DVADSIATA TRETIA KAPITOLA
Nevrátim sa do spálne. Spať v jednej miestnosti s ľuďmi, ktorí
ma pred chvíľou napadli, len aby som vyzerala statočne, by bolo
naozaj hlúpe. Štyri spí na zemi a ja ležím v jeho posteli, hore na
prikrývke, a zabáram nos do jeho vankúša. Z obliečky cítim prací
prášok a sladkú, ťažkú a nepochybne mužnú vôňu.
Štyri už dýcha pomalšie. Nadvihnem sa na lakti, aby som
skontrolovala, či zaspal. Leží na bruchu s jednou rukou pod hlavou.
Oči má zavreté, ústa pootvorené. Vyzerá mladšie, po prvý raz by som
mu tipovala skutočný vek. Premýšľam, kto to vlastne je. Kto je, keď
nie je Neohrozený, nie je tréner, nie je Štyri, nie je nikto konkrétny?
Nech je to ktokoľvek, páči sa mi. Ľahšie si to priznám takto
potme, po všetkom, čo sa práve stalo. Nie je milý, nežný ani
výnimočne príjemný. No je múdry a odvážny, a hoci ma práve
zachránil, ani na okamih nespochybnil moju silu. Viac nepotrebujem
vedieť.
Sledujem, ako sa mu napínajú a uvoľňujú svaly na chrbte, až
kým nezaspím.
Keď sa zobudím, bolí ma celé telo. S námahou sa posadím a
pomaly vstanem, celý čas sa držím za rebrá. Prejdem k malému
zrkadlu na náprotivnej stene. Som taká malá, že sa v ňom takmer
nevidím, ale keď sa postavím na špičky, ukáže mi aspoň tvár. Presne
ako som čakala, na líci mám tmavú modrinu. Vôbec sa mi nepáči
predstava, že by som sa takáto mala dovliecť do jedálne, ale
pripomeniem si, čo mi Štyri poradil. Musím obnoviť dobré vzťahy s
kamarátmi. Potrebujem sa skrývať za maskou slabosti.
Vlasy si stiahnem do uzla na zátylku. Otvoria sa dvere a vojde
Štyri, v ruke drží uterák a vo vlasoch sa mu ligocú kvapky vody.
Zdvihne ruku, aby si osušil vlasy, a odhalí pritom pásik pokožky nad
opaskom. Pocítim zvláštne šteklenie v bruchu a donútim sa zdvihnúť
oči k jeho tvári.
„Ahoj,“ pozdravím ho. Hlas mi znie tak napäto, až sa zahanbím.
Končekmi prstov sa dotkne môjho udretého líca. „Nevyzerá
najhoršie. Ako sa má hlava?“
„Dobre,“ zaklamem. V skutočnosti mi riadne treští. Prejdem si
prstami po hrči a do hlavy mi vystrelia ihličky bolesti. Mohla som
dopadnúť aj horšie. Dolámaná na kameňoch v rieke.
Keď mi spustí ruku na bok, do ktorého som dostala kopanec,
napnú sa mi všetky svaly v tele. Vyzerá to ako nenútené gesto, ale aj
tak sa nemôžem ani pohnúť.
„A čo bok?“ spýta sa nezvyčajne hlbokým hlasom.
„Bolí ma, len keď dýcham.“
Usmeje sa. „S tým veľa nenarobíš.“
„Keby som prestala dýchať, Peter by asi zorganizoval oslavu.“
„No,“ zauvažuje, „prišiel by som, len keby objednal tortu.“
Zasmejem sa a vzápätí sa myknem od bolesti. Prikryjem jeho
dlaň svojou, aby som si pridržala rebrá. Štyri si pomaly vyslobodí
ruku, končekmi prstov mi prejde po boku. Keď sa ma prestane
dotýkať, zabolí ma v hrudi. Potom si pripomeniem, čo sa v noci
stalo, a najradšej by som tu zostala s ním.
Zľahka prikývne a vykročí na chodbu.
„Vojdem prvý,“ povie, keď prídeme k jedálni. „O chvíľu sa
uvidíme, Tris.“
Zmizne za dverami a nechá ma samu. Včera mi radil, aby som
predstierala slabosť, ale netreba. Naozaj som slabá. Opriem sa o
stenu a pritlačím si dlane na čelo. Hlboké nádychy by príliš boleli,
tak skúšam aspoň rýchle a plytké. Nemôžem to dopustiť. Zaútočili na
mňa, aby mi zničili sebavedomie. Môžem síce vo vlastnom záujme
predstierať, že uspeli, ale nesmiem tomu sama uveriť.
Odlepím sa od steny a bez ďalších úvah vojdem do jedálne. Po
pár krokoch si spomeniem, že by som sa mala akože krčiť od strachu,
tak spomalím, pridŕžam sa steny a skloním hlavu. Uriah od stola
vedľa Willa a Christiny zdvihne ruku na pozdrav, ale vzápätí ju
spustí.
Sadnem si k Willovi.
Al tu nie je, nikde ho nevidím.
Uriah vkĺzne na stoličku vedľa mňa, nedojedený mafin a
nedopitý pohár vody nechal na vedľajšom stole. Chvíľu na mňa
všetci len zízajú.
„Čo sa stalo?“ potichu sa spýta Will.
Obzriem sa ponad plece na stôl za nami. Sedí tam Peter,
napcháva sa hriankou a šepká niečo Molly. Prstami pevne zovriem
hranu stola. Chcem, aby trpel. No ešte nenastal pravý čas.
Drew chýba, to znamená, že ešte leží v ošetrovni. Keď na to
pomyslím, pocítim jedine škodoradosť.
„Peter, Drew…“ poviem potichu. Chytím sa za bok a načiahnem
sa cez stôl po hrianku. Keď vystriem ruku, nepríjemne ma zabolí.
Nesnažím sa to skrývať a prikrčím sa. „A…“ preglgnem, „ešte Al.“
„Božemôj,“ vytreští oči Christina.
„Si v pohode?“ spýta sa Uriah.
Peter ma zbadá aj z opačnej strany jedálne a zahľadí sa mi do
očí. Nasilu sklopím zrak. Musím mu dať najavo, že sa ho bojím, hoci
túto horkú pilulku prehĺtam len ťažko. Štyri má pravdu, musím
urobiť všetko pre to, aby som sa vyhla ďalšiemu útoku.
„Ani nie,“ odpoviem.
Oči ma štípu, na rozdiel od zveličovania bolesti to nemusím
predstierať. Pokrčím plecami. Už nepochybujem o Torinom
varovaní. Peter, Drew a Al ma chceli hodiť do priepasti len z
obyčajnej žiarlivosti. Prečo by som nemala veriť, že aj vodcovia
frakcie sú schopní vraždy?
Cítim sa nepríjemne, ako navlečená v cudzej koži. Ak si nedám
pozor, hrozí mi smrť. Nemôžem veriť ani vodcom vlastnej frakcie.
Svojej novej rodine.
„Ale veď ty si len…“ Uriah našpúli pery. „To nie je fér. Traja na
jednu?“
„Jasné, Peter je ten najférovejší človek na svete. Preto napadol
Edwarda v spánku a vypichol mu oko.“ Christina vyprskne a pokrúti
hlavou. „Ale čo Al? Určite to bol on, Tris?“
Hľadím do taniera. Som ďalší Edward, no ja nepôjdem v jeho
stopách. Neodídem.
„Hej,“ prisvedčím. „Stopercentne.“
„Musel to urobiť zo zúfalstva,“ skonštatuje Will. „Správal sa…
čo ja viem. Nebol vo svojej koži. Už od začiatku druhej fázy.“
Vtom sa do jedálne došuchce Drew. Hrianka mi vypadne z ruky
a sánka klesne od prekvapenia.
„Dotlčený“ by naňho bolo slabé slovo. Celá tvár mu napuchla a
sfialovela. Má rozbitú peru a ranu na obočí. Cestou k stolu upiera oči
na dlážku, nezdvihne ich ani ku mne. Mrknem na opačnú stranu
jedálne. Štyri sa spokojne usmieva. Rada by som robila to isté.
„To si spravila ty?“ zasyčí Will.
Potrasiem hlavou. „Nie. Niekto – neviem, kto to bol – ich
prichytil tesne predtým, než…“ preglgnem. „Než ma hodili do
priepasti.“
„Chceli ťa zabiť?“ spýta sa Christina tlmeným hlasom.
„Asi. No možno ma chceli len chvíľu podržať nad zábradlím,
aby ma zastrašili.“ Myknem plecom. „Dosť sa im to podarilo.“
Christina na mňa smutne pozrie. Will sa len mračí na stôl.
„Musíme s tým niečo urobiť,“ potichu povie Uriah.
„A čo? Zmlátiť ich?“ zaškerí sa Christina. „Zdá sa, že to už
niekto vybavil za nás.“
„Nie. Taká bolesť by ich raz-dva prešla,“ odpovie Uriah.
„Musíme ich vytlačiť z prvej desiatky. Zničíme im budúcnosť.
Definitívne.“
Štyri vstane a prejde medzi stoly. Okamžite nastane ticho.
„Prestúpení kandidáti, dnes vyskúšame niečo nové,“ zavolá.
„Poďte za mnou.“
Postavíme sa a Uriah zvraští čelo. „Dávaj bacha,“ povie mi.
„Neboj,“ uistí ho Will. „My ju ochránime.“
+++
Štyri nás vedie von z jedálne a hore cestičkou okolo Jamy.
Naľavo odo mňa kráča Will, napravo Christina.
„Nikdy som sa ti neospravedlnila,“ potichu sa ozve Christina,
„že som ti vtedy vyfúkla vlajku, keď si si ju zaslúžila. Nechápem, čo
to do mňa vošlo.“
Neviem, či by som jej mala odpustiť, alebo radšej nie, či by som
mala odpustiť všetkým, ako sa ku mne včera po vyvesení výsledkov
správali. Lenže mama by mi povedala, že ľudia nie sú dokonalí a
mala by som sa k nim správať zhovievavo. Štyri mi poradil, aby som
sa spoliehala na kamarátov.
Netuším, na koho by som sa mala spoliehať väčšmi, lebo vlastne
neviem, koho môžem považovať za skutočných kamarátov. Uriaha a
Marlene, lebo so mnou držali, aj keď som naozaj pôsobila
neohrozene, alebo Willa a Christinu, lebo ma od začiatku chránili,
keď som potrebovala pomoc?
Pozriem Christine do veľkých hnedých očí a letmo prikývnem.
„Zabudnime na to.“
Chcela by som sa ďalej hnevať, ale to mi teraz nepomôže.
Stúpame vyššie, než som sa kedy ocitla, Will od istého okamihu
bledne pri každom pohľade do hĺbky. Ja sa vo výškach väčšinou
cítim dobre, tak ho schmatnem za rameno, akože potrebujem oporu,
ale v skutočnosti držím ja jeho. Vďačne sa na mňa usmeje.
Štyri sa otočí a prejde pár krokov chrbtom dopredu, na úzkej
cestičke bez zábradlia. Musí to tu naozaj dobre poznať.
Pozrie na Drewa, ktorý sa vlečie na konci skupinky, a zakričí
naňho: „Pohni kostrou, Drew.“
Je to krutý žart, ale mám čo robiť, aby som potlačila úškrn. No
vzápätí ma smiech prejde, lebo Štyri zbadá, že sa držím Willa, a z očí
mu vyprchá všetka dobrá nálada. Po celom tele mi prebehnú
zimomriavky. Žeby žiarlil?
Blížime sa ku sklenému stropu, po niekoľkých dňoch opäť vidím
slnko. Štyri vyjde hore kovovým schodiskom, ktoré vedie cez dieru v
strope. Schody mi vŕzgajú pod nohami, pomedzi ne vidím Jamu a
priepasť pod nami.
Kráčame po skle, ktoré teraz netvorí strop, ale podlahu, v
miestnosti v tvare valca so sklenenými stenami. Budovy okolo sú
polorozpadnuté a vyzerajú opustene, asi preto som si hlavný stan
Neohrozenosti nikdy nevšimla. Navyše, štvrť Sebazaprenia je
odtiaľto veľmi ďaleko.
V sklenej miestnosti sa hemžia ľudia a rozprávajú sa v malých
skupinkách. Na kraji dvaja šermujú palicami a rozrehocú sa
zakaždým, keď jeden netrafí a naprázdno mávne do vzduchu. Nado
mnou sú naprieč miestnosťou natiahnuté dve laná, jedno asi o meter
vyššie než druhé. Neohrození na nich asi nacvičujú šialené
kaskadérske kúsky, ktoré ich preslávili.
Štyri nás prevedie ďalšími dverami. Za nimi sa rozprestiera
obrovská vlhká miestnosť s počmáranými stenami a trčiacim
potrubím. Osvetľujú ju rady staromódnych neónových svetiel s
plastovými krytmi – určite na strope visia už celú večnosť.
„Tu si vyskúšate inú simuláciu, ktorú voláme bludisko strachu,“
povie Štyri. Oči mu žiaria v bledom svetle. „Teraz nefunguje, ale
keď sem prídete nabudúce, miestnosť bude vyzerať inak.“
Za ním je na betónovej stene ozdobnými písmenami
nasprejované slovo Neohrozenosť.
„Počas simulácií v druhej fáze sme zbierali údaje o vašich
najhorších fóbiách. Z nich sa pre vás vytvoria virtuálne prekážky v
bludisku strachu. Niektoré budú vyzerať presne ako v simuláciách,
iné budú úplne nové. Rozdiel spočíva v tom, že v bludisku budete
vedieť, že všetko je len simulácia, takže si budete plne uvedomovať,
čo robíte.“
To znamená, že v bludisku budú všetci ako divergentní v
simuláciách. Neviem, či by som sa mala tešiť, lebo nikto nezistí nič
podozrivé, alebo sa obávať, že stratím výhodu.
„Počet prekážok závisí od počtu toho, čoho sa skutočne bojíte,“
pokračuje Štyri.
Koľkých vecí sa skutočne bojím? Predstavím si, že opäť
odháňam vrany, a strasiem sa, hoci mi nie je zima.
„Už som vám spomínal, že tretia fáza skúšky kladie dôraz na
mentálnu prípravu,“ povie. Presne si spomínam, kedy sa to stalo. V
prvý deň. Tesne predtým, než Petrovi priložil k hlave pištoľ. Škoda,
že nevystrelil.
„Tretia fáza vyžaduje, aby ste ovládali svoje pocity aj svoje telo
– schopnosti, ktoré ste sa naučili v prvej fáze, musíte skombinovať s
kontrolou emócií z druhej. Musíte konať s chladnou hlavou.“ Jedna
neónová žiarivka, ktorú má presne nad hlavou, zaiskrí a zabliká.
Štyri prestane blúdiť pohľadom po skupinke kandidátov a zaostrí
priamo na mňa.
„Na budúci týždeň každý z vás čo najrýchlejšie prejde cez
bludisko strachu pred komisiou zloženou z vodcov frakcie. To bude
váš posledný test, na základe ktorého určíme poradie po tretej fáze.
Druhá fáza bola vzhľadom na konečné poradie dôležitejšia než prvá,
ale tretia je úplne najdôležitejšia. Rozumiete?“
Všetci prikývneme. Dokonca aj Drew, hoci vyzerá, že mu to
spôsobuje veľké bolesti.
Ak dobre zvládnem záverečný test, mám reálnu šancu, že sa
dostanem do prvej desiatky a získam členstvo v Neohrozenosti. Pri
tej predstave sa mi od úľavy takmer zatočí hlava.
„Prekážky môžete prekonať dvojako. Buď nájdete spôsob, ako sa
upokojiť natoľko, aby systém zaregistroval normálny pulz, alebo
spôsob, ako svojmu strachu čeliť, a tým simuláciu donútite, aby sa
presunula na ďalší. Napríklad strachu z utopenia môžete čeliť tým, že
odplávate do hlbšej vody.“ Štyri pokrčí plecami. „Takže vám radím,
aby ste v priebehu budúceho týždňa porozmýšľali, čoho sa bojíte
najviac, a vymysleli stratégie, ako svoj strach ovládnete.“
„To mi nepripadá fér,“ ozve sa Peter. „Čo ak sa niekto bojí
siedmich vecí, a niekto iný dvadsiatich? Za to predsa nemôže.“
Štyri naňho pár sekúnd uprene pozerá, a potom sa zasmeje. „Fakt
sa so mnou chceš baviť o tom, čo je alebo nie je fér?“
Dav kandidátov sa rozostúpi a uvoľní mu cestu k Petrovi. Štyri si
prekríži ruky na hrudi a prehovorí vražedným hlasom: „Chápem,
prečo sa bojíš, Peter. Minulú noc si jednoznačne dokázal, že si úbohý
zbabelec.“
Peter mu opätuje pohľad s kamennou tvárou.
„Teraz už všetci vieme,“ potichu pokračuje Štyri, „že najväčší
strach ti naháňa malé, chudé dievčatko zo Sebazaprenia.“ Vykrúti
pery do úškrnu.
Will ma jednou rukou objíme. Christine sa trasú plecia od
potláčaného smiechu. Uvedomím si, že aj ja sa kdesi hlboko v duši
usmievam.
+++
Keď sa popoludní vrátime do spálne, nájdeme tam Ala.
Will stojí za mnou a drží ma za plecia – jemne, akoby mi chcel
pripomenúť svoju prítomnosť. Christina sa prikradne bližšie ku mne.
Al má kruhy pod očami a tvár opuchnutú od plaču. Pichne ma v
hrudi a zmeraviem. Vôňa citrónovej trávy a šalvie, ktorá sa mi kedysi
zdala príjemná, mi skysne v nose.
„Tris,“ osloví ma Al. „Môžem sa s tebou porozprávať?“ Hlas sa
mu láme.
„Zbláznil si sa?“ Will mi stisne plecia. „Už sa k nej v živote ani
nepriblížiš!“
„Neublížim ti. Nikdy som nechcel…“ Al si oboma rukami
zakryje tvár. „Len ti chcem povedať, že ma to mrzí, tak strašne ma to
mrzí… neviem, čo sa to so mnou porobilo, ja… prosím, odpusť mi,
prosím…“
Natiahne sa ku mne, akoby ma chcel chytiť za plece alebo za
ruku, po tvári mu stekajú slzy.
Niekde v mojom vnútri sa skrýva milosrdný, zhovievavý človek.
Dievča, ktoré sa snaží vcítiť do problémov iných, chápe, že ľudia
robia aj darebáctva a zúfalstvo ich zvádza do temnoty, ktorú si
predtým nevedeli ani predstaviť. Prisahám, že to dievča existuje a
súcití s chlapcom, ktorý si tu sype popol na hlavu.
No keby som tú babu stretla, ani by som ju nespoznala.
„Drž sa odo mňa čo najďalej,“ vravím potichu. Telo mám
meravé a studené, necítim hnev, necítim bolesť, necítim nič. „Už
nikdy sa ku mne nepribližuj.“
Zabodnem pohľad do jeho tmavých a bezduchých očí. Necítim
nič.
„Ak sa opovážiš, prisahám Bohu, že ťa zabijem,“ poviem.
„Zbabelec.“
ma pred chvíľou napadli, len aby som vyzerala statočne, by bolo
naozaj hlúpe. Štyri spí na zemi a ja ležím v jeho posteli, hore na
prikrývke, a zabáram nos do jeho vankúša. Z obliečky cítim prací
prášok a sladkú, ťažkú a nepochybne mužnú vôňu.
Štyri už dýcha pomalšie. Nadvihnem sa na lakti, aby som
skontrolovala, či zaspal. Leží na bruchu s jednou rukou pod hlavou.
Oči má zavreté, ústa pootvorené. Vyzerá mladšie, po prvý raz by som
mu tipovala skutočný vek. Premýšľam, kto to vlastne je. Kto je, keď
nie je Neohrozený, nie je tréner, nie je Štyri, nie je nikto konkrétny?
Nech je to ktokoľvek, páči sa mi. Ľahšie si to priznám takto
potme, po všetkom, čo sa práve stalo. Nie je milý, nežný ani
výnimočne príjemný. No je múdry a odvážny, a hoci ma práve
zachránil, ani na okamih nespochybnil moju silu. Viac nepotrebujem
vedieť.
Sledujem, ako sa mu napínajú a uvoľňujú svaly na chrbte, až
kým nezaspím.
Keď sa zobudím, bolí ma celé telo. S námahou sa posadím a
pomaly vstanem, celý čas sa držím za rebrá. Prejdem k malému
zrkadlu na náprotivnej stene. Som taká malá, že sa v ňom takmer
nevidím, ale keď sa postavím na špičky, ukáže mi aspoň tvár. Presne
ako som čakala, na líci mám tmavú modrinu. Vôbec sa mi nepáči
predstava, že by som sa takáto mala dovliecť do jedálne, ale
pripomeniem si, čo mi Štyri poradil. Musím obnoviť dobré vzťahy s
kamarátmi. Potrebujem sa skrývať za maskou slabosti.
Vlasy si stiahnem do uzla na zátylku. Otvoria sa dvere a vojde
Štyri, v ruke drží uterák a vo vlasoch sa mu ligocú kvapky vody.
Zdvihne ruku, aby si osušil vlasy, a odhalí pritom pásik pokožky nad
opaskom. Pocítim zvláštne šteklenie v bruchu a donútim sa zdvihnúť
oči k jeho tvári.
„Ahoj,“ pozdravím ho. Hlas mi znie tak napäto, až sa zahanbím.
Končekmi prstov sa dotkne môjho udretého líca. „Nevyzerá
najhoršie. Ako sa má hlava?“
„Dobre,“ zaklamem. V skutočnosti mi riadne treští. Prejdem si
prstami po hrči a do hlavy mi vystrelia ihličky bolesti. Mohla som
dopadnúť aj horšie. Dolámaná na kameňoch v rieke.
Keď mi spustí ruku na bok, do ktorého som dostala kopanec,
napnú sa mi všetky svaly v tele. Vyzerá to ako nenútené gesto, ale aj
tak sa nemôžem ani pohnúť.
„A čo bok?“ spýta sa nezvyčajne hlbokým hlasom.
„Bolí ma, len keď dýcham.“
Usmeje sa. „S tým veľa nenarobíš.“
„Keby som prestala dýchať, Peter by asi zorganizoval oslavu.“
„No,“ zauvažuje, „prišiel by som, len keby objednal tortu.“
Zasmejem sa a vzápätí sa myknem od bolesti. Prikryjem jeho
dlaň svojou, aby som si pridržala rebrá. Štyri si pomaly vyslobodí
ruku, končekmi prstov mi prejde po boku. Keď sa ma prestane
dotýkať, zabolí ma v hrudi. Potom si pripomeniem, čo sa v noci
stalo, a najradšej by som tu zostala s ním.
Zľahka prikývne a vykročí na chodbu.
„Vojdem prvý,“ povie, keď prídeme k jedálni. „O chvíľu sa
uvidíme, Tris.“
Zmizne za dverami a nechá ma samu. Včera mi radil, aby som
predstierala slabosť, ale netreba. Naozaj som slabá. Opriem sa o
stenu a pritlačím si dlane na čelo. Hlboké nádychy by príliš boleli,
tak skúšam aspoň rýchle a plytké. Nemôžem to dopustiť. Zaútočili na
mňa, aby mi zničili sebavedomie. Môžem síce vo vlastnom záujme
predstierať, že uspeli, ale nesmiem tomu sama uveriť.
Odlepím sa od steny a bez ďalších úvah vojdem do jedálne. Po
pár krokoch si spomeniem, že by som sa mala akože krčiť od strachu,
tak spomalím, pridŕžam sa steny a skloním hlavu. Uriah od stola
vedľa Willa a Christiny zdvihne ruku na pozdrav, ale vzápätí ju
spustí.
Sadnem si k Willovi.
Al tu nie je, nikde ho nevidím.
Uriah vkĺzne na stoličku vedľa mňa, nedojedený mafin a
nedopitý pohár vody nechal na vedľajšom stole. Chvíľu na mňa
všetci len zízajú.
„Čo sa stalo?“ potichu sa spýta Will.
Obzriem sa ponad plece na stôl za nami. Sedí tam Peter,
napcháva sa hriankou a šepká niečo Molly. Prstami pevne zovriem
hranu stola. Chcem, aby trpel. No ešte nenastal pravý čas.
Drew chýba, to znamená, že ešte leží v ošetrovni. Keď na to
pomyslím, pocítim jedine škodoradosť.
„Peter, Drew…“ poviem potichu. Chytím sa za bok a načiahnem
sa cez stôl po hrianku. Keď vystriem ruku, nepríjemne ma zabolí.
Nesnažím sa to skrývať a prikrčím sa. „A…“ preglgnem, „ešte Al.“
„Božemôj,“ vytreští oči Christina.
„Si v pohode?“ spýta sa Uriah.
Peter ma zbadá aj z opačnej strany jedálne a zahľadí sa mi do
očí. Nasilu sklopím zrak. Musím mu dať najavo, že sa ho bojím, hoci
túto horkú pilulku prehĺtam len ťažko. Štyri má pravdu, musím
urobiť všetko pre to, aby som sa vyhla ďalšiemu útoku.
„Ani nie,“ odpoviem.
Oči ma štípu, na rozdiel od zveličovania bolesti to nemusím
predstierať. Pokrčím plecami. Už nepochybujem o Torinom
varovaní. Peter, Drew a Al ma chceli hodiť do priepasti len z
obyčajnej žiarlivosti. Prečo by som nemala veriť, že aj vodcovia
frakcie sú schopní vraždy?
Cítim sa nepríjemne, ako navlečená v cudzej koži. Ak si nedám
pozor, hrozí mi smrť. Nemôžem veriť ani vodcom vlastnej frakcie.
Svojej novej rodine.
„Ale veď ty si len…“ Uriah našpúli pery. „To nie je fér. Traja na
jednu?“
„Jasné, Peter je ten najférovejší človek na svete. Preto napadol
Edwarda v spánku a vypichol mu oko.“ Christina vyprskne a pokrúti
hlavou. „Ale čo Al? Určite to bol on, Tris?“
Hľadím do taniera. Som ďalší Edward, no ja nepôjdem v jeho
stopách. Neodídem.
„Hej,“ prisvedčím. „Stopercentne.“
„Musel to urobiť zo zúfalstva,“ skonštatuje Will. „Správal sa…
čo ja viem. Nebol vo svojej koži. Už od začiatku druhej fázy.“
Vtom sa do jedálne došuchce Drew. Hrianka mi vypadne z ruky
a sánka klesne od prekvapenia.
„Dotlčený“ by naňho bolo slabé slovo. Celá tvár mu napuchla a
sfialovela. Má rozbitú peru a ranu na obočí. Cestou k stolu upiera oči
na dlážku, nezdvihne ich ani ku mne. Mrknem na opačnú stranu
jedálne. Štyri sa spokojne usmieva. Rada by som robila to isté.
„To si spravila ty?“ zasyčí Will.
Potrasiem hlavou. „Nie. Niekto – neviem, kto to bol – ich
prichytil tesne predtým, než…“ preglgnem. „Než ma hodili do
priepasti.“
„Chceli ťa zabiť?“ spýta sa Christina tlmeným hlasom.
„Asi. No možno ma chceli len chvíľu podržať nad zábradlím,
aby ma zastrašili.“ Myknem plecom. „Dosť sa im to podarilo.“
Christina na mňa smutne pozrie. Will sa len mračí na stôl.
„Musíme s tým niečo urobiť,“ potichu povie Uriah.
„A čo? Zmlátiť ich?“ zaškerí sa Christina. „Zdá sa, že to už
niekto vybavil za nás.“
„Nie. Taká bolesť by ich raz-dva prešla,“ odpovie Uriah.
„Musíme ich vytlačiť z prvej desiatky. Zničíme im budúcnosť.
Definitívne.“
Štyri vstane a prejde medzi stoly. Okamžite nastane ticho.
„Prestúpení kandidáti, dnes vyskúšame niečo nové,“ zavolá.
„Poďte za mnou.“
Postavíme sa a Uriah zvraští čelo. „Dávaj bacha,“ povie mi.
„Neboj,“ uistí ho Will. „My ju ochránime.“
+++
Štyri nás vedie von z jedálne a hore cestičkou okolo Jamy.
Naľavo odo mňa kráča Will, napravo Christina.
„Nikdy som sa ti neospravedlnila,“ potichu sa ozve Christina,
„že som ti vtedy vyfúkla vlajku, keď si si ju zaslúžila. Nechápem, čo
to do mňa vošlo.“
Neviem, či by som jej mala odpustiť, alebo radšej nie, či by som
mala odpustiť všetkým, ako sa ku mne včera po vyvesení výsledkov
správali. Lenže mama by mi povedala, že ľudia nie sú dokonalí a
mala by som sa k nim správať zhovievavo. Štyri mi poradil, aby som
sa spoliehala na kamarátov.
Netuším, na koho by som sa mala spoliehať väčšmi, lebo vlastne
neviem, koho môžem považovať za skutočných kamarátov. Uriaha a
Marlene, lebo so mnou držali, aj keď som naozaj pôsobila
neohrozene, alebo Willa a Christinu, lebo ma od začiatku chránili,
keď som potrebovala pomoc?
Pozriem Christine do veľkých hnedých očí a letmo prikývnem.
„Zabudnime na to.“
Chcela by som sa ďalej hnevať, ale to mi teraz nepomôže.
Stúpame vyššie, než som sa kedy ocitla, Will od istého okamihu
bledne pri každom pohľade do hĺbky. Ja sa vo výškach väčšinou
cítim dobre, tak ho schmatnem za rameno, akože potrebujem oporu,
ale v skutočnosti držím ja jeho. Vďačne sa na mňa usmeje.
Štyri sa otočí a prejde pár krokov chrbtom dopredu, na úzkej
cestičke bez zábradlia. Musí to tu naozaj dobre poznať.
Pozrie na Drewa, ktorý sa vlečie na konci skupinky, a zakričí
naňho: „Pohni kostrou, Drew.“
Je to krutý žart, ale mám čo robiť, aby som potlačila úškrn. No
vzápätí ma smiech prejde, lebo Štyri zbadá, že sa držím Willa, a z očí
mu vyprchá všetka dobrá nálada. Po celom tele mi prebehnú
zimomriavky. Žeby žiarlil?
Blížime sa ku sklenému stropu, po niekoľkých dňoch opäť vidím
slnko. Štyri vyjde hore kovovým schodiskom, ktoré vedie cez dieru v
strope. Schody mi vŕzgajú pod nohami, pomedzi ne vidím Jamu a
priepasť pod nami.
Kráčame po skle, ktoré teraz netvorí strop, ale podlahu, v
miestnosti v tvare valca so sklenenými stenami. Budovy okolo sú
polorozpadnuté a vyzerajú opustene, asi preto som si hlavný stan
Neohrozenosti nikdy nevšimla. Navyše, štvrť Sebazaprenia je
odtiaľto veľmi ďaleko.
V sklenej miestnosti sa hemžia ľudia a rozprávajú sa v malých
skupinkách. Na kraji dvaja šermujú palicami a rozrehocú sa
zakaždým, keď jeden netrafí a naprázdno mávne do vzduchu. Nado
mnou sú naprieč miestnosťou natiahnuté dve laná, jedno asi o meter
vyššie než druhé. Neohrození na nich asi nacvičujú šialené
kaskadérske kúsky, ktoré ich preslávili.
Štyri nás prevedie ďalšími dverami. Za nimi sa rozprestiera
obrovská vlhká miestnosť s počmáranými stenami a trčiacim
potrubím. Osvetľujú ju rady staromódnych neónových svetiel s
plastovými krytmi – určite na strope visia už celú večnosť.
„Tu si vyskúšate inú simuláciu, ktorú voláme bludisko strachu,“
povie Štyri. Oči mu žiaria v bledom svetle. „Teraz nefunguje, ale
keď sem prídete nabudúce, miestnosť bude vyzerať inak.“
Za ním je na betónovej stene ozdobnými písmenami
nasprejované slovo Neohrozenosť.
„Počas simulácií v druhej fáze sme zbierali údaje o vašich
najhorších fóbiách. Z nich sa pre vás vytvoria virtuálne prekážky v
bludisku strachu. Niektoré budú vyzerať presne ako v simuláciách,
iné budú úplne nové. Rozdiel spočíva v tom, že v bludisku budete
vedieť, že všetko je len simulácia, takže si budete plne uvedomovať,
čo robíte.“
To znamená, že v bludisku budú všetci ako divergentní v
simuláciách. Neviem, či by som sa mala tešiť, lebo nikto nezistí nič
podozrivé, alebo sa obávať, že stratím výhodu.
„Počet prekážok závisí od počtu toho, čoho sa skutočne bojíte,“
pokračuje Štyri.
Koľkých vecí sa skutočne bojím? Predstavím si, že opäť
odháňam vrany, a strasiem sa, hoci mi nie je zima.
„Už som vám spomínal, že tretia fáza skúšky kladie dôraz na
mentálnu prípravu,“ povie. Presne si spomínam, kedy sa to stalo. V
prvý deň. Tesne predtým, než Petrovi priložil k hlave pištoľ. Škoda,
že nevystrelil.
„Tretia fáza vyžaduje, aby ste ovládali svoje pocity aj svoje telo
– schopnosti, ktoré ste sa naučili v prvej fáze, musíte skombinovať s
kontrolou emócií z druhej. Musíte konať s chladnou hlavou.“ Jedna
neónová žiarivka, ktorú má presne nad hlavou, zaiskrí a zabliká.
Štyri prestane blúdiť pohľadom po skupinke kandidátov a zaostrí
priamo na mňa.
„Na budúci týždeň každý z vás čo najrýchlejšie prejde cez
bludisko strachu pred komisiou zloženou z vodcov frakcie. To bude
váš posledný test, na základe ktorého určíme poradie po tretej fáze.
Druhá fáza bola vzhľadom na konečné poradie dôležitejšia než prvá,
ale tretia je úplne najdôležitejšia. Rozumiete?“
Všetci prikývneme. Dokonca aj Drew, hoci vyzerá, že mu to
spôsobuje veľké bolesti.
Ak dobre zvládnem záverečný test, mám reálnu šancu, že sa
dostanem do prvej desiatky a získam členstvo v Neohrozenosti. Pri
tej predstave sa mi od úľavy takmer zatočí hlava.
„Prekážky môžete prekonať dvojako. Buď nájdete spôsob, ako sa
upokojiť natoľko, aby systém zaregistroval normálny pulz, alebo
spôsob, ako svojmu strachu čeliť, a tým simuláciu donútite, aby sa
presunula na ďalší. Napríklad strachu z utopenia môžete čeliť tým, že
odplávate do hlbšej vody.“ Štyri pokrčí plecami. „Takže vám radím,
aby ste v priebehu budúceho týždňa porozmýšľali, čoho sa bojíte
najviac, a vymysleli stratégie, ako svoj strach ovládnete.“
„To mi nepripadá fér,“ ozve sa Peter. „Čo ak sa niekto bojí
siedmich vecí, a niekto iný dvadsiatich? Za to predsa nemôže.“
Štyri naňho pár sekúnd uprene pozerá, a potom sa zasmeje. „Fakt
sa so mnou chceš baviť o tom, čo je alebo nie je fér?“
Dav kandidátov sa rozostúpi a uvoľní mu cestu k Petrovi. Štyri si
prekríži ruky na hrudi a prehovorí vražedným hlasom: „Chápem,
prečo sa bojíš, Peter. Minulú noc si jednoznačne dokázal, že si úbohý
zbabelec.“
Peter mu opätuje pohľad s kamennou tvárou.
„Teraz už všetci vieme,“ potichu pokračuje Štyri, „že najväčší
strach ti naháňa malé, chudé dievčatko zo Sebazaprenia.“ Vykrúti
pery do úškrnu.
Will ma jednou rukou objíme. Christine sa trasú plecia od
potláčaného smiechu. Uvedomím si, že aj ja sa kdesi hlboko v duši
usmievam.
+++
Keď sa popoludní vrátime do spálne, nájdeme tam Ala.
Will stojí za mnou a drží ma za plecia – jemne, akoby mi chcel
pripomenúť svoju prítomnosť. Christina sa prikradne bližšie ku mne.
Al má kruhy pod očami a tvár opuchnutú od plaču. Pichne ma v
hrudi a zmeraviem. Vôňa citrónovej trávy a šalvie, ktorá sa mi kedysi
zdala príjemná, mi skysne v nose.
„Tris,“ osloví ma Al. „Môžem sa s tebou porozprávať?“ Hlas sa
mu láme.
„Zbláznil si sa?“ Will mi stisne plecia. „Už sa k nej v živote ani
nepriblížiš!“
„Neublížim ti. Nikdy som nechcel…“ Al si oboma rukami
zakryje tvár. „Len ti chcem povedať, že ma to mrzí, tak strašne ma to
mrzí… neviem, čo sa to so mnou porobilo, ja… prosím, odpusť mi,
prosím…“
Natiahne sa ku mne, akoby ma chcel chytiť za plece alebo za
ruku, po tvári mu stekajú slzy.
Niekde v mojom vnútri sa skrýva milosrdný, zhovievavý človek.
Dievča, ktoré sa snaží vcítiť do problémov iných, chápe, že ľudia
robia aj darebáctva a zúfalstvo ich zvádza do temnoty, ktorú si
predtým nevedeli ani predstaviť. Prisahám, že to dievča existuje a
súcití s chlapcom, ktorý si tu sype popol na hlavu.
No keby som tú babu stretla, ani by som ju nespoznala.
„Drž sa odo mňa čo najďalej,“ vravím potichu. Telo mám
meravé a studené, necítim hnev, necítim bolesť, necítim nič. „Už
nikdy sa ku mne nepribližuj.“
Zabodnem pohľad do jeho tmavých a bezduchých očí. Necítim
nič.
„Ak sa opovážiš, prisahám Bohu, že ťa zabijem,“ poviem.
„Zbabelec.“
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Poznámka: Komentár môže zverejniť iba člen tohto blogu.