TRETIA KAPITOLA
PREBERIEM SA SO SPOTENÝMI dlaňami a s výčitkami
svedomia, zvalená na kresle v miestnosti obloženej zrkadlami. Keď
nakloním hlavu dozadu, uvidím Tori. Stíska pery a skladá nám z hláv
elektródy. Čakám, či mi o teste niečo povie – že sa skončil, alebo že
som ho zvládla dobre, hoci neviem, ako by som mohla v takomto
teste zlyhať. Lenže ona mi len mlčky zloží drôty z čela.
Nakloním sa dopredu a utriem si dlane do nohavíc. Musela som
urobiť niečo zlé, aj keď sa to stalo iba v mojej mysli. Tori sa tvári
čudne. Rozmýšľa, ako mi povedať, že mám príšerný charakter?
Najradšej by som bola, keby to jednoducho vyklopila a hotovo.
„Musím povedať,“ ozve sa konečne, „že si ma zmiatla.
Ospravedlň ma. Hneď sa vrátim.“
Zmiatla?
Pritiahnem si kolená k hrudi a skryjem si do nich tvár. Škoda, že
sa mi nechce plakať, slzy by mi možno priniesli úľavu. Ako môže
človek vybuchnúť v teste, na ktorý sa nesmie nijako pripravovať?
Čas ubieha a moja nervozita silnie. Dlane si utieram každých pár
sekúnd, lebo sa mi stále potia, a možno aj preto, že ma ten pohyb
upokojuje. Čo ak mi povedia, že sa nehodím do žiadnej frakcie?
Skončila by som na ulici s bezprizornými. To by som nezvládla.
Ľudia, ktorí nepatria do žiadnej frakcie, nežijú len v chudobe a
nepohodlí, sú načisto oddelení od spoločnosti. Prišli o to
najdôležitejšie: o komunitu.
Mama mi kedysi hovorila, že ľudia nemôžu prežiť odkázaní sami
na seba, a keby aj mohli, nechceli by. Bez frakcie náš život nemá
zmysel.
Pokrútim hlavou. Nemôžem rozmýšľať takýmto spôsobom.
Musím si udržať chladnú hlavu.
Dvere sa konečne otvoria a vojde Tori. Pevne zovriem operadlá
kresla.
„Prepáč, že som ťa vystrašila,“ povie. Stojí mi pri nohách s
rukami vo vreckách. V bledej tvári má napätý výraz.
„Beatrice, dosiahla si nejednoznačné výsledky,“ oznámi. „Za
normálnych okolností každá fáza simulácie vylúči jednu alebo
viaceré frakcie, ale v tvojom prípade vypadli iba dve.“
Vyvalím na ňu oči. „Dve?“ spýtam sa. Cez stiahnuté hrdlo ledva
rozprávam.
„Keby si prejavila automatický odpor k nožu a vzala syr,
simulácia by pokračovala podľa iného scenára, ktorý by mohol
potvrdiť tvoje predpoklady pre Harmóniu. Nestalo sa to, takže
Harmónia neprichádza do úvahy.“ Tori sa poškriabe na zátylku.
„Bežne simulácia pokračuje lineárne a vylučuje frakcie jednu po
druhej, až kým nezostane jediná. Na základe tvojich rozhodnutí
nemohla vypadnúť Otvorenosť, tak som musela zmeniť simuláciu a
poslať ťa do autobusu. Tam ju vylúčila tvoja vytrvalá neochota
povedať pravdu.“ Zdvihne jeden kútik úst. „S tým si nelám hlavu.
Iba Otvorení v tej situácii povedia pravdu.“
Spadne mi kameň zo srdca, aspoň jeden z mnohých. Možno nie
som až taká zlá.
„No, vlastne to nie je úplne presné. Pravdu povedia kandidáti
vhodní pre Otvorenosť… a Sebazaprenie,“ opraví sa. „Z toho
vyplýva, že máme problém.“
Padne mi sánka.
„Najprv si sa hodila na psa, aby si pred ním zachránila to
dievčatko, čo dokazuje predpoklad pre Sebazaprenie… ale potom,
keď ti ten muž povedal, že pravda ho zachráni, stále si ju odmietala
vysloviť. To sa do Sebazaprenia nehodí.“ Vzdychne. „Neušla si pred
psom, čo by naznačovalo, že patríš do Neohrozenosti. Rovnako, ako
keby si vzala nôž, ale to si takisto neurobila.“
Odkašle si a pokračuje: „Tvoja inteligentná reakcia na psa
naznačuje silný predpoklad pre Informovanosť. Netuším, čo si mám
myslieť o tvojej nerozhodnosti v prvej fáze, ale…“
„Počkajte,“ preruším ju. „Takže neviete, do ktorej frakcie sa
hodím?“
„Áno aj nie. Dospela som k záveru, že prejavuješ rovnaké
predpoklady pre Sebazaprenie, Informovanosť a Neohrozenosť.
Ľudia s takýmto výsledkom…“ obzrie sa ponad plece, akoby čakala,
že sa za ňou niekto objaví, „sa označujú ako… divergentní.“
Posledné slovo povie tak potichu, že ho sotva počujem, a do tváre sa
jej vráti napätý, ustarostený výraz. Obíde stoličku a nakloní sa ku
mne.
„Beatrice, za žiadnych okolností to nikomu nehovor,“ varuje ma.
„Ide o veľa.“
„Viem, že nesmieme prezradiť svoje výsledky,“ prikývnem.
„Nie.“ Tori si kľakne vedľa kresla a položí ruky na operadlo.
Naše tváre delí len pár centimetrov. „Myslela som to inak. Nechcem
povedať, že to nesmieš prezradiť teraz. Nesmieš to prezradiť nikomu
a nikdy, nech sa stane čokoľvek. Divergencia je extrémne
nebezpečná. Rozumieš?“
Nerozumiem, ako by ma mohol ohroziť nerozhodný výsledok,
ale prikývnem. Aj tak by som o teste nechcela hovoriť.
„Jasné.“ Odlepím ruky z operadla a vstanem. Podlamujú sa mi
nohy.
„Navrhujem, aby si išla domov,“ radí mi Tori. „Máš o čom
rozmýšľať a čakanie na ostatných by ti veľmi neprospelo.“
„Musím povedať bratovi, kam idem.“
„Dám mu vedieť.“
Cestou von si priložím ruku na čelo a hľadím do zeme.
Nevládzem jej pozrieť do očí. Nevládzem ani pomyslieť na zajtrajšiu
rozhodovaciu ceremóniu.
Musím sa rozhodnúť sama, bez ohľadu na test.
Sebazaprenie. Informovanosť. Neohrozenosť.
Divergencia.
+++
Radšej nejdem autobusom. Keby som prišla domov príliš skoro,
otec by si to večer všimol pri kontrole domového denníka a musela
by som vysvetliť, čo sa stalo. Vyberiem sa teda pešo. Musím
zastihnúť brata, kým stihne niečo povedať rodičom. Našťastie, Caleb
vie udržať tajomstvo.
Kráčam stredom cesty. Autobusy sa vždy tlačia na krajnicu,
takže tam je to bezpečnejšie. Na uliciach poblíž nášho domu občas
zazriem úseky so žltými čiarami. Teraz, keď zostalo tak málo áut, ich
už nepotrebujeme. Ani semafory, ale niekde ešte nebezpečne visia
nad cestou a vyzerá to, že každú chvíľu spadnú.
Obnova prebieha postupne, v meste sa striedajú čisté nové
budovy so starými a rozpadnutými. Najviac nových budov stojí pri
močiari, ktorý bol kedysi jazerom. Väčšinu renovačných prác má na
starosti dobrovoľnícka agentúra, v ktorej robí moja mama.
Z pohľadu nezúčastneného pozorovateľa mi životný štýl členov
Sebazaprenia pripadá krásny. Keď sledujem našu rodinu, ako funguje
v dokonalom súlade; keď ideme na večierok a potom všetci spoločne
upracú, hoci ich o to nikto neprosil; keď vidím Caleba, ako cudzím
ľuďom pomáha odniesť nákup; vždy sa do nášho života opäť
zamilujem. Problémy nastanú, až keď sa ho pokúšam aktívne
prežívať. Pripadám si ako pokrytec.
Lenže keby som prestúpila do inej frakcie, musela by som
opustiť svoju rodinu. Navždy.
Prechádzam pásom ruín a rozlámaných chodníkov na okraji
štvrte Sebazaprenia. Cesta sa niekde úplne prepadla a odhalila kanále
a prázdne tunely, ktorým sa opatrne vyhýbam. Niektoré miesta tak
smrdia splaškami a odpadkami, že si musím zapchávať nos.
V takomto svete žijú bezprizorní. Zlyhali v iniciačnej skúške do
frakcie, ktorú si vybrali, takže žijú v chudobe a robia
najnepríjemnejšie činnosti. Pracujú ako údržbári, stavební robotníci a
smetiari, farbia látky, riadia vlaky a šoférujú autobusy. Za prácu
dostávajú jedlo a oblečenie, ale mama hovorí, že všetkého príliš
málo.
Na rohu predo mnou stojí bezprizorný, muž. Na sebe má hnedé
handry a pokožka na tvári mu ovísa. Pozerá priamo na mňa a ja jeho
pohľad opätujem, lebo nevládzem odvrátiť zrak.
„Prosím,“ osloví ma chrapľavým hlasom. „Nemáš niečo na
jedenie?“
V hrdle mi navrie hrča. Prísny hlas v mysli mi káže, aby som
sklonila hlavu a kráčala ďalej.
Nie. Pokrútim hlavou. Nemala by som sa ho báť. Potrebuje
pomoc a ja mu ju musím poskytnúť.
„Áno, mám,“ odpovedám a siahnem do tašky. Otec mi povedal,
aby som so sebou vždy nosila jedlo navyše. Práve na takéto
príležitosti. Ponúknem mužovi vrecko sušených jabĺk.
Načiahne sa ku mne, ale vrecko si nevezme. Namiesto toho ma
schmatne za zápästie. Usmeje sa na mňa. Medzi prednými zubami
má medzeru.
„Aké máš pekné oči, moja,“ hovorí mi. „Škoda, že zvyšok
nestojí za reč.“
Rozbúši sa mi srdce. Šklbnem rukou k sebe, ale zovretie sa
zosilní. V jeho dychu cítim čosi štipľavé a nepríjemné.
„Zlatko, nie si trochu malá na to, aby si sa prechádzala sama?“
Prestanem sa vzpierať a vystriem sa. Viem, že vyzerám mladšie,
nemusí mi to pripomínať. „Som staršia, než vyzerám,“ odseknem.
„Mám šestnásť.“
Naširoko otvorí ústa a odhalí sivú stoličku s čiernym kráterom v
strede. Neviem, či to má byť úsmev, alebo grimasa. „Dnes máš teda
veľký deň, že? Posledný deň pred tým, než si vyberieš.“
„Pustite ma,“ nástojím. Hučí mi v ušiach. Môj hlas znie jasne a
tvrdo, úplne inak, než som čakala. Mám pocit, že mi vôbec nepatrí.
Som odhodlaná. Viem, čo mám urobiť. Predstavujem si, ako
napriahnem lakeť a udriem ho. Vidím vrecko jabĺk, ako letí preč.
Počujem dupot svojich utekajúcich nôh. Som pripravená konať.
Lenže on ma vzápätí pustí, vezme si vrecko s jablkami a hovorí:
„Vyber si múdro, dievčatko.“
svedomia, zvalená na kresle v miestnosti obloženej zrkadlami. Keď
nakloním hlavu dozadu, uvidím Tori. Stíska pery a skladá nám z hláv
elektródy. Čakám, či mi o teste niečo povie – že sa skončil, alebo že
som ho zvládla dobre, hoci neviem, ako by som mohla v takomto
teste zlyhať. Lenže ona mi len mlčky zloží drôty z čela.
Nakloním sa dopredu a utriem si dlane do nohavíc. Musela som
urobiť niečo zlé, aj keď sa to stalo iba v mojej mysli. Tori sa tvári
čudne. Rozmýšľa, ako mi povedať, že mám príšerný charakter?
Najradšej by som bola, keby to jednoducho vyklopila a hotovo.
„Musím povedať,“ ozve sa konečne, „že si ma zmiatla.
Ospravedlň ma. Hneď sa vrátim.“
Zmiatla?
Pritiahnem si kolená k hrudi a skryjem si do nich tvár. Škoda, že
sa mi nechce plakať, slzy by mi možno priniesli úľavu. Ako môže
človek vybuchnúť v teste, na ktorý sa nesmie nijako pripravovať?
Čas ubieha a moja nervozita silnie. Dlane si utieram každých pár
sekúnd, lebo sa mi stále potia, a možno aj preto, že ma ten pohyb
upokojuje. Čo ak mi povedia, že sa nehodím do žiadnej frakcie?
Skončila by som na ulici s bezprizornými. To by som nezvládla.
Ľudia, ktorí nepatria do žiadnej frakcie, nežijú len v chudobe a
nepohodlí, sú načisto oddelení od spoločnosti. Prišli o to
najdôležitejšie: o komunitu.
Mama mi kedysi hovorila, že ľudia nemôžu prežiť odkázaní sami
na seba, a keby aj mohli, nechceli by. Bez frakcie náš život nemá
zmysel.
Pokrútim hlavou. Nemôžem rozmýšľať takýmto spôsobom.
Musím si udržať chladnú hlavu.
Dvere sa konečne otvoria a vojde Tori. Pevne zovriem operadlá
kresla.
„Prepáč, že som ťa vystrašila,“ povie. Stojí mi pri nohách s
rukami vo vreckách. V bledej tvári má napätý výraz.
„Beatrice, dosiahla si nejednoznačné výsledky,“ oznámi. „Za
normálnych okolností každá fáza simulácie vylúči jednu alebo
viaceré frakcie, ale v tvojom prípade vypadli iba dve.“
Vyvalím na ňu oči. „Dve?“ spýtam sa. Cez stiahnuté hrdlo ledva
rozprávam.
„Keby si prejavila automatický odpor k nožu a vzala syr,
simulácia by pokračovala podľa iného scenára, ktorý by mohol
potvrdiť tvoje predpoklady pre Harmóniu. Nestalo sa to, takže
Harmónia neprichádza do úvahy.“ Tori sa poškriabe na zátylku.
„Bežne simulácia pokračuje lineárne a vylučuje frakcie jednu po
druhej, až kým nezostane jediná. Na základe tvojich rozhodnutí
nemohla vypadnúť Otvorenosť, tak som musela zmeniť simuláciu a
poslať ťa do autobusu. Tam ju vylúčila tvoja vytrvalá neochota
povedať pravdu.“ Zdvihne jeden kútik úst. „S tým si nelám hlavu.
Iba Otvorení v tej situácii povedia pravdu.“
Spadne mi kameň zo srdca, aspoň jeden z mnohých. Možno nie
som až taká zlá.
„No, vlastne to nie je úplne presné. Pravdu povedia kandidáti
vhodní pre Otvorenosť… a Sebazaprenie,“ opraví sa. „Z toho
vyplýva, že máme problém.“
Padne mi sánka.
„Najprv si sa hodila na psa, aby si pred ním zachránila to
dievčatko, čo dokazuje predpoklad pre Sebazaprenie… ale potom,
keď ti ten muž povedal, že pravda ho zachráni, stále si ju odmietala
vysloviť. To sa do Sebazaprenia nehodí.“ Vzdychne. „Neušla si pred
psom, čo by naznačovalo, že patríš do Neohrozenosti. Rovnako, ako
keby si vzala nôž, ale to si takisto neurobila.“
Odkašle si a pokračuje: „Tvoja inteligentná reakcia na psa
naznačuje silný predpoklad pre Informovanosť. Netuším, čo si mám
myslieť o tvojej nerozhodnosti v prvej fáze, ale…“
„Počkajte,“ preruším ju. „Takže neviete, do ktorej frakcie sa
hodím?“
„Áno aj nie. Dospela som k záveru, že prejavuješ rovnaké
predpoklady pre Sebazaprenie, Informovanosť a Neohrozenosť.
Ľudia s takýmto výsledkom…“ obzrie sa ponad plece, akoby čakala,
že sa za ňou niekto objaví, „sa označujú ako… divergentní.“
Posledné slovo povie tak potichu, že ho sotva počujem, a do tváre sa
jej vráti napätý, ustarostený výraz. Obíde stoličku a nakloní sa ku
mne.
„Beatrice, za žiadnych okolností to nikomu nehovor,“ varuje ma.
„Ide o veľa.“
„Viem, že nesmieme prezradiť svoje výsledky,“ prikývnem.
„Nie.“ Tori si kľakne vedľa kresla a položí ruky na operadlo.
Naše tváre delí len pár centimetrov. „Myslela som to inak. Nechcem
povedať, že to nesmieš prezradiť teraz. Nesmieš to prezradiť nikomu
a nikdy, nech sa stane čokoľvek. Divergencia je extrémne
nebezpečná. Rozumieš?“
Nerozumiem, ako by ma mohol ohroziť nerozhodný výsledok,
ale prikývnem. Aj tak by som o teste nechcela hovoriť.
„Jasné.“ Odlepím ruky z operadla a vstanem. Podlamujú sa mi
nohy.
„Navrhujem, aby si išla domov,“ radí mi Tori. „Máš o čom
rozmýšľať a čakanie na ostatných by ti veľmi neprospelo.“
„Musím povedať bratovi, kam idem.“
„Dám mu vedieť.“
Cestou von si priložím ruku na čelo a hľadím do zeme.
Nevládzem jej pozrieť do očí. Nevládzem ani pomyslieť na zajtrajšiu
rozhodovaciu ceremóniu.
Musím sa rozhodnúť sama, bez ohľadu na test.
Sebazaprenie. Informovanosť. Neohrozenosť.
Divergencia.
+++
Radšej nejdem autobusom. Keby som prišla domov príliš skoro,
otec by si to večer všimol pri kontrole domového denníka a musela
by som vysvetliť, čo sa stalo. Vyberiem sa teda pešo. Musím
zastihnúť brata, kým stihne niečo povedať rodičom. Našťastie, Caleb
vie udržať tajomstvo.
Kráčam stredom cesty. Autobusy sa vždy tlačia na krajnicu,
takže tam je to bezpečnejšie. Na uliciach poblíž nášho domu občas
zazriem úseky so žltými čiarami. Teraz, keď zostalo tak málo áut, ich
už nepotrebujeme. Ani semafory, ale niekde ešte nebezpečne visia
nad cestou a vyzerá to, že každú chvíľu spadnú.
Obnova prebieha postupne, v meste sa striedajú čisté nové
budovy so starými a rozpadnutými. Najviac nových budov stojí pri
močiari, ktorý bol kedysi jazerom. Väčšinu renovačných prác má na
starosti dobrovoľnícka agentúra, v ktorej robí moja mama.
Z pohľadu nezúčastneného pozorovateľa mi životný štýl členov
Sebazaprenia pripadá krásny. Keď sledujem našu rodinu, ako funguje
v dokonalom súlade; keď ideme na večierok a potom všetci spoločne
upracú, hoci ich o to nikto neprosil; keď vidím Caleba, ako cudzím
ľuďom pomáha odniesť nákup; vždy sa do nášho života opäť
zamilujem. Problémy nastanú, až keď sa ho pokúšam aktívne
prežívať. Pripadám si ako pokrytec.
Lenže keby som prestúpila do inej frakcie, musela by som
opustiť svoju rodinu. Navždy.
Prechádzam pásom ruín a rozlámaných chodníkov na okraji
štvrte Sebazaprenia. Cesta sa niekde úplne prepadla a odhalila kanále
a prázdne tunely, ktorým sa opatrne vyhýbam. Niektoré miesta tak
smrdia splaškami a odpadkami, že si musím zapchávať nos.
V takomto svete žijú bezprizorní. Zlyhali v iniciačnej skúške do
frakcie, ktorú si vybrali, takže žijú v chudobe a robia
najnepríjemnejšie činnosti. Pracujú ako údržbári, stavební robotníci a
smetiari, farbia látky, riadia vlaky a šoférujú autobusy. Za prácu
dostávajú jedlo a oblečenie, ale mama hovorí, že všetkého príliš
málo.
Na rohu predo mnou stojí bezprizorný, muž. Na sebe má hnedé
handry a pokožka na tvári mu ovísa. Pozerá priamo na mňa a ja jeho
pohľad opätujem, lebo nevládzem odvrátiť zrak.
„Prosím,“ osloví ma chrapľavým hlasom. „Nemáš niečo na
jedenie?“
V hrdle mi navrie hrča. Prísny hlas v mysli mi káže, aby som
sklonila hlavu a kráčala ďalej.
Nie. Pokrútim hlavou. Nemala by som sa ho báť. Potrebuje
pomoc a ja mu ju musím poskytnúť.
„Áno, mám,“ odpovedám a siahnem do tašky. Otec mi povedal,
aby som so sebou vždy nosila jedlo navyše. Práve na takéto
príležitosti. Ponúknem mužovi vrecko sušených jabĺk.
Načiahne sa ku mne, ale vrecko si nevezme. Namiesto toho ma
schmatne za zápästie. Usmeje sa na mňa. Medzi prednými zubami
má medzeru.
„Aké máš pekné oči, moja,“ hovorí mi. „Škoda, že zvyšok
nestojí za reč.“
Rozbúši sa mi srdce. Šklbnem rukou k sebe, ale zovretie sa
zosilní. V jeho dychu cítim čosi štipľavé a nepríjemné.
„Zlatko, nie si trochu malá na to, aby si sa prechádzala sama?“
Prestanem sa vzpierať a vystriem sa. Viem, že vyzerám mladšie,
nemusí mi to pripomínať. „Som staršia, než vyzerám,“ odseknem.
„Mám šestnásť.“
Naširoko otvorí ústa a odhalí sivú stoličku s čiernym kráterom v
strede. Neviem, či to má byť úsmev, alebo grimasa. „Dnes máš teda
veľký deň, že? Posledný deň pred tým, než si vyberieš.“
„Pustite ma,“ nástojím. Hučí mi v ušiach. Môj hlas znie jasne a
tvrdo, úplne inak, než som čakala. Mám pocit, že mi vôbec nepatrí.
Som odhodlaná. Viem, čo mám urobiť. Predstavujem si, ako
napriahnem lakeť a udriem ho. Vidím vrecko jabĺk, ako letí preč.
Počujem dupot svojich utekajúcich nôh. Som pripravená konať.
Lenže on ma vzápätí pustí, vezme si vrecko s jablkami a hovorí:
„Vyber si múdro, dievčatko.“
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Poznámka: Komentár môže zverejniť iba člen tohto blogu.