DRUHÁ KAPITOLA
TESTY SA ZAČÍNAJÚ po obede. Sedíme pri dlhých stoloch v
jedálni. Ľudia, ktorí majú celú tú procedúru na starosti, zakaždým
vyvolávajú desať mien, presne toľko je testovacích miestností. Sedím
vedľa Caleba, oproti je naša suseda Susan.
Susanin otec cestuje za prácou po celom meste, takže má auto a
každý deň ju vozí do školy a domov. Odvoz ponúkol aj nám, ale
Caleb povedal, že radšej odchádzame neskôr a nechceme mu robiť
starosti.
Jasné, prijať od niekoho láskavosť by nám v živote nenapadlo.
Testy väčšinou vykonávajú dobrovoľníci zo Sebazaprenia, len vo
dvoch miestnostiach sú zástupcovia Informovanosti a Neohrozenosti.
Podľa pravidiel totiž nikoho nemôže testovať príslušník rovnakej
frakcie. Pravidlá navyše tvrdia, že sa nesmieme nijako pripravovať,
vôbec teda netuším, čo ma čaká.
Pohľadom zablúdim od Susan k stolom na opačnom konci
miestnosti. Decká z Neohrozenosti sa rehocú, vykrikujú a hrajú
karty. Pri ďalšom zhluku stolov budúci členovia Informovanosti
debatujú ponad otvorené knihy a noviny, neustále sa ženú za
vedomosťami.
Hlúčik dievčat z Harmónie, oblečených v červených a žltých
šatách, sedí v kruhu na dlážke. Hrajú nejakú hru, pri ktorej tlieskajú a
vyspevujú rýmovačku. Každú chvíľu zaznie salva smiechu, keď
niektorá vypadne a musí si sadnúť do stredu. Pri stole neďaleko nich
chalani z Otvorenosti naširoko gestikulujú. Vyzerá to, že sa hádajú,
ale asi nejde o nič vážne, lebo niektorí sa stále usmievajú.
Pri stole Sebazaprenia ticho sedíme a čakáme. Zvyky
jednotlivých frakcií diktujú aj správanie vo voľnom čase, bez ohľadu
na to, čo sa páči jednotlivým členom. Pochybujem, že by sa všetkým
Informovaným chcelo v jednom kuse študovať, alebo všetkým z
Otvorenosti viesť oduševnené debaty, ale všetci sú voči tradíciám
rovnako bezmocní ako ja.
V ďalšom kole zavolajú Caleba. Sebavedomo zamieri k
východu. Nemusím mu zaželať veľa šťastia ani ho uistiť, že nemá
dôvod na obavy. Vie, kam patrí, podľa mňa to vedel odjakživa. V
mojej najstaršej spoločnej spomienke máme štyri roky. Vyhrešil ma,
že som na ihrisku nedala svoje švihadlo dievčatku, ktoré sa nemalo s
čím hrať. Už mi nerobí prednášky často, ale ten vyčítavý pohľad mi
navždy utkvel v pamäti.
Snažila som sa vysvetliť mu, že nemám rovnaké podvedomé
reakcie ako on – v autobuse mi ani nenapadlo, že by som mala toho
chlapíka z Otvorenosti pustiť na svoje miesto –, ale akoby mi
nerozumel. „Rob, čo musíš,“ povie mi zakaždým. Jemu sa to vždy
darilo. Mne by to malo ísť rovnako ľahko.
Skrúti sa mi žalúdok. Zavriem oči a otvorím ich až po desiatich
minútach, keď si Caleb sadne späť na miesto.
Je bledý ako stena. Prejde si dlaňami po stehnách, aby si ich utrel
od potu, rovnako ako to robievam ja, a keď ich zdvihne, trasú sa mu
prsty. Otvorím ústa, že sa ho niečo opýtam, ale nedostanem zo seba
ani slovo. Nesmiem sa ho opýtať na výsledok a on mi ho nesmie
prezradiť.
Dobrovoľník zo Sebazaprenia vyvoláva ďalšie mená. Dve z
Neohrozenosti, dve z Informovanosti, dve z Harmónie, dve z
Otvorenosti a potom: „Zo Sebazaprenia: Susan Blacková a Beatrice
Priorová.“
Vstanem, lebo musím, ale najradšej by som zostala na stoličke až
do skonania sveta. Mám pocit, že sa mi v hrudi nadúva bublina, ktorá
ma už-už roztrhne zvnútra. Nasledujem Susan k východu. Decká,
okolo ktorých prechádzame, nás pravdepodobne nevedia rozlíšiť.
Nosíme rovnaké oblečenie a rovnaký účes z blond vlasov. Jediný
rozdiel je v tom, že Susan asi nebojuje s nutkaním na vracanie, a
pokiaľ dobre vidím, nemusí si kŕčovito zvierať lem košele, aby
upokojila roztrasené ruky.
Za jedálňou nás čaká desať miestností. Používajú sa iba na testy,
ešte som v žiadnej nebola. Na rozdiel od ostatných miestností v škole
nie sú oddelené sklom, ale zrkadlami. Pozorujem samu seba, ako
kráčam k jednej z nich, bledá a vystrašená. Susan sa na mňa
nervózne usmeje a zamieri do dverí číslo 5. Vojdem do šestky, kde
ma čaká žena z Neohrozenosti.
Vyzerá menej drsne než mladí Neohrození, ktorých poznám. Má
drobné, tmavé, mierne zošikmené oči a na sebe rifle a čierne sako
ako z mužského obleku. Až keď sa otočí, aby zavrela dvere,
všimnem si jej tetovanie vzadu na krku, čierno-bieleho sokola s
červeným okom. Keby mi srdce nevyskočilo až do krku, spýtala by
som sa jej, čo symbolizuje. Určite niečo zaujímavé.
Aj vnútorné steny miestnosti sú obložené zrkadlami. Vidím svoj
odraz zo všetkých uhlov: sivú látku, pod ktorou sa mi stráca chrbát,
dlhý krk, ruky s kostnatými hánkami, červené, lebo sa mi do nich
nahrnula krv. Zo stropu žiari biele svetlo. V strede miestnosti stojí
kreslo so sklápacím operadlom, podobné ako u zubára, a vedľa neho
akýsi prístroj. Vyzerá to ako miesto, kde sa dejú príšerné veci.
„Neboj sa,“ ubezpečuje ma žena. „Nebolí to.“
Má rovné čierne vlasy, ale v ostrom svetle vidím, že ich
pretkávajú šedivé pramienky.
„Sadni si a urob si pohodlie,“ povie. „Volám sa Tori.“
Nemotorne si sadnem na kreslo a klesnem dozadu, hlavu si
položím na opierku. Od silného svetla ma bolia oči. Tori sa zaoberá
prístrojom napravo odo mňa. Snažím sa sústrediť na ňu, nie na drôty
v jej rukách.
„Prečo ten sokol?“ vyhŕknem, keď mi priloží elektródu na čelo.
„V živote som nestretla zvedavca zo Sebazaprenia,“ povie so
zdvihnutým obočím.
Strasiem sa a na rukách mi vyskočí husia koža. Moju zvedavosť
možno hodnotiť ako chybu, zradu hodnôt Sebazaprenia.
S tichým zahmkaním mi pripevní na čelo ďalšiu elektródu a
vysvetlí: „V niektorých starovekých kultúrach sokol symbolizoval
slnko. V čase, keď som si to tetovanie dávala robiť, som verila, že so
slnkom nakresleným na tele sa nebudem báť tmy.“
Snažím sa odolať ďalšej otázke, ale nemôžem si pomôcť. „Bojíte
sa tmy?“
„Bála som sa tmy,“ opraví ma.
Ďalšiu elektródu pritlačí na vlastné čelo a pripojí k nej drôt.
Pokrčí plecami. „Teraz mi pripomína strach, ktorý som prekonala.“
Stojí za mnou. Operadlá na ruky zvieram tak tuho, až mi hánky
zbelejú. Tori si pritiahne klbko drôtov a pripája ich k sebe, ku mne a
k stroju za sebou. Potom mi podá ampulku s priezračnou tekutinou.
„Vypi to,“ prikáže mi.
„Čo to je?“ V hrdle mi navrie hrča. Sťažka preglgnem. „Čo sa
stane?“
„To ti nemôžem prezradiť. Dôveruj mi.“
Vydýchnem z pľúc všetok vzduch a vylejem si obsah ampulky
do úst. Oči sa mi automaticky zavrú.
+++
Otvorím ich po malej chvíľke, ale nachádzam sa úplne inde.
Opäť stojím v školskej jedálni, lenže dlhé stoly sú prázdne a cez
sklené steny vidím, že vonku sneží. Na stole predo mnou ležia dva
košíky. V jednom je hruda syra, v druhom nôž dlhý ako moje
predlaktie.
Spoza mňa sa ozve ženský hlas: „Vyber si.“
„Prečo?“ pýtam sa.
„Vyber si,“ zopakuje.
Obzriem sa ponad plece, ale nikto tam nestojí. Otočím sa späť ku
košíkom. „Načo mi to bude?“
„Vyber si!“ skríkne.
Keď vykríkne, môj strach sa vyparí a nahradí ho tvrdohlavosť.
Zamračím sa a prekrížim si ruky na hrudi.
„Ako chceš,“ povie hlas.
Košíky zmiznú. Počujem zaškrípanie dverí a obzriem sa, kto
prichádza. Nie je to človek, ale zviera. Pár metrov odo mňa stojí pes
so špicatým ňufákom. Krčí sa pri zemi, zakráda sa ku mne a cerí
biele zubiská. Z hrdla sa mu vyderie hlboké zavrčanie. Pochopím,
načo by sa mi zišiel ten syr. Alebo nôž. No už je neskoro.
Pomyslím na útek, ale pes by ma určite dobehol. V zápase by
som ho neporazila. Treští mi v hlave. Musím sa rozhodnúť. Môžem
preskočiť stôl a použiť ho ako štít. Nie, na skákanie cez stôl som
príliš malá, a príliš slabá na to, aby som ho prevrátila.
Pes zavrčí a takmer cítim, ako mi ten zvuk vibruje v lebke.
V učebnici biológie som sa dočítala, že psy vedia vyňuchať
strach, lebo ľudské žľazy vylučujú v strese rovnakú chemikáliu ako
korisť. Pach strachu ich nahucká do útoku. Pes sa ku mne pomaličky
blíži a pazúrmi škriabe dlážku.
Nemôžem utiecť. Nemôžem bojovať. Namiesto toho vdychujem
jeho smradľavý dych a snažím sa neuvažovať, čo asi pred chvíľou
zožral. V očiach mu nevidím žiadne bielka, len lesklú temnotu.
Čo ešte viem o psoch? Nemala by som sa im dívať do očí.
Považujú to za znak agresie. Pamätám si, že kedysi som modlikala,
aby mi otec kúpil psíka, ale teraz, s pohľadom upretým na zem pred
labami chlpatého útočníka, si fakt neviem spomenúť prečo. Blíži sa a
stále vrčí. Keď pohľad do očí znamená agresiu, ako mu naznačím
ochotu podriadiť sa?
Dýcham nahlas, ale pravidelne. Vôbec sa mi nepáči predstava, že
by som si pred psom mala ľahnúť na zem, s tvárou vo výške jeho
tesákov, ale lepšiu možnosť nemám. Natiahnem nohy za seba a
opriem sa o lakte. Pes lezie bližšie a bližšie, až kým na tvári
nepocítim jeho teplý dych. Trasú sa mi ruky.
Zabreše mi do ucha a ja zatnem zuby, aby som neskríkla.
O líce sa mi obtrie čosi drsné a vlhké. Pes prestal vrčať, a keď
zdvihnem hlavu, zbadám, že dychčí. Oblizol mi tvár. Zamračím sa a
sadnem si na päty. Pes mi vyloží laby na kolená a oblizne mi bradu.
Znechutene sa odtiahnem, utriem si z pokožky sliny a zasmejem sa.
„Takže nie si až taká strašná obluda, čo?“
Pomaly vstanem, aby som ho nevyľakala, ale pes mi už vôbec
nepripomína zviera, ktorému som čelila pred niekoľkými sekundami.
Vystriem ruku, opatrne, aby som ju v prípade potreby mohla rýchlo
odtiahnuť. Pes mi obtrie hlavu o dlaň. Zrazu sa poteším, že som si
nevybrala nôž.
Žmurknem, a keď otvorím oči, na opačnej strane miestnosti stojí
dievčatko v bielych šatách. Natiahne obe ruky a zapiští: „Havko!“
Rozbehne sa k psovi vedľa mňa. Otvorím ústa, aby som ju
varovala, ale neskoro. Pes sa otočí. Namiesto vrčania zabreše a
cvakne zubami, svaly sa mu napnú ako drôtené uzly. Už-už sa na ňu
vrhne. Bez rozmýšľania skočím, celou váhou sa hodím na psa a
rukami mu oblapím hrubý krk.
Hlavou narazím do zeme. Pes zmizol a dievčatko tiež. Ocitla
som sa sama, v prázdnej testovacej miestnosti. Pomaly sa otáčam
okolo vlastnej osi, ale nevidím sa v žiadnom zrkadle. Otvorím dvere
a vykročím von, lenže nie na chodbu, ale do autobusu. Všetky
sedadlá sú obsadené.
Stojím v uličke a držím sa tyče. Neďaleko sedí muž s novinami.
Tvár má skrytú za nimi, ale vidím mu ruky. Pokrývajú ich jazvy ako
po popáleninách. Noviny stíska tak pevne, ako keby ich chcel
pokrčiť.
„Poznáš toho chlapa?“ spýta sa ma. Poklepe fotku na prednej
strane novín, pod titulkom Brutálneho vraha konečne chytili! Zízam
na slovo vrah. Už dlho som ho nikde nevidela, ale už samotné
písmená mi naháňajú hrôzu.
Na obrázku je mladý muž s nevýraznou tvárou a bradou. Zdá sa
mi, že ho poznám, ale neviem si spomenúť odkiaľ. A zároveň tuším,
že by som to tomu mužovi nemala povedať. To by nemuselo
dopadnúť dobre.
„Takže?“ Podľa hlasu si domyslím, že sa hnevá. „Poznáš ho?“
Zlý nápad. Nie, veľmi zlý nápad. Srdce mi búši a zvieram tyč,
aby som zamaskovala roztrasené ruky, nech ma neprezradia. Keby
som mu povedala, že muža z novín poznám, stalo by sa mi niečo
strašné. Ale môžem ho presvedčiť, že ho nepoznám. Môžem si
odkašľať a pokrčiť plecami, lenže to by bola lož.
Odkašlem si.
„Poznáš ho?“ zopakuje.
Pokrčím plecami.
„Áno?“
Telom mi prebehne triaška. Nemám sa prečo báť, je to len test,
nedeje sa to naozaj. „Nie,“ poviem nenútene. „Netuším, kto to je.“
Vstane a konečne mu vidím do tváre. Má tmavé okuliare a ústa
skrivené do úškľabku. Líca má zjazvené, presne ako ruky. Nakloní sa
tesne ku mne. Dych mu páchne po cigaretách. Len test, pripomeniem
si. Je to len test.
„Klameš,“ vyštekne. „Klameš!“
„Neklamem.“
„Vidím ti to na očiach.“
Vystriem sa. „Nevidíte.“
„Ak ho poznáš, mohla by si ma zachrániť,“ povie potichu,
„mohla by si ma zachrániť. Zachrániť!“
Prižmúrim oči. „Naozaj,“ trvám na svojom. Zatnem zuby.
„Nepoznám ho.“
jedálni. Ľudia, ktorí majú celú tú procedúru na starosti, zakaždým
vyvolávajú desať mien, presne toľko je testovacích miestností. Sedím
vedľa Caleba, oproti je naša suseda Susan.
Susanin otec cestuje za prácou po celom meste, takže má auto a
každý deň ju vozí do školy a domov. Odvoz ponúkol aj nám, ale
Caleb povedal, že radšej odchádzame neskôr a nechceme mu robiť
starosti.
Jasné, prijať od niekoho láskavosť by nám v živote nenapadlo.
Testy väčšinou vykonávajú dobrovoľníci zo Sebazaprenia, len vo
dvoch miestnostiach sú zástupcovia Informovanosti a Neohrozenosti.
Podľa pravidiel totiž nikoho nemôže testovať príslušník rovnakej
frakcie. Pravidlá navyše tvrdia, že sa nesmieme nijako pripravovať,
vôbec teda netuším, čo ma čaká.
Pohľadom zablúdim od Susan k stolom na opačnom konci
miestnosti. Decká z Neohrozenosti sa rehocú, vykrikujú a hrajú
karty. Pri ďalšom zhluku stolov budúci členovia Informovanosti
debatujú ponad otvorené knihy a noviny, neustále sa ženú za
vedomosťami.
Hlúčik dievčat z Harmónie, oblečených v červených a žltých
šatách, sedí v kruhu na dlážke. Hrajú nejakú hru, pri ktorej tlieskajú a
vyspevujú rýmovačku. Každú chvíľu zaznie salva smiechu, keď
niektorá vypadne a musí si sadnúť do stredu. Pri stole neďaleko nich
chalani z Otvorenosti naširoko gestikulujú. Vyzerá to, že sa hádajú,
ale asi nejde o nič vážne, lebo niektorí sa stále usmievajú.
Pri stole Sebazaprenia ticho sedíme a čakáme. Zvyky
jednotlivých frakcií diktujú aj správanie vo voľnom čase, bez ohľadu
na to, čo sa páči jednotlivým členom. Pochybujem, že by sa všetkým
Informovaným chcelo v jednom kuse študovať, alebo všetkým z
Otvorenosti viesť oduševnené debaty, ale všetci sú voči tradíciám
rovnako bezmocní ako ja.
V ďalšom kole zavolajú Caleba. Sebavedomo zamieri k
východu. Nemusím mu zaželať veľa šťastia ani ho uistiť, že nemá
dôvod na obavy. Vie, kam patrí, podľa mňa to vedel odjakživa. V
mojej najstaršej spoločnej spomienke máme štyri roky. Vyhrešil ma,
že som na ihrisku nedala svoje švihadlo dievčatku, ktoré sa nemalo s
čím hrať. Už mi nerobí prednášky často, ale ten vyčítavý pohľad mi
navždy utkvel v pamäti.
Snažila som sa vysvetliť mu, že nemám rovnaké podvedomé
reakcie ako on – v autobuse mi ani nenapadlo, že by som mala toho
chlapíka z Otvorenosti pustiť na svoje miesto –, ale akoby mi
nerozumel. „Rob, čo musíš,“ povie mi zakaždým. Jemu sa to vždy
darilo. Mne by to malo ísť rovnako ľahko.
Skrúti sa mi žalúdok. Zavriem oči a otvorím ich až po desiatich
minútach, keď si Caleb sadne späť na miesto.
Je bledý ako stena. Prejde si dlaňami po stehnách, aby si ich utrel
od potu, rovnako ako to robievam ja, a keď ich zdvihne, trasú sa mu
prsty. Otvorím ústa, že sa ho niečo opýtam, ale nedostanem zo seba
ani slovo. Nesmiem sa ho opýtať na výsledok a on mi ho nesmie
prezradiť.
Dobrovoľník zo Sebazaprenia vyvoláva ďalšie mená. Dve z
Neohrozenosti, dve z Informovanosti, dve z Harmónie, dve z
Otvorenosti a potom: „Zo Sebazaprenia: Susan Blacková a Beatrice
Priorová.“
Vstanem, lebo musím, ale najradšej by som zostala na stoličke až
do skonania sveta. Mám pocit, že sa mi v hrudi nadúva bublina, ktorá
ma už-už roztrhne zvnútra. Nasledujem Susan k východu. Decká,
okolo ktorých prechádzame, nás pravdepodobne nevedia rozlíšiť.
Nosíme rovnaké oblečenie a rovnaký účes z blond vlasov. Jediný
rozdiel je v tom, že Susan asi nebojuje s nutkaním na vracanie, a
pokiaľ dobre vidím, nemusí si kŕčovito zvierať lem košele, aby
upokojila roztrasené ruky.
Za jedálňou nás čaká desať miestností. Používajú sa iba na testy,
ešte som v žiadnej nebola. Na rozdiel od ostatných miestností v škole
nie sú oddelené sklom, ale zrkadlami. Pozorujem samu seba, ako
kráčam k jednej z nich, bledá a vystrašená. Susan sa na mňa
nervózne usmeje a zamieri do dverí číslo 5. Vojdem do šestky, kde
ma čaká žena z Neohrozenosti.
Vyzerá menej drsne než mladí Neohrození, ktorých poznám. Má
drobné, tmavé, mierne zošikmené oči a na sebe rifle a čierne sako
ako z mužského obleku. Až keď sa otočí, aby zavrela dvere,
všimnem si jej tetovanie vzadu na krku, čierno-bieleho sokola s
červeným okom. Keby mi srdce nevyskočilo až do krku, spýtala by
som sa jej, čo symbolizuje. Určite niečo zaujímavé.
Aj vnútorné steny miestnosti sú obložené zrkadlami. Vidím svoj
odraz zo všetkých uhlov: sivú látku, pod ktorou sa mi stráca chrbát,
dlhý krk, ruky s kostnatými hánkami, červené, lebo sa mi do nich
nahrnula krv. Zo stropu žiari biele svetlo. V strede miestnosti stojí
kreslo so sklápacím operadlom, podobné ako u zubára, a vedľa neho
akýsi prístroj. Vyzerá to ako miesto, kde sa dejú príšerné veci.
„Neboj sa,“ ubezpečuje ma žena. „Nebolí to.“
Má rovné čierne vlasy, ale v ostrom svetle vidím, že ich
pretkávajú šedivé pramienky.
„Sadni si a urob si pohodlie,“ povie. „Volám sa Tori.“
Nemotorne si sadnem na kreslo a klesnem dozadu, hlavu si
položím na opierku. Od silného svetla ma bolia oči. Tori sa zaoberá
prístrojom napravo odo mňa. Snažím sa sústrediť na ňu, nie na drôty
v jej rukách.
„Prečo ten sokol?“ vyhŕknem, keď mi priloží elektródu na čelo.
„V živote som nestretla zvedavca zo Sebazaprenia,“ povie so
zdvihnutým obočím.
Strasiem sa a na rukách mi vyskočí husia koža. Moju zvedavosť
možno hodnotiť ako chybu, zradu hodnôt Sebazaprenia.
S tichým zahmkaním mi pripevní na čelo ďalšiu elektródu a
vysvetlí: „V niektorých starovekých kultúrach sokol symbolizoval
slnko. V čase, keď som si to tetovanie dávala robiť, som verila, že so
slnkom nakresleným na tele sa nebudem báť tmy.“
Snažím sa odolať ďalšej otázke, ale nemôžem si pomôcť. „Bojíte
sa tmy?“
„Bála som sa tmy,“ opraví ma.
Ďalšiu elektródu pritlačí na vlastné čelo a pripojí k nej drôt.
Pokrčí plecami. „Teraz mi pripomína strach, ktorý som prekonala.“
Stojí za mnou. Operadlá na ruky zvieram tak tuho, až mi hánky
zbelejú. Tori si pritiahne klbko drôtov a pripája ich k sebe, ku mne a
k stroju za sebou. Potom mi podá ampulku s priezračnou tekutinou.
„Vypi to,“ prikáže mi.
„Čo to je?“ V hrdle mi navrie hrča. Sťažka preglgnem. „Čo sa
stane?“
„To ti nemôžem prezradiť. Dôveruj mi.“
Vydýchnem z pľúc všetok vzduch a vylejem si obsah ampulky
do úst. Oči sa mi automaticky zavrú.
+++
Otvorím ich po malej chvíľke, ale nachádzam sa úplne inde.
Opäť stojím v školskej jedálni, lenže dlhé stoly sú prázdne a cez
sklené steny vidím, že vonku sneží. Na stole predo mnou ležia dva
košíky. V jednom je hruda syra, v druhom nôž dlhý ako moje
predlaktie.
Spoza mňa sa ozve ženský hlas: „Vyber si.“
„Prečo?“ pýtam sa.
„Vyber si,“ zopakuje.
Obzriem sa ponad plece, ale nikto tam nestojí. Otočím sa späť ku
košíkom. „Načo mi to bude?“
„Vyber si!“ skríkne.
Keď vykríkne, môj strach sa vyparí a nahradí ho tvrdohlavosť.
Zamračím sa a prekrížim si ruky na hrudi.
„Ako chceš,“ povie hlas.
Košíky zmiznú. Počujem zaškrípanie dverí a obzriem sa, kto
prichádza. Nie je to človek, ale zviera. Pár metrov odo mňa stojí pes
so špicatým ňufákom. Krčí sa pri zemi, zakráda sa ku mne a cerí
biele zubiská. Z hrdla sa mu vyderie hlboké zavrčanie. Pochopím,
načo by sa mi zišiel ten syr. Alebo nôž. No už je neskoro.
Pomyslím na útek, ale pes by ma určite dobehol. V zápase by
som ho neporazila. Treští mi v hlave. Musím sa rozhodnúť. Môžem
preskočiť stôl a použiť ho ako štít. Nie, na skákanie cez stôl som
príliš malá, a príliš slabá na to, aby som ho prevrátila.
Pes zavrčí a takmer cítim, ako mi ten zvuk vibruje v lebke.
V učebnici biológie som sa dočítala, že psy vedia vyňuchať
strach, lebo ľudské žľazy vylučujú v strese rovnakú chemikáliu ako
korisť. Pach strachu ich nahucká do útoku. Pes sa ku mne pomaličky
blíži a pazúrmi škriabe dlážku.
Nemôžem utiecť. Nemôžem bojovať. Namiesto toho vdychujem
jeho smradľavý dych a snažím sa neuvažovať, čo asi pred chvíľou
zožral. V očiach mu nevidím žiadne bielka, len lesklú temnotu.
Čo ešte viem o psoch? Nemala by som sa im dívať do očí.
Považujú to za znak agresie. Pamätám si, že kedysi som modlikala,
aby mi otec kúpil psíka, ale teraz, s pohľadom upretým na zem pred
labami chlpatého útočníka, si fakt neviem spomenúť prečo. Blíži sa a
stále vrčí. Keď pohľad do očí znamená agresiu, ako mu naznačím
ochotu podriadiť sa?
Dýcham nahlas, ale pravidelne. Vôbec sa mi nepáči predstava, že
by som si pred psom mala ľahnúť na zem, s tvárou vo výške jeho
tesákov, ale lepšiu možnosť nemám. Natiahnem nohy za seba a
opriem sa o lakte. Pes lezie bližšie a bližšie, až kým na tvári
nepocítim jeho teplý dych. Trasú sa mi ruky.
Zabreše mi do ucha a ja zatnem zuby, aby som neskríkla.
O líce sa mi obtrie čosi drsné a vlhké. Pes prestal vrčať, a keď
zdvihnem hlavu, zbadám, že dychčí. Oblizol mi tvár. Zamračím sa a
sadnem si na päty. Pes mi vyloží laby na kolená a oblizne mi bradu.
Znechutene sa odtiahnem, utriem si z pokožky sliny a zasmejem sa.
„Takže nie si až taká strašná obluda, čo?“
Pomaly vstanem, aby som ho nevyľakala, ale pes mi už vôbec
nepripomína zviera, ktorému som čelila pred niekoľkými sekundami.
Vystriem ruku, opatrne, aby som ju v prípade potreby mohla rýchlo
odtiahnuť. Pes mi obtrie hlavu o dlaň. Zrazu sa poteším, že som si
nevybrala nôž.
Žmurknem, a keď otvorím oči, na opačnej strane miestnosti stojí
dievčatko v bielych šatách. Natiahne obe ruky a zapiští: „Havko!“
Rozbehne sa k psovi vedľa mňa. Otvorím ústa, aby som ju
varovala, ale neskoro. Pes sa otočí. Namiesto vrčania zabreše a
cvakne zubami, svaly sa mu napnú ako drôtené uzly. Už-už sa na ňu
vrhne. Bez rozmýšľania skočím, celou váhou sa hodím na psa a
rukami mu oblapím hrubý krk.
Hlavou narazím do zeme. Pes zmizol a dievčatko tiež. Ocitla
som sa sama, v prázdnej testovacej miestnosti. Pomaly sa otáčam
okolo vlastnej osi, ale nevidím sa v žiadnom zrkadle. Otvorím dvere
a vykročím von, lenže nie na chodbu, ale do autobusu. Všetky
sedadlá sú obsadené.
Stojím v uličke a držím sa tyče. Neďaleko sedí muž s novinami.
Tvár má skrytú za nimi, ale vidím mu ruky. Pokrývajú ich jazvy ako
po popáleninách. Noviny stíska tak pevne, ako keby ich chcel
pokrčiť.
„Poznáš toho chlapa?“ spýta sa ma. Poklepe fotku na prednej
strane novín, pod titulkom Brutálneho vraha konečne chytili! Zízam
na slovo vrah. Už dlho som ho nikde nevidela, ale už samotné
písmená mi naháňajú hrôzu.
Na obrázku je mladý muž s nevýraznou tvárou a bradou. Zdá sa
mi, že ho poznám, ale neviem si spomenúť odkiaľ. A zároveň tuším,
že by som to tomu mužovi nemala povedať. To by nemuselo
dopadnúť dobre.
„Takže?“ Podľa hlasu si domyslím, že sa hnevá. „Poznáš ho?“
Zlý nápad. Nie, veľmi zlý nápad. Srdce mi búši a zvieram tyč,
aby som zamaskovala roztrasené ruky, nech ma neprezradia. Keby
som mu povedala, že muža z novín poznám, stalo by sa mi niečo
strašné. Ale môžem ho presvedčiť, že ho nepoznám. Môžem si
odkašľať a pokrčiť plecami, lenže to by bola lož.
Odkašlem si.
„Poznáš ho?“ zopakuje.
Pokrčím plecami.
„Áno?“
Telom mi prebehne triaška. Nemám sa prečo báť, je to len test,
nedeje sa to naozaj. „Nie,“ poviem nenútene. „Netuším, kto to je.“
Vstane a konečne mu vidím do tváre. Má tmavé okuliare a ústa
skrivené do úškľabku. Líca má zjazvené, presne ako ruky. Nakloní sa
tesne ku mne. Dych mu páchne po cigaretách. Len test, pripomeniem
si. Je to len test.
„Klameš,“ vyštekne. „Klameš!“
„Neklamem.“
„Vidím ti to na očiach.“
Vystriem sa. „Nevidíte.“
„Ak ho poznáš, mohla by si ma zachrániť,“ povie potichu,
„mohla by si ma zachrániť. Zachrániť!“
Prižmúrim oči. „Naozaj,“ trvám na svojom. Zatnem zuby.
„Nepoznám ho.“
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Poznámka: Komentár môže zverejniť iba člen tohto blogu.