TRIDSIATA ŠTVRTÁ KAPITOLA
SŤAŽKA SA OPIERAM o Tobiasa. Do chrbtice sa mi zarýva
hlaveň pištole a postrkuje ma dopredu, cez dvere sídla Sebazaprenia,
nenápadnej sivej dvojposchodovej budovy. Po boku mi steká krv.
Vôbec sa nebojím, čo bude nasledovať. Pre bolesť na to nevládzem
ani pomyslieť.
Hlaveň pištole ma nasmeruje k dverám stráženým dvoma
vojakmi v čiernom. Spolu s Tobiasom vojdeme a ocitneme sa v
jednoduchej kancelárii. Zariadenie tvorí stôl, počítač a dve prázdne
stoličky. Za stolom sedí Jeanine s telefónom pri uchu.
„No, tak ich zopár pošlite vlakom naspäť,“ zavelí do slúchadla.
„Treba ju dobre strážiť, to je najdôležitejšia časť operácie – o tom
nemôžem – musím končiť.“ Zaklapne telefón a uprie na mňa sivé
oči. Pripomínajú mi roztopenú oceľ.
„Divergentní rebeli,“ ohlási nás jeden strážca. Určite patrí k
vodcom – alebo aspoň k radovým členom, ktorých odpojili od
simulácie.
„Vidím,“ skonštatuje. Zloží si okuliare, poskladá ich a položí na
stôl. Asi ich vôbec nepotrebuje a nosí ich len z márnivosti, aby
vyzerala inteligentnejšie. Otec to spomínal.
„Ty,“ povie a ukáže na mňa, „teba som tu čakala. Podozrievala
som ťa, odkedy došlo k ťažkostiam s tvojím testom predpokladov.
Ale ty.“
Pokrúti hlavou a zahľadí sa na Tobiasa.
„Ty, Tobias – alebo by som ťa mala volať Štyri? –, si nejako
unikol mojej pozornosti. V tvojom prípade všetko súhlasilo:
výsledky testu, simulácie počas skúšky, všetko. No aj tak mi ťa sem
priviedli.“ Oprie si bradu o zložené ruky. „Čo keby si mi vysvetlil,
ako je to možné?“
„Ty si tu tá geniálna,“ odpovie chladne. „Vysvetli si to sama.“
Vykrúti pery do úsmevu. „Podľa mojej teórie naozaj patríš do
Sebazaprenia. Tvoja divergencia je slabšia.“
Usmeje sa výraznejšie, ako keby sa dobre bavila. Zatnem zuby a
zvažujem, že sa na ňu vrhnem ponad stôl a zaškrtím ju. Keby som
nemala náboj v pleci, možno by som to urobila.
„Tvoje dedukčné schopnosti ma ohromujú,“ odsekne Tobias.
„Asi padnem na zadok.“
Úkosom naňho pozriem. Takmer som zabudla na túto stránku
jeho povahy, vždy radšej vybuchne, než by mal mlčky prijať svoj
osud.
„Keď si nám už dokázala, ako ti to myslí, môžeš prejsť na ďalšiu
fázu a zavraždiť nás.“ Tobias zavrie oči. „Máš čo robiť, ešte ti
zostáva kopa členov rady.“
Ak ju aj Tobiasove poznámky rozrušili, Jeanine to nedáva
najavo. Stále sa usmieva a elegantne vstane. Telo jej od pliec po
kolená obopínajú úzke modré šaty, pod ktorými sa jej rysuje
pneumatika okolo pása. Snažím sa zaostriť na jej tvár, ale miestnosť
sa so mnou zatočí a zvalím sa na Tobiasa, aby som nestratila
rovnováhu. Ovinie mi ruku okolo pása a podoprie ma.
„Nevymýšľaj. Nemáme naponáhlo,“ povie Jeanine zmierlivo.
„Obaja poslúžite veľmi dôležitému účelu. Zistenie, že divergentní
jedinci sú schopní vzdorovať účinkom séra, ktoré som vyvinula, ma
nepríjemne prekvapilo, tak som sa to zlyhanie snažila napraviť.
Myslela som, že sa mi to podarilo a najnovšia dávka bude fungovať,
no ako sami dobre viete, mýlila som sa. Našťastie som už pripravila
novú verziu, ktorá čaká na otestovanie.“
„Načo s tým strácať čas?“ Doteraz spoločne s vodcami
Neohrozenosti vraždila divergentných bez výčitiek svedomia. Prečo
by sa to malo zmeniť?
Uškrnie sa na mňa.
„Odkedy som rozbehla spoluprácu s Neohrozenosťou, trápi ma
jedna otázka.“ Obíde stôl a ukazovákom prebehne po doske. „Prečo
sú divergentní väčšinou bohabojní niktoši so slabou vôľou, ktorí
pochádzajú práve zo Sebazaprenia?“
Nevedela som, že väčšina divergentných pochádza zo
Sebazaprenia, a netuším, prečo by to tak malo byť. Odpovede sa už
pravdepodobne nedožijem.
„So slabou vôľou?“ namieta Tobias. „Ak ma pamäť neklame,
ovplyvnenie simulácií vyžaduje silnú vôľu. Slabú vôľu má skôr ten,
kto ovláda armádu s vymytými mozgami, lebo sa mu nechce
vycvičiť si vlastnú.“
„Nie som blázon,“ povie Jeanine. „Z frakcie plnej intelektuálov
by som armádu nespravila. Ale už máme plné zuby nadvlády bandy
pokryteckých idiotov, ktorí odmietajú bohatstvo a pokrok, ale sami
by sme sa ich nezbavili. Vodcovia Neohrozenosti nadšene súhlasili,
keď sme im zaručili miesto v novej, vylepšenej vláde.“
„Vylepšenej?“ pohŕdavo odfrkne Tobias.
„Áno, vylepšenej,“ prisvedčí Jeanine. „Vo vylepšenej vláde,
ktorá bude pracovať na zabezpečení bohatstva, pohodlia a prosperity
pre každého.“
„Na čí úkor?“ spýtam sa priduseným, malátnym hlasom. „To
bohatstvo… nevezmete len tak odnikiaľ.“
„Momentálne naše prostriedky zbytočne vyčerpávajú
bezprizorní,“ odpovie Jeanine. „A Sebazaprenie. Nepochybujem, že
keď zvyšky vašej bývalej frakcie splynú s armádou Neohrozených,
Otvorenosť sa rozhodne pre spoluprácu a veci sa konečne pohnú
dopredu.“
Splynú s armádou Neohrozených. Presne viem, čo tým myslí.
Chce kontrolovať aj ich. Chce, aby sa všetci bez odporu podriadili jej
vôli.
„Tak si švihni,“ trpko zopakuje Tobias. Zdvihne hlas. „Nemysli
si, že prežiješ dnešný deň, ty…“
„Možno keby si vedel lepšie ovládať svoj temperament,“ skočí
mu do reči Jeanine, „vôbec si sa v tejto situácii nemusel ocitnúť,
Tobias.“
„Som v tejto situácii, lebo si ma do nej dostala,“ odsekne. „Tým,
že si zorganizovala útok proti nevinným ľuďom.“
„Nevinným,“ zasmeje sa Jeanine. „Z tvojich úst to znie pomerne
vtipne. Od Marcusovho syna by som čakala väčší nadhľad. Mohol by
si pochopiť, že nie všetci sú celkom nevinní.“ Posadí sa na okraj
stola, sukňa jej odhalí stehná posiate kŕčovými žilami. „Môžeš mi
úprimne povedať, že by si sa nepotešil, keby tvojho otca pri útoku
zabili?“
„Nie,“ precedí Tobias cez zaťaté zuby. „Napáchal toho síce dosť,
ale nesnažil sa o manipuláciu celej frakcie a systematické
vyvražďovanie všetkých politických vodcov.“
Chvíľu na seba zazerajú, dosť dlho na to, aby som napätie cítila
až v kostiach. Potom si Jeanine odkašle.
„Chcela som povedať,“ prehovorí, „že čoskoro budem mať k
dispozícii desiatky členov Sebazaprenia a ich malé deti. Skutočnosť,
že mnohí z nich môžu byť divergentní ako vy, a teda imúnni voči
simuláciám, pre mňa neveští nič dobré.“
Vstane a prejde pár krokov doľava, s rukami zopnutými pred
telom. Nechty má ohryzené až do krvi, presne ako ja.
„Preto som musela vyvinúť nový typ simulácií, voči ktorému by
sa nevedeli brániť. Okolnosti ma donútili prehodnotiť vlastné závery.
A tak sa dostávame k dôvodu, prečo ste tu.“ Prejde pár krokov
doprava. „Nepopieram, že máte silnú vôľu, preto ju ani nehodlám
ovládnuť. Ale ešte stále mám dosť priestoru, kde sa môžem
realizovať.“
Zastane a otočí sa tvárou k nám. Opriem si hlavu o Tobiasovo
plece. Po chrbte mi steká krv. Bolesť ma posledných pár minút
trápila tak vytrvalo, že som si na ňu zvykla, tak ako človek po čase
prestane vnímať zavýjajúcu sirénu.
Jeanine zopne ruky. V očiach jej nevidím škodoradosť, dokonca
ani štipku sadizmu, ktorý som očakávala. Nepôsobí ako šialenec,
pripomína skôr stroj. Vidí problémy a riešenia založené na
informáciách, ktoré zhromažďuje. Sebazaprenie stálo v ceste jej
honbe po moci, tak našla spôsob, ako ho odstrániť. Nemala armádu,
spravila si ju z Neohrozenosti. Vedela, že bude musieť kontrolovať
veľké množstvo ľudí, aby si zaistila beztrestnosť, tak vynašla sérum s
vysielačmi. Divergenciu považuje len za ďalšiu prekážku, ktorú treba
odstrániť, a práve to ma na nej najväčšmi desí – je dosť inteligentná
na to, aby vyriešila čokoľvek, vrátane problému s našou existenciou.
„Môžem ovládať váš zrak a sluch,“ vyhlási. „Vyvinula som totiž
nové sérum, ktoré ovplyvní vaše vnímanie prostredia a s ním aj vaše
konanie. Ľudí, ktorí odmietnu nové vedenie, bude treba dôkladne
zabezpečiť.“
Zabezpečiť – čiže okradnúť o slobodnú vôľu. Má talent na pekné
reči.
„Ty budeš náš prvý pokusný králik, Tobias. Ale Beatrice…“
usmeje sa, „ty si príliš zranená na to, aby som ťa mohla využiť, takže
po skončení nášho stretnutia ťa čaká poprava.“
Snažím sa skryť zachvenie, ktoré mnou prebehne pri slove
poprava, zranené plece pritom bolestivo protestuje. Pozriem na
Tobiasa. Sotva vládzem potlačiť slzy pri pohľade na hrôzu v jeho
vytreštených tmavých očiach.
„Nie,“ povie Tobias. Hlas sa mu trasie, ale v očiach mu svieti
pevné odhodlanie. Pokrúti hlavou. „Radšej zomriem.“
„Obávam sa, že v skutočnosti nemáš na výber,“ bezstarostne
poznamená Jeanine.
Tobias mi drsne chytí tvár do dlaní a pobozká ma, moje pery sa
poddajú tlaku a otvoria. Zabudnem na bolesť a hrôzu z
prichádzajúceho konca a na okamih som vďačná, že na smrť ma
bude sprevádzať čerstvá spomienka na tento bozk.
Potom ma pustí a musím sa oprieť o stenu, aby som nespadla.
Tobias napne svaly a bez ďalšieho varovania sa vrhne ponad stôl a
zdrapne Jeanine za krk. Odo dverí naňho skočia strážcovia s
pištoľami v rukách. Zvriesknem.
Obidvaja majú čo robiť, aby Tobiasa zo svojej veliteľky odlepili
a strhli na zem. Jeden ho drží dolu, kolenami mu kľačí na pleciach a
rukami mu tlačí tvár do koberca. Vrhnem sa k nim, ale druhý strážca
ma schmatne za plecia a pritisne k stene. Som príliš malá a oslabená
stratou krvi.
Jeanine sa opiera o stôl, prská a lapá po dychu. Šúcha si hrdlo, na
ktorom sa červenejú odtlačky Tobiasových prstov. Možno sa správa
ako stroj, ale stále je to človek. So zaslzenými očami vyberie zo
zásuvky stola škatuľku, otvorí ju a vytiahne injekčnú striekačku.
Zamieri k Tobiasovi, stále pritom sťažka dýcha. Tobias zaškrípe
zubami a vrazí jednému strážcovi lakeť do tváre. Strážca ho treskne
po hlave pažbou pištole a Jeanine mu zapichne ihlu do krku. Tobias
bezvládne klesne na zem.
Z úst mi vykĺzne nejaký zvuk, ani vzlyk, ani výkrik, len akýsi
chrapľavý ston. Znie cudzo, akoby ho vydal niekto iný.
„Postavte ho,“ zakráka Jeanine.
Strážca vstane a Tobias s ním. Nevyzerá ako námesační vojaci, v
očiach má bdelý výraz. Pár sekúnd sa obzerá, akoby neveril vlastným
očiam.
„Tobias,“ oslovím ho. „Tobias!“
„Nespoznáva ťa,“ oznámi mi Jeanine.
Tobias sa obzrie ponad plece. Prižmúri oči a vyštartuje ku mne.
Než ho strážcovia zastavia, zovrie mi hrdlo do dlaní, končekmi
prstov mi tlačí na hrtan. Dusím sa, do tváre sa mi nahrnie krv.
„Simulácia manipuluje jeho konanie,“ povie Jeanine. V ušiach
mi tak nahlas pulzuje krv, že ju ledva počujem. „Pomocou
zmenených zrakových vnemov. Vymení priateľa za nepriateľa.“
Jeden strážca ho odo mňa odtiahne. Zalapám po vzduchu a
roztraseným nádychom si naplním pľúca.
Stratila som ho. Teraz bude pod vplyvom simulácie vraždiť ľudí,
ktorých ešte pred necelými troma minútami pokladal za nevinných.
Menej by ma bolelo, keby ho Jeanine zabila.
„Výhoda tejto simulácie,“ pochváli sa Jeanine s rozžiarenými
očami, „spočíva v tom, že môže konať nezávisle, a teda omnoho
efektívnejšie než vojak s vymytým mozgom.“ Pozrie na strážcov,
ktorí Tobiasa zadržiavajú. Zápasí s nimi, svaly napína na prasknutie,
oči upiera priamo na mňa, ale nevidí ma, aspoň nie tak ako predtým.
„Pošlite ho do kontrolnej miestnosti. Budeme tam potrebovať
niekoho pri vedomí, aby na všetko dozeral, a ak sa dobre pamätám,
on tam pracoval aj predtým.“
Jeanine zopne ruky pred sebou. „A ju vezmite do miestnosti
B13,“ zavelí. Mávnutím ruky ma pošle preč. Mávnutím ruky nariadi
moju popravu, ale pre ňu to znamená len vyčiarknutie jednej položky
zo zoznamu úloh, ďalší logický krok na ceste k vytýčenému cieľu.
Keď ma dvojica vojakov ťahá z miestnosti, pozoruje ma bez náznaku
citu.
Vlečú ma po chodbe. Vnútri som ochromená, ale moje telo
vrieska a zápasí s vypätím všetkých síl. Zahryznem do ruky chlapovi
napravo a usmejem sa, keď zacítim chuť krvi. Potom nasleduje úder
a prázdnota.
hlaveň pištole a postrkuje ma dopredu, cez dvere sídla Sebazaprenia,
nenápadnej sivej dvojposchodovej budovy. Po boku mi steká krv.
Vôbec sa nebojím, čo bude nasledovať. Pre bolesť na to nevládzem
ani pomyslieť.
Hlaveň pištole ma nasmeruje k dverám stráženým dvoma
vojakmi v čiernom. Spolu s Tobiasom vojdeme a ocitneme sa v
jednoduchej kancelárii. Zariadenie tvorí stôl, počítač a dve prázdne
stoličky. Za stolom sedí Jeanine s telefónom pri uchu.
„No, tak ich zopár pošlite vlakom naspäť,“ zavelí do slúchadla.
„Treba ju dobre strážiť, to je najdôležitejšia časť operácie – o tom
nemôžem – musím končiť.“ Zaklapne telefón a uprie na mňa sivé
oči. Pripomínajú mi roztopenú oceľ.
„Divergentní rebeli,“ ohlási nás jeden strážca. Určite patrí k
vodcom – alebo aspoň k radovým členom, ktorých odpojili od
simulácie.
„Vidím,“ skonštatuje. Zloží si okuliare, poskladá ich a položí na
stôl. Asi ich vôbec nepotrebuje a nosí ich len z márnivosti, aby
vyzerala inteligentnejšie. Otec to spomínal.
„Ty,“ povie a ukáže na mňa, „teba som tu čakala. Podozrievala
som ťa, odkedy došlo k ťažkostiam s tvojím testom predpokladov.
Ale ty.“
Pokrúti hlavou a zahľadí sa na Tobiasa.
„Ty, Tobias – alebo by som ťa mala volať Štyri? –, si nejako
unikol mojej pozornosti. V tvojom prípade všetko súhlasilo:
výsledky testu, simulácie počas skúšky, všetko. No aj tak mi ťa sem
priviedli.“ Oprie si bradu o zložené ruky. „Čo keby si mi vysvetlil,
ako je to možné?“
„Ty si tu tá geniálna,“ odpovie chladne. „Vysvetli si to sama.“
Vykrúti pery do úsmevu. „Podľa mojej teórie naozaj patríš do
Sebazaprenia. Tvoja divergencia je slabšia.“
Usmeje sa výraznejšie, ako keby sa dobre bavila. Zatnem zuby a
zvažujem, že sa na ňu vrhnem ponad stôl a zaškrtím ju. Keby som
nemala náboj v pleci, možno by som to urobila.
„Tvoje dedukčné schopnosti ma ohromujú,“ odsekne Tobias.
„Asi padnem na zadok.“
Úkosom naňho pozriem. Takmer som zabudla na túto stránku
jeho povahy, vždy radšej vybuchne, než by mal mlčky prijať svoj
osud.
„Keď si nám už dokázala, ako ti to myslí, môžeš prejsť na ďalšiu
fázu a zavraždiť nás.“ Tobias zavrie oči. „Máš čo robiť, ešte ti
zostáva kopa členov rady.“
Ak ju aj Tobiasove poznámky rozrušili, Jeanine to nedáva
najavo. Stále sa usmieva a elegantne vstane. Telo jej od pliec po
kolená obopínajú úzke modré šaty, pod ktorými sa jej rysuje
pneumatika okolo pása. Snažím sa zaostriť na jej tvár, ale miestnosť
sa so mnou zatočí a zvalím sa na Tobiasa, aby som nestratila
rovnováhu. Ovinie mi ruku okolo pása a podoprie ma.
„Nevymýšľaj. Nemáme naponáhlo,“ povie Jeanine zmierlivo.
„Obaja poslúžite veľmi dôležitému účelu. Zistenie, že divergentní
jedinci sú schopní vzdorovať účinkom séra, ktoré som vyvinula, ma
nepríjemne prekvapilo, tak som sa to zlyhanie snažila napraviť.
Myslela som, že sa mi to podarilo a najnovšia dávka bude fungovať,
no ako sami dobre viete, mýlila som sa. Našťastie som už pripravila
novú verziu, ktorá čaká na otestovanie.“
„Načo s tým strácať čas?“ Doteraz spoločne s vodcami
Neohrozenosti vraždila divergentných bez výčitiek svedomia. Prečo
by sa to malo zmeniť?
Uškrnie sa na mňa.
„Odkedy som rozbehla spoluprácu s Neohrozenosťou, trápi ma
jedna otázka.“ Obíde stôl a ukazovákom prebehne po doske. „Prečo
sú divergentní väčšinou bohabojní niktoši so slabou vôľou, ktorí
pochádzajú práve zo Sebazaprenia?“
Nevedela som, že väčšina divergentných pochádza zo
Sebazaprenia, a netuším, prečo by to tak malo byť. Odpovede sa už
pravdepodobne nedožijem.
„So slabou vôľou?“ namieta Tobias. „Ak ma pamäť neklame,
ovplyvnenie simulácií vyžaduje silnú vôľu. Slabú vôľu má skôr ten,
kto ovláda armádu s vymytými mozgami, lebo sa mu nechce
vycvičiť si vlastnú.“
„Nie som blázon,“ povie Jeanine. „Z frakcie plnej intelektuálov
by som armádu nespravila. Ale už máme plné zuby nadvlády bandy
pokryteckých idiotov, ktorí odmietajú bohatstvo a pokrok, ale sami
by sme sa ich nezbavili. Vodcovia Neohrozenosti nadšene súhlasili,
keď sme im zaručili miesto v novej, vylepšenej vláde.“
„Vylepšenej?“ pohŕdavo odfrkne Tobias.
„Áno, vylepšenej,“ prisvedčí Jeanine. „Vo vylepšenej vláde,
ktorá bude pracovať na zabezpečení bohatstva, pohodlia a prosperity
pre každého.“
„Na čí úkor?“ spýtam sa priduseným, malátnym hlasom. „To
bohatstvo… nevezmete len tak odnikiaľ.“
„Momentálne naše prostriedky zbytočne vyčerpávajú
bezprizorní,“ odpovie Jeanine. „A Sebazaprenie. Nepochybujem, že
keď zvyšky vašej bývalej frakcie splynú s armádou Neohrozených,
Otvorenosť sa rozhodne pre spoluprácu a veci sa konečne pohnú
dopredu.“
Splynú s armádou Neohrozených. Presne viem, čo tým myslí.
Chce kontrolovať aj ich. Chce, aby sa všetci bez odporu podriadili jej
vôli.
„Tak si švihni,“ trpko zopakuje Tobias. Zdvihne hlas. „Nemysli
si, že prežiješ dnešný deň, ty…“
„Možno keby si vedel lepšie ovládať svoj temperament,“ skočí
mu do reči Jeanine, „vôbec si sa v tejto situácii nemusel ocitnúť,
Tobias.“
„Som v tejto situácii, lebo si ma do nej dostala,“ odsekne. „Tým,
že si zorganizovala útok proti nevinným ľuďom.“
„Nevinným,“ zasmeje sa Jeanine. „Z tvojich úst to znie pomerne
vtipne. Od Marcusovho syna by som čakala väčší nadhľad. Mohol by
si pochopiť, že nie všetci sú celkom nevinní.“ Posadí sa na okraj
stola, sukňa jej odhalí stehná posiate kŕčovými žilami. „Môžeš mi
úprimne povedať, že by si sa nepotešil, keby tvojho otca pri útoku
zabili?“
„Nie,“ precedí Tobias cez zaťaté zuby. „Napáchal toho síce dosť,
ale nesnažil sa o manipuláciu celej frakcie a systematické
vyvražďovanie všetkých politických vodcov.“
Chvíľu na seba zazerajú, dosť dlho na to, aby som napätie cítila
až v kostiach. Potom si Jeanine odkašle.
„Chcela som povedať,“ prehovorí, „že čoskoro budem mať k
dispozícii desiatky členov Sebazaprenia a ich malé deti. Skutočnosť,
že mnohí z nich môžu byť divergentní ako vy, a teda imúnni voči
simuláciám, pre mňa neveští nič dobré.“
Vstane a prejde pár krokov doľava, s rukami zopnutými pred
telom. Nechty má ohryzené až do krvi, presne ako ja.
„Preto som musela vyvinúť nový typ simulácií, voči ktorému by
sa nevedeli brániť. Okolnosti ma donútili prehodnotiť vlastné závery.
A tak sa dostávame k dôvodu, prečo ste tu.“ Prejde pár krokov
doprava. „Nepopieram, že máte silnú vôľu, preto ju ani nehodlám
ovládnuť. Ale ešte stále mám dosť priestoru, kde sa môžem
realizovať.“
Zastane a otočí sa tvárou k nám. Opriem si hlavu o Tobiasovo
plece. Po chrbte mi steká krv. Bolesť ma posledných pár minút
trápila tak vytrvalo, že som si na ňu zvykla, tak ako človek po čase
prestane vnímať zavýjajúcu sirénu.
Jeanine zopne ruky. V očiach jej nevidím škodoradosť, dokonca
ani štipku sadizmu, ktorý som očakávala. Nepôsobí ako šialenec,
pripomína skôr stroj. Vidí problémy a riešenia založené na
informáciách, ktoré zhromažďuje. Sebazaprenie stálo v ceste jej
honbe po moci, tak našla spôsob, ako ho odstrániť. Nemala armádu,
spravila si ju z Neohrozenosti. Vedela, že bude musieť kontrolovať
veľké množstvo ľudí, aby si zaistila beztrestnosť, tak vynašla sérum s
vysielačmi. Divergenciu považuje len za ďalšiu prekážku, ktorú treba
odstrániť, a práve to ma na nej najväčšmi desí – je dosť inteligentná
na to, aby vyriešila čokoľvek, vrátane problému s našou existenciou.
„Môžem ovládať váš zrak a sluch,“ vyhlási. „Vyvinula som totiž
nové sérum, ktoré ovplyvní vaše vnímanie prostredia a s ním aj vaše
konanie. Ľudí, ktorí odmietnu nové vedenie, bude treba dôkladne
zabezpečiť.“
Zabezpečiť – čiže okradnúť o slobodnú vôľu. Má talent na pekné
reči.
„Ty budeš náš prvý pokusný králik, Tobias. Ale Beatrice…“
usmeje sa, „ty si príliš zranená na to, aby som ťa mohla využiť, takže
po skončení nášho stretnutia ťa čaká poprava.“
Snažím sa skryť zachvenie, ktoré mnou prebehne pri slove
poprava, zranené plece pritom bolestivo protestuje. Pozriem na
Tobiasa. Sotva vládzem potlačiť slzy pri pohľade na hrôzu v jeho
vytreštených tmavých očiach.
„Nie,“ povie Tobias. Hlas sa mu trasie, ale v očiach mu svieti
pevné odhodlanie. Pokrúti hlavou. „Radšej zomriem.“
„Obávam sa, že v skutočnosti nemáš na výber,“ bezstarostne
poznamená Jeanine.
Tobias mi drsne chytí tvár do dlaní a pobozká ma, moje pery sa
poddajú tlaku a otvoria. Zabudnem na bolesť a hrôzu z
prichádzajúceho konca a na okamih som vďačná, že na smrť ma
bude sprevádzať čerstvá spomienka na tento bozk.
Potom ma pustí a musím sa oprieť o stenu, aby som nespadla.
Tobias napne svaly a bez ďalšieho varovania sa vrhne ponad stôl a
zdrapne Jeanine za krk. Odo dverí naňho skočia strážcovia s
pištoľami v rukách. Zvriesknem.
Obidvaja majú čo robiť, aby Tobiasa zo svojej veliteľky odlepili
a strhli na zem. Jeden ho drží dolu, kolenami mu kľačí na pleciach a
rukami mu tlačí tvár do koberca. Vrhnem sa k nim, ale druhý strážca
ma schmatne za plecia a pritisne k stene. Som príliš malá a oslabená
stratou krvi.
Jeanine sa opiera o stôl, prská a lapá po dychu. Šúcha si hrdlo, na
ktorom sa červenejú odtlačky Tobiasových prstov. Možno sa správa
ako stroj, ale stále je to človek. So zaslzenými očami vyberie zo
zásuvky stola škatuľku, otvorí ju a vytiahne injekčnú striekačku.
Zamieri k Tobiasovi, stále pritom sťažka dýcha. Tobias zaškrípe
zubami a vrazí jednému strážcovi lakeť do tváre. Strážca ho treskne
po hlave pažbou pištole a Jeanine mu zapichne ihlu do krku. Tobias
bezvládne klesne na zem.
Z úst mi vykĺzne nejaký zvuk, ani vzlyk, ani výkrik, len akýsi
chrapľavý ston. Znie cudzo, akoby ho vydal niekto iný.
„Postavte ho,“ zakráka Jeanine.
Strážca vstane a Tobias s ním. Nevyzerá ako námesační vojaci, v
očiach má bdelý výraz. Pár sekúnd sa obzerá, akoby neveril vlastným
očiam.
„Tobias,“ oslovím ho. „Tobias!“
„Nespoznáva ťa,“ oznámi mi Jeanine.
Tobias sa obzrie ponad plece. Prižmúri oči a vyštartuje ku mne.
Než ho strážcovia zastavia, zovrie mi hrdlo do dlaní, končekmi
prstov mi tlačí na hrtan. Dusím sa, do tváre sa mi nahrnie krv.
„Simulácia manipuluje jeho konanie,“ povie Jeanine. V ušiach
mi tak nahlas pulzuje krv, že ju ledva počujem. „Pomocou
zmenených zrakových vnemov. Vymení priateľa za nepriateľa.“
Jeden strážca ho odo mňa odtiahne. Zalapám po vzduchu a
roztraseným nádychom si naplním pľúca.
Stratila som ho. Teraz bude pod vplyvom simulácie vraždiť ľudí,
ktorých ešte pred necelými troma minútami pokladal za nevinných.
Menej by ma bolelo, keby ho Jeanine zabila.
„Výhoda tejto simulácie,“ pochváli sa Jeanine s rozžiarenými
očami, „spočíva v tom, že môže konať nezávisle, a teda omnoho
efektívnejšie než vojak s vymytým mozgom.“ Pozrie na strážcov,
ktorí Tobiasa zadržiavajú. Zápasí s nimi, svaly napína na prasknutie,
oči upiera priamo na mňa, ale nevidí ma, aspoň nie tak ako predtým.
„Pošlite ho do kontrolnej miestnosti. Budeme tam potrebovať
niekoho pri vedomí, aby na všetko dozeral, a ak sa dobre pamätám,
on tam pracoval aj predtým.“
Jeanine zopne ruky pred sebou. „A ju vezmite do miestnosti
B13,“ zavelí. Mávnutím ruky ma pošle preč. Mávnutím ruky nariadi
moju popravu, ale pre ňu to znamená len vyčiarknutie jednej položky
zo zoznamu úloh, ďalší logický krok na ceste k vytýčenému cieľu.
Keď ma dvojica vojakov ťahá z miestnosti, pozoruje ma bez náznaku
citu.
Vlečú ma po chodbe. Vnútri som ochromená, ale moje telo
vrieska a zápasí s vypätím všetkých síl. Zahryznem do ruky chlapovi
napravo a usmejem sa, keď zacítim chuť krvi. Potom nasleduje úder
a prázdnota.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Poznámka: Komentár môže zverejniť iba člen tohto blogu.