ŠTVRTÁ KAPITOLA
NA NAŠU ULICU PRÍDEM o päť minút skôr než bežne.
Členovia Sebazaprenia nesmú nosiť šperky, povolené máme len
hodinky, lebo tie slúžia na praktický účel. Moje majú sivý náramok a
sklený ciferník. Keď ich správne nakloním, nad ručičkami takmer
rozoznám svoj odraz.
Všetky domy na našej ulici vyzerajú úplne rovnako: úsporné a
praktické obdĺžniky zo sivého betónu, ani oknami sa neplytvalo.
Namiesto trávnikov skôr burina, poštové schránky z matného kovu.
Niekomu by sa ten pohľad možno zdal pochmúrny, ale na mňa
pôsobí upokojujúco.
Jednoduchosti nedávame prednosť preto, že by sme pohŕdali
originalitou, ako si to niekedy vysvetľovali členovia ostatných
frakcií. V skutočnosti nám majú naše jednotné domy, oblečenie či
účesy pomôcť zabudnúť na vlastné potreby a chrániť nás pred
márnivosťou, chamtivosťou a závisťou, ktoré považujeme len za
rôzne formy sebectva. Keď rovnako málo vlastníme a málo
potrebujeme, nemusíme si závidieť.
Zo všetkých síl sa snažím, aby som si ten život obľúbila.
Sedím na schode pred vchodom a čakám na Caleba. Netrvá to
dlho. Neuplynie ani minúta, a už po ulici prichádzajú postavy v
sivom. Počujem smiech. V škole sa snažíme neprivolávať na seba
pozornosť, ale medzi svojimi sa veselo bavíme. Môj prirodzený
sklon k sarkazmu však ani tu nie je vítaný. Sarkastické vtipy sa vždy
robia na niečí účet. Možno je lepšie, že mi Sebazaprenie káže, aby
som svoj zmysel pre humor krotila. Možno nemusím odísť od rodiny.
Keď sa donútim žiť podľa ideálov Sebazaprenia, možno sa moje
predstieranie raz premení na skutočnosť.
„Beatrice!“ zvolá Caleb. „Čo sa stalo? Ako sa cítiš?“
„Fajn.“ Prišiel aj so Susan a s jej bratom Robertom. Susan sa na
mňa zvláštne pozerá, akoby sa zo mňa od rána stal iný človek.
Pokrčím plecami. „Po teste mi prišlo zle. Asi z toho, čo nám dali
vypiť. Ale už mi je lepšie.“
Snažím sa presvedčivo usmiať. Susan a Robert mi podľa
všetkého uverili, už sa netvária, že sa boja o moje duševné zdravie.
Len Caleb na mňa prižmúri oči, robieva to vždy, keď niekoho
podozrieva z klamstva.
„Aj vy ste dnes išli autobusom?“ pýtam sa. Vôbec ma nezaujíma,
ako sa Susan a Robert dostali domov, ale potrebujem zmeniť tému.
„Otec musel zostať dlhšie v robote,“ vysvetlí Susan, „a povedal
nám, že by sme si mali pred zajtrajšou ceremóniou dopriať čas na
rozmýšľanie.“
Pri slove ceremónia sa mi rozbúcha srdce.
„Neskôr môžete prísť k nám, ak chcete,“ zdvorilo ich pozve
Caleb.
„Vďaka.“ Susan sa naňho usmeje.
Robert na mňa zdvihne obočie. Veľavýznamné pohľady si
vymieňame už rok, odkedy Caleb a Susan začali flirtovať tým
opatrným spôsobom, aký zvládajú len členovia Sebazaprenia. Caleb
pozerá za odchádzajúcou Susan. Musím ho schmatnúť za rameno,
aby som ho vytrhla z omámenia. Vtiahnem ho domov a zavriem za
nami dvere.
Otočí sa ku mne. Medzi tmavými rovnými čiarami obočia sa mu
objaví vráska. Keď sa mračí, väčšmi sa podobá na mamu než na otca.
V momente si viem predstaviť, že prežije rovnaký život ako otec:
zostane v Sebazaprení, naučí sa nejaké remeslo, ožení sa so Susan,
založí si rodinu. Bude to úžasné.
Možno to neuvidím.
„Už mi povieš pravdu?“ spýta sa potichu.
„Pravda je taká, že o tom nemám hovoriť. A ty sa ma nemáš
pýtať.“
„Koľkokrát si robíš, čo chceš, bez ohľadu na pravidlá! Prečo
nemôžeš aj teraz, keď ide o takú dôležitú vec?“ Vraští obočie a
hryzie si okraj pery. Znelo to ako obvinenie, ale myslím, že sa zo
mňa snaží vytiahnuť informácie a na odpovedi mu naozaj záleží.
Prižmúrim oči. „A ty mi povieš? Ako dopadol tvoj test, Caleb?“
Stretnú sa nám pohľady. V diaľke zatrúbi vlak, zvuk k nám
doľahne tak potichu, že by to mohlo byť aj zavýjanie vetra v aleji.
Lenže ja ho vždy spoznám. Pripomína mi Neohrozených, mám pocit,
že ma ním volajú k sebe.
„Len nepovedz rodičom, čo sa stalo, hej?“ poprosím brata.
Pár sekúnd mi hľadí do očí a vzápätí prikývne.
Najradšej by som si šla hore ľahnúť. Z testu, prechádzky a
stretnutia s bezprizorným som poriadne unavená. Lenže brat ráno
urobil raňajky, mama nám nabalila obed a včera chystal večeru otec,
takže teraz je rad na mne. Zhlboka sa nadýchnem a zamierim do
kuchyne.
Caleb sa ku mne o chvíľu pridá. Zaškrípem zubami. So všetkým
mi pomáha. Najväčšmi ma na ňom štve jeho prirodzená dobrota, jeho
vrodená obetavosť.
Mlčky pracujeme. Ja varím hrášok na sporáku. On rozmrazí štyri
kusy kuraciny. Väčšinou jeme mrazené alebo konzervované jedlo,
lebo farmy sú veľmi ďaleko. Mama mi raz vravela, že kedysi niektorí
ľudia odmietali kupovať geneticky upravené potraviny, lebo im
pripadali neprirodzené. Teraz nám nič iné nezostáva.
Než rodičia prídu domov, stihneme pripraviť večeru a prestrieť
stôl. Otec zloží tašku pri dverách a pobozká ma na čelo. Mnohým sa
zdá tvrdý a neústupný, možno až príliš, ale má dobré srdce. Snažím
sa vidieť ho len z tej lepšej stránky, naozaj sa snažím.
„Ako dopadol test?“ opýta sa ma. Presypem hrášok do
servírovacej misy.
„Dobre,“ odpoviem. Do Otvorenosti by som sa naozaj nehodila,
klamem bez najmenšieho zaváhania.
„Počula som, že pri jednom teste došlo k problémom,“ podotkne
mama. Rovnako ako otec, aj ona pracuje pre vládu, ale stará sa o
sociálne projekty. Vybrala aj dobrovoľníkov, ktorí robia testy.
Väčšinou riadi projekty na pomoc bezprizorným, ktoré im
zabezpečujú jedlo, ubytovanie a pracovné príležitosti.
„Naozaj?“ uisťuje sa otec. Pri testoch sa málokedy stane niečo
výnimočné.
„Neviem o tom veľa, ale kamarátka Erin mi povedala, že jeden
test nejakým spôsobom zlyhal, takže výsledok bolo treba nahlásiť
ústne.“ Mama ukladá servítky k tanierom. „Tomu študentovi podľa
všetkého prišlo zle a poslali ho rovno domov.“ Pokrčí plecami.
„Dúfam, že sa už spamätal. Vy dvaja ste o tom počuli?“
„Nie,“ odpovie Caleb s úsmevom.
Môj brat by v Otvorenosti tiež dlho nevydržal.
Sadneme si k stolu. Vždy si podávame jedlo smerom doprava a
nikto nezačne jesť, kým všetci nedostanú svoju porciu. Otec natiahne
ruky k mame a bratovi, oni natiahnu ruky k nemu a ku mne a otec
poďakuje Bohu za jedlo, prácu, rodinu a priateľov. Nie všetky rodiny
zo Sebazaprenia sú pobožné, ale otec hovorí, že si tie rozdiely
nemáme všímať, lebo by nás zbytočne roztrieštili. Neviem, čo si o
tom mám myslieť.
„Tak mi to povedz,“ osloví mama otca.
Chytí ho za ruku a palcom mu jemne krúži po hánkach. Pozerám
na ich spojené ruky. Rodičia sa majú veľmi radi, ale málokedy si
prejavujú lásku pred nami. Naučili nás, že fyzický kontakt nemáme
brať na ľahkú váhu, takže si naň od detstva dávam pozor.
„Povedz mi, čo ťa trápi,“ dodá.
Sklopím zrak do taniera. Mama ma bystrými pozorovacími
schopnosťami niekedy prekvapí, ale teraz ma zahanbila. Prečo som
sa natoľko sústredila na seba, že som si ani nevšimla otcovu
zamračenú tvár a zhrbené plecia?
„Mal som v práci ťažký deň,“ povie. „Teda vlastne Marcus mal
ťažký deň, nemal by som si ho privlastňovať.“
Marcus je otcov kolega, obaja patria do päťdesiatčlennej rady,
ktorá spravuje mesto. Tvoria ju výlučne zástupcovia Sebazaprenia,
členov našej frakcie totiž všetci považujú za nepodplatiteľných, lebo
sa zriekli sebeckých cieľov. Funkcionárov vyberajú politici spomedzi
seba na základe bezchybného charakteru, morálnej sily a
vodcovských schopností. Vyslanci z iných frakcií môžu na
zasadnutiach prehovoriť o konkrétnych záležitostiach, ale konečné
rozhodnutie urobí vždy rada. Členovia rady teoreticky rozhodujú
spoločne, ale Marcus má výnimočný vplyv.
Takto to fungovalo od začiatku veľkého mieru, keď sa
sformovali jednotlivé frakcie. Myslím, že systém doteraz vydržal len
preto, že sa všetci bojíme toho, čo by nasledovalo, keby zlyhal:
vojny.
„Ide o ten článok, ktorý zverejnila Jeanine Matthewsová?“ spýta
sa mama. Jeanine Matthewsová je jedinou zástupkyňou
Informovanosti v rade, vybrali ju podľa výsledkov IQ testu.
Zdvihnem zrak. „Článok?“
Caleb na mňa vrhne varovný pohľad. Pri večeri nesmieme
rozprávať, pokiaľ nám rodičia nepoložia priamu otázku. Väčšinou sa
to nestáva. Naše pozorné počúvanie otec považuje za dar,
prinajmenšom to tvrdí. Oni si nás vypočujú po večeri, keď prejdeme
do obývačky.
„Áno,“ potvrdí otec. Prižmúri oči. „Tí arogantní, pokryteckí…“
zarazí sa a odkašle si. „Prepáčte. Ale zverejnili článok, v ktorom
útočia na Marcusov charakter.“
Zdvihnem obočie.
„Čo tam popísali?“ spýtam sa.
„Beatrice,“ potichu sa ozve Caleb.
Skloním hlavu a krútim vidličkou, až kým mi nevychladnú
rozhorúčené líca. Neznášam, keď ma niekto napomína. A špeciálne
môj brat.
„Napísali,“ odpovie mi otec, „že jeho syn prestúpil zo
Sebazaprenia do Neohrozenosti, lebo ho Marcus týral.“
Len málo detí členov Sebazaprenia sa rozhodne svoju frakciu
opustiť. Keď sa to stane, nezabudneme na to. Pred dvoma rokmi
Marcusov syn Tobias prestúpil do Neohrozenosti a úplne ho tým
zničil. Tobias bol jeho jediný syn a zároveň aj príbuzný, lebo
manželka zomrela pri pôrode druhého dieťaťa. Novorodenec ju
vzápätí nasledoval.
Tobiasa som nikdy nestretla. Len zriedka sa zúčastňoval
spoločných akcií a nikdy neprišiel k nám na večeru spolu s
Marcusom. Otec to neraz s údivom komentoval, ale na tom už predsa
nezáleží.
„Týral? Marcus?“ Mama potrasie hlavou. „Chudák. Naozaj mu
nechýba k šťastiu, aby mu pripomínali jeho stratu.“
„Myslíš synovu zradu?“ chladne sa spýta otec. „Už by ma to
vlastne ani nemuselo prekvapovať. Informovanosť na nás útočí už
celé mesiace. A to nie je všetko. Vymyslia aj niečo horšie, za to
ručím.“
Už by som mala držať jazyk za zubami, ale nemôžem si pomôcť.
„Prečo to robia?“ vyhŕknem.
„Beatrice, nemala by si radšej počúvať otca?“ jemne ma
napomenie mama. Povedala to ako návrh, nie príkaz. Pozriem ponad
stôl na Caleba. V očiach má nesúhlasný výraz.
Zízam na svoj hrášok. Zmocňuje sa ma podozrenie, že život
zasvätený povinnosti už dlhšie nezvládnem. Nie som naň dosť dobrá.
„Dobre vieš prečo,“ hovorí otec. „Máme niečo, po čom túžia.
Hlad po vedomostiach v nich vyvoláva aj túžbu po moci, ktorá ľudí
vedie do tmy a prázdnoty. Mali by sme byť vďační, že o tom vieme
svoje.“
Prikývnem. K Informovaným sa určite nepridám, hoci podľa
výsledku testu by som mohla. Som dcéra svojho otca.
Rodičia po večeri odpracú riad. Ani Calebovi nedovolia, aby im
pomohol. Dnes sa nestretávame v obývačke, lebo by sme mali v
súkromí porozmýšľať o výsledkoch testu.
Rodina by mi možno pomohla s výberom, keby som im svoj
výsledok mohla prezradiť. Ale nemôžem. Tori mi v hlave šepká
varovanie zakaždým, keď moje odhodlanie mlčať zoslabne.
S Calebom vyjdeme po schodoch. Ešte než sa rozídeme do
svojich izieb, položí mi ruku na plece a zastaví ma.
„Beatrice,“ povie a prísne mi pozerá do očí. „Mali by sme
myslieť na svoju rodinu.“ Jeho hlas znie naliehavo. „Ale… Ale
musíme myslieť aj na seba.“
Chvíľu naňho neveriacky zízam. V živote som ho nepristihla pri
tom, že myslí na seba, nikdy nepresadzoval nič okrem obetavosti.
Jeho poznámka ma natoľko vykoľajila, že sa zmôžem len na
predpísanú odpoveď. „Test nemusí ovplyvniť moje rozhodnutie.“
Chabo sa usmeje. „Naozaj ho neovplyvní?“
Stisne mi plece a vojde do svojej izby. Nazriem dovnútra a
uvidím rozhádzanú posteľ a stoh kníh na stole. Zavrie dvere. Rada by
som mu povedala, že sme na tom rovnako. Rada by som sa s ním
rozprávala tak, ako chcem, nie ako musím. Lenže neznesiem
pomyslenie, že by som ho mala žiadať o pomoc, a odvrátim sa.
Prejdem do svojej izby. Zavriem za sebou dvere a uvedomím si,
že rozhodnutie je možno úplne jednoduché. Potrebovala by som
veľkú dávku sebazaprenia, aby som si vybrala Sebazaprenie, a veľkú
dávku odvahy, aby som si vybrala Neohrozenosť. Možno samotným
výberom dokážem, do ktorej frakcie naozaj patrím. Zajtra vo mne tie
dve vlastnosti zvedú ťažký boj, a vyhrať môže len jedna.
Členovia Sebazaprenia nesmú nosiť šperky, povolené máme len
hodinky, lebo tie slúžia na praktický účel. Moje majú sivý náramok a
sklený ciferník. Keď ich správne nakloním, nad ručičkami takmer
rozoznám svoj odraz.
Všetky domy na našej ulici vyzerajú úplne rovnako: úsporné a
praktické obdĺžniky zo sivého betónu, ani oknami sa neplytvalo.
Namiesto trávnikov skôr burina, poštové schránky z matného kovu.
Niekomu by sa ten pohľad možno zdal pochmúrny, ale na mňa
pôsobí upokojujúco.
Jednoduchosti nedávame prednosť preto, že by sme pohŕdali
originalitou, ako si to niekedy vysvetľovali členovia ostatných
frakcií. V skutočnosti nám majú naše jednotné domy, oblečenie či
účesy pomôcť zabudnúť na vlastné potreby a chrániť nás pred
márnivosťou, chamtivosťou a závisťou, ktoré považujeme len za
rôzne formy sebectva. Keď rovnako málo vlastníme a málo
potrebujeme, nemusíme si závidieť.
Zo všetkých síl sa snažím, aby som si ten život obľúbila.
Sedím na schode pred vchodom a čakám na Caleba. Netrvá to
dlho. Neuplynie ani minúta, a už po ulici prichádzajú postavy v
sivom. Počujem smiech. V škole sa snažíme neprivolávať na seba
pozornosť, ale medzi svojimi sa veselo bavíme. Môj prirodzený
sklon k sarkazmu však ani tu nie je vítaný. Sarkastické vtipy sa vždy
robia na niečí účet. Možno je lepšie, že mi Sebazaprenie káže, aby
som svoj zmysel pre humor krotila. Možno nemusím odísť od rodiny.
Keď sa donútim žiť podľa ideálov Sebazaprenia, možno sa moje
predstieranie raz premení na skutočnosť.
„Beatrice!“ zvolá Caleb. „Čo sa stalo? Ako sa cítiš?“
„Fajn.“ Prišiel aj so Susan a s jej bratom Robertom. Susan sa na
mňa zvláštne pozerá, akoby sa zo mňa od rána stal iný človek.
Pokrčím plecami. „Po teste mi prišlo zle. Asi z toho, čo nám dali
vypiť. Ale už mi je lepšie.“
Snažím sa presvedčivo usmiať. Susan a Robert mi podľa
všetkého uverili, už sa netvária, že sa boja o moje duševné zdravie.
Len Caleb na mňa prižmúri oči, robieva to vždy, keď niekoho
podozrieva z klamstva.
„Aj vy ste dnes išli autobusom?“ pýtam sa. Vôbec ma nezaujíma,
ako sa Susan a Robert dostali domov, ale potrebujem zmeniť tému.
„Otec musel zostať dlhšie v robote,“ vysvetlí Susan, „a povedal
nám, že by sme si mali pred zajtrajšou ceremóniou dopriať čas na
rozmýšľanie.“
Pri slove ceremónia sa mi rozbúcha srdce.
„Neskôr môžete prísť k nám, ak chcete,“ zdvorilo ich pozve
Caleb.
„Vďaka.“ Susan sa naňho usmeje.
Robert na mňa zdvihne obočie. Veľavýznamné pohľady si
vymieňame už rok, odkedy Caleb a Susan začali flirtovať tým
opatrným spôsobom, aký zvládajú len členovia Sebazaprenia. Caleb
pozerá za odchádzajúcou Susan. Musím ho schmatnúť za rameno,
aby som ho vytrhla z omámenia. Vtiahnem ho domov a zavriem za
nami dvere.
Otočí sa ku mne. Medzi tmavými rovnými čiarami obočia sa mu
objaví vráska. Keď sa mračí, väčšmi sa podobá na mamu než na otca.
V momente si viem predstaviť, že prežije rovnaký život ako otec:
zostane v Sebazaprení, naučí sa nejaké remeslo, ožení sa so Susan,
založí si rodinu. Bude to úžasné.
Možno to neuvidím.
„Už mi povieš pravdu?“ spýta sa potichu.
„Pravda je taká, že o tom nemám hovoriť. A ty sa ma nemáš
pýtať.“
„Koľkokrát si robíš, čo chceš, bez ohľadu na pravidlá! Prečo
nemôžeš aj teraz, keď ide o takú dôležitú vec?“ Vraští obočie a
hryzie si okraj pery. Znelo to ako obvinenie, ale myslím, že sa zo
mňa snaží vytiahnuť informácie a na odpovedi mu naozaj záleží.
Prižmúrim oči. „A ty mi povieš? Ako dopadol tvoj test, Caleb?“
Stretnú sa nám pohľady. V diaľke zatrúbi vlak, zvuk k nám
doľahne tak potichu, že by to mohlo byť aj zavýjanie vetra v aleji.
Lenže ja ho vždy spoznám. Pripomína mi Neohrozených, mám pocit,
že ma ním volajú k sebe.
„Len nepovedz rodičom, čo sa stalo, hej?“ poprosím brata.
Pár sekúnd mi hľadí do očí a vzápätí prikývne.
Najradšej by som si šla hore ľahnúť. Z testu, prechádzky a
stretnutia s bezprizorným som poriadne unavená. Lenže brat ráno
urobil raňajky, mama nám nabalila obed a včera chystal večeru otec,
takže teraz je rad na mne. Zhlboka sa nadýchnem a zamierim do
kuchyne.
Caleb sa ku mne o chvíľu pridá. Zaškrípem zubami. So všetkým
mi pomáha. Najväčšmi ma na ňom štve jeho prirodzená dobrota, jeho
vrodená obetavosť.
Mlčky pracujeme. Ja varím hrášok na sporáku. On rozmrazí štyri
kusy kuraciny. Väčšinou jeme mrazené alebo konzervované jedlo,
lebo farmy sú veľmi ďaleko. Mama mi raz vravela, že kedysi niektorí
ľudia odmietali kupovať geneticky upravené potraviny, lebo im
pripadali neprirodzené. Teraz nám nič iné nezostáva.
Než rodičia prídu domov, stihneme pripraviť večeru a prestrieť
stôl. Otec zloží tašku pri dverách a pobozká ma na čelo. Mnohým sa
zdá tvrdý a neústupný, možno až príliš, ale má dobré srdce. Snažím
sa vidieť ho len z tej lepšej stránky, naozaj sa snažím.
„Ako dopadol test?“ opýta sa ma. Presypem hrášok do
servírovacej misy.
„Dobre,“ odpoviem. Do Otvorenosti by som sa naozaj nehodila,
klamem bez najmenšieho zaváhania.
„Počula som, že pri jednom teste došlo k problémom,“ podotkne
mama. Rovnako ako otec, aj ona pracuje pre vládu, ale stará sa o
sociálne projekty. Vybrala aj dobrovoľníkov, ktorí robia testy.
Väčšinou riadi projekty na pomoc bezprizorným, ktoré im
zabezpečujú jedlo, ubytovanie a pracovné príležitosti.
„Naozaj?“ uisťuje sa otec. Pri testoch sa málokedy stane niečo
výnimočné.
„Neviem o tom veľa, ale kamarátka Erin mi povedala, že jeden
test nejakým spôsobom zlyhal, takže výsledok bolo treba nahlásiť
ústne.“ Mama ukladá servítky k tanierom. „Tomu študentovi podľa
všetkého prišlo zle a poslali ho rovno domov.“ Pokrčí plecami.
„Dúfam, že sa už spamätal. Vy dvaja ste o tom počuli?“
„Nie,“ odpovie Caleb s úsmevom.
Môj brat by v Otvorenosti tiež dlho nevydržal.
Sadneme si k stolu. Vždy si podávame jedlo smerom doprava a
nikto nezačne jesť, kým všetci nedostanú svoju porciu. Otec natiahne
ruky k mame a bratovi, oni natiahnu ruky k nemu a ku mne a otec
poďakuje Bohu za jedlo, prácu, rodinu a priateľov. Nie všetky rodiny
zo Sebazaprenia sú pobožné, ale otec hovorí, že si tie rozdiely
nemáme všímať, lebo by nás zbytočne roztrieštili. Neviem, čo si o
tom mám myslieť.
„Tak mi to povedz,“ osloví mama otca.
Chytí ho za ruku a palcom mu jemne krúži po hánkach. Pozerám
na ich spojené ruky. Rodičia sa majú veľmi radi, ale málokedy si
prejavujú lásku pred nami. Naučili nás, že fyzický kontakt nemáme
brať na ľahkú váhu, takže si naň od detstva dávam pozor.
„Povedz mi, čo ťa trápi,“ dodá.
Sklopím zrak do taniera. Mama ma bystrými pozorovacími
schopnosťami niekedy prekvapí, ale teraz ma zahanbila. Prečo som
sa natoľko sústredila na seba, že som si ani nevšimla otcovu
zamračenú tvár a zhrbené plecia?
„Mal som v práci ťažký deň,“ povie. „Teda vlastne Marcus mal
ťažký deň, nemal by som si ho privlastňovať.“
Marcus je otcov kolega, obaja patria do päťdesiatčlennej rady,
ktorá spravuje mesto. Tvoria ju výlučne zástupcovia Sebazaprenia,
členov našej frakcie totiž všetci považujú za nepodplatiteľných, lebo
sa zriekli sebeckých cieľov. Funkcionárov vyberajú politici spomedzi
seba na základe bezchybného charakteru, morálnej sily a
vodcovských schopností. Vyslanci z iných frakcií môžu na
zasadnutiach prehovoriť o konkrétnych záležitostiach, ale konečné
rozhodnutie urobí vždy rada. Členovia rady teoreticky rozhodujú
spoločne, ale Marcus má výnimočný vplyv.
Takto to fungovalo od začiatku veľkého mieru, keď sa
sformovali jednotlivé frakcie. Myslím, že systém doteraz vydržal len
preto, že sa všetci bojíme toho, čo by nasledovalo, keby zlyhal:
vojny.
„Ide o ten článok, ktorý zverejnila Jeanine Matthewsová?“ spýta
sa mama. Jeanine Matthewsová je jedinou zástupkyňou
Informovanosti v rade, vybrali ju podľa výsledkov IQ testu.
Zdvihnem zrak. „Článok?“
Caleb na mňa vrhne varovný pohľad. Pri večeri nesmieme
rozprávať, pokiaľ nám rodičia nepoložia priamu otázku. Väčšinou sa
to nestáva. Naše pozorné počúvanie otec považuje za dar,
prinajmenšom to tvrdí. Oni si nás vypočujú po večeri, keď prejdeme
do obývačky.
„Áno,“ potvrdí otec. Prižmúri oči. „Tí arogantní, pokryteckí…“
zarazí sa a odkašle si. „Prepáčte. Ale zverejnili článok, v ktorom
útočia na Marcusov charakter.“
Zdvihnem obočie.
„Čo tam popísali?“ spýtam sa.
„Beatrice,“ potichu sa ozve Caleb.
Skloním hlavu a krútim vidličkou, až kým mi nevychladnú
rozhorúčené líca. Neznášam, keď ma niekto napomína. A špeciálne
môj brat.
„Napísali,“ odpovie mi otec, „že jeho syn prestúpil zo
Sebazaprenia do Neohrozenosti, lebo ho Marcus týral.“
Len málo detí členov Sebazaprenia sa rozhodne svoju frakciu
opustiť. Keď sa to stane, nezabudneme na to. Pred dvoma rokmi
Marcusov syn Tobias prestúpil do Neohrozenosti a úplne ho tým
zničil. Tobias bol jeho jediný syn a zároveň aj príbuzný, lebo
manželka zomrela pri pôrode druhého dieťaťa. Novorodenec ju
vzápätí nasledoval.
Tobiasa som nikdy nestretla. Len zriedka sa zúčastňoval
spoločných akcií a nikdy neprišiel k nám na večeru spolu s
Marcusom. Otec to neraz s údivom komentoval, ale na tom už predsa
nezáleží.
„Týral? Marcus?“ Mama potrasie hlavou. „Chudák. Naozaj mu
nechýba k šťastiu, aby mu pripomínali jeho stratu.“
„Myslíš synovu zradu?“ chladne sa spýta otec. „Už by ma to
vlastne ani nemuselo prekvapovať. Informovanosť na nás útočí už
celé mesiace. A to nie je všetko. Vymyslia aj niečo horšie, za to
ručím.“
Už by som mala držať jazyk za zubami, ale nemôžem si pomôcť.
„Prečo to robia?“ vyhŕknem.
„Beatrice, nemala by si radšej počúvať otca?“ jemne ma
napomenie mama. Povedala to ako návrh, nie príkaz. Pozriem ponad
stôl na Caleba. V očiach má nesúhlasný výraz.
Zízam na svoj hrášok. Zmocňuje sa ma podozrenie, že život
zasvätený povinnosti už dlhšie nezvládnem. Nie som naň dosť dobrá.
„Dobre vieš prečo,“ hovorí otec. „Máme niečo, po čom túžia.
Hlad po vedomostiach v nich vyvoláva aj túžbu po moci, ktorá ľudí
vedie do tmy a prázdnoty. Mali by sme byť vďační, že o tom vieme
svoje.“
Prikývnem. K Informovaným sa určite nepridám, hoci podľa
výsledku testu by som mohla. Som dcéra svojho otca.
Rodičia po večeri odpracú riad. Ani Calebovi nedovolia, aby im
pomohol. Dnes sa nestretávame v obývačke, lebo by sme mali v
súkromí porozmýšľať o výsledkoch testu.
Rodina by mi možno pomohla s výberom, keby som im svoj
výsledok mohla prezradiť. Ale nemôžem. Tori mi v hlave šepká
varovanie zakaždým, keď moje odhodlanie mlčať zoslabne.
S Calebom vyjdeme po schodoch. Ešte než sa rozídeme do
svojich izieb, položí mi ruku na plece a zastaví ma.
„Beatrice,“ povie a prísne mi pozerá do očí. „Mali by sme
myslieť na svoju rodinu.“ Jeho hlas znie naliehavo. „Ale… Ale
musíme myslieť aj na seba.“
Chvíľu naňho neveriacky zízam. V živote som ho nepristihla pri
tom, že myslí na seba, nikdy nepresadzoval nič okrem obetavosti.
Jeho poznámka ma natoľko vykoľajila, že sa zmôžem len na
predpísanú odpoveď. „Test nemusí ovplyvniť moje rozhodnutie.“
Chabo sa usmeje. „Naozaj ho neovplyvní?“
Stisne mi plece a vojde do svojej izby. Nazriem dovnútra a
uvidím rozhádzanú posteľ a stoh kníh na stole. Zavrie dvere. Rada by
som mu povedala, že sme na tom rovnako. Rada by som sa s ním
rozprávala tak, ako chcem, nie ako musím. Lenže neznesiem
pomyslenie, že by som ho mala žiadať o pomoc, a odvrátim sa.
Prejdem do svojej izby. Zavriem za sebou dvere a uvedomím si,
že rozhodnutie je možno úplne jednoduché. Potrebovala by som
veľkú dávku sebazaprenia, aby som si vybrala Sebazaprenie, a veľkú
dávku odvahy, aby som si vybrala Neohrozenosť. Možno samotným
výberom dokážem, do ktorej frakcie naozaj patrím. Zajtra vo mne tie
dve vlastnosti zvedú ťažký boj, a vyhrať môže len jedna.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Poznámka: Komentár môže zverejniť iba člen tohto blogu.