Divergencia (SK) 2012 14. kapitola

ŠTRNÁSTA KAPITOLA

ZAJTRA BUDE NÁVŠTEVNÝ DEŇ. Uvažujem o ňom ako o
konci sveta. Nezáleží mi na tom, čo príde po ňom. Dá opodstatnenie
všetkému, čo urobím dovtedy. Možno znovu uvidím svojich rodičov.
Možno nie. Ani neviem, ktorá možnosť mi naháňa väčší strach.
Naťahujem si nohavice, ale tesne nad kolenom sa zaseknú.
Zamračím sa. Čo sa stalo? Látku zastavila hrča svalov. Pustím
nohavice na zem a obzriem sa ponad plece na zadnú stranu stehna.
Aj tam zbadám výrazný sval.
Posuniem sa nabok pred zrkadlo. Na rukách, nohách aj na
bruchu mi vystupujú svaly, ktoré som si ešte nikdy nevšimla.
Uštipnem sa do boku, ale vrstvička tuku, ktorá naznačovala, že raz
budem mať ženské krivky, bez stopy zmizla. Boj o členstvo v
Neohrozenosti pripravil moje telo o všetku mäkkosť. Neviem, či sa
mám tešiť, alebo ľutovať.
Ale aspoň som zosilnela. Znovu sa zabalím do uteráka a vyjdem
z dievčenskej kúpeľne. Dúfam, že spálňa bude prázdna a nikto ma
neuvidí v uteráku, ale tie nohavice si obliecť nemôžem.
Otvorím dvere a stiahne sa mi žalúdok. Vo vzdialenom rohu
stoja Peter, Molly a Drew a ešte pár iných deciek, bavia sa a rehocú.
Keď vojdem, spozornejú a začnú sa uškŕňať. Mollin prskavý smiech
prehluší všetkých ostatných.
Snažím sa ich ignorovať, prejdem k svojej posteli a v zásuvke
pod ňou hľadám šaty, ktoré ma Christina donútila kúpiť. Jednou
rukou si pridŕžam uterák, druhou ich úspešne vylovím, ale keď sa
otočím na odchod, rovno za mnou stojí Peter.
Odskočím dozadu a takmer si tresknem hlavu o Christininu
posteľ. Chcem okolo neho prekĺznuť, ale Peter oprie ruku o rám
postele a zablokuje mi cestu. Mala som tušiť, že to nepôjde tak
ľahko.
„Ani sa mi nezdalo, že si až taká kostnatá, drevo.“
„Daj mi pokoj.“ Hlas ma nejakým zázrakom nezradí.
„Ak si náhodou zabudla, nie si v Centrále. Tu si od dreva nikto
nenechá rozkazovať.“ Očami mi prechádza po tele, nie žiadostivo,
ako by si muž obzeral ženu, ale nemilosrdne hľadá každú chybičku.
Srdce mi tlčie až v ušiach. Ostatní sa približujú, svorka sa zoskupuje
za Petrom.
Toto nedopadne dobre.
Musím vypadnúť.
Kútikom oka zbadám únikovú cestu. Ak sa dosť rýchlo zohnem
popod Petrovu ruku a prešprintujem k dverám, možno sa mi podarí
zdrhnúť.
„Pozrime sa na ňu,“ ozve sa Molly a prekríži si ruky na hrudi.
„Vyzerá ako decko.“
„No, čo ja viem,“ uvažuje Drew. „Možno pod tým uterákom
niečo skrýva. Čo keby sme sa pozreli?“
Teraz! Prešmyknem sa popod Petrovu ruku a vystrelím k
dverám. Cestou mi niečo zachytí uterák a vzápätí surovo potiahne –
Peter zovrel látku v pästi. Uterák mi vykĺzne z ruky, nahé telo mi
ovanie chladný vzduch a zježia sa mi chĺpky na krku.
Spálňou zaburáca výbuch smiechu a ja trielim k dverám
najrýchlejšie, ako vládzem, šaty si držím pri tele, aby som sa aspoň
trochu zakryla. Preletím chodbou na záchod, opriem sa o dvere a
sťažka dýcham. Zavriem oči.
Nezáleží na tom. Je mi to jedno.
Z úst sa mi vyderie vzlyk, rýchlo si zakryjem pery rukou, aby
som ho potlačila. Kašlem na to, nech videli čokoľvek. Potrasiem
hlavou, ako keby som tým mohla svoje myšlienky premeniť na
skutočnosť.
Roztrasenými rukami si natiahnem jednoduché čierne šaty.
Siahajú mi po kolená a majú výstrih v tvare písmena V, ktorý mi
odhaľuje tetovania na kľúčnej kosti.
Keď sa oblečiem a premôžem nutkanie plakať, vnútornosti mi
skrúti horúca túžba po pomste. Chcem im ublížiť.
Pozriem si do očí v zrkadle. Chcem im ublížiť a nič mi v tom
nezabráni.
+++
V šatách nemôžem bojovať, takže si najprv v Jame zoženiem
nové oblečenie, až potom prejdem do telocvične na posledný zápas.
Dúfam, že dostanem šancu zmlátiť Petra.
„Hej, kde si ráno trčala?“ spýta sa Christina, keď vojdem.
Zaškúlim na opačnú stranu miestnosti, kde visí tabuľa. Vedľa môjho
mena je prázdne miesto, ešte mi nepriradili súpera.
„Niečo ma zdržalo.“
Štyri stojí pri tabuli a píše nejaké meno vedľa môjho. Prosím,
nech je to Peter, prosím, prosím…
„Cítiš sa dobre, Tris?“ spýta sa Al. „Vyzeráš tak trochu…“
„Tak trochu ako?“
Štyri odstúpi od tabule. Vedľa mňa pripísal Molly. Nie je to síce
Peter, ale lepšie ako nič.
„Nedočkavo,“ vysvetlí Al.
Môj zápas je v rozpise ako posledný, takže musím vydržať, kým
skončia všetky tri dvojice, než sa postavím proti Molly. Tesne pred
nami sa Peter pobije s Edwardom – tak mu treba, Edward ho ako
jediný dokáže poraziť. Christina pôjde proti Alovi, takže Al rýchlo
nafinguje prehru, presne ako to robil celý týždeň.
„Šetri ma, okej?“ poprosí Christinu Al.
„Nemôžem ti nič sľubovať,“ odvetí.
Prvá dvojica stojí oproti sebe v aréne. Will a Myra. Chvíľočku
obaja prešľapujú na mieste, on mykne rukou dopredu a hneď ju
stiahne, ona kopne a netrafí. Štyri sa oprie o stenu a zívne.
Sledujem tabuľu a snažím sa predvídať výsledok jednotlivých
zápasov. Tým veľa času nezabijem. Potom si hryziem nechty a
rozmýšľam o Molly. Porazila Christinu, takže musí byť dobrá. Má
silný úder, ale málo používa nohy. Ak ma nezasiahne, neublíži mi.
Presne ako som čakala, zápas Al verzus Christina prebehne
rýchlo a bezbolestne. Al sa po niekoľkých tvrdých ranách do tváre
zrúti na zem a už nevstane. Eric pokrúti hlavou.
Edwardovi a Petrovi to trvá dlhšie. Sú z nás najlepší, ale rozdiel
medzi nimi vidno na prvý pohľad. Keď Edward vrazí Petrovi päsťou
do sánky, spomeniem si, ako o ňom Will hovoril, že bojové umenia
študoval od desiatich rokov. Zjavne sa dosť naučil. Je ešte rýchlejší a
obratnejší než Peter.
Kým skončia prvé tri zápasy, mám nechty ohryzené až do krvi a
som taká hladná, že by som radšej išla rovno na obed. Kráčam do
arény a pozerám priamo do stredu, nikoho a nič iné si nevšímam.
Môj hnev trochu ochladol, ale ľahko ho privolám naspäť. Stačí, keď
si pomyslím na chladný závan na svojom nahom tele a ich hlasný
smiech. Pozrime sa na ňu. Vyzerá ako decko.
Molly sa postaví oproti mne.
„Fakt máš znamienko na ľavej polke zadku?“ spýta sa s
úškrnom. „Bože, drevo, si bledá jak stena.“
Zaútočí prvá. Vždy útočí prvá.
Molly sa vrhne ku mne a do úderu vloží celú váhu. Keď sa
nakloní dopredu, zohnem sa a vrazím jej päsťou do brucha, tesne nad
pupok. Prešmyknem sa popod ňu, než ma stihne chytiť, zdvihnem
ruky a pripravím sa na ďalší stret.
Už sa neuškŕňa. Valí sa na mňa, ako keby ma chcela strhnúť na
zem, tak jej uskočím z cesty. Spomeniem si, ako mi Štyri vravel, že
mojou najsilnejšou zbraňou je lakeť. Ešte musím nájsť nejaký
spôsob, ako ho použiť.
Ďalší úder zablokujem predlaktím. Náraz zaštípe, ale sotva si to
všimnem. Molly zaškrípe zubami a priškrtene zastená, ale znie to
skôr ako zvieracie zavrčanie. Nešikovne ma skúsi kopnúť do boku,
ale uhnem sa. Kým naberie rovnováhu, vrhnem sa dopredu a
namierim jej lakeť do tváre. Práve včas odtiahne hlavu, takže sa jej
len obtriem o bradu.
Udrie ma do rebier. Odtackám sa nabok, aby som chytila dych.
Viem, že si nechráni niečo dôležité. Chcem ju zasiahnuť do tváre, ale
možno to nie je najlepší nápad. Chvíľu ju pozorujem. Ruky drží príliš
vysoko, chráni si nos a líca, ale odkrýva brucho a rebrá. Robíme
rovnakú chybu.
Pohľady sa nám na okamih stretnú.
Namierim jej ľavý hák pod pupok. Zaborím jej päsť do tela a z
úst jej vyrazím ťažký vzdych, ktorý zacítim na uchu. Lapá po dychu.
Podrazím jej nohy a Molly sa tvrdo zrúti na podlahu, kde zvíri
kúdoly prachu. Napriahnem nohu dozadu a celou silou ju kopnem do
rebier.
Mame a otcovi by sa určite nepáčilo, že kopem niekoho, kto leží
na zemi.
Čo ma po nich.
Skrúti sa do klbka, aby si chránila bok, tak ju kopnem do brucha.
Ako decko. Znovu kopnem, tentoraz zasiahnem hlavu. Z nosa jej
vytryskne krv a rozleje sa jej po tvári. Pozrime sa na ňu. Ďalší
kopanec ju trafí do hrude.
Chystám sa kopnúť ešte raz, ale Štyri ma chytí za ramená a
nepremožiteľnou silou ma od nej odtiahne. Dýcham cez zaťaté zuby
a zízam na Mollinu krv. Jej sýta, výrazná farba mi pripadá svojím
spôsobom krásna.
Počúvam jej stenanie a bublavý dych, pozorujem krv, ktorá jej
vyteká spomedzi pier.
„Stačilo,“ zamrmle Štyri. „Vyhrala si.“
Utriem si pot z čela. Uprene ma sleduje. Oči má príliš vytreštené,
vyzerá znepokojene.
„Asi by si mala odísť,“ skonštatuje. „Trochu sa prejsť.“
„Je mi fajn,“ poviem. „Už mi je fajn,“ zopakujem, tentoraz pre
seba.
Rada by som povedala, že ma to mrzí.
Ale klamala by som.