DVADSIATA DRUHÁ KAPITOLA
OTVORÍM OČI a zbadám nápis STRACH LEN PRED BOHOM
na obyčajnej bielej stene. Znovu počujem tečúcu vodu, ale zvuk
tentoraz pochádza z vodovodu, nie z priepasti. Prejde pár sekúnd, než
sa mi okolie prestane rozmazávať pred očami a rozoznám obrysy
dverí, stola a stropu.
V hlave, na líci aj pri rebrách mi neustále pulzuje bolesť. Radšej
by som sa nemala hýbať, aby som si ešte nepohoršila. Napriek tomu
nakloním hlavu, aby som zistila, odkiaľ ten zvuk prichádza. Kútikom
oka si všimnem, že ležím na modrej prešívanej prikrývke.
Štyri stojí v kúpeľni s rukami v umývadle. Z hánok mu steká krv
a sfarbuje vodu naružovo. Má rozbitý kútik úst, ale nič vážnejšie sa
mu podľa všetkého nestalo. S pokojným výrazom si prezrie oškreté
hánky, zastaví vodu a osuší si ruky uterákom.
Takmer si nespomínam, ako som sa sem dostala, v pamäti mi
utkvel len čierny atrament miznúci pod golierom trička, určite okraj
tetovania, a jemné hojdanie, ktoré nasvedčuje, že ma sem Štyri
odniesol.
Zhasne svetlo v kúpeľni, z chladničky v rohu izby vyberie
vrecko s ľadom a zamieri ku mne. Uvažujem, že zavriem oči a
nafingujem spánok, ale vzápätí sa nám stretnú pohľady, takže som tú
šancu premeškala.
„Tvoje ruky,“ zachrčím.
„Moje ruky nech ťa netrápia.“
Oprie si koleno o matrac, nakloní sa nado mňa a vsunie mi
vrecko s ľadom pod hlavu. Než sa odtiahne, zdvihnem ruku, že sa
dotknem jeho rozbitých úst, ale hneď si uvedomím, čo sa vlastne
chystám urobiť, a zmeraviem v polovici pohybu.
Čo môžeš stratiť? opýtam sa sama seba. Jemne mu priložím
končeky prstov na ústa.
„Tris,“ povie s perami stále pritisnutými o moje prsty, „mne sa
nič nestalo.“
„Ako si sa tam ocitol?“ spýtam sa a spustím ruku.
„Vracal som sa z kontrolnej miestnosti. Počul som výkrik.“
Neubránim sa zvedavosti. „Čo si im urobil?“
„Drewa som pred pol hodinou nechal v ošetrovni. Peter a Al
zdrhli. Drew tvrdil, že ťa chceli len vystrašiť. Aspoň myslím, že sa
mi snažil povedať niečo také.“
„Ako dopadol?“
„Prežije. Akurát neviem, v akom stave,“ povie trpko.
Nemala by som iným ľuďom priať utrpenie len preto, že mi
ublížili ako prví. No keď si predstavím Drewa v ošetrovni,
škodoradosť ma rozpáli do biela.
„Super,“ poviem a stisnem mu ruku. Hlas mi znie pevne a
zúrivo. Zovrie vo mne hnev, krv mi premení na horkú žlč, naplní ma
a celú ovládne. Chcem niečo rozbiť, do niečoho udrieť, ale bojím sa
pohnúť, tak sa radšej rozplačem.
Štyri sa prikrčí pri okraji postele a pozoruje ma. V očiach mu
nevidím ani štipku súcitu. Keby som nejaký zbadala, bola by som
sklamaná. Vyslobodí si zápästie z môjho zovretia a prekvapí ma tým,
že mi položí ruku na líce a palcom ma pohladká po lícnej kosti.
Dotýka sa ma veľmi opatrne.
„Mohol by som to nahlásiť.“
„Nie,“ odmietnem. „Nechcem, aby si mysleli, že sa ich bojím.“
Prikývne. Palcom mi bezmyšlienkovite prechádza hore-dolu po
líci. „Čakal som, že to povieš.“
„Chcela by som si sadnúť. Myslíš, že by to bol zlý nápad?“
„Pomôžem ti.“
Štyri ma jednou rukou chytí za plece a druhou mi pridržiava
hlavu, kým sa zdvihnem. Do celého tela mi vystreľuje ostrá bolesť,
ale snažím sa ignorovať ju a potlačím zastenanie.
Podá mi vrecko s ľadom. „Nemusíš tú bolesť skrývať. Sme tu
sami.“
Zahryznem si do pery. Po tvári mi stekajú slzy, ale ani jeden z
nás si ich nevšíma a nekomentuje ich.
„Odteraz by si sa mala spoliehať na svojich kamošov, aby ťa
ochránili.“
„Myslela som, že sa na nich môžem spoľahnúť,“ vyhŕknem.
Znovu cítim, ako mi Al rukou zapchával ústa, a celým telom mi
šklbne vzlyk. Pritisnem si ruku na čelo a pomaly sa kolíšem dopredu
a dozadu. „Lenže Al…“
„Chcel, aby si zostala tým malým, nenápadným dievčatkom zo
Sebazaprenia,“ povie Štyri potichu. „Ublížil ti, lebo v porovnaní s
tvojou silou sa cítil slabý. Pre nič iné.“
Prikývnem a snažím sa uveriť mu.
„Ostatní na teba nebudú tak žiarliť, keď budeš pôsobiť aspoň
trochu zraniteľne. Aj keby si to len hrala.“
„Podľa teba mám predstierať zraniteľnosť?“ užasnem so
zdvihnutým obočím.
„Presne tak.“ Vezme mi vrecko s ľadom, naše prsty sa pritom
letmo dotknú. Ani neprotestujem, keď mi ho sám pritlačí k hlave. S
úľavou zložím ruku, ktorú som už ledva držala hore. Štyri vstane a
naskytne sa mi výhľad na lem jeho trička.
Niekedy mu nevenujem väčšiu pozornosť než ostatným ľuďom,
inokedy pri pohľade naňho pocítim zvláštnu bolesť, až niekde hlboko
v podbruší.
„Viem, že zajtra by si najradšej vpochodovala do jedálne a
ukázala im, že ťa vôbec nevystrašili,“ dodá, „ale neschovávaj tú
modrinu na líci a pozeraj do zeme.“
Pri tej myšlienke sa mi zdvihne žalúdok.
„To asi nezvládnem,“ poviem bezvýrazne. Pozriem mu do očí.
„Musíš.“
„Stále nechápeš, o čo ide.“ Do tváre sa mi nahrnie horúčava.
„Dotýkali sa ma!“
Pri mojich slovách celý stŕpne a tuho zovrie vrecko s ľadom.
„Dotýkali sa ťa,“ zopakuje s mrazivým výrazom v tmavých očiach.
„Nie… tak ako si myslíš.“ Odkašlem si. Keď som o tom začala
hovoriť, vôbec som si neuvedomila, ako trápne sa pritom budem
cítiť. „Ale… takmer.“
Odvrátim pohľad.
Štyri stojí mlčky a nehybne tak dlho, že napokon musím prerušiť
ticho.
„Čo je?“
„Nerád to hovorím, ale inak to nepôjde. Tvoja bezpečnosť je
dôležitejšia než spravodlivosť. Aspoň zatiaľ. Rozumieš?“
Mračí sa, rovné obočie mu takmer zakrýva oči. Stiahne sa mi
žalúdok, čiastočne preto, že s ním súhlasím a odmietam to priznať.
Čiastočne preto, že túžim po niečom, čo neviem nijako vyjadriť,
túžim stláčať priestor, ktorý nás delí, až kým úplne nezmizne.
Prikývnem.
„Ale prosím ťa, keď dostaneš príležitosť…“ Pritisne mi ruku na
líce, silnú a studenú, a nakloní mi hlavu dohora, aby som naňho
musela pozrieť. V rozžiarených očiach má takmer dravčí výraz.
„Znič ich!“
Roztrasene sa zasmejem. „Občas ma trochu desíš, Štyri.“
„Urob mi láskavosť a nevolaj ma tak.“
„Ako ťa mám teda volať?“
„Nijako.“ Zloží mi ruku z tváre. „Zatiaľ.“
na obyčajnej bielej stene. Znovu počujem tečúcu vodu, ale zvuk
tentoraz pochádza z vodovodu, nie z priepasti. Prejde pár sekúnd, než
sa mi okolie prestane rozmazávať pred očami a rozoznám obrysy
dverí, stola a stropu.
V hlave, na líci aj pri rebrách mi neustále pulzuje bolesť. Radšej
by som sa nemala hýbať, aby som si ešte nepohoršila. Napriek tomu
nakloním hlavu, aby som zistila, odkiaľ ten zvuk prichádza. Kútikom
oka si všimnem, že ležím na modrej prešívanej prikrývke.
Štyri stojí v kúpeľni s rukami v umývadle. Z hánok mu steká krv
a sfarbuje vodu naružovo. Má rozbitý kútik úst, ale nič vážnejšie sa
mu podľa všetkého nestalo. S pokojným výrazom si prezrie oškreté
hánky, zastaví vodu a osuší si ruky uterákom.
Takmer si nespomínam, ako som sa sem dostala, v pamäti mi
utkvel len čierny atrament miznúci pod golierom trička, určite okraj
tetovania, a jemné hojdanie, ktoré nasvedčuje, že ma sem Štyri
odniesol.
Zhasne svetlo v kúpeľni, z chladničky v rohu izby vyberie
vrecko s ľadom a zamieri ku mne. Uvažujem, že zavriem oči a
nafingujem spánok, ale vzápätí sa nám stretnú pohľady, takže som tú
šancu premeškala.
„Tvoje ruky,“ zachrčím.
„Moje ruky nech ťa netrápia.“
Oprie si koleno o matrac, nakloní sa nado mňa a vsunie mi
vrecko s ľadom pod hlavu. Než sa odtiahne, zdvihnem ruku, že sa
dotknem jeho rozbitých úst, ale hneď si uvedomím, čo sa vlastne
chystám urobiť, a zmeraviem v polovici pohybu.
Čo môžeš stratiť? opýtam sa sama seba. Jemne mu priložím
končeky prstov na ústa.
„Tris,“ povie s perami stále pritisnutými o moje prsty, „mne sa
nič nestalo.“
„Ako si sa tam ocitol?“ spýtam sa a spustím ruku.
„Vracal som sa z kontrolnej miestnosti. Počul som výkrik.“
Neubránim sa zvedavosti. „Čo si im urobil?“
„Drewa som pred pol hodinou nechal v ošetrovni. Peter a Al
zdrhli. Drew tvrdil, že ťa chceli len vystrašiť. Aspoň myslím, že sa
mi snažil povedať niečo také.“
„Ako dopadol?“
„Prežije. Akurát neviem, v akom stave,“ povie trpko.
Nemala by som iným ľuďom priať utrpenie len preto, že mi
ublížili ako prví. No keď si predstavím Drewa v ošetrovni,
škodoradosť ma rozpáli do biela.
„Super,“ poviem a stisnem mu ruku. Hlas mi znie pevne a
zúrivo. Zovrie vo mne hnev, krv mi premení na horkú žlč, naplní ma
a celú ovládne. Chcem niečo rozbiť, do niečoho udrieť, ale bojím sa
pohnúť, tak sa radšej rozplačem.
Štyri sa prikrčí pri okraji postele a pozoruje ma. V očiach mu
nevidím ani štipku súcitu. Keby som nejaký zbadala, bola by som
sklamaná. Vyslobodí si zápästie z môjho zovretia a prekvapí ma tým,
že mi položí ruku na líce a palcom ma pohladká po lícnej kosti.
Dotýka sa ma veľmi opatrne.
„Mohol by som to nahlásiť.“
„Nie,“ odmietnem. „Nechcem, aby si mysleli, že sa ich bojím.“
Prikývne. Palcom mi bezmyšlienkovite prechádza hore-dolu po
líci. „Čakal som, že to povieš.“
„Chcela by som si sadnúť. Myslíš, že by to bol zlý nápad?“
„Pomôžem ti.“
Štyri ma jednou rukou chytí za plece a druhou mi pridržiava
hlavu, kým sa zdvihnem. Do celého tela mi vystreľuje ostrá bolesť,
ale snažím sa ignorovať ju a potlačím zastenanie.
Podá mi vrecko s ľadom. „Nemusíš tú bolesť skrývať. Sme tu
sami.“
Zahryznem si do pery. Po tvári mi stekajú slzy, ale ani jeden z
nás si ich nevšíma a nekomentuje ich.
„Odteraz by si sa mala spoliehať na svojich kamošov, aby ťa
ochránili.“
„Myslela som, že sa na nich môžem spoľahnúť,“ vyhŕknem.
Znovu cítim, ako mi Al rukou zapchával ústa, a celým telom mi
šklbne vzlyk. Pritisnem si ruku na čelo a pomaly sa kolíšem dopredu
a dozadu. „Lenže Al…“
„Chcel, aby si zostala tým malým, nenápadným dievčatkom zo
Sebazaprenia,“ povie Štyri potichu. „Ublížil ti, lebo v porovnaní s
tvojou silou sa cítil slabý. Pre nič iné.“
Prikývnem a snažím sa uveriť mu.
„Ostatní na teba nebudú tak žiarliť, keď budeš pôsobiť aspoň
trochu zraniteľne. Aj keby si to len hrala.“
„Podľa teba mám predstierať zraniteľnosť?“ užasnem so
zdvihnutým obočím.
„Presne tak.“ Vezme mi vrecko s ľadom, naše prsty sa pritom
letmo dotknú. Ani neprotestujem, keď mi ho sám pritlačí k hlave. S
úľavou zložím ruku, ktorú som už ledva držala hore. Štyri vstane a
naskytne sa mi výhľad na lem jeho trička.
Niekedy mu nevenujem väčšiu pozornosť než ostatným ľuďom,
inokedy pri pohľade naňho pocítim zvláštnu bolesť, až niekde hlboko
v podbruší.
„Viem, že zajtra by si najradšej vpochodovala do jedálne a
ukázala im, že ťa vôbec nevystrašili,“ dodá, „ale neschovávaj tú
modrinu na líci a pozeraj do zeme.“
Pri tej myšlienke sa mi zdvihne žalúdok.
„To asi nezvládnem,“ poviem bezvýrazne. Pozriem mu do očí.
„Musíš.“
„Stále nechápeš, o čo ide.“ Do tváre sa mi nahrnie horúčava.
„Dotýkali sa ma!“
Pri mojich slovách celý stŕpne a tuho zovrie vrecko s ľadom.
„Dotýkali sa ťa,“ zopakuje s mrazivým výrazom v tmavých očiach.
„Nie… tak ako si myslíš.“ Odkašlem si. Keď som o tom začala
hovoriť, vôbec som si neuvedomila, ako trápne sa pritom budem
cítiť. „Ale… takmer.“
Odvrátim pohľad.
Štyri stojí mlčky a nehybne tak dlho, že napokon musím prerušiť
ticho.
„Čo je?“
„Nerád to hovorím, ale inak to nepôjde. Tvoja bezpečnosť je
dôležitejšia než spravodlivosť. Aspoň zatiaľ. Rozumieš?“
Mračí sa, rovné obočie mu takmer zakrýva oči. Stiahne sa mi
žalúdok, čiastočne preto, že s ním súhlasím a odmietam to priznať.
Čiastočne preto, že túžim po niečom, čo neviem nijako vyjadriť,
túžim stláčať priestor, ktorý nás delí, až kým úplne nezmizne.
Prikývnem.
„Ale prosím ťa, keď dostaneš príležitosť…“ Pritisne mi ruku na
líce, silnú a studenú, a nakloní mi hlavu dohora, aby som naňho
musela pozrieť. V rozžiarených očiach má takmer dravčí výraz.
„Znič ich!“
Roztrasene sa zasmejem. „Občas ma trochu desíš, Štyri.“
„Urob mi láskavosť a nevolaj ma tak.“
„Ako ťa mám teda volať?“
„Nijako.“ Zloží mi ruku z tváre. „Zatiaľ.“
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Poznámka: Komentár môže zverejniť iba člen tohto blogu.