TRIDSIATA DEVIATA KAPITOLA
VÝSTREL NEPRICHÁDZA. Tobias na mňa zazerá s rovnakou
nenávisťou, ale ani sa nepohne. Prečo ma nezastrelí? Pod dlaňou
cítim, ako mu búcha srdce, a moje vlastné poskočí od radosti. Je
divergentný. Zvíťazí nad simuláciou. Nad akoukoľvek simuláciou.
„Tobias, to som ja.“
Prikročím bližšie a objímem ho. Stojí ako soľný stĺp, no
pritisnutým lícom cítim, že srdce mu búcha rýchlejšie. Niečo ma
udrie. Pištoľ s buchotom dopadne na zem. Tobias ma chytí za plecia,
príliš drsne, prsty mi zaryje do rany po guľke. Keď ma od seba
odtiahne, zvriesknem. Možno ma chce zabiť nejakým brutálnejším
spôsobom.
„Tris,“ hlesne a zase je sám sebou. Naše pery sa zrazia.
Pevne ma k sebe pritisne a nadvihne od zeme, rukami ma
kŕčovito objíma. Tvár aj zátylok má klzké od potu a celé telo sa mu
trasie, no a čo, je mi to jedno, vôbec na tom nezáleží. Zranené plece
mi mučí pálčivá bolesť, ale vôbec si ju nevšímam.
Tobias ma položí späť na zem, prstami mi prechádza po čele,
obočí, lícach, perách.
Vydá zo seba niečo medzi vzlykom, vzdychom a stonom a znovu
ma pobozká. Oči sa mu lesknú slzami. Nikdy som si nemyslela, že
ho uvidím plakať. Bolí ma to.
Priviniem sa k nemu a plačem mu do košele. Trešťanie v hlave aj
bolesť v pleci je späť, zdá sa mi, že vážim dvakrát viac než pred
chvíľou. Nakloním sa k nemu a Tobias ma podoprie.
„Ako sa ti to podarilo?“ spýtam sa.
„Neviem, len som spoznal tvoj hlas.“
+++
O pár sekúnd si spomeniem, prečo som sem vlastne prišla.
Odtiahnem sa, utriem si líca dlaňami a obrátim sa späť k monitorom.
Všimnem si, že jeden sleduje fontánku na pitie. Preto sa Tobias
správal tak paranoidne, keď som tam nadávala na Neohrozenosť.
Stále sa pozeral na stenu nad fontánkou. Už viem prečo.
Chvíľu tam len tak stojíme. Predpokladám, že viem, čo si Tobias
myslí, lebo ja myslím na to isté: ako môže niečo také malé
kontrolovať toľko ľudí?
„Ja som tú simuláciu držal v chode?“
„Neviem, skôr si ju len monitoroval,“ ubezpečím ho. „Už je
hotová. Netuším ako, ale Jeanine ju spravila tak, aby fungovala aj
sama.“
Pokrúti hlavou. „To je… neuveriteľné. Príšerné, hnusné… ale
neuveriteľné.“
Na jednom monitore zbadám podozrivý pohyb. Sledujem, ako
Caleb, Marcus a Peter vstanú a obkľúčia ich vojaci z Neohrozenosti,
celí v čiernom a ozbrojení.
„Tobias, rýchlo!“ vyšteknem.
Prebehne k monitoru a párkrát doň ťukne prstom. Vôbec
nevnímam, čo robí. Pred očami mám len brata. Pištoľ, ktorú som mu
dala, drží rovno pred sebou, ako keby sa ju chystal použiť.
Zahryznem si do pery. Nestrieľaj! Tobias ešte niekoľkokrát ťukne do
monitora, píše tam niečo nezrozumiteľné. Nestrieľaj!
Z jednej pištole vyletí záblesk svetla – iskra. Zalapám po dychu.
Caleb, Marcus a Peter sa prikrčia na zemi a rukami si kryjú hlavu. Po
chvíli sa pohnú, takže mám istotu, že všetci žijú. Vojaci vykročia k
nim. Brata obklopí zhluk čiernej.
„Tobias,“ súrim ho.
Naposledy ťukne do monitora a všetci na prvom poschodí
zmeravejú.
Ruky im ovisnú dolu.
Neohrození sa vzápätí pohnú. Otáčajú hlavu z jednej strany na
druhú, odhadzujú zbrane a pohybujú perami, akoby kričali, navzájom
sa sáču, niektorí klesnú na kolená, chytia sa za hlavu a kývajú sa
dopredu, dozadu, dopredu, dozadu.
Všetko napätie v hrudi sa mi uvoľní, sadnem si a sťažka
vzdychnem.
Tobias si čupne k počítaču a odmontuje bočnú stenu krytu.
„Musím zabezpečiť všetky dáta,“ vysvetlí, „inak by to mohli
spustiť znovu.“
Sledujem chaos na obrazovke. Určite to rovnako vyzerá aj v
uliciach. Po jednom prezerám monitory a hľadám, či mi niektorý
neukáže štvrť Sebazaprenia. Nájdem len jeden, dolu v
najvzdialenejšom rohu miestnosti. Neohrození strieľajú do vlastných
radov, všade je krik, chaos. Muži a ženy v čiernom sa navzájom
zhadzujú na zem. Ľudia utekajú všetkými smermi.
„Už ho mám,“ povie Tobias a ukáže mi pevný disk z počítača,
kus kovu, veľký asi ako jeho dlaň. Keď mi ho podá, schovám ho do
zadného vrecka nohavíc.
„Musíme vypadnúť,“ poviem a vstanem. Ukážem na monitor
napravo.
„Jasné,“ prisvedčí a položí mi ruku okolo pliec. „Poďme.“
Spolu prejdeme chodbou a zabočíme za roh. Výťah mi
pripomenie otca. Nemôžem si pomôcť, musím ešte raz vidieť jeho
telo.
Leží na zemi vedľa výťahu, medzi mŕtvolami niekoľkých
strážcov. Z úst mi vyletí priškrtený výkrik. Odvrátim sa. Do hrdla mi
vystúpi žlč, opriem sa o stenu a vraciam.
Na okamih mám pocit, že sa všetko vo mne rúca. Prikrčím sa pri
jeho tele a dýcham ústami, tak menej cítim pach krvi. Zakryjem si
ústa rukou, aby som potlačila vzlyk. Dávam si päť sekúnd. Ešte päť
sekúnd slabosti, potom vstanem. Jeden, dva. Tri, štyri.
Päť.
+++
Okolie sotva vnímam. Výťah, sklená miestnosť, závan studeného
vzduchu. Hlučný dav v čiernom. Hľadám Caleba, ale nikde ho
nevidím, nikde, až kým nevyjdeme von na slnko.
Caleb ku mne pribehne, hneď ako prejdeme dvermi, a pevne ma
zovrie, keď mu padnem do náručia.
„Otec?“ spýta sa.
Mlčky pokrútim hlavou.
„On,“ začne Caleb priškrteným hlasom, „určite by si to tak
prial.“
Ponad Calebovo plece postrehnem, že Tobias zastal v polovici
kroku. Keď zbadal Marcusa, celý zmeravel. Tak som sa sústredila na
zastavenie simulácie, že som ho zabudla varovať.
Marcus prikročí k synovi a objíme ho. Tobias ďalej stojí ako
socha, so spustenými rukami a bezvýraznou tvárou. Sledujem, ako
mu poskočí ohryzok, keď sťažka prehltne. Oči zdvihne k oblohe.
„Syn môj,“ vzdychne Marcus.
Tobias sa strasie.
„Hej,“ ozvem sa a odtiahnem sa od Caleba. Spomeniem si na
štipľavý úder opaskom v bludisku strachu, vkĺznem medzi nich a
odtisnem Marcusa. „Hej. Vypadni od neho.“
Na krku cítim Tobiasov dych, rýchly a prerývaný.
„Drž sa od neho ďalej,“ zasyčím.
„Beatrice, čo to stváraš?“ nechápe Caleb.
„Tris,“ osloví ma Tobias.
Marcus na mňa vrhne pohoršený pohľad, ktorý mi pripadá
falošný. Oči má príliš vytreštené a ústa príliš otvorené. Keby som mu
ten výraz mohla nejako zotrieť z tváre, urobila by som to.
„Nie všetky články od Informovaných klamali,“ vyšteknem a
zazerám naňho s prižmúrenými očami.
„O čom to rozprávaš?“ potichu sa spýta Marcus. „Neviem, čo ti
kto natáral, Beatrice, ale…“
„Vieš, prečo som ťa ešte nezastrelila? Len preto, že by to mal
urobiť on. Drž sa od neho ďalej, inak si poviem, že na to kašlem.“
Tobias ma chytí za ramená a stisne ich. Marcus na mňa pár
sekúnd uprene pozerá. Nemôžem si pomôcť, jeho oči mi pripadajú
ako čierne diery, presne ako v simulácii. Potom odvráti pohľad.
„Musíme ísť,“ neisto sa ozve Tobias. „Vlak tu bude každú
chvíľu.“
Kráčame po tvrdej zemi ku koľajniciam. Tobias zatína zuby a
pozerá priamo pred seba. Prepadnú ma výčitky svedomia. Možno
som ho mala nechať, aby si s otcom poradil sám.
„Prepáč,“ zamrmlem.
„Nemáš sa za čo ospravedlňovať,“ povie a chytí ma za ruku.
Prsty sa mu stále trasú.
„Ak nasadneme na vlak, ktorý ide opačným smerom, von z
mesta, môžeme sa dostať do sídla Harmónie,“ poviem. „Tam išli
ostatní.“
„A čo Otvorenosť?“ spýta sa Caleb. „Čo myslíš, čo urobia?“
Netuším, ako na útok zareaguje Otvorenosť. Určite sa nepridajú
k Informovanosti – takú podlosť by neurobili. No možno sa ani
nepostavia proti nej.
Stojíme pri koľajniciach a pár minút čakáme na vlak. Tobias ma
v istom okamihu vezme do náručia, lebo nevládzem stáť na nohách.
Opriem si oňho hlavu a zhlboka vdychujem vôňu jeho pokožky.
Odkedy ma zachránil pred pádom do priepasti, jeho vôňa sa mi spája
s bezpečím. Ak sa na ňu plne sústredím, budem sa cítiť bezpečne.
No v skutočnosti to neprichádza do úvahy, kým sa s nami vláčia
aj Peter a Marcus. Snažím sa nepozerať na nich, ale cítim ich
prítomnosť, dusí ma ako perina na tvári. Pripadá mi kruté, že musím
odísť s ľuďmi, ktorých nenávidím, kým moji najbližší ležia mŕtvi za
nami.
Ležia mŕtvi, alebo chodia ako vrahovia. Kde sú Christina a Tori?
Túlajú sa po uliciach a utápajú sa vo výčitkách svedomia? Alebo
mieria pištoľou na ľudí, ktorí ich k tomu donútili? Čo ak sú už
mŕtve? Chcela by som to vedieť.
No zároveň dúfam, že to nikdy nezistím. Ak Christina ešte žije,
raz nájde Willovo telo. A keď ma ešte niekedy stretne, očami
vycvičenými v Otvorenosti zistí, že som ho zabila ja. Nepochybujem
o tom. Viem to a vina ma tak škrtí a drví, že na ňu musím zabudnúť.
Musím sa donútiť zabudnúť.
Príde vlak a Tobias ma položí, aby som mohla naskočiť.
Prebehnem pár krokov popri vagóne, potom sa hodím nabok a
pristanem na ľavej ruke. Vtiahnem sa dovnútra a opriem sa o stenu.
Caleb si sadne oproti mne a Tobias vedľa mňa, aby ma oddelili od
Marcusa a Petra. Mojich nepriateľov. Svojich nepriateľov.
Vlak zatočí a mesto zanechá za sebou. Neustále sa bude
zmenšovať, až kým neprídeme na miesto, kde sa koľaje končia,
uprostred lesov a polí. Naposledy som ich videla, keď som bola taká
malá, že som si vôbec neuvedomovala, kde som. Dobrí ľudia z
Harmónie nás na chvíľu prichýlia, ale nemôžeme tam zostať navždy.
Informovaní spolu so zradcovskými vodcami Neohrozenosti nás
čoskoro začnú hľadať, takže sa budeme musieť vydať ďalej.
Tobias si ma pritiahne k sebe. Zohneme kolená a skloníme
hlavy, uzavrieme sa do seba, aby sme nevideli našich nepriateľov,
nádychy aj výdychy sa nám miešajú.
„Moji rodičia,“ hlesnem, „dnes zomreli.“
Vypovedala som to a viem, že to je pravda, ale vôbec tomu
neverím.
„Obetovali sa za mňa,“ pokračujem. Pripadá mi to dôležité.
„Milovali ťa. Nepoznali lepší spôsob, ako ti to dokázať.“
Prikývnem a očami prechádzam po obryse jeho tváre.
„Ty si takmer zomrela tiež. Takmer som ťa zastrelil. Prečo si
nezastrelila ty mňa, Tris?“
„Nemohla som to urobiť. Pripadalo mi to ako zastreliť samu
seba.“
Zatvári sa dojato a nakloní sa bližšie, takže sa perami dotýka
mojich, keď rozpráva.
„Musím ti niečo oznámiť,“ zašepká.
Pohladkám ho po vystúpených šľachách na ruke a spýtavo naňho
pozriem.
„Myslím, že ťa milujem.“ Trochu sa pousmeje. „Ale chcem
počkať, kým si tým budem stopercentne istý, až potom ti to poviem.“
„Dobrý nápad,“ súhlasím s úsmevom. „Mali by sme nájsť kus
papiera a spraviť nejaký záznam alebo graf alebo niečo také.“
Na tvári cítim jeho smiech, nosom mi prejde po sánke, pery mi
pritisne za ucho.
„A možno som si aj istý, len ťa nechcem nastrašiť.“
Potichu sa zasmejem. „Ak náhodou nevieš, ja sa tak ľahko
nezľaknem.“
„Fajn, tak ti to poviem. Milujem ťa.“
Bozkávam ho, zatiaľ čo sa vlak kĺže do tmy a do neznáma.
Bozkávam ho, koľko len chcem, určite dlhšie, než by sa patrilo. Môj brat predsa sedí necelý meter od nás.
Siahnem do vrecka a vytiahnem pevný disk s naprogramovanou
simuláciou. Zatočím ho v ruke, takže sa od neho odrazí večerné
svetlo. Marcus naň chamtivo pozerá. Nie som v bezpečí, pomyslím si.
Nie celkom.
Pritisnem si pevný disk k hrudi, opriem sa Tobiasovi o plece a
snažím sa zaspať.
+++
Sebazaprenie aj Neohrozenosť sú rozvrátené, ich členovia
roztratení. Už sa nijako nelíšime od bezprizorných. Neviem, ako sa
mi bude žiť mimo frakcie – už teraz sa cítim opustená ako list
odtrhnutý od stromu, ktorý ho živil. Nezostalo nám nič, všetko sme
nechali za sebou. Nemám domov, budúcnosť ani istotu. Už nie som
obetavá Tris ani statočná Tris.
Myslím, že teraz ich budem musieť obe prekonať.
nenávisťou, ale ani sa nepohne. Prečo ma nezastrelí? Pod dlaňou
cítim, ako mu búcha srdce, a moje vlastné poskočí od radosti. Je
divergentný. Zvíťazí nad simuláciou. Nad akoukoľvek simuláciou.
„Tobias, to som ja.“
Prikročím bližšie a objímem ho. Stojí ako soľný stĺp, no
pritisnutým lícom cítim, že srdce mu búcha rýchlejšie. Niečo ma
udrie. Pištoľ s buchotom dopadne na zem. Tobias ma chytí za plecia,
príliš drsne, prsty mi zaryje do rany po guľke. Keď ma od seba
odtiahne, zvriesknem. Možno ma chce zabiť nejakým brutálnejším
spôsobom.
„Tris,“ hlesne a zase je sám sebou. Naše pery sa zrazia.
Pevne ma k sebe pritisne a nadvihne od zeme, rukami ma
kŕčovito objíma. Tvár aj zátylok má klzké od potu a celé telo sa mu
trasie, no a čo, je mi to jedno, vôbec na tom nezáleží. Zranené plece
mi mučí pálčivá bolesť, ale vôbec si ju nevšímam.
Tobias ma položí späť na zem, prstami mi prechádza po čele,
obočí, lícach, perách.
Vydá zo seba niečo medzi vzlykom, vzdychom a stonom a znovu
ma pobozká. Oči sa mu lesknú slzami. Nikdy som si nemyslela, že
ho uvidím plakať. Bolí ma to.
Priviniem sa k nemu a plačem mu do košele. Trešťanie v hlave aj
bolesť v pleci je späť, zdá sa mi, že vážim dvakrát viac než pred
chvíľou. Nakloním sa k nemu a Tobias ma podoprie.
„Ako sa ti to podarilo?“ spýtam sa.
„Neviem, len som spoznal tvoj hlas.“
+++
O pár sekúnd si spomeniem, prečo som sem vlastne prišla.
Odtiahnem sa, utriem si líca dlaňami a obrátim sa späť k monitorom.
Všimnem si, že jeden sleduje fontánku na pitie. Preto sa Tobias
správal tak paranoidne, keď som tam nadávala na Neohrozenosť.
Stále sa pozeral na stenu nad fontánkou. Už viem prečo.
Chvíľu tam len tak stojíme. Predpokladám, že viem, čo si Tobias
myslí, lebo ja myslím na to isté: ako môže niečo také malé
kontrolovať toľko ľudí?
„Ja som tú simuláciu držal v chode?“
„Neviem, skôr si ju len monitoroval,“ ubezpečím ho. „Už je
hotová. Netuším ako, ale Jeanine ju spravila tak, aby fungovala aj
sama.“
Pokrúti hlavou. „To je… neuveriteľné. Príšerné, hnusné… ale
neuveriteľné.“
Na jednom monitore zbadám podozrivý pohyb. Sledujem, ako
Caleb, Marcus a Peter vstanú a obkľúčia ich vojaci z Neohrozenosti,
celí v čiernom a ozbrojení.
„Tobias, rýchlo!“ vyšteknem.
Prebehne k monitoru a párkrát doň ťukne prstom. Vôbec
nevnímam, čo robí. Pred očami mám len brata. Pištoľ, ktorú som mu
dala, drží rovno pred sebou, ako keby sa ju chystal použiť.
Zahryznem si do pery. Nestrieľaj! Tobias ešte niekoľkokrát ťukne do
monitora, píše tam niečo nezrozumiteľné. Nestrieľaj!
Z jednej pištole vyletí záblesk svetla – iskra. Zalapám po dychu.
Caleb, Marcus a Peter sa prikrčia na zemi a rukami si kryjú hlavu. Po
chvíli sa pohnú, takže mám istotu, že všetci žijú. Vojaci vykročia k
nim. Brata obklopí zhluk čiernej.
„Tobias,“ súrim ho.
Naposledy ťukne do monitora a všetci na prvom poschodí
zmeravejú.
Ruky im ovisnú dolu.
Neohrození sa vzápätí pohnú. Otáčajú hlavu z jednej strany na
druhú, odhadzujú zbrane a pohybujú perami, akoby kričali, navzájom
sa sáču, niektorí klesnú na kolená, chytia sa za hlavu a kývajú sa
dopredu, dozadu, dopredu, dozadu.
Všetko napätie v hrudi sa mi uvoľní, sadnem si a sťažka
vzdychnem.
Tobias si čupne k počítaču a odmontuje bočnú stenu krytu.
„Musím zabezpečiť všetky dáta,“ vysvetlí, „inak by to mohli
spustiť znovu.“
Sledujem chaos na obrazovke. Určite to rovnako vyzerá aj v
uliciach. Po jednom prezerám monitory a hľadám, či mi niektorý
neukáže štvrť Sebazaprenia. Nájdem len jeden, dolu v
najvzdialenejšom rohu miestnosti. Neohrození strieľajú do vlastných
radov, všade je krik, chaos. Muži a ženy v čiernom sa navzájom
zhadzujú na zem. Ľudia utekajú všetkými smermi.
„Už ho mám,“ povie Tobias a ukáže mi pevný disk z počítača,
kus kovu, veľký asi ako jeho dlaň. Keď mi ho podá, schovám ho do
zadného vrecka nohavíc.
„Musíme vypadnúť,“ poviem a vstanem. Ukážem na monitor
napravo.
„Jasné,“ prisvedčí a položí mi ruku okolo pliec. „Poďme.“
Spolu prejdeme chodbou a zabočíme za roh. Výťah mi
pripomenie otca. Nemôžem si pomôcť, musím ešte raz vidieť jeho
telo.
Leží na zemi vedľa výťahu, medzi mŕtvolami niekoľkých
strážcov. Z úst mi vyletí priškrtený výkrik. Odvrátim sa. Do hrdla mi
vystúpi žlč, opriem sa o stenu a vraciam.
Na okamih mám pocit, že sa všetko vo mne rúca. Prikrčím sa pri
jeho tele a dýcham ústami, tak menej cítim pach krvi. Zakryjem si
ústa rukou, aby som potlačila vzlyk. Dávam si päť sekúnd. Ešte päť
sekúnd slabosti, potom vstanem. Jeden, dva. Tri, štyri.
Päť.
+++
Okolie sotva vnímam. Výťah, sklená miestnosť, závan studeného
vzduchu. Hlučný dav v čiernom. Hľadám Caleba, ale nikde ho
nevidím, nikde, až kým nevyjdeme von na slnko.
Caleb ku mne pribehne, hneď ako prejdeme dvermi, a pevne ma
zovrie, keď mu padnem do náručia.
„Otec?“ spýta sa.
Mlčky pokrútim hlavou.
„On,“ začne Caleb priškrteným hlasom, „určite by si to tak
prial.“
Ponad Calebovo plece postrehnem, že Tobias zastal v polovici
kroku. Keď zbadal Marcusa, celý zmeravel. Tak som sa sústredila na
zastavenie simulácie, že som ho zabudla varovať.
Marcus prikročí k synovi a objíme ho. Tobias ďalej stojí ako
socha, so spustenými rukami a bezvýraznou tvárou. Sledujem, ako
mu poskočí ohryzok, keď sťažka prehltne. Oči zdvihne k oblohe.
„Syn môj,“ vzdychne Marcus.
Tobias sa strasie.
„Hej,“ ozvem sa a odtiahnem sa od Caleba. Spomeniem si na
štipľavý úder opaskom v bludisku strachu, vkĺznem medzi nich a
odtisnem Marcusa. „Hej. Vypadni od neho.“
Na krku cítim Tobiasov dych, rýchly a prerývaný.
„Drž sa od neho ďalej,“ zasyčím.
„Beatrice, čo to stváraš?“ nechápe Caleb.
„Tris,“ osloví ma Tobias.
Marcus na mňa vrhne pohoršený pohľad, ktorý mi pripadá
falošný. Oči má príliš vytreštené a ústa príliš otvorené. Keby som mu
ten výraz mohla nejako zotrieť z tváre, urobila by som to.
„Nie všetky články od Informovaných klamali,“ vyšteknem a
zazerám naňho s prižmúrenými očami.
„O čom to rozprávaš?“ potichu sa spýta Marcus. „Neviem, čo ti
kto natáral, Beatrice, ale…“
„Vieš, prečo som ťa ešte nezastrelila? Len preto, že by to mal
urobiť on. Drž sa od neho ďalej, inak si poviem, že na to kašlem.“
Tobias ma chytí za ramená a stisne ich. Marcus na mňa pár
sekúnd uprene pozerá. Nemôžem si pomôcť, jeho oči mi pripadajú
ako čierne diery, presne ako v simulácii. Potom odvráti pohľad.
„Musíme ísť,“ neisto sa ozve Tobias. „Vlak tu bude každú
chvíľu.“
Kráčame po tvrdej zemi ku koľajniciam. Tobias zatína zuby a
pozerá priamo pred seba. Prepadnú ma výčitky svedomia. Možno
som ho mala nechať, aby si s otcom poradil sám.
„Prepáč,“ zamrmlem.
„Nemáš sa za čo ospravedlňovať,“ povie a chytí ma za ruku.
Prsty sa mu stále trasú.
„Ak nasadneme na vlak, ktorý ide opačným smerom, von z
mesta, môžeme sa dostať do sídla Harmónie,“ poviem. „Tam išli
ostatní.“
„A čo Otvorenosť?“ spýta sa Caleb. „Čo myslíš, čo urobia?“
Netuším, ako na útok zareaguje Otvorenosť. Určite sa nepridajú
k Informovanosti – takú podlosť by neurobili. No možno sa ani
nepostavia proti nej.
Stojíme pri koľajniciach a pár minút čakáme na vlak. Tobias ma
v istom okamihu vezme do náručia, lebo nevládzem stáť na nohách.
Opriem si oňho hlavu a zhlboka vdychujem vôňu jeho pokožky.
Odkedy ma zachránil pred pádom do priepasti, jeho vôňa sa mi spája
s bezpečím. Ak sa na ňu plne sústredím, budem sa cítiť bezpečne.
No v skutočnosti to neprichádza do úvahy, kým sa s nami vláčia
aj Peter a Marcus. Snažím sa nepozerať na nich, ale cítim ich
prítomnosť, dusí ma ako perina na tvári. Pripadá mi kruté, že musím
odísť s ľuďmi, ktorých nenávidím, kým moji najbližší ležia mŕtvi za
nami.
Ležia mŕtvi, alebo chodia ako vrahovia. Kde sú Christina a Tori?
Túlajú sa po uliciach a utápajú sa vo výčitkách svedomia? Alebo
mieria pištoľou na ľudí, ktorí ich k tomu donútili? Čo ak sú už
mŕtve? Chcela by som to vedieť.
No zároveň dúfam, že to nikdy nezistím. Ak Christina ešte žije,
raz nájde Willovo telo. A keď ma ešte niekedy stretne, očami
vycvičenými v Otvorenosti zistí, že som ho zabila ja. Nepochybujem
o tom. Viem to a vina ma tak škrtí a drví, že na ňu musím zabudnúť.
Musím sa donútiť zabudnúť.
Príde vlak a Tobias ma položí, aby som mohla naskočiť.
Prebehnem pár krokov popri vagóne, potom sa hodím nabok a
pristanem na ľavej ruke. Vtiahnem sa dovnútra a opriem sa o stenu.
Caleb si sadne oproti mne a Tobias vedľa mňa, aby ma oddelili od
Marcusa a Petra. Mojich nepriateľov. Svojich nepriateľov.
Vlak zatočí a mesto zanechá za sebou. Neustále sa bude
zmenšovať, až kým neprídeme na miesto, kde sa koľaje končia,
uprostred lesov a polí. Naposledy som ich videla, keď som bola taká
malá, že som si vôbec neuvedomovala, kde som. Dobrí ľudia z
Harmónie nás na chvíľu prichýlia, ale nemôžeme tam zostať navždy.
Informovaní spolu so zradcovskými vodcami Neohrozenosti nás
čoskoro začnú hľadať, takže sa budeme musieť vydať ďalej.
Tobias si ma pritiahne k sebe. Zohneme kolená a skloníme
hlavy, uzavrieme sa do seba, aby sme nevideli našich nepriateľov,
nádychy aj výdychy sa nám miešajú.
„Moji rodičia,“ hlesnem, „dnes zomreli.“
Vypovedala som to a viem, že to je pravda, ale vôbec tomu
neverím.
„Obetovali sa za mňa,“ pokračujem. Pripadá mi to dôležité.
„Milovali ťa. Nepoznali lepší spôsob, ako ti to dokázať.“
Prikývnem a očami prechádzam po obryse jeho tváre.
„Ty si takmer zomrela tiež. Takmer som ťa zastrelil. Prečo si
nezastrelila ty mňa, Tris?“
„Nemohla som to urobiť. Pripadalo mi to ako zastreliť samu
seba.“
Zatvári sa dojato a nakloní sa bližšie, takže sa perami dotýka
mojich, keď rozpráva.
„Musím ti niečo oznámiť,“ zašepká.
Pohladkám ho po vystúpených šľachách na ruke a spýtavo naňho
pozriem.
„Myslím, že ťa milujem.“ Trochu sa pousmeje. „Ale chcem
počkať, kým si tým budem stopercentne istý, až potom ti to poviem.“
„Dobrý nápad,“ súhlasím s úsmevom. „Mali by sme nájsť kus
papiera a spraviť nejaký záznam alebo graf alebo niečo také.“
Na tvári cítim jeho smiech, nosom mi prejde po sánke, pery mi
pritisne za ucho.
„A možno som si aj istý, len ťa nechcem nastrašiť.“
Potichu sa zasmejem. „Ak náhodou nevieš, ja sa tak ľahko
nezľaknem.“
„Fajn, tak ti to poviem. Milujem ťa.“
Bozkávam ho, zatiaľ čo sa vlak kĺže do tmy a do neznáma.
Bozkávam ho, koľko len chcem, určite dlhšie, než by sa patrilo. Môj brat predsa sedí necelý meter od nás.
Siahnem do vrecka a vytiahnem pevný disk s naprogramovanou
simuláciou. Zatočím ho v ruke, takže sa od neho odrazí večerné
svetlo. Marcus naň chamtivo pozerá. Nie som v bezpečí, pomyslím si.
Nie celkom.
Pritisnem si pevný disk k hrudi, opriem sa Tobiasovi o plece a
snažím sa zaspať.
+++
Sebazaprenie aj Neohrozenosť sú rozvrátené, ich členovia
roztratení. Už sa nijako nelíšime od bezprizorných. Neviem, ako sa
mi bude žiť mimo frakcie – už teraz sa cítim opustená ako list
odtrhnutý od stromu, ktorý ho živil. Nezostalo nám nič, všetko sme
nechali za sebou. Nemám domov, budúcnosť ani istotu. Už nie som
obetavá Tris ani statočná Tris.
Myslím, že teraz ich budem musieť obe prekonať.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Poznámka: Komentár môže zverejniť iba člen tohto blogu.