DVADSIATA ÔSMA KAPITOLA
PEVNEJŠIE SI PRITIAHNEM bundu okolo pliec. Už dávno
som nebola vonku. Na tvár mi dopadajú bledé slnečné lúče a
pozorujem obláčiky, do ktorých sa mi vo vzduchu zráža dych.
Aspoň niečo sa mi podarilo: presvedčila som Petra a jeho
kamošov, že sa ma už nemajú prečo obávať. Len musím urobiť
všetko pre to, aby som im zajtra, keď pôjdem cez vlastné bludisko,
dokázala opak. Včera som verila, že zlyhanie neprichádza do úvahy.
Dnes si už nie som taká istá.
Prehrabnem si vlasy rukami. Už sa mi nechce plakať. Zapletiem
si vrkoč a upevním ho gumičkou, ktorú nosievam na zápästí. Už sa
cítim takmer sama sebou. Presne to potrebujem: spomenúť si, kto
vlastne som. Tris sa predsa nenechá zastaviť maličkosťami, ako sú
chalani a smrteľné hrozby.
Zasmejem sa a pokrútim hlavou. Naozaj?
Začujem trúbenie vlaku. Koľajnice sa stáčajú okolo hlavného
stanu Neohrozenosti a strácajú sa v nedohľadne. Kde sa začínajú? A
kde končia? Ako vyzerá svet, do ktorého už nevedú? Priblížim sa k
nim.
Najradšej by som išla domov, ale nemôžem. Eric nás v
návštevný deň varoval, aby sme na rodičoch príliš nelipli. Keby som
ich navštívila, zradila by som Neohrozenosť a to si nemôžem
dovoliť. No Eric nám nezakázal navštevovať ľudí z iných frakcií a
mama ma predsa poslala za Calebom.
Viem, že nesmiem odísť bez dozoru, ale to ma nezastaví.
Kráčam čoraz rýchlejšie, napokon sa rozbehnem. Zaberám rukami,
chvíľu šprintujem popri poslednom vagóne, a keď sa mi naskytne
príležitosť, chytím držadlo a vtiahnem sa dnu. Myknem sa, keď mi
utrápeným telom prebehne bolesť z nárazu.
Ľahnem si na podlahu vagóna, kúsok odo dverí, a sledujem, ako
hlavný stan Neohrozenosti mizne v diaľke. Nechcem sa vrátiť, no
rozhodnutie vzdať sa a žiť medzi bezprizornými by bola tá
najodvážnejšia vec, akú som kedy urobila, a dnes sa cítim ako
zbabelec.
Vzduch mi prúdi ponad telo a víri medzi prstami. Vystrčím ruku
z vagóna, takže ňou tlačím proti vetru. Nemôžem sa vrátiť, odkiaľ
som prišla, ale môžem nájsť aspoň časť domova. Caleb so mnou žije
vo všetkých spomienkach na detstvo, tvorí neodmysliteľnú súčasť
mojej podstaty.
V centre mesta vlak spomalí. Posadím sa a sledujem, ako nízke
stavby postupne vystriedajú mrakodrapy. Informovanosť sídli v
obrovských kamenných budovách tesne pri močiari. Chytím sa
držadla a trochu sa vykloním von, aby som videla, kam koľaje
smerujú. Klesajú na úroveň ulice a potom sa stáčajú na východ. Vo
vzduchu sa mieša zápach močiara a mokrého chodníka.
Vlak skĺzne nižšie a spomalí. Vyskočím. Dopadnem tak tvrdo, až
sa mi roztrasú nohy a pár krokov prebehnem, aby som nestratila
rovnováhu. Kráčam stredom ulice, smerom na juh, k močiaru.
Prázdnota sa tiahne, kam až dovidím, hnedá rovina sa zlieva s
horizontom.
Zabočím doľava. Nado mnou sa týči sídlo Informovanosti, tmavé
a neznáme. Ako tam Caleba nájdem?
Informovaní si o všetkom robia záznamy, majú to v povahe.
Musia mať teda nejakú evidenciu aj o kandidátoch. Potrebujem nájsť
niekoho, kto má k tomu prístup. Prezerám si budovy. Logika mi
hovorí, že najdôležitejšia by mala byť tá v strede. Môžem začať aj
tam.
Všade sa hemžia členovia frakcie. Pravidlá im prikazujú, aby
mali na sebe minimálne jeden kus modrého oblečenia, lebo modrá
vraj upokojuje myseľ a „pokojná myseľ je čistá myseľ“. Modrá sa
stala aj poznávacím znamením ich frakcie. Teraz mi pripadá
nesmierne žiarivá. Už som si zvykla na tlmené svetlo a tmavé
oblečenie.
Chystám sa pretláčať davom, uhýbať lakťom a mrmlať
„dovolíte“, ako vždy dosiaľ, ale netreba. Tris z Neohrozenosti si
všimne každý. Dav sa rozostúpi a cestou ma sledujú všetky oči.
Vytiahnem si gumičku z vlasov a rozpustím si ich, než vojdem
prednými dverami.
Tesne za vchodom zastanem a zakloním hlavu. Ocitla som sa v
obrovskej, tichej miestnosti, kde cítiť zápach zaprášených kníh. Pod
nohami mi vŕzgajú drevené parkety. Steny na oboch stranách
miestnosti lemujú regály s knihami, ale asi slúžia skôr na ozdobu,
lebo stoly v strede sú zapratané počítačmi. Papierové knihy nikto
nečíta, všetci napäto, sústredene hľadia na obrazovky.
Mohlo mi napadnúť, že sídlo Informovanosti je vlastne obrovská
knižnica. Moju pozornosť upúta portrét na náprotivnej stene. Je
dvakrát vyšší a štyrikrát širší než ja a znázorňuje príťažlivú ženu s
vodnatými sivými očami skrytými za okuliarmi. Jeanine. Pri pohľade
na ňu mi vzkypí žlč. Ona zastupuje Informovanosť vo vláde, ona
zverejnila článok o mojom otcovi. Neznášala som ju, odkedy sa na
ňu otec začal pravidelne sťažovať pri večeri, ale teraz ju nenávidím.
Pod ňou visí obrovská tabuľa s nápisom POZNANÍM K
PROSPERITE.
Prosperita. Ja tomu slovu prikladám negatívny význam. V
Sebazaprení ním označujeme pôžitkárstvo.
Ako sa Caleb mohol dobrovoľne pridať k takým ľuďom? Všetky
ich aktivity a ciele mi pripadajú nesprávne. No on si asi myslí to isté
o Neohrozenosti.
Prejdem k stolu pod portrétom. Mladý muž pri stole ani
nezdvihne oči, keď sa spýta: „Môžem vám nejako pomôcť?“
„Hľadám jedného kandidáta. Volá sa Caleb. Neviete, kde by som
ho mohla nájsť?“
„Nemám povolenie odovzdávať žiadne osobné informácie,“
povie bezvýrazne a ťukne do obrazovky pred sebou.
„Je to môj brat.“
„Nemám povolenie…“
Buchnem dlaňou do stola. Chlapík sa s trhnutím preberie z
tranzu a zahľadí sa na mňa ponad okuliare. Niekoľko hláv sa otočí
mojím smerom.
„Povedala som,“ prehovorím rázne, „že niekoho hľadám. Patrí
medzi kandidátov. Môžete mi aspoň povedať, kde ich nájdem?“
„Beatrice?“ ozve sa hlas spoza môjho chrbta.
Obzriem sa. Za mnou stojí Caleb s knihou v ruke. Podrástli mu
vlasy, takže sa mu vlnia okolo uší. Má modré tričko a na očiach
hranaté okuliare. Zmenil sa a už ho nesmiem milovať, ale aj tak sa k
nemu plnou parou rozbehnem a objímem ho.
„Máš tetovanie,“ podotkne priduseným hlasom.
„A ty zase okuliare,“ vrátim mu to. Odtiahnem sa a prižmúrim
oči. „Caleb, odjakživa vidíš perfektne. Čo tým chceš naznačiť?“
„Hm…“ poobzerá sa po stoloch okolo nás. „Poď. Vypadneme
odtiaľto.“
Opustíme budovu a prejdeme cez ulicu. Musím takmer bežať,
aby som s ním udržala krok. Oproti sídlu Informovanosti bol kedysi
park, z ktorého zostala len pustatina posiata niekoľkými
zhrdzavenými kovovými sochami. Jedna znázorňuje plechového
mamuta, iná pripomína fazuľu, takú obrovskú, že pri nej vyzerám
ako trpaslík.
Zastaneme na betóne neďaleko kovovej fazule, okolo ktorej
posedávajú malé skupinky Informovaných s novinami alebo s
časopismi. Caleb si zloží okuliare a strčí si ich do vrecka, potom si
prehrabne vlasy rukou. Nervózne sa vyhýba môjmu pohľadu, ako
keby bol v rozpakoch. Možno by som sa mala takisto hanbiť. Som
potetovaná, mám rozpustené vlasy a priliehavé oblečenie. Lenže ja sa
nehanbím.
„Čo tu robíš?“ spýta sa.
„Chcela som ísť domov, ale nemôžem. Tak som sa vybrala za
tebou.“
Stisne pery.
„Len sa nezblázni od radosti,“ dodám.
„No tak,“ zahriakne ma. „Ver mi, nesmierne rád ťa vidím. Ale
nemala si sem chodiť. Uvedomuješ si, že porušuješ pravidlá, však?“
„Kašlem na to,“ odseknem. „Kašlem na to, jasné?“
„Radšej by si nemala,“ napomenie ma mierne, s vyčítavým
pohľadom, ktorý tak dobre poznám. „Na tvojom mieste by som sa
nechcel dostať do problémov s vedením Neohrozenosti.“
„Čo to má znamenať?“
Odpoveď dobre poznám. Neohrozenosť považuje za najkrutejšiu
frakciu, to je všetko.
„Nechcem, aby sa ti niečo stalo. Nemusíš sa na mňa toľko
hnevať,“ povie a nakloní hlavu. „Čo sa tam s tebou vlastne stalo?“
„Nič. Nič sa mi nestalo.“ Zavriem oči a rukou si pošúcham
zátylok. Aj keby som mu mohla všetko vysvetliť, neurobila by som
to. Nevládzem o tom ani rozmýšľať.
„Myslíš…“ pozrie si na topánky. „Myslíš, že si sa rozhodla
správne?“
„Podľa mňa taká možnosť ani neexistovala. A čo ty?“
Poobzerá sa. Okoloidúci si nás zvedavo premeriavajú. Caleb
mihá pohľadom z jednej tváre na druhú. Možno ho znervózňujú oni,
nie vlastné okuliare alebo moje tetovania. Schmatnem ho za ruku a
zatiahnem ho pod oblúk kovovej fazule. Kráčame popod jej dutý
spodok. Všade vidím svoj odraz, pokrútený na zakriveným stenách a
prerušovaný škvrnami hrdze a špiny.
„Čo sa deje?“ spýtam sa a prekrížim si ruky na hrudi. Až teraz si
všimnem, že má tmavé kruhy pod očami. „Nejaký problém?“
Caleb si oprie dlaň o kovovú stenu. Krivé zrkadlo jeho hlavu
zmenšilo a z jednej strany sploštilo, ruku mu zdanlivo vykrúca
naopak. Ja pre zmenu vyzerám ako malý súdok.
„Niečo sa vo veľkom plánuje, Beatrice. Naozaj vo veľkom.“ Vo
vytreštených očiach má sklený pohľad. „Neviem presne, o čo ide, ale
ľudia sa stále niekam ponáhľajú a potichu sa dohadujú, Jeanine
takmer každý deň reční o úpadku Sebazaprenia.“
„Veríš jej?“
„Nie. Možno. Ja ne…“ pokrúti hlavou. „Už vôbec neviem, čomu
mám veriť.“
„Ale vieš,“ pripomeniem mu prísne. „Poznáš našich rodičov.
Poznáš našich kamarátov. Myslíš, že Susanin otec je nejaký netvor?“
„Ale poznám ich naozaj dobre? Koľko nám toho o sebe
prezradili? Nemohli sme sa na nič pýtať, Beatrice, nikdy nám nič
nepovedali! A tu…“ Pozrie hore. Sledujem jeho pohľad a v malom
plochom zrkadle vysoko nad nami uvidím naše figúrky. Maličké ako
nechty. To je pravdivý odraz, pomyslím si, presne takí malí a
bezvýznamní skutočne sme. „Tu sú informácie voľne dostupné, pre
každého,“ pokračuje.
„Nie si v Otvorenosti Caleb. Tu sú aj klamári. Ľudia, ktorí sú
dosť bystrí na to, aby ťa zmanipulovali.“
„Myslíš, že by som si nevšimol, keby mnou niekto
manipuloval?“
„Ak sú takí múdri, ako predpokladáš, tak nie.“
„Netušíš, o čom rozprávaš,“ pokrúti hlavou.
„Ale hej. Myslíš, že nemám ani šajnu, ako vyzerá skazená
frakcia? Preboha, veď prechádzam výcvikom do Neohrozenosti!“
vybuchnem. „Ibaže ja aspoň viem, do čoho idem, Caleb. Ty si sa
rozhodol ignorovať niečo, čo vieme odjakživa – že tvoji noví
kolegovia sú arogantní a chamtiví a nemajú za lubom nič dobré.“
„Myslím, že by si mala ísť, Beatrice,“ povie prísne.
„S radosťou,“ odseknem. „Aha, asi ťa to nebude zaujímať, ale
mama ti odkazuje, že máš preskúmať simulačné sérum.“
„Ty si sa s ňou stretla?“ Zatvári sa dotknuto. „Prečo neprišla
aj…“
„Lebo Informovaní už členov Sebazaprenia na svoje územie
nepúšťajú. Žeby ti tú informáciu zatajili?“
Odstrčím ho z cesty, vyjdem zo zrkadlovej jaskyne pod sochou a
vyštartujem po chodníku. Vôbec som sa sem nemala trepať. Jama mi
oproti tomuto pripadá ako domov. Tam aspoň viem, na čom som: na
šikmej ploche.
Dav na chodníku zredne, zdvihnem oči, aby som zistila prečo.
Pár metrov predo mnou stoja dvaja chlapi v modrom s prekríženými
rukami.
„Ty,“ osloví ma jeden, „budeš musieť ísť s nami.“
+++
Jeden muž kráča tak tesne za mnou, že na zátylku cítim jeho
dych. Druhý ma vedie do knižnice a odtiaľ troma chodbami k
východu. Za knižnicou už podlahu netvoria parkety, ale biele
dlaždice, a steny žiaria ako v miestnosti, kde som podstúpila test. Od
strieborných dverí výťahu sa odráža svetlo, privieram oči, aby som
aspoň niečo videla.
Snažím sa nestratiť nervy. Kladiem si otázky z tréningu v
Neohrozenosti. Čo urobíš, keď ťa niekto napadne zozadu?
Predstavujem si, že vrážam lakeť do brucha alebo rozkroku a
utekám. Škoda, že nemám pištoľ. Tak uvažujú Neohrození a naučila
som sa to aj ja.
Čo ak na teba zaútočia dvaja ľudia naraz? Sledujem prvého
chlapa po prázdnej, osvetlenej chodbe a vedie ma do nejakej
kancelárie. Steny sú zo skla. Už asi viem, ktorá frakcia navrhla
budovu mojej bývalej školy.
Za kovovým stolom sedí žena z portrétu v knižnici a z
novinových článkov, v ktorých Informovanosť brojí proti
Sebazapreniu. Ako dlho už jej tvár nenávidím? Ani sa nepamätám.
„Sadni si,“ zavelí Jeanine a zaostrí na mňa vodnaté sivé oči. Jej
hlas mi tiež pripadá povedomý, najmä keď znie nahnevane.
„Radšej nie.“
„Sadni!“ zopakuje. Áno, určite ten hlas odniekiaľ poznám.
Počula som ju na chodbe, keď sa rozprávala s Ericom, tesne
predtým, než na mňa chalani zaútočili. Spomínala divergentných. A
ešte raz predtým, v…
„V simulácii som počula váš hlas,“ poviem. „Myslím na teste.“
Ona je to nebezpečenstvo, pred ktorým ma varovala Tori aj
mama, ona chce zničiť divergentných. Sedí rovno predo mnou.
„Správne. Test predpokladov je bezkonkurenčne najvýznamnejší
úspech mojej vedeckej kariéry,“ podotkne. „Vyhľadala som si tvoj
výsledok, Beatrice. Pri teste podľa všetkého nastali problémy. Nebol
zaznamenaný a tvoj výsledok museli zapísať ručne. Vedela si o
tom?“
„Nie.“
„Vedela si, že si jedna z dvoch ľudí, ktorým vyšlo Sebazaprenie,
ale prestúpili do Neohrozenosti?“
„Nie,“ poviem a prehltnem šok. Iba ja a Tobias? Lenže jeho
výsledok bol pravdivý a môj nie. Takže je jediný.
Keď si naňho pomyslím, zovrie sa mi žalúdok. Teraz mi jeho
výnimočnosť môže byť ukradnutá. Povedal, že vyzerám mizerne.
„Prečo si si vybrala Neohrozenosť?“ spýta sa Jeanine.
„Načo to potrebujete vedieť?“ Snažím sa stíšiť hlas, ale nedarí sa
mi. „Chcete mi vynadať, že som opustila svoju frakciu a prišla sa
pozrieť na brata? Najprv frakcia, potom krv, či ako sa to hovorí?“
Odmlčím sa. „A prečo som vlastne u vás v kancelárii? Veď vy ste
vraj nejaká dôležitá medzi vašimi.“
Hádam jej to trochu zrazí hrebienok.
Na sekundu stisne pery. „Napomínanie prenechám
kompetentným z Neohrozenosti,“ povie a oprie sa v kresle.
Položím ruky na operadlo kresla, na ktoré som si odmietla
sadnúť, a zatnem doň prsty. Za Jeanine je okno s výhľadom na
mesto. Vzdialený vlak práve lenivo vyberá zákrutu.
„A čo sa týka dôvodu tvojej prítomnosti u mňa, typickou črtou
mojej frakcie je zvedavosť a pri kontrole tvojich záznamov som
narazila na ďalšiu anomáliu, ku ktorej došlo v priebehu jednej
simulácie. Znovu nebola zaznamenaná. Vieš o tom niečo?“
„Ako ste sa dostali k mojim záznamom? Myslela som, že k nim
majú prístup iba Neohrození.“
„Lenže simulácie vyvinula Informovanosť, takže sme s
Neohrozenosťou uzavreli istú… dohodu, Beatrice.“ Nakloní hlavu a
usmeje sa na mňa. „Záleží mi výlučne na spôsobilosti našej
technológie. Ak pri tebe zlyháva, musím zaručiť, aby sa chyba
odstránila, rozumieš?“
Rozumiem len jednému: vodí ma za nos. Nezáleží jej na
technológii, má podozrenie, že výsledok môjho testu niekto
zmanipuloval. Snaží sa vyňuchať divergentných, presne ako
vodcovia Neohrozenosti. Už viem, prečo mama chcela, aby Caleb
preskúmal simulačné sérum: lebo ho vyvinula Jeanine.
Lenže prečo ju moja schopnosť ovplyvňovať simulácie tak
znepokojuje? Prečo by mala zaujímať práve šéfku Informovanosti?
Ani na jednu otázku nepoznám odpoveď. No jej pohľad mi
pripomína výraz v očiach bojového psa zo simulácie na teste – zračí
sa v ňom zúrivé nepriateľstvo. Chce ma roztrhať na kúsky. Teraz si
nemôžem ľahnúť a predstierať podriadenosť. Treba vyceriť tesáky.
Srdce mi bije až v krku.
„Neviem, ako to funguje,“ začnem, „ale z tej gebuziny v
striekačke mi prišlo strašne zle. Možno sa tréner pri simulácii tak bál,
že ho ogrcám, že zabudol zaznamenať výsledok. Po teste ma tiež
rozbolelo brucho.“
„Máš všeobecne citlivý žalúdok, Beatrice?“ hlas má ostrý ako
žiletka. Vymanikúrovanými nechtami klopká po doske stola.
„Odjakživa,“ odpoviem čo najľahostajnejšie. Pustím operadlo
kresla a obídem ho, aby som si mohla sadnúť. Nesmiem sa tváriť
napäto, hoci sa mi vnútornosti zvíjajú ako klbko hadov.
„V simuláciách sa ti výborne darilo,“ skonštatuje. „Čomu
pripisuješ ľahkosť, s ktorou ich zvládaš?“
„Som odvážna,“ vyhlásim a zízam jej rovno do očí. Ostatné
frakcie hádžu všetkých Neohrozených do jedného vreca. Považujú
ich za neotesaných, agresívnych, impulzívnych či dokonca drzých.
Musím splniť jej očakávania. Uškrniem sa na ňu. „Som najlepšia
kandidátka zo všetkých. Môžu si gratulovať.“
Nakloním sa dopredu a položím si lakte na kolená. Ak ju chcem
presvedčiť, musím zájsť ešte ďalej.
„Chcete vedieť, prečo som si vybrala Neohrozenosť?“ spýtam sa.
„Lebo som sa na smrť nudila.“ Len smelo do toho! Klamať sa nesmie
polovičato. „Už sa mi nechcelo hrať sa na poslušnú ľudomilku,
musela som odtiaľ vypadnúť.“
„Rodičia ti teda nechýbajú?“ spýta sa precítene.
„Čo by mi malo chýbať? Že mi vynadali zakaždým, keď som sa
pozrela do zrkadla? Že som pri večeri musela držať jazyk za
zubami?“ Pokrútim hlavou. „Nie, fakt mi nechýbajú. Už s nimi
nechcem mať nič spoločné.“
Tá lož ma cestou páli v hrdle, a možno sú to len slzy, ktoré
potláčam. Predstavujem si mamu, ako za mnou stojí s nožnicami a s
vľúdnym úsmevom mi strihá vlasy, a chce sa mi kričať, nie ju takto
urážať.
„Môžem teda predpokladať…“ Jeanine našpúli pery a na pár
sekúnd sa odmlčí, „že súhlasíš s článkami o politickom vedení
mesta?“
S článkami, ktoré mojich rodičov označujú za skazených,
mocichtivých, pokryteckých diktátorov? S článkami, ktoré skrývajú
nenápadné hrozby a náznaky revolúcie? Chce sa mi z nich vracať. Pri
pomyslení, že ich má pod palcom ona, by som ju najradšej zaškrtila.
Usmejem sa.
„Stopercentne,“ poviem.
+++
Nejaký jej poskok, chlapík v modrej košeli a slnečných
okuliaroch, ma vezie naspäť do hlavného stanu Neohrozenosti v
elegantnom striebristom aute. Ešte som také nevidela. Motor beží
takmer potichu. Keď sa naň opýtam, vodič mi povie, že jazdí na
slnečný pohon a spustí zdĺhavé vysvetlenie, ako panely na streche
menia slnečné žiarenie na energiu. Asi po minúte prestanem počúvať
a hľadím z okna.
Neviem, čo mi urobia, keď sa vrátim. Mám podozrenie, že nič
príjemné. Predstavím si, ako sa mi nohy hompáľajú nad priepasťou, a
zahryznem si do pery.
Keď zastaneme pri sklenej budove nad Jamou, pri dverách ma už
čaká Eric. Chytí ma za rameno a vtiahne dovnútra, ani šoférovi
nepoďakuje. Drží ma tak pevne, že mi určite narobí modriny.
Zastane medzi mnou a dverami, ktoré vedú dnu. Začne si praskať
hánky, ale inak stojí úplne nehybne.
Mimovoľne sa strasiem.
Okrem vlastného dychu, ktorý sa každou sekundou zrýchľuje,
počujem len pukanie jeho kĺbov. Keď skončí, Eric si prepletie prsty
pred sebou.
„Vitaj naspäť, Tris.“
Blíži sa ku mne, starostlivo kladie nohu pred nohu.
„Ako…“ začne potichu, „presne,“ dodá už hlasnejšie, „ti to
napadlo?“
„Ja…“ Stojí tak blízko, že vidím dierky, z ktorých mu trčia
kovové krúžky. „Neviem.“
„Mám pokušenie obviniť ťa zo zrady, Tris. Ešte si nepočula
heslo najprv frakcia, potom krv?“
Už som Erica videla robiť príšerné veci. Počula som ho príšerné
veci hovoriť. No nikdy som ho nevidela takto. Už sa nespráva ako
nebezpečný šialenec, dokonale sa ovláda a váži každé slovo. Ticho a
opatrne.
Po prvý raz si uvedomím, kto Eric vlastne je: špión
Informovanosti prezlečený za Neohrozeného, génius a zároveň
sadista, lovec divergentných.
Najradšej by som ušla.
„Nepáčil sa ti život v novej frakcii? Žeby si ľutovala svoje
rozhodnutie?“ Eric zdvihne obočie prešpikované kovom a na čele sa
mu objavia vrásky. „Rád by som počul vysvetlenie, prečo si zradila
Neohrozenosť, seba aj mňa,“ pobúcha sa po hrudi, „keď si sa vybrala
do sídla inej frakcie.“
„Ja…“ zhlboka sa nadýchnem. Keby zistil, čo som zač, zabil by
ma. Cítim to.
Zovrie ruky do pästí. Som tu sama, ak mi niečo urobí, nikto to
neuvidí, nikto sa to nedozvie.
„Ak mi to nevysvetlíš, možno budem musieť opätovne zvážiť
tvoje miesto v poradí. Alebo, keďže zjavne tak visíš na svojej bývalej
frakcii, miesta tvojich kamarátov. Možno potom ma to malé
dievčisko zo Sebazaprenia, ktoré v sebe skrývaš, bude brať
vážnejšie.“
V prvom momente si pomyslím, že to nemôže urobiť, že by to
nebolo spravodlivé. Vzápätí si uvedomím, že by to určite urobil,
neváhal by ani sekundu. A odhadol ma výborne – pri pomyslení, že
by moje nezodpovedné správanie mohlo niekoho iného pripraviť o
miesto vo frakcii, ma srdce až zabolí od strachu.
Vyskúšam to ešte raz. „Ja…“
No nevládzem dýchať.
Vtom sa otvoria dvere. Vojde Tobias.
„Vypadni,“ povie Eric, hlasnejšie a menej monotónne. Väčšmi
mi pripomína Erica, ktorého poznám. Zmení sa aj výraz jeho tváre,
už sa netvári tak kamenne. Ohromene naňho hľadím, nechce sa mi
veriť, ako ľahko vie nasadiť a zložiť masku. Rozmýšľam, čo tým
sleduje.
„Nie,“ povie Tobias. „Je to len bláznivá baba. Nemusíš ju sem
ťahať a vypočúvať ju.“
„Bláznivá baba,“ vyprskne Eric. „Podľa teba by bláznivá baba
skončila prvá?“
Tobias si stisne koreň nosa a pozrie na mňa pomedzi prsty. Snaží
sa mi niečo naznačiť. Horúčkovito premýšľam. Čo mi Štyri v
poslednom čase radil?
Napadne mi jediné odporúčanie: predstieraj trochu zraniteľnosti.
Už to raz zabralo.
„Ja… ja som sa len strašne hanbila a nevedela som, čo mám
robiť.“ Strčím si ruky do vreciek a hľadím na zem. Potom sa tak
silno štipnem do nohy, až mi do očí vhŕknu slzy, pozriem na Erica a
zafňukám. „Ja som sa pokúsila… a…“ pokrútim hlavou.
„O čo si sa pokúsila?“ spýta sa Eric.
„Pobozkať ma,“ dopovie Tobias. „Poslal som ju do čerta a ona
zdrhla ako päťročné decko. Nespáchala nič strašné, akurát totálnu
kravinu.“
Obaja čakáme.
Eric mihá pohľadom zo mňa na Tobiasa a rehoce sa, príliš
nahlas, príliš dlho. Jeho smiech znie hrozivo a driape mi nervy ako
brúsny papier. „Nie je na teba trochu starý, Tris?“ spýta sa nakoniec,
zase s úsmevom.
Utriem si líce, akoby som zotierala slzu. „Môžem už ísť?“
„Môžeš,“ prikývne Eric, „ale už nikdy nesmieš odísť bez dozoru,
rozumieš?“ otočí sa k Tobiasovi. „A ty mi zaručíš, že sa už nikto z
prestúpených nerozbehne preč, jasné? A že sa na teba nebudú hádzať
žiadne bláznivé ženské.“
Tobias prevráti oči. „Okej.“
Vyjdem z miestnosti a vrátim sa von. Vytriasam si ruky, aby som
sa zbavila trémy. Sadnem si na chodník a objímem si kolená.
Sedím tam so sklonenou hlavou a zavretými očami, netuším ako
dlho, možno dvadsať minút, možno hodinu. Potom sa znovu otvoria
dvere a prichádza ku mne Tobias.
Vstanem, prekrížim si ruky a čakám na prednášku. Vrazila som
mu a naštvala som vodcov Neohrozenosti, určite mi vynadá.
„Čo je?“ snažím sa to urýchliť.
„Si v poriadku?“ zvraští obočie a jemne sa mi dotkne líca.
Odstrčím mu ruku.
„No,“ začnem, „najprv si ma pred všetkými sfúkol, potom som si
musela pokecať so ženskou, ktorá chce zničiť moju bývalú frakciu, a
nakoniec Eric takmer vyrazil mojich kamošov z Neohrozenosti!
Jasné, vyzerá to na úžasný deň, Štyri.“
Pokrúti hlavou a zahľadí sa na ošarpanú tehlovú budovu
napravo, ktorá pôsobí ako päsť na oko vedľa elegantnej sklenej veže
za mnou. Určite je prastará, tehly sa už predsa dávno nepoužívajú.
„Prečo sa vlastne staráš?“ spýtam sa. „Môžeš byť buď bezcitný
tréner, alebo starostlivý frajer.“ Pri slove frajer sa zarazím,
neplánovala som ho tak ledabolo vypustiť z úst, ale už sa stalo.
„Nemôžeš sa hrať na obidvoch naraz.“
„Nie som bezcitný,“ zamračí sa na mňa. „Ráno som sa ťa snažil
ochrániť. Čo myslíš, ako by zareagoval Peter a jeho tupí nohsledi,
keby zistili, že sme…“ Vzdychne. „To by ti nikdy neprešlo. Do smrti
by tvrdili, že si poskočila v poradí len vďaka mne, nie zásluhou
vlastnej šikovnosti.“
Otvorím ústa, že budem protestovať, no nevydám ani hláska.
Napadne mi pár sarkastických poznámok, ale radšej si ich nechám
pre seba. Má pravdu. Horúce líca si ochladím studenými rukami.
„Nemusel si ma uraziť, len aby si im niečo dokázal,“ zamrmlem
nakoniec.
„A ty si nemusela bežať za bratom len preto, že som bol trochu
drsný,“ povie. Poškriabe sa na zátylku. „Inak – vyšlo mi to, že?“
„Hej, a ja som si to odniesla.“
„Nečakal som, že ťa to tak odrovná.“ Potom sklopí oči a pokrčí
plecami. „Občas zabúdam, že ti môžem ublížiť. Že nie si
nezraniteľná.“
Zasuniem si ruky do vreciek a pohojdávam sa zo špičiek na päty.
Premôže ma podivný pocit – sladké, boľavé omámenie. Dovolil si to
len preto, že sa spoliehal na moju silu.
Doma bol ten silnejší vždy Caleb, vedel zabudnúť sám na seba,
mal prirodzene dané všetky vlastnosti, ktoré si rodičia tak cenili. O
mojich schopnostiach ešte nikto nemal takú vysokú mienku.
Postavím sa na špičky, zdvihnem hlavu a pobozkám ho.
Dotýkame sa len perami.
„Si génius, vieš o tom?“ neveriacky pokrútim hlavou. „Vždy
presne odhadneš, čo treba robiť.“
„Len preto, že som dlho premýšľal…“ začne a letmo ma
pobozká, „ako by sme to zvládli, keby sme my dvaja…“ odtiahne sa
trošku ďalej a usmeje sa na mňa. „Inak, dobre som počul? Povedala
si, že som tvoj frajer, Tris?“
„Nie celkom.“ Pokrčím plecami. „Prečo? Chcel by si byť?“
Jemne mi priloží ruky na krk a palce pod bradu, nakloní mi hlavu
dozadu a pritisne čelo k môjmu. Chvíľočku tam len stojí so
zavretými očami a dýcha môj vzduch. V končekoch prstov mu
pulzuje krv. Na tvári ma hladká jeho zrýchlený dych. Pôsobí
nervózne.
„Áno,“ povie konečne. Vzápätí sa mu úsmev z tváre vytratí.
„Podľa teba sme ho presvedčili, že si len bláznivá baba?“
„Dúfam. Niekedy mi príde vhod, že som taká malá. Lenže
pochybujem, že som presvedčila aj Informovaných.“
Spustí kútiky úst a vážne na mňa pozrie. „Musím ti povedať
niečo dôležité.“
„Čo?“
„Teraz nie.“ Rýchlo sa poobzerá. „Počkaj ma tu večer o pol
dvanástej. Nikomu nehovor, kam ideš.“
Prikývnem. Tobias sa odvráti a zmizne tak rýchlo, ako prišiel.
+++
„Kde si trčala celý deň?“ spýta sa Christina, keď sa vrátim do
spálne. Sme tam samy, všetci ostatní určite odišli na večeru.
„Hľadala som ťa vonku, ale nevedela som ťa nájsť. Stalo sa ti niečo?
Štyri ťa nejako potrestal za to, že si mu vrazila?“
Pokrútim hlavou. Pri pomyslení, že by som jej mala povedať,
kde som naozaj bola, sa mi od únavy podlomia kolená. Ako by som
rozumne vysvetlila svoju náhlu túžbu naskočiť na vlak a zájsť za
bratom? Alebo opísala strašidelný pokoj v Ericovom hlase, keď ma
vypočúval? Alebo dôvod, prečo som vlastne stratila nervy a udrela
Tobiasa?
„Jednoducho som potrebovala vypadnúť. Dlho som sa len tak
prechádzala,“ klamem. „A nie, nedostala som trest. Nahučal na mňa,
ja som sa mu ospravedlnila a to je všetko.“
Dávam si pozor, aby som sa jej pri rozprávaní pozerala do očí a
ruky nehybne držím vedľa seba.
„Fajn, lebo ti musím niečo povedať.“
Ponad moju hlavu pozrie k dverám, postaví sa na špičky a
skontroluje všetky postele, asi aby si overila, že sú prázdne. Potom
mi položí obe ruky na plecia.
„Mohla by si sa chvíľu správať ako baba?“
„Inokedy sa tak nesprávam?“ zamračím sa.
„Vieš, čo tým myslím. Ako šľahnutá, otravná baba.“
Obtočím si prameň vlasov okolo prsta. „Fááájn.“
Usmeje sa tak široko, že jej uvidím zadné zuby. „Will ma
pobozkal.“
„Čože?“ zhíknem. „Kedy? Ako? Kde? Čo sa stalo?“
„Vidíš, ako ti to ide!“ pochváli ma. Vystrie sa a pustí mi plecia.
„No, po tvojom menšom výbuchu sme zašli na obed a potom sme sa
len tak prechádzali popri koľajach. Bavili sme sa o… čo ja viem, už
si ani nepamätám. A on potom proste zastal, naklonil sa a dal mi
pusu.“
„Vedela si, že sa mu páčiš? No, skrátka, že až tak veľmi.“
„Nie!“ zasmeje sa. „Najlepšie na tom všetkom bolo, že sme sa
potom správali úplne normálne, ďalej sme sa prechádzali a bavili,
akoby sa nič nestalo. Teda až kým som ja nepobozkala jeho.“
„Kedy si si uvedomila, že sa ti páči?“
„Netuším. Asi som to dlho vôbec nevnímala. No všimla som si
také drobnosti, ako ma objal na pohrebe, ako mi vždy podrží dvere,
ako keby som bola ženská a nie niekto, kto by ho mohol zmlátiť ako
žito.“
Zasmejem sa. Zrazu by som jej najradšej porozprávala o
Tobiasovi a o všetkom, čo sa medzi nami stalo. No zahryznem si do
jazyka. Mám na to rovnaký dôvod ako Tobias, keď predstieral, že mu
na mne vôbec nezáleží. Nechcem, aby si Christina myslela, že moje
miesto v poradí nejako súvisí s naším vzťahom.
„Mám z vás radosť,“ poviem stručne.
„Vďaka. Aj ja som šťastná. Hoci som si myslela, že mi chvíľu
potrvá, než sa tak budem cítiť po… veď vieš.“
Sadne si na kraj mojej postele a poobzerá sa po spálni. Niektorí
si už pobalili veci. Čoskoro sa presťahujeme do bytov na opačnej
strane hlavného stanu. Tí, ktorí sa rozhodnú pracovať pre vládu,
pôjdu do sklenej budovy nad Jamou. Už sa nebudem strachovať, že
na mňa Peter zaútočí v spánku. Nebudem mať na očiach Alovu
prázdnu posteľ.
„Ani by som neverila, že už je skoro po všetkom,“ povie
Christina. „Zdá sa mi, že sme len teraz prišli. Ale aj ako keby… keby
som už celé veky nebola doma.“
„Chýba ti domov?“
„Hej.“ Pokrčí plecami. „Hoci niektoré veci sa vôbec nelíšia, aj
doma sú napríklad všetci hluční, podobne ako tu, takže to mi
vyhovuje. Ale tam sa žije jednoduchšie. Vždy vieš, čo si o tebe ľudia
myslia, lebo ti to povedia. Nikto nikým nemanipuluje.“
Prikývnem, ale na túto stránku života v Neohrozenosti som
zvyknutá. Členovia Sebazaprenia síce nie sú vyslovení klamári, ale
od úprimnosti majú ďaleko.
„Ale skúšku do Otvorenosti by som asi nezvládla.“ Pokrúti
hlavou. „Tam sa človek namiesto simulácií musí spovedať pred
detektorom lži. Celé dni! A záverečný test,“ pokrčí nos, „dajú ti
nejakú gebuzinu, ktorú volajú sérum pravdy, sedíš pred všetkými a
oni sa ťa pýtajú fakt osobné otázky. Tvrdia, že keď raz vypľuješ
všetky tajomstvá, už sa ti v živote nebude chcieť klamať. Vraj keď už
o tebe všetci vedia to najhoršie, bola by to škoda námahy.“
Ani neviem, kedy som nazbierala toľko tajomstiev. Divergencia.
Fóbie. Skutočný vzťah ku kamarátom, rodine, Alovi, Tobiasovi. Pri
skúške do Otvorenosti by vyšli najavo veci, na ktoré sú aj simulácie
krátke. Úplne by mi zničila život.
„To znie príšerne,“ strasiem sa.
„Odjakživa som vedela, že v Otvorenosti nechcem zostať. Teda,
snažím sa správať čestne, ale sú veci, ktoré si radšej nechám pre
seba. Okrem toho, chcem mať kontrolu nad vlastnými myšlienkami.“
Nie si sama.
„Inak…“ začne. Otvorí skrinku naľavo od našej postele. Keď
potiahne posuvné dvere, zvnútra vyletí moľa, biele krídelká ju nesú
rovno ku Christininej tvári. Christina zvrieskne tak nahlas, že takmer
vyskočím z kože, a plieska sa po lícach.
„Fuj, daj to preč! Daj to preč! Daj to preč, preč, preč!“ vrieska.
Moľa odletí.
„Už zmizla!“ ubezpečím Christinu. Potom sa zasmejem. „Ty sa
bojíš molí?“
„Sú nechutné. Tie papierové krídelká a tie odporné chrobačie
telá,“ strasie sa.
Neprestávam sa smiať. Rehocem sa tak nahlas, že si musím
sadnúť a chytiť sa za brucho.
„Čo je na tom vtipné?“ oborí sa na mňa. „Okej… no, možno to je
vtipné. Tak trochu.“
+++
Keď sa neskoro večer stretneme, Tobias ma bez slova chytí za
ruku a vedie ku koľajam.
S neuveriteľnou ľahkosťou vkĺzne do okoloidúceho vagóna a
vytiahne ma za sebou. Padnem rovno naňho, lícom mu narazím do
hrude. Prstami mi skĺzne po ramenách k lakťom a pridrží ma, keď
vagón nadskočí na oceľových koľajniciach. Sledujem, ako sa sklená
budova nad Jamou postupne zmenšuje.
„Čo si mi to chcel povedať?“ prekričím hučiaci vietor.
„Ešte chvíľu vydrž.“
Klesne na zem a stiahne ma so sebou, on si sadne chrbtom k
stene a ja oproti nemu, nohy vystriem nabok na zaprášenú dlážku.
Vietor mi uvoľní pár prameňov vlasov a vmetie mi ich do očí. Tobias
mi chytí tvár do dlaní, ukazovákmi mi zastrčí vlasy za uši a pritiahne
moje ústa k svojim.
Vlak s mohutným škrípaním spomalí, určite sa blížime k centru
mesta. Vzduch je studený, ale z Tobiasových pier a rúk vyžaruje
teplo. Nakloní hlavu a vtisne mi bozk na jemnú pokožku pod bradou.
Môj vzdych sa našťastie stratí v hukote vetra.
Vagón sa zachveje, stratím rovnováhu a vystrčím ruku, aby som
nespadla. O zlomok sekundy si uvedomím, že som ju položila
Tobiasovi na bok, do dlane ma tlačí jeho panvová kosť. Mala by som
sa odtiahnuť, ale nechcem. Raz mi povedal, aby som bola statočná, a
hoci som skočila zo strechy a nehybne stála, keď okolo mňa hádzal
nože, netušila som, že budem potrebovať odvahu aj v bežnom živote.
No potrebujem ju.
Trochu sa posuniem a prehodím cez neho nohu, takže mu sedím
v lone, a pobozkám ho. Srdce mi bije až v krku. Vystrie sa a preloží
mi ruky na plecia. Jeho prsty mi skĺznu dolu popri chrbtici, vzápätí
ich nasledujú zimomriavky. Potom mi potiahne zips na bunde o pár
centimetrov dolu. Musím si pritisnúť ruky na stehná, aby sa prestali
triasť. Nebuď nervózna. Veď je to Tobias.
Na odhalenej pokožke ma šteklí chladný vzduch. Tobias sa
nakloní dozadu a pozorne sa mi zahľadí na tetovania nad kľúčnou
kosťou. Pohladká ich končekmi prstov a usmeje sa.
„Vtáky,“ skonštatuje. „Sú to vrany? Zakaždým sa ťa zabudnem
opýtať.“
Opätujem jeho úsmev. „Havrany. Jeden pre každého člena
rodiny. Páčia sa ti?“
Neodpovie. Pritiahne si ma bližšie a pritisne pery na každého
havrana. Zavriem oči. Dotýka sa ma ľahučko, nežne. Opojné teplo sa
mi rozleje celým telom ako tekutý med, naplní ma a polepí mi
myšlienky. Pocítim dotyk na líci.
„Nerád to hovorím,“ vytrhne ma z tranzu Tobias, „ale musíme
vstávať.“
Prikývnem a otvorím oči. Spoločne sa postavíme a Tobias ma
pritiahne k dverám. Vietor už nefúka tak silno, lebo vlak spomalil. Je
po polnoci, takže pouličné lampy už zhasli a stavby vyzerajú ako
mamuty, ktoré sa vynárajú z tmy a opäť v nej miznú. Tobias zdvihne
ruku a ukáže na zhluk budov, takých vzdialených, že vyzerajú drobné
ako nechty. Tvoria jediný žiarivý bod v mori temnoty. Sídlo
Informovanosti. Zase.
„Z mestského poriadku si zjavne nerobia ťažkú hlavu,“ podotkne
Tobias, „lebo svietia celé noci.“
„Nikto iný si to nevšimol?“ zamračím sa.
„Určite áno, ale nikto proti tomu nič neurobil. Možno preto, že
nechcú pre takú drobnosť vyvolávať konflikt.“ Tobias pokrčí
plecami, ale jeho napätý výraz ma znepokojuje. „Ale mňa by celkom
zaujímalo, čo Informovaní stvárajú, keď musia svietiť aj v noci.“
Otočí sa ku mne a oprie sa o stenu.
„Mala by si o mne vedieť dve veci. Po prvé, som nesmierne
podozrievavý. Od ľudí zásadne čakám len to najhoršie, mám to v
povahe. Po druhé, bola by si prekvapená, ako dobre sa vyznám v
počítačoch.“
Prikývnem. Už spomínal, že väčšinou robí s počítačmi, ale vôbec
si ho neviem predstaviť, ako celý deň sedí pred monitorom.
„Pred pár týždňami, než začal tréning, sa mi podarilo dostať do
tajných súborov. Naši ich zjavne nevedia zabezpečiť tak dobre ako
Informovaní. Našiel som niečo, čo vyzeralo ako vojnové plány.
Nepodarene zakódované rozkazy, zoznamy zásob, mapy. A podobné
veci. Tie súbory nám poslali z Informovanosti.“
„Vojna?“ Odhrniem si vlasy z tváre. Celý život som počúvala
otca, ako nadáva na Informovaných a vypestovala som si k nim
nedôveru, a po skúsenostiach z Neohrozenosti neverím autoritám a
vlastne ani nikomu inému, ale aj tak ma šokuje predstava, že by
jedna frakcia plánovala vojnu.
Spomeniem si na Calebove slová: Niečo sa vo veľkom plánuje,
Beatrice. Pozriem na Tobiasa.
„Vojna proti Sebazapreniu?“
Chytí ma za ruky, prepletie si so mnou prsty a povie: „Frakcii,
ktorá má v rukách vládu. Presne tak.“
Zovrie sa mi žalúdok.
„Všetky tie články mali vyvolať nepokoje namierené proti
Sebazapreniu,“ hovorí s očami upretými na mesto, ktoré sa mihá za
dverami vagóna. „Informovanosť sa zjavne rozhodla urýchliť ten
proces. Netuším, čo proti tomu môžeme urobiť… čo sa vôbec dá
urobiť.“
„Ale prečo by sa Informovanosť spájala s Neohrozenosťou?“
spýtam sa.
Vzápätí mi niečo napadne, myšlienka, ktorá ma zasiahne ako
úder do brucha a zahryzne sa mi do vnútorností. Informovaní nemajú
zbrane a nevedia bojovať – ale Neohrození áno.
S vytreštenými očami hľadím na Tobiasa.
„Chcú nás využiť,“ hlesnem.
„Rád by som vedel,“ uvažuje nahlas, „ako nás mienia donútiť k
boju.“
Calebovi som hovorila, že Informovaní vedia vynikajúco
manipulovať s ľuďmi. Niektorých z nás by mohli vyprovokovať
falošnými správami alebo nalákať na prísľub zisku, existuje
množstvo spôsobov. Lenže Informovanosť je povestná aj
dôslednosťou, určite by nič nenechali na náhodu. Odstránili by
všetky slabé miesta. Ale ako?
Vietor mi do tváre vženie pramene vlasov, ktoré mi pokrájajú
zorné pole na pásiky. Nechám ich tam.
„Neviem,“ priznám sa.
som nebola vonku. Na tvár mi dopadajú bledé slnečné lúče a
pozorujem obláčiky, do ktorých sa mi vo vzduchu zráža dych.
Aspoň niečo sa mi podarilo: presvedčila som Petra a jeho
kamošov, že sa ma už nemajú prečo obávať. Len musím urobiť
všetko pre to, aby som im zajtra, keď pôjdem cez vlastné bludisko,
dokázala opak. Včera som verila, že zlyhanie neprichádza do úvahy.
Dnes si už nie som taká istá.
Prehrabnem si vlasy rukami. Už sa mi nechce plakať. Zapletiem
si vrkoč a upevním ho gumičkou, ktorú nosievam na zápästí. Už sa
cítim takmer sama sebou. Presne to potrebujem: spomenúť si, kto
vlastne som. Tris sa predsa nenechá zastaviť maličkosťami, ako sú
chalani a smrteľné hrozby.
Zasmejem sa a pokrútim hlavou. Naozaj?
Začujem trúbenie vlaku. Koľajnice sa stáčajú okolo hlavného
stanu Neohrozenosti a strácajú sa v nedohľadne. Kde sa začínajú? A
kde končia? Ako vyzerá svet, do ktorého už nevedú? Priblížim sa k
nim.
Najradšej by som išla domov, ale nemôžem. Eric nás v
návštevný deň varoval, aby sme na rodičoch príliš nelipli. Keby som
ich navštívila, zradila by som Neohrozenosť a to si nemôžem
dovoliť. No Eric nám nezakázal navštevovať ľudí z iných frakcií a
mama ma predsa poslala za Calebom.
Viem, že nesmiem odísť bez dozoru, ale to ma nezastaví.
Kráčam čoraz rýchlejšie, napokon sa rozbehnem. Zaberám rukami,
chvíľu šprintujem popri poslednom vagóne, a keď sa mi naskytne
príležitosť, chytím držadlo a vtiahnem sa dnu. Myknem sa, keď mi
utrápeným telom prebehne bolesť z nárazu.
Ľahnem si na podlahu vagóna, kúsok odo dverí, a sledujem, ako
hlavný stan Neohrozenosti mizne v diaľke. Nechcem sa vrátiť, no
rozhodnutie vzdať sa a žiť medzi bezprizornými by bola tá
najodvážnejšia vec, akú som kedy urobila, a dnes sa cítim ako
zbabelec.
Vzduch mi prúdi ponad telo a víri medzi prstami. Vystrčím ruku
z vagóna, takže ňou tlačím proti vetru. Nemôžem sa vrátiť, odkiaľ
som prišla, ale môžem nájsť aspoň časť domova. Caleb so mnou žije
vo všetkých spomienkach na detstvo, tvorí neodmysliteľnú súčasť
mojej podstaty.
V centre mesta vlak spomalí. Posadím sa a sledujem, ako nízke
stavby postupne vystriedajú mrakodrapy. Informovanosť sídli v
obrovských kamenných budovách tesne pri močiari. Chytím sa
držadla a trochu sa vykloním von, aby som videla, kam koľaje
smerujú. Klesajú na úroveň ulice a potom sa stáčajú na východ. Vo
vzduchu sa mieša zápach močiara a mokrého chodníka.
Vlak skĺzne nižšie a spomalí. Vyskočím. Dopadnem tak tvrdo, až
sa mi roztrasú nohy a pár krokov prebehnem, aby som nestratila
rovnováhu. Kráčam stredom ulice, smerom na juh, k močiaru.
Prázdnota sa tiahne, kam až dovidím, hnedá rovina sa zlieva s
horizontom.
Zabočím doľava. Nado mnou sa týči sídlo Informovanosti, tmavé
a neznáme. Ako tam Caleba nájdem?
Informovaní si o všetkom robia záznamy, majú to v povahe.
Musia mať teda nejakú evidenciu aj o kandidátoch. Potrebujem nájsť
niekoho, kto má k tomu prístup. Prezerám si budovy. Logika mi
hovorí, že najdôležitejšia by mala byť tá v strede. Môžem začať aj
tam.
Všade sa hemžia členovia frakcie. Pravidlá im prikazujú, aby
mali na sebe minimálne jeden kus modrého oblečenia, lebo modrá
vraj upokojuje myseľ a „pokojná myseľ je čistá myseľ“. Modrá sa
stala aj poznávacím znamením ich frakcie. Teraz mi pripadá
nesmierne žiarivá. Už som si zvykla na tlmené svetlo a tmavé
oblečenie.
Chystám sa pretláčať davom, uhýbať lakťom a mrmlať
„dovolíte“, ako vždy dosiaľ, ale netreba. Tris z Neohrozenosti si
všimne každý. Dav sa rozostúpi a cestou ma sledujú všetky oči.
Vytiahnem si gumičku z vlasov a rozpustím si ich, než vojdem
prednými dverami.
Tesne za vchodom zastanem a zakloním hlavu. Ocitla som sa v
obrovskej, tichej miestnosti, kde cítiť zápach zaprášených kníh. Pod
nohami mi vŕzgajú drevené parkety. Steny na oboch stranách
miestnosti lemujú regály s knihami, ale asi slúžia skôr na ozdobu,
lebo stoly v strede sú zapratané počítačmi. Papierové knihy nikto
nečíta, všetci napäto, sústredene hľadia na obrazovky.
Mohlo mi napadnúť, že sídlo Informovanosti je vlastne obrovská
knižnica. Moju pozornosť upúta portrét na náprotivnej stene. Je
dvakrát vyšší a štyrikrát širší než ja a znázorňuje príťažlivú ženu s
vodnatými sivými očami skrytými za okuliarmi. Jeanine. Pri pohľade
na ňu mi vzkypí žlč. Ona zastupuje Informovanosť vo vláde, ona
zverejnila článok o mojom otcovi. Neznášala som ju, odkedy sa na
ňu otec začal pravidelne sťažovať pri večeri, ale teraz ju nenávidím.
Pod ňou visí obrovská tabuľa s nápisom POZNANÍM K
PROSPERITE.
Prosperita. Ja tomu slovu prikladám negatívny význam. V
Sebazaprení ním označujeme pôžitkárstvo.
Ako sa Caleb mohol dobrovoľne pridať k takým ľuďom? Všetky
ich aktivity a ciele mi pripadajú nesprávne. No on si asi myslí to isté
o Neohrozenosti.
Prejdem k stolu pod portrétom. Mladý muž pri stole ani
nezdvihne oči, keď sa spýta: „Môžem vám nejako pomôcť?“
„Hľadám jedného kandidáta. Volá sa Caleb. Neviete, kde by som
ho mohla nájsť?“
„Nemám povolenie odovzdávať žiadne osobné informácie,“
povie bezvýrazne a ťukne do obrazovky pred sebou.
„Je to môj brat.“
„Nemám povolenie…“
Buchnem dlaňou do stola. Chlapík sa s trhnutím preberie z
tranzu a zahľadí sa na mňa ponad okuliare. Niekoľko hláv sa otočí
mojím smerom.
„Povedala som,“ prehovorím rázne, „že niekoho hľadám. Patrí
medzi kandidátov. Môžete mi aspoň povedať, kde ich nájdem?“
„Beatrice?“ ozve sa hlas spoza môjho chrbta.
Obzriem sa. Za mnou stojí Caleb s knihou v ruke. Podrástli mu
vlasy, takže sa mu vlnia okolo uší. Má modré tričko a na očiach
hranaté okuliare. Zmenil sa a už ho nesmiem milovať, ale aj tak sa k
nemu plnou parou rozbehnem a objímem ho.
„Máš tetovanie,“ podotkne priduseným hlasom.
„A ty zase okuliare,“ vrátim mu to. Odtiahnem sa a prižmúrim
oči. „Caleb, odjakživa vidíš perfektne. Čo tým chceš naznačiť?“
„Hm…“ poobzerá sa po stoloch okolo nás. „Poď. Vypadneme
odtiaľto.“
Opustíme budovu a prejdeme cez ulicu. Musím takmer bežať,
aby som s ním udržala krok. Oproti sídlu Informovanosti bol kedysi
park, z ktorého zostala len pustatina posiata niekoľkými
zhrdzavenými kovovými sochami. Jedna znázorňuje plechového
mamuta, iná pripomína fazuľu, takú obrovskú, že pri nej vyzerám
ako trpaslík.
Zastaneme na betóne neďaleko kovovej fazule, okolo ktorej
posedávajú malé skupinky Informovaných s novinami alebo s
časopismi. Caleb si zloží okuliare a strčí si ich do vrecka, potom si
prehrabne vlasy rukou. Nervózne sa vyhýba môjmu pohľadu, ako
keby bol v rozpakoch. Možno by som sa mala takisto hanbiť. Som
potetovaná, mám rozpustené vlasy a priliehavé oblečenie. Lenže ja sa
nehanbím.
„Čo tu robíš?“ spýta sa.
„Chcela som ísť domov, ale nemôžem. Tak som sa vybrala za
tebou.“
Stisne pery.
„Len sa nezblázni od radosti,“ dodám.
„No tak,“ zahriakne ma. „Ver mi, nesmierne rád ťa vidím. Ale
nemala si sem chodiť. Uvedomuješ si, že porušuješ pravidlá, však?“
„Kašlem na to,“ odseknem. „Kašlem na to, jasné?“
„Radšej by si nemala,“ napomenie ma mierne, s vyčítavým
pohľadom, ktorý tak dobre poznám. „Na tvojom mieste by som sa
nechcel dostať do problémov s vedením Neohrozenosti.“
„Čo to má znamenať?“
Odpoveď dobre poznám. Neohrozenosť považuje za najkrutejšiu
frakciu, to je všetko.
„Nechcem, aby sa ti niečo stalo. Nemusíš sa na mňa toľko
hnevať,“ povie a nakloní hlavu. „Čo sa tam s tebou vlastne stalo?“
„Nič. Nič sa mi nestalo.“ Zavriem oči a rukou si pošúcham
zátylok. Aj keby som mu mohla všetko vysvetliť, neurobila by som
to. Nevládzem o tom ani rozmýšľať.
„Myslíš…“ pozrie si na topánky. „Myslíš, že si sa rozhodla
správne?“
„Podľa mňa taká možnosť ani neexistovala. A čo ty?“
Poobzerá sa. Okoloidúci si nás zvedavo premeriavajú. Caleb
mihá pohľadom z jednej tváre na druhú. Možno ho znervózňujú oni,
nie vlastné okuliare alebo moje tetovania. Schmatnem ho za ruku a
zatiahnem ho pod oblúk kovovej fazule. Kráčame popod jej dutý
spodok. Všade vidím svoj odraz, pokrútený na zakriveným stenách a
prerušovaný škvrnami hrdze a špiny.
„Čo sa deje?“ spýtam sa a prekrížim si ruky na hrudi. Až teraz si
všimnem, že má tmavé kruhy pod očami. „Nejaký problém?“
Caleb si oprie dlaň o kovovú stenu. Krivé zrkadlo jeho hlavu
zmenšilo a z jednej strany sploštilo, ruku mu zdanlivo vykrúca
naopak. Ja pre zmenu vyzerám ako malý súdok.
„Niečo sa vo veľkom plánuje, Beatrice. Naozaj vo veľkom.“ Vo
vytreštených očiach má sklený pohľad. „Neviem presne, o čo ide, ale
ľudia sa stále niekam ponáhľajú a potichu sa dohadujú, Jeanine
takmer každý deň reční o úpadku Sebazaprenia.“
„Veríš jej?“
„Nie. Možno. Ja ne…“ pokrúti hlavou. „Už vôbec neviem, čomu
mám veriť.“
„Ale vieš,“ pripomeniem mu prísne. „Poznáš našich rodičov.
Poznáš našich kamarátov. Myslíš, že Susanin otec je nejaký netvor?“
„Ale poznám ich naozaj dobre? Koľko nám toho o sebe
prezradili? Nemohli sme sa na nič pýtať, Beatrice, nikdy nám nič
nepovedali! A tu…“ Pozrie hore. Sledujem jeho pohľad a v malom
plochom zrkadle vysoko nad nami uvidím naše figúrky. Maličké ako
nechty. To je pravdivý odraz, pomyslím si, presne takí malí a
bezvýznamní skutočne sme. „Tu sú informácie voľne dostupné, pre
každého,“ pokračuje.
„Nie si v Otvorenosti Caleb. Tu sú aj klamári. Ľudia, ktorí sú
dosť bystrí na to, aby ťa zmanipulovali.“
„Myslíš, že by som si nevšimol, keby mnou niekto
manipuloval?“
„Ak sú takí múdri, ako predpokladáš, tak nie.“
„Netušíš, o čom rozprávaš,“ pokrúti hlavou.
„Ale hej. Myslíš, že nemám ani šajnu, ako vyzerá skazená
frakcia? Preboha, veď prechádzam výcvikom do Neohrozenosti!“
vybuchnem. „Ibaže ja aspoň viem, do čoho idem, Caleb. Ty si sa
rozhodol ignorovať niečo, čo vieme odjakživa – že tvoji noví
kolegovia sú arogantní a chamtiví a nemajú za lubom nič dobré.“
„Myslím, že by si mala ísť, Beatrice,“ povie prísne.
„S radosťou,“ odseknem. „Aha, asi ťa to nebude zaujímať, ale
mama ti odkazuje, že máš preskúmať simulačné sérum.“
„Ty si sa s ňou stretla?“ Zatvári sa dotknuto. „Prečo neprišla
aj…“
„Lebo Informovaní už členov Sebazaprenia na svoje územie
nepúšťajú. Žeby ti tú informáciu zatajili?“
Odstrčím ho z cesty, vyjdem zo zrkadlovej jaskyne pod sochou a
vyštartujem po chodníku. Vôbec som sa sem nemala trepať. Jama mi
oproti tomuto pripadá ako domov. Tam aspoň viem, na čom som: na
šikmej ploche.
Dav na chodníku zredne, zdvihnem oči, aby som zistila prečo.
Pár metrov predo mnou stoja dvaja chlapi v modrom s prekríženými
rukami.
„Ty,“ osloví ma jeden, „budeš musieť ísť s nami.“
+++
Jeden muž kráča tak tesne za mnou, že na zátylku cítim jeho
dych. Druhý ma vedie do knižnice a odtiaľ troma chodbami k
východu. Za knižnicou už podlahu netvoria parkety, ale biele
dlaždice, a steny žiaria ako v miestnosti, kde som podstúpila test. Od
strieborných dverí výťahu sa odráža svetlo, privieram oči, aby som
aspoň niečo videla.
Snažím sa nestratiť nervy. Kladiem si otázky z tréningu v
Neohrozenosti. Čo urobíš, keď ťa niekto napadne zozadu?
Predstavujem si, že vrážam lakeť do brucha alebo rozkroku a
utekám. Škoda, že nemám pištoľ. Tak uvažujú Neohrození a naučila
som sa to aj ja.
Čo ak na teba zaútočia dvaja ľudia naraz? Sledujem prvého
chlapa po prázdnej, osvetlenej chodbe a vedie ma do nejakej
kancelárie. Steny sú zo skla. Už asi viem, ktorá frakcia navrhla
budovu mojej bývalej školy.
Za kovovým stolom sedí žena z portrétu v knižnici a z
novinových článkov, v ktorých Informovanosť brojí proti
Sebazapreniu. Ako dlho už jej tvár nenávidím? Ani sa nepamätám.
„Sadni si,“ zavelí Jeanine a zaostrí na mňa vodnaté sivé oči. Jej
hlas mi tiež pripadá povedomý, najmä keď znie nahnevane.
„Radšej nie.“
„Sadni!“ zopakuje. Áno, určite ten hlas odniekiaľ poznám.
Počula som ju na chodbe, keď sa rozprávala s Ericom, tesne
predtým, než na mňa chalani zaútočili. Spomínala divergentných. A
ešte raz predtým, v…
„V simulácii som počula váš hlas,“ poviem. „Myslím na teste.“
Ona je to nebezpečenstvo, pred ktorým ma varovala Tori aj
mama, ona chce zničiť divergentných. Sedí rovno predo mnou.
„Správne. Test predpokladov je bezkonkurenčne najvýznamnejší
úspech mojej vedeckej kariéry,“ podotkne. „Vyhľadala som si tvoj
výsledok, Beatrice. Pri teste podľa všetkého nastali problémy. Nebol
zaznamenaný a tvoj výsledok museli zapísať ručne. Vedela si o
tom?“
„Nie.“
„Vedela si, že si jedna z dvoch ľudí, ktorým vyšlo Sebazaprenie,
ale prestúpili do Neohrozenosti?“
„Nie,“ poviem a prehltnem šok. Iba ja a Tobias? Lenže jeho
výsledok bol pravdivý a môj nie. Takže je jediný.
Keď si naňho pomyslím, zovrie sa mi žalúdok. Teraz mi jeho
výnimočnosť môže byť ukradnutá. Povedal, že vyzerám mizerne.
„Prečo si si vybrala Neohrozenosť?“ spýta sa Jeanine.
„Načo to potrebujete vedieť?“ Snažím sa stíšiť hlas, ale nedarí sa
mi. „Chcete mi vynadať, že som opustila svoju frakciu a prišla sa
pozrieť na brata? Najprv frakcia, potom krv, či ako sa to hovorí?“
Odmlčím sa. „A prečo som vlastne u vás v kancelárii? Veď vy ste
vraj nejaká dôležitá medzi vašimi.“
Hádam jej to trochu zrazí hrebienok.
Na sekundu stisne pery. „Napomínanie prenechám
kompetentným z Neohrozenosti,“ povie a oprie sa v kresle.
Položím ruky na operadlo kresla, na ktoré som si odmietla
sadnúť, a zatnem doň prsty. Za Jeanine je okno s výhľadom na
mesto. Vzdialený vlak práve lenivo vyberá zákrutu.
„A čo sa týka dôvodu tvojej prítomnosti u mňa, typickou črtou
mojej frakcie je zvedavosť a pri kontrole tvojich záznamov som
narazila na ďalšiu anomáliu, ku ktorej došlo v priebehu jednej
simulácie. Znovu nebola zaznamenaná. Vieš o tom niečo?“
„Ako ste sa dostali k mojim záznamom? Myslela som, že k nim
majú prístup iba Neohrození.“
„Lenže simulácie vyvinula Informovanosť, takže sme s
Neohrozenosťou uzavreli istú… dohodu, Beatrice.“ Nakloní hlavu a
usmeje sa na mňa. „Záleží mi výlučne na spôsobilosti našej
technológie. Ak pri tebe zlyháva, musím zaručiť, aby sa chyba
odstránila, rozumieš?“
Rozumiem len jednému: vodí ma za nos. Nezáleží jej na
technológii, má podozrenie, že výsledok môjho testu niekto
zmanipuloval. Snaží sa vyňuchať divergentných, presne ako
vodcovia Neohrozenosti. Už viem, prečo mama chcela, aby Caleb
preskúmal simulačné sérum: lebo ho vyvinula Jeanine.
Lenže prečo ju moja schopnosť ovplyvňovať simulácie tak
znepokojuje? Prečo by mala zaujímať práve šéfku Informovanosti?
Ani na jednu otázku nepoznám odpoveď. No jej pohľad mi
pripomína výraz v očiach bojového psa zo simulácie na teste – zračí
sa v ňom zúrivé nepriateľstvo. Chce ma roztrhať na kúsky. Teraz si
nemôžem ľahnúť a predstierať podriadenosť. Treba vyceriť tesáky.
Srdce mi bije až v krku.
„Neviem, ako to funguje,“ začnem, „ale z tej gebuziny v
striekačke mi prišlo strašne zle. Možno sa tréner pri simulácii tak bál,
že ho ogrcám, že zabudol zaznamenať výsledok. Po teste ma tiež
rozbolelo brucho.“
„Máš všeobecne citlivý žalúdok, Beatrice?“ hlas má ostrý ako
žiletka. Vymanikúrovanými nechtami klopká po doske stola.
„Odjakživa,“ odpoviem čo najľahostajnejšie. Pustím operadlo
kresla a obídem ho, aby som si mohla sadnúť. Nesmiem sa tváriť
napäto, hoci sa mi vnútornosti zvíjajú ako klbko hadov.
„V simuláciách sa ti výborne darilo,“ skonštatuje. „Čomu
pripisuješ ľahkosť, s ktorou ich zvládaš?“
„Som odvážna,“ vyhlásim a zízam jej rovno do očí. Ostatné
frakcie hádžu všetkých Neohrozených do jedného vreca. Považujú
ich za neotesaných, agresívnych, impulzívnych či dokonca drzých.
Musím splniť jej očakávania. Uškrniem sa na ňu. „Som najlepšia
kandidátka zo všetkých. Môžu si gratulovať.“
Nakloním sa dopredu a položím si lakte na kolená. Ak ju chcem
presvedčiť, musím zájsť ešte ďalej.
„Chcete vedieť, prečo som si vybrala Neohrozenosť?“ spýtam sa.
„Lebo som sa na smrť nudila.“ Len smelo do toho! Klamať sa nesmie
polovičato. „Už sa mi nechcelo hrať sa na poslušnú ľudomilku,
musela som odtiaľ vypadnúť.“
„Rodičia ti teda nechýbajú?“ spýta sa precítene.
„Čo by mi malo chýbať? Že mi vynadali zakaždým, keď som sa
pozrela do zrkadla? Že som pri večeri musela držať jazyk za
zubami?“ Pokrútim hlavou. „Nie, fakt mi nechýbajú. Už s nimi
nechcem mať nič spoločné.“
Tá lož ma cestou páli v hrdle, a možno sú to len slzy, ktoré
potláčam. Predstavujem si mamu, ako za mnou stojí s nožnicami a s
vľúdnym úsmevom mi strihá vlasy, a chce sa mi kričať, nie ju takto
urážať.
„Môžem teda predpokladať…“ Jeanine našpúli pery a na pár
sekúnd sa odmlčí, „že súhlasíš s článkami o politickom vedení
mesta?“
S článkami, ktoré mojich rodičov označujú za skazených,
mocichtivých, pokryteckých diktátorov? S článkami, ktoré skrývajú
nenápadné hrozby a náznaky revolúcie? Chce sa mi z nich vracať. Pri
pomyslení, že ich má pod palcom ona, by som ju najradšej zaškrtila.
Usmejem sa.
„Stopercentne,“ poviem.
+++
Nejaký jej poskok, chlapík v modrej košeli a slnečných
okuliaroch, ma vezie naspäť do hlavného stanu Neohrozenosti v
elegantnom striebristom aute. Ešte som také nevidela. Motor beží
takmer potichu. Keď sa naň opýtam, vodič mi povie, že jazdí na
slnečný pohon a spustí zdĺhavé vysvetlenie, ako panely na streche
menia slnečné žiarenie na energiu. Asi po minúte prestanem počúvať
a hľadím z okna.
Neviem, čo mi urobia, keď sa vrátim. Mám podozrenie, že nič
príjemné. Predstavím si, ako sa mi nohy hompáľajú nad priepasťou, a
zahryznem si do pery.
Keď zastaneme pri sklenej budove nad Jamou, pri dverách ma už
čaká Eric. Chytí ma za rameno a vtiahne dovnútra, ani šoférovi
nepoďakuje. Drží ma tak pevne, že mi určite narobí modriny.
Zastane medzi mnou a dverami, ktoré vedú dnu. Začne si praskať
hánky, ale inak stojí úplne nehybne.
Mimovoľne sa strasiem.
Okrem vlastného dychu, ktorý sa každou sekundou zrýchľuje,
počujem len pukanie jeho kĺbov. Keď skončí, Eric si prepletie prsty
pred sebou.
„Vitaj naspäť, Tris.“
Blíži sa ku mne, starostlivo kladie nohu pred nohu.
„Ako…“ začne potichu, „presne,“ dodá už hlasnejšie, „ti to
napadlo?“
„Ja…“ Stojí tak blízko, že vidím dierky, z ktorých mu trčia
kovové krúžky. „Neviem.“
„Mám pokušenie obviniť ťa zo zrady, Tris. Ešte si nepočula
heslo najprv frakcia, potom krv?“
Už som Erica videla robiť príšerné veci. Počula som ho príšerné
veci hovoriť. No nikdy som ho nevidela takto. Už sa nespráva ako
nebezpečný šialenec, dokonale sa ovláda a váži každé slovo. Ticho a
opatrne.
Po prvý raz si uvedomím, kto Eric vlastne je: špión
Informovanosti prezlečený za Neohrozeného, génius a zároveň
sadista, lovec divergentných.
Najradšej by som ušla.
„Nepáčil sa ti život v novej frakcii? Žeby si ľutovala svoje
rozhodnutie?“ Eric zdvihne obočie prešpikované kovom a na čele sa
mu objavia vrásky. „Rád by som počul vysvetlenie, prečo si zradila
Neohrozenosť, seba aj mňa,“ pobúcha sa po hrudi, „keď si sa vybrala
do sídla inej frakcie.“
„Ja…“ zhlboka sa nadýchnem. Keby zistil, čo som zač, zabil by
ma. Cítim to.
Zovrie ruky do pästí. Som tu sama, ak mi niečo urobí, nikto to
neuvidí, nikto sa to nedozvie.
„Ak mi to nevysvetlíš, možno budem musieť opätovne zvážiť
tvoje miesto v poradí. Alebo, keďže zjavne tak visíš na svojej bývalej
frakcii, miesta tvojich kamarátov. Možno potom ma to malé
dievčisko zo Sebazaprenia, ktoré v sebe skrývaš, bude brať
vážnejšie.“
V prvom momente si pomyslím, že to nemôže urobiť, že by to
nebolo spravodlivé. Vzápätí si uvedomím, že by to určite urobil,
neváhal by ani sekundu. A odhadol ma výborne – pri pomyslení, že
by moje nezodpovedné správanie mohlo niekoho iného pripraviť o
miesto vo frakcii, ma srdce až zabolí od strachu.
Vyskúšam to ešte raz. „Ja…“
No nevládzem dýchať.
Vtom sa otvoria dvere. Vojde Tobias.
„Vypadni,“ povie Eric, hlasnejšie a menej monotónne. Väčšmi
mi pripomína Erica, ktorého poznám. Zmení sa aj výraz jeho tváre,
už sa netvári tak kamenne. Ohromene naňho hľadím, nechce sa mi
veriť, ako ľahko vie nasadiť a zložiť masku. Rozmýšľam, čo tým
sleduje.
„Nie,“ povie Tobias. „Je to len bláznivá baba. Nemusíš ju sem
ťahať a vypočúvať ju.“
„Bláznivá baba,“ vyprskne Eric. „Podľa teba by bláznivá baba
skončila prvá?“
Tobias si stisne koreň nosa a pozrie na mňa pomedzi prsty. Snaží
sa mi niečo naznačiť. Horúčkovito premýšľam. Čo mi Štyri v
poslednom čase radil?
Napadne mi jediné odporúčanie: predstieraj trochu zraniteľnosti.
Už to raz zabralo.
„Ja… ja som sa len strašne hanbila a nevedela som, čo mám
robiť.“ Strčím si ruky do vreciek a hľadím na zem. Potom sa tak
silno štipnem do nohy, až mi do očí vhŕknu slzy, pozriem na Erica a
zafňukám. „Ja som sa pokúsila… a…“ pokrútim hlavou.
„O čo si sa pokúsila?“ spýta sa Eric.
„Pobozkať ma,“ dopovie Tobias. „Poslal som ju do čerta a ona
zdrhla ako päťročné decko. Nespáchala nič strašné, akurát totálnu
kravinu.“
Obaja čakáme.
Eric mihá pohľadom zo mňa na Tobiasa a rehoce sa, príliš
nahlas, príliš dlho. Jeho smiech znie hrozivo a driape mi nervy ako
brúsny papier. „Nie je na teba trochu starý, Tris?“ spýta sa nakoniec,
zase s úsmevom.
Utriem si líce, akoby som zotierala slzu. „Môžem už ísť?“
„Môžeš,“ prikývne Eric, „ale už nikdy nesmieš odísť bez dozoru,
rozumieš?“ otočí sa k Tobiasovi. „A ty mi zaručíš, že sa už nikto z
prestúpených nerozbehne preč, jasné? A že sa na teba nebudú hádzať
žiadne bláznivé ženské.“
Tobias prevráti oči. „Okej.“
Vyjdem z miestnosti a vrátim sa von. Vytriasam si ruky, aby som
sa zbavila trémy. Sadnem si na chodník a objímem si kolená.
Sedím tam so sklonenou hlavou a zavretými očami, netuším ako
dlho, možno dvadsať minút, možno hodinu. Potom sa znovu otvoria
dvere a prichádza ku mne Tobias.
Vstanem, prekrížim si ruky a čakám na prednášku. Vrazila som
mu a naštvala som vodcov Neohrozenosti, určite mi vynadá.
„Čo je?“ snažím sa to urýchliť.
„Si v poriadku?“ zvraští obočie a jemne sa mi dotkne líca.
Odstrčím mu ruku.
„No,“ začnem, „najprv si ma pred všetkými sfúkol, potom som si
musela pokecať so ženskou, ktorá chce zničiť moju bývalú frakciu, a
nakoniec Eric takmer vyrazil mojich kamošov z Neohrozenosti!
Jasné, vyzerá to na úžasný deň, Štyri.“
Pokrúti hlavou a zahľadí sa na ošarpanú tehlovú budovu
napravo, ktorá pôsobí ako päsť na oko vedľa elegantnej sklenej veže
za mnou. Určite je prastará, tehly sa už predsa dávno nepoužívajú.
„Prečo sa vlastne staráš?“ spýtam sa. „Môžeš byť buď bezcitný
tréner, alebo starostlivý frajer.“ Pri slove frajer sa zarazím,
neplánovala som ho tak ledabolo vypustiť z úst, ale už sa stalo.
„Nemôžeš sa hrať na obidvoch naraz.“
„Nie som bezcitný,“ zamračí sa na mňa. „Ráno som sa ťa snažil
ochrániť. Čo myslíš, ako by zareagoval Peter a jeho tupí nohsledi,
keby zistili, že sme…“ Vzdychne. „To by ti nikdy neprešlo. Do smrti
by tvrdili, že si poskočila v poradí len vďaka mne, nie zásluhou
vlastnej šikovnosti.“
Otvorím ústa, že budem protestovať, no nevydám ani hláska.
Napadne mi pár sarkastických poznámok, ale radšej si ich nechám
pre seba. Má pravdu. Horúce líca si ochladím studenými rukami.
„Nemusel si ma uraziť, len aby si im niečo dokázal,“ zamrmlem
nakoniec.
„A ty si nemusela bežať za bratom len preto, že som bol trochu
drsný,“ povie. Poškriabe sa na zátylku. „Inak – vyšlo mi to, že?“
„Hej, a ja som si to odniesla.“
„Nečakal som, že ťa to tak odrovná.“ Potom sklopí oči a pokrčí
plecami. „Občas zabúdam, že ti môžem ublížiť. Že nie si
nezraniteľná.“
Zasuniem si ruky do vreciek a pohojdávam sa zo špičiek na päty.
Premôže ma podivný pocit – sladké, boľavé omámenie. Dovolil si to
len preto, že sa spoliehal na moju silu.
Doma bol ten silnejší vždy Caleb, vedel zabudnúť sám na seba,
mal prirodzene dané všetky vlastnosti, ktoré si rodičia tak cenili. O
mojich schopnostiach ešte nikto nemal takú vysokú mienku.
Postavím sa na špičky, zdvihnem hlavu a pobozkám ho.
Dotýkame sa len perami.
„Si génius, vieš o tom?“ neveriacky pokrútim hlavou. „Vždy
presne odhadneš, čo treba robiť.“
„Len preto, že som dlho premýšľal…“ začne a letmo ma
pobozká, „ako by sme to zvládli, keby sme my dvaja…“ odtiahne sa
trošku ďalej a usmeje sa na mňa. „Inak, dobre som počul? Povedala
si, že som tvoj frajer, Tris?“
„Nie celkom.“ Pokrčím plecami. „Prečo? Chcel by si byť?“
Jemne mi priloží ruky na krk a palce pod bradu, nakloní mi hlavu
dozadu a pritisne čelo k môjmu. Chvíľočku tam len stojí so
zavretými očami a dýcha môj vzduch. V končekoch prstov mu
pulzuje krv. Na tvári ma hladká jeho zrýchlený dych. Pôsobí
nervózne.
„Áno,“ povie konečne. Vzápätí sa mu úsmev z tváre vytratí.
„Podľa teba sme ho presvedčili, že si len bláznivá baba?“
„Dúfam. Niekedy mi príde vhod, že som taká malá. Lenže
pochybujem, že som presvedčila aj Informovaných.“
Spustí kútiky úst a vážne na mňa pozrie. „Musím ti povedať
niečo dôležité.“
„Čo?“
„Teraz nie.“ Rýchlo sa poobzerá. „Počkaj ma tu večer o pol
dvanástej. Nikomu nehovor, kam ideš.“
Prikývnem. Tobias sa odvráti a zmizne tak rýchlo, ako prišiel.
+++
„Kde si trčala celý deň?“ spýta sa Christina, keď sa vrátim do
spálne. Sme tam samy, všetci ostatní určite odišli na večeru.
„Hľadala som ťa vonku, ale nevedela som ťa nájsť. Stalo sa ti niečo?
Štyri ťa nejako potrestal za to, že si mu vrazila?“
Pokrútim hlavou. Pri pomyslení, že by som jej mala povedať,
kde som naozaj bola, sa mi od únavy podlomia kolená. Ako by som
rozumne vysvetlila svoju náhlu túžbu naskočiť na vlak a zájsť za
bratom? Alebo opísala strašidelný pokoj v Ericovom hlase, keď ma
vypočúval? Alebo dôvod, prečo som vlastne stratila nervy a udrela
Tobiasa?
„Jednoducho som potrebovala vypadnúť. Dlho som sa len tak
prechádzala,“ klamem. „A nie, nedostala som trest. Nahučal na mňa,
ja som sa mu ospravedlnila a to je všetko.“
Dávam si pozor, aby som sa jej pri rozprávaní pozerala do očí a
ruky nehybne držím vedľa seba.
„Fajn, lebo ti musím niečo povedať.“
Ponad moju hlavu pozrie k dverám, postaví sa na špičky a
skontroluje všetky postele, asi aby si overila, že sú prázdne. Potom
mi položí obe ruky na plecia.
„Mohla by si sa chvíľu správať ako baba?“
„Inokedy sa tak nesprávam?“ zamračím sa.
„Vieš, čo tým myslím. Ako šľahnutá, otravná baba.“
Obtočím si prameň vlasov okolo prsta. „Fááájn.“
Usmeje sa tak široko, že jej uvidím zadné zuby. „Will ma
pobozkal.“
„Čože?“ zhíknem. „Kedy? Ako? Kde? Čo sa stalo?“
„Vidíš, ako ti to ide!“ pochváli ma. Vystrie sa a pustí mi plecia.
„No, po tvojom menšom výbuchu sme zašli na obed a potom sme sa
len tak prechádzali popri koľajach. Bavili sme sa o… čo ja viem, už
si ani nepamätám. A on potom proste zastal, naklonil sa a dal mi
pusu.“
„Vedela si, že sa mu páčiš? No, skrátka, že až tak veľmi.“
„Nie!“ zasmeje sa. „Najlepšie na tom všetkom bolo, že sme sa
potom správali úplne normálne, ďalej sme sa prechádzali a bavili,
akoby sa nič nestalo. Teda až kým som ja nepobozkala jeho.“
„Kedy si si uvedomila, že sa ti páči?“
„Netuším. Asi som to dlho vôbec nevnímala. No všimla som si
také drobnosti, ako ma objal na pohrebe, ako mi vždy podrží dvere,
ako keby som bola ženská a nie niekto, kto by ho mohol zmlátiť ako
žito.“
Zasmejem sa. Zrazu by som jej najradšej porozprávala o
Tobiasovi a o všetkom, čo sa medzi nami stalo. No zahryznem si do
jazyka. Mám na to rovnaký dôvod ako Tobias, keď predstieral, že mu
na mne vôbec nezáleží. Nechcem, aby si Christina myslela, že moje
miesto v poradí nejako súvisí s naším vzťahom.
„Mám z vás radosť,“ poviem stručne.
„Vďaka. Aj ja som šťastná. Hoci som si myslela, že mi chvíľu
potrvá, než sa tak budem cítiť po… veď vieš.“
Sadne si na kraj mojej postele a poobzerá sa po spálni. Niektorí
si už pobalili veci. Čoskoro sa presťahujeme do bytov na opačnej
strane hlavného stanu. Tí, ktorí sa rozhodnú pracovať pre vládu,
pôjdu do sklenej budovy nad Jamou. Už sa nebudem strachovať, že
na mňa Peter zaútočí v spánku. Nebudem mať na očiach Alovu
prázdnu posteľ.
„Ani by som neverila, že už je skoro po všetkom,“ povie
Christina. „Zdá sa mi, že sme len teraz prišli. Ale aj ako keby… keby
som už celé veky nebola doma.“
„Chýba ti domov?“
„Hej.“ Pokrčí plecami. „Hoci niektoré veci sa vôbec nelíšia, aj
doma sú napríklad všetci hluční, podobne ako tu, takže to mi
vyhovuje. Ale tam sa žije jednoduchšie. Vždy vieš, čo si o tebe ľudia
myslia, lebo ti to povedia. Nikto nikým nemanipuluje.“
Prikývnem, ale na túto stránku života v Neohrozenosti som
zvyknutá. Členovia Sebazaprenia síce nie sú vyslovení klamári, ale
od úprimnosti majú ďaleko.
„Ale skúšku do Otvorenosti by som asi nezvládla.“ Pokrúti
hlavou. „Tam sa človek namiesto simulácií musí spovedať pred
detektorom lži. Celé dni! A záverečný test,“ pokrčí nos, „dajú ti
nejakú gebuzinu, ktorú volajú sérum pravdy, sedíš pred všetkými a
oni sa ťa pýtajú fakt osobné otázky. Tvrdia, že keď raz vypľuješ
všetky tajomstvá, už sa ti v živote nebude chcieť klamať. Vraj keď už
o tebe všetci vedia to najhoršie, bola by to škoda námahy.“
Ani neviem, kedy som nazbierala toľko tajomstiev. Divergencia.
Fóbie. Skutočný vzťah ku kamarátom, rodine, Alovi, Tobiasovi. Pri
skúške do Otvorenosti by vyšli najavo veci, na ktoré sú aj simulácie
krátke. Úplne by mi zničila život.
„To znie príšerne,“ strasiem sa.
„Odjakživa som vedela, že v Otvorenosti nechcem zostať. Teda,
snažím sa správať čestne, ale sú veci, ktoré si radšej nechám pre
seba. Okrem toho, chcem mať kontrolu nad vlastnými myšlienkami.“
Nie si sama.
„Inak…“ začne. Otvorí skrinku naľavo od našej postele. Keď
potiahne posuvné dvere, zvnútra vyletí moľa, biele krídelká ju nesú
rovno ku Christininej tvári. Christina zvrieskne tak nahlas, že takmer
vyskočím z kože, a plieska sa po lícach.
„Fuj, daj to preč! Daj to preč! Daj to preč, preč, preč!“ vrieska.
Moľa odletí.
„Už zmizla!“ ubezpečím Christinu. Potom sa zasmejem. „Ty sa
bojíš molí?“
„Sú nechutné. Tie papierové krídelká a tie odporné chrobačie
telá,“ strasie sa.
Neprestávam sa smiať. Rehocem sa tak nahlas, že si musím
sadnúť a chytiť sa za brucho.
„Čo je na tom vtipné?“ oborí sa na mňa. „Okej… no, možno to je
vtipné. Tak trochu.“
+++
Keď sa neskoro večer stretneme, Tobias ma bez slova chytí za
ruku a vedie ku koľajam.
S neuveriteľnou ľahkosťou vkĺzne do okoloidúceho vagóna a
vytiahne ma za sebou. Padnem rovno naňho, lícom mu narazím do
hrude. Prstami mi skĺzne po ramenách k lakťom a pridrží ma, keď
vagón nadskočí na oceľových koľajniciach. Sledujem, ako sa sklená
budova nad Jamou postupne zmenšuje.
„Čo si mi to chcel povedať?“ prekričím hučiaci vietor.
„Ešte chvíľu vydrž.“
Klesne na zem a stiahne ma so sebou, on si sadne chrbtom k
stene a ja oproti nemu, nohy vystriem nabok na zaprášenú dlážku.
Vietor mi uvoľní pár prameňov vlasov a vmetie mi ich do očí. Tobias
mi chytí tvár do dlaní, ukazovákmi mi zastrčí vlasy za uši a pritiahne
moje ústa k svojim.
Vlak s mohutným škrípaním spomalí, určite sa blížime k centru
mesta. Vzduch je studený, ale z Tobiasových pier a rúk vyžaruje
teplo. Nakloní hlavu a vtisne mi bozk na jemnú pokožku pod bradou.
Môj vzdych sa našťastie stratí v hukote vetra.
Vagón sa zachveje, stratím rovnováhu a vystrčím ruku, aby som
nespadla. O zlomok sekundy si uvedomím, že som ju položila
Tobiasovi na bok, do dlane ma tlačí jeho panvová kosť. Mala by som
sa odtiahnuť, ale nechcem. Raz mi povedal, aby som bola statočná, a
hoci som skočila zo strechy a nehybne stála, keď okolo mňa hádzal
nože, netušila som, že budem potrebovať odvahu aj v bežnom živote.
No potrebujem ju.
Trochu sa posuniem a prehodím cez neho nohu, takže mu sedím
v lone, a pobozkám ho. Srdce mi bije až v krku. Vystrie sa a preloží
mi ruky na plecia. Jeho prsty mi skĺznu dolu popri chrbtici, vzápätí
ich nasledujú zimomriavky. Potom mi potiahne zips na bunde o pár
centimetrov dolu. Musím si pritisnúť ruky na stehná, aby sa prestali
triasť. Nebuď nervózna. Veď je to Tobias.
Na odhalenej pokožke ma šteklí chladný vzduch. Tobias sa
nakloní dozadu a pozorne sa mi zahľadí na tetovania nad kľúčnou
kosťou. Pohladká ich končekmi prstov a usmeje sa.
„Vtáky,“ skonštatuje. „Sú to vrany? Zakaždým sa ťa zabudnem
opýtať.“
Opätujem jeho úsmev. „Havrany. Jeden pre každého člena
rodiny. Páčia sa ti?“
Neodpovie. Pritiahne si ma bližšie a pritisne pery na každého
havrana. Zavriem oči. Dotýka sa ma ľahučko, nežne. Opojné teplo sa
mi rozleje celým telom ako tekutý med, naplní ma a polepí mi
myšlienky. Pocítim dotyk na líci.
„Nerád to hovorím,“ vytrhne ma z tranzu Tobias, „ale musíme
vstávať.“
Prikývnem a otvorím oči. Spoločne sa postavíme a Tobias ma
pritiahne k dverám. Vietor už nefúka tak silno, lebo vlak spomalil. Je
po polnoci, takže pouličné lampy už zhasli a stavby vyzerajú ako
mamuty, ktoré sa vynárajú z tmy a opäť v nej miznú. Tobias zdvihne
ruku a ukáže na zhluk budov, takých vzdialených, že vyzerajú drobné
ako nechty. Tvoria jediný žiarivý bod v mori temnoty. Sídlo
Informovanosti. Zase.
„Z mestského poriadku si zjavne nerobia ťažkú hlavu,“ podotkne
Tobias, „lebo svietia celé noci.“
„Nikto iný si to nevšimol?“ zamračím sa.
„Určite áno, ale nikto proti tomu nič neurobil. Možno preto, že
nechcú pre takú drobnosť vyvolávať konflikt.“ Tobias pokrčí
plecami, ale jeho napätý výraz ma znepokojuje. „Ale mňa by celkom
zaujímalo, čo Informovaní stvárajú, keď musia svietiť aj v noci.“
Otočí sa ku mne a oprie sa o stenu.
„Mala by si o mne vedieť dve veci. Po prvé, som nesmierne
podozrievavý. Od ľudí zásadne čakám len to najhoršie, mám to v
povahe. Po druhé, bola by si prekvapená, ako dobre sa vyznám v
počítačoch.“
Prikývnem. Už spomínal, že väčšinou robí s počítačmi, ale vôbec
si ho neviem predstaviť, ako celý deň sedí pred monitorom.
„Pred pár týždňami, než začal tréning, sa mi podarilo dostať do
tajných súborov. Naši ich zjavne nevedia zabezpečiť tak dobre ako
Informovaní. Našiel som niečo, čo vyzeralo ako vojnové plány.
Nepodarene zakódované rozkazy, zoznamy zásob, mapy. A podobné
veci. Tie súbory nám poslali z Informovanosti.“
„Vojna?“ Odhrniem si vlasy z tváre. Celý život som počúvala
otca, ako nadáva na Informovaných a vypestovala som si k nim
nedôveru, a po skúsenostiach z Neohrozenosti neverím autoritám a
vlastne ani nikomu inému, ale aj tak ma šokuje predstava, že by
jedna frakcia plánovala vojnu.
Spomeniem si na Calebove slová: Niečo sa vo veľkom plánuje,
Beatrice. Pozriem na Tobiasa.
„Vojna proti Sebazapreniu?“
Chytí ma za ruky, prepletie si so mnou prsty a povie: „Frakcii,
ktorá má v rukách vládu. Presne tak.“
Zovrie sa mi žalúdok.
„Všetky tie články mali vyvolať nepokoje namierené proti
Sebazapreniu,“ hovorí s očami upretými na mesto, ktoré sa mihá za
dverami vagóna. „Informovanosť sa zjavne rozhodla urýchliť ten
proces. Netuším, čo proti tomu môžeme urobiť… čo sa vôbec dá
urobiť.“
„Ale prečo by sa Informovanosť spájala s Neohrozenosťou?“
spýtam sa.
Vzápätí mi niečo napadne, myšlienka, ktorá ma zasiahne ako
úder do brucha a zahryzne sa mi do vnútorností. Informovaní nemajú
zbrane a nevedia bojovať – ale Neohrození áno.
S vytreštenými očami hľadím na Tobiasa.
„Chcú nás využiť,“ hlesnem.
„Rád by som vedel,“ uvažuje nahlas, „ako nás mienia donútiť k
boju.“
Calebovi som hovorila, že Informovaní vedia vynikajúco
manipulovať s ľuďmi. Niektorých z nás by mohli vyprovokovať
falošnými správami alebo nalákať na prísľub zisku, existuje
množstvo spôsobov. Lenže Informovanosť je povestná aj
dôslednosťou, určite by nič nenechali na náhodu. Odstránili by
všetky slabé miesta. Ale ako?
Vietor mi do tváre vženie pramene vlasov, ktoré mi pokrájajú
zorné pole na pásiky. Nechám ich tam.
„Neviem,“ priznám sa.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Poznámka: Komentár môže zverejniť iba člen tohto blogu.