ako nás Informovaní donútia bojovať.
hľadám akýkoľvek náznak sklamania. Strávili sme dve hodiny na
jeho posteli, rozprávali sme sa, bozkávali a napokon driemali, až
kým nás nezobudili výkriky ľudí smerujúcich na večierok.
Prinajmenšom vyzerá uvoľnenejšie než doteraz. Aspoň sa viacej
usmieva.
Pri vchode sa rozdelíme. Ja vojdem prvá a prebehnem k stolu,
kde sedávam s Willom a Christinou. Tobias vstúpi asi minútu po
mne a sadne si k Zekemu, ktorý mu ponúkne tmavú fľašu.
Odmietavo mávne rukou.
„Kam si zase zmizla?“ spýta sa Christina. „Všetci išli naspäť do
spálne.“
„Iba som sa tak motala. Bola som taká nervózna, že sa mi
nechcelo s nikým baviť.“
„Prečo by si ty mala byť nervózna?“ pokrúti hlavou Christina.
„Len som sa otočila, že niečo poviem Willovi, a už si bola hotová.“
V jej hlase zacítim žiarlivý tón. Veľmi rada by som jej vysvetlila,
že som bola na bludisko dobre pripravená, lebo môj mozog funguje
inak. Namiesto toho len pokrčím plecami.
„Akú prácu si vyberieš?“ spýtam sa jej.
„Asi by som chcela robiť niečo ako Štyri. Trénovať kandidátov.
Strašiť ich na smrť a tak podobne. Samé srandičky. A čo ty?“
Doteraz som bola natoľko sústredená na zvládnutie skúšky, že
som sa nad tým sotva zamyslela. Mohla by som pracovať pre vodcov
– lenže keby zistili, čo som zač, zabili by ma. Aké iné možnosti
mám?
„Čo ja viem… mohla by som robiť vyslanca v inej frakcii,“
poviem. „Asi by mi pri tom dosť pomohlo, že som prestúpila.“
„Dúfala som, že povieš vodca v zácviku,“ vzdychne Christina.
„Lebo niečo také by chcel Peter. Celý čas sa o tom rozkrikoval.“
„Ja by som chcel to isté,“ dodá Will. „Dúfam, že som skončil
vyššie než on… aha, a ešte všetci z Neohrozenosti. Akosi som na
nich pozabudol.“ Povzdychne si. „Božemôj. Nemám šancu.“
„Čoby nie,“ namieta Christina. Chytí ho za ruku a prepletie si s
ním prsty, akoby to bola najprirodzenejšia vec na svete. Will jej
stisne ruku.
„Mám otázku.“ Christina sa nakloní ku mne. „Keď ťa vodcovia
sledovali, ako ideš cez bludisko, na niečom sa rehotali.“
„Čože?“ Silno si zahryznem do pery. „Teší ma, že sa na mojom
utrpení dobre pobavili.“
„Tušíš, ktorá prekážka to bola?“
„Nie.“
„Klameš,“ vyhlási, „keď klameš, hryzieš si vnútornú stranu líca,
podľa toho ťa vždy odhalím.“
Prestanem si hrýzť vnútornú stranu líca.
„Ak ti to zlepší náladu, Will zase špúli pery,“ dodá Christina.
Will si okamžite zakryje ústa.
„Okej, tak ti to poviem. Bála som sa intímností.“
„Intímností?“ zopakuje Christina. „Akože… sexu?“
Stŕpnem, ale donútim sa prikývnuť. Aj keby som sa s ňou
rozprávala osamote, v tomto momente by som ju najradšej zaškrtila.
Zvažujem spôsoby, ako človeku maximálne ublížiť pri nasadení
minimálnej námahy. Pokúsim sa vychrliť z očí plamene.
Will sa zasmeje.
„Ako to prebiehalo?“ zaujíma sa Christina. „Jednoducho sa to s
tebou niekto pokúsil… robiť? Kto to bol?“
„Čo ja viem… Chlap bez tváre. Nemala som ho ako spoznať,“
poviem. „Ako si dopadla s tými moľami?“
„Sľúbila si, že to nikomu nepovieš!“ skríkne Christina a plesne
ma po ruke.
„Mole,“ zopakuje Will. „Ty sa bojíš molí?“
„Nebolo to len pár molí,“ bráni sa Christina. „Skôr celý roj. Boli
všade. Tie hnusné krídelká a nožičky a…“ strasie sa a pokrúti
hlavou.
„Príšerné,“ naoko vážne prisvedčí Will. „To je správna ženská.
Tvrdá ako vata.“
„Sklapni.“
Kdesi na opačnom konci jedálne zapiští mikrofón tak nahlas, že
si zakryjem uši rukami. Na jednom zo stolov tam stojí Eric s
mikrofónom v ruke a ťuká po ňom končekmi prstov. Keď ho odskúša
a dav sa utíši, Eric si odkašle a začne: „Tu si nepotrpíme na dlhé
prejavy. Výrečnosť necháme Informovaným.“ Všetci sa zasmejú.
Uvažujem, či vedia, že Eric nielenže prišiel z Informovanosti, ale
stále do nej skutočne patrí, hoci sa skrýva pod ľahkomyseľnou a
často aj bezcitnou maskou vzorového zástupcu Neohrozenosti. Keby
si to uvedomovali, asi by sa na jeho slovách nesmiali. „Budem teda
stručný. Prešiel rok a prišla k nám ďalšia banda kandidátov. Zostala z
nich trochu menšia banda nových členov. Všetkým gratulujeme!“
Pri slove gratulujeme miestnosť vybuchne nadšením, lenže ľudia
nezačnú tlieskať, ale mlátiť päsťami po stoloch. Hluk mi rozochveje
hrudný kôš. Usmejem sa od ucha k uchu.
„Veríme v statočnosť. Veríme v rozhodné činy. Veríme v
oslobodenie od strachu a získavanie schopností, vďaka ktorým zo
sveta odstránime zlo, aby dobro mohlo rásť a prosperovať. Ak veríte
v naše ideály, vítame vás.“
Eric pravdepodobne ničomu z toho neverí, ale mimovoľne sa
usmievam, lebo ja verím všetkému. Vodcovia síce stavajú ideály
Neohrozenosti hore nohami, ale ja ich môžem prijať za svoje.
Ozve sa ďalšie búchanie päsťami, tentoraz doplnené krikom.
„Zajtra najlepší desiati kandidáti vykonajú svoj prvý čin ako
členovia a vyberú si povolanie,“ pokračuje Eric. „Viem, že všetci už
netrpezlivo čakáte na výsledok skúšky. Určujeme ho podľa toho, ako
sa vám darilo pri bojoch v prvej fáze, simuláciách v druhej fáze a
napokon v záverečnom teste, ktorým je bludisko strachu. Na
obrazovke za mnou uvidíte konečné poradie.“
Len čo vysloví slovo „poradie“, na obrazovke, ktorá zaberá
takmer celú stenu, sa začnú objavovať mená. Pri čísle jeden svieti
moja fotka a meno.
Padne mi kameň zo srdca. Ani som nevedela, že ma ťaží,
uvedomila som si to, až keď zmizol. Usmejem sa a v celom tele
pocítim príjemné šteklenie. Prvá! Čo tam po divergencii, ja patrím do
Neohrozenosti.
Zabudnem na vojnu, zabudnem na smrť. Zozadu ma objíme
Will, mocne ako medveď. Všade okolo znie krik, smiech a prípitky.
Christina ukazuje na obrazovku s vytreštenými očami plnými sĺz.
1. Tris
2. Uriah
3. Lynn
4. Marlene
5. Peter
Peter teda zostáva. Potlačím vzdych. No vzápätí si prečítam
ďalšie mená.
6. Will
7. Christina
Usmejem sa, Christina sa načiahne ponad stôl a objíme ma. Mám
takú povznesenú náladu, že mi dotyky vôbec neprekážajú. Christina
sa mi zasmeje do ucha.
Ktosi ma schmatne zozadu a vrieska mi do druhého ucha. Uriah.
Nemôžem sa otočiť, tak len siahnem rukou dozadu a stisnem mu
plece.
„Gratulujem!“ kričím.
„Porazila si ich!“ zahučí, so smiechom ma pustí a vbehne späť
do hlúčika svojich kamošov.
Natiahnem krk a znovu skontrolujem obrazovku. Na ôsmom,
deviatom a desiatom mieste skončili decká z Neohrozenosti, ich
mená mi veľa nehovoria.
Na jedenástom a dvanástom sú Molly a Drew.
Obaja teda letia. Drew, ktorý sa snažil zdrhnúť, keď ma Peter
držal za krk nad priepasťou, a Molly, ktorá niekomu z
Informovanosti natárala nezmysly o mojom otcovi, sú odteraz
bezprizorní.
Nie je to presne také víťazstvo, o aké mi išlo, ale inak ako
víťazstvom sa to nedá nazvať.
Will a Christina sa bozkávajú, na môj vkus trochu uslintane.
Všade okolo mňa ľudia trieskajú päsťami do stolov. Niekto ma
poklepká po pleci a otočím sa. Tobias. Vstanem s úsmevom od ucha
k uchu.
„Myslíš, že by som prezradil príliš veľa, keby som ťa objal?“
spýta sa.
„Vieš čo, je mi to úplne jedno.“
Postavím sa na špičky a pobozkám ho na pery.
V živote som sa necítila lepšie.
Potom mi Tobias prejde palcom po vpichu od injekcie a vzápätí
si uvedomím niekoľko vecí naraz. Zrazu nechápem, ako je možné, že
mi to nenapadlo skôr.
Po prvé: farebné sérum obsahuje vysielače.
Po druhé: vysielače pripájajú myseľ k simulačnému programu.
Po tretie: sérum vyvinuli v Informovanosti.
Po štvrté: Eric a Max pracujú pre Informovanosť.
Odtrhnem pery od Tobiasa a zízam naňho s vytreštenými očami.
„Čo je?“ spýta sa zmätene.
Pokrútim hlavou. „Teraz nie.“ Chcem tým povedať nie tu. Nie
keď Will a Christina stoja sotva pol metra od nás a civejú na nás s
otvorenými ústami, asi preto, že som Tobiasa práve pobozkala. Nie
uprostred hlučného davu. No musím mu dať najavo, že ide o niečo
dôležité.
„Neskôr,“ poviem. „Platí?“
Prikývne. Ani neviem, ako mu to vlastne vysvetlím. V hlave
mám zmätok, myšlienky sa mi pletú.
Naisto viem len to, ako nás Informovaní donútia bojovať.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Poznámka: Komentár môže zverejniť iba člen tohto blogu.