DVADSIATA ŠIESTA KAPITOLA
RUKA V RUKE KRÁČAME k Jame. Pozorne sledujem, ako
silno ho držím. Chvíľami mi moje zovretie pripadá príliš ochabnuté,
inokedy sa mi zdá, že pre zmenu tlačím prisilno. Kedysi som
nechápala, prečo sa ľudia vodia za ruky, no keď ma Tobias
končekom prsta pohladí po dlani, celým telom mi prebehne príjemná
triaška a dokonale tomu porozumiem.
„Takže,“ zachytím sa jedinej logickej myšlienky, na ktorú si
práve dokážem spomenúť. „Bojíš sa štyroch vecí.“
„Štyroch som sa bál vtedy, štyroch sa bojím teraz,“ prikývne.
„Nezmenili sa. Donekonečna to skúšam, ale neurobil som žiadny
pokrok.“
„Strachu sa nemôžeš úplne zbaviť,“ pripomeniem mu, „lebo ti
stále na niečom záleží. Napríklad na vlastnom živote.“
„Ja viem.“
Schádzame popri okraji Jamy po úzkej cestičke, ktorá vedie ku
skalám na dne priepasti. Nikdy som si ju nevšimla, úplne sa stráca v
skalnej stene, ale Tobias ju zjavne dobre pozná.
Len nerada naruším príjemné ticho, ale potrebujem sa dozvedieť,
ako dopadol jeho test. Musím zistiť, či je divergentný.
„Chystal si sa mi povedať, aký výsledok si dostal na teste.“
„Hm.“ Voľnou rukou sa poškriabe na zátylku. „Záleží na tom?“
„Áno. Chcem to vedieť.“
„Si nejaká náročná,“ usmeje sa.
Prišli sme na koniec cestičky a stojíme na dne priepasti,
tvorenom nepravidelnými skalami, ktoré v ostrých uhloch trčia z
rozbúrenej vody. Tobias ma vedie hore-dolu po hranatých bralách a
cez úzke pukliny. Podrážky tlačím k drsnému povrchu. Na každom
kameni zanechávam mokrý odtlačok.
Tobias nájde viac-menej hladkú skalu pri brehu, kde prúd nie je
až taký silný, a sadne si, nohy voľne spustí dolu. Zložím sa vedľa
neho. Vyzerá, že ho tesná blízkosť zradnej vody vôbec nevyvádza z
rovnováhy.
Pustí mi ruku. Sklopím zrak k zubatému okraju skaly.
„Vieš, niektoré veci nehovorím nikomu. Ani najlepším
kamarátom.“
Prepletiem si prsty a pevne ich zovriem. Ak mi chce povedať, že
je divergentný, ak je to skutočne pravda, nemohol si vybrať lepšie
miesto. Popri hukote vody v priepasti nás určite nikto nezačuje.
Neviem, prečo ma tá predstava tak znervózňuje.
„Dostal som výsledok, ktorý všetci čakali. Sebazaprenie.“
„Aha.“ Nádej spľasne ako balón. Mýlila som sa.
No predpokladala som, že keby nebol divergentný, test by mu
odporúčal Neohrozenosť. Teoreticky, ja som tiež dostala
Sebazaprenie, taký výsledok je v systéme. Stalo sa mu to isté? Ak
áno, prečo sa neprizná?
„Ale napriek tomu si si vybral Neohrozenosť,“ skonštatujem.
„Nič iné mi nezostávalo.“
„Prečo si musel odísť?“
Už mi nepozerá do očí, ale blúdi pohľadom v priestore pred
sebou, ako keby hľadal odpoveď niekde vo vzduchu. Vlastne ju ani
nepotrebujem. Na zápästí ma stále štípe úder opaska.
„Musel si sa dostať preč od otca,“ odpoviem si. „Preto si
odmietol aj miesto vodcu Neohrozenosti? Aby si sa s ním náhodou
nestretol?“
Mykne plecom. „Áno, a okrem toho sa mi nikdy nezdalo, že do
Neohrozenosti naozaj patrím. Aspoň nie do tej dnešnej.“
„Ale veď ty si… neuveriteľný,“ hlesnem. Zarazím sa a odkašlem
si. „Teda v rámci Neohrozenosti. Bojíš sa len štyroch vecí, to sa len
tak nevidí. Ako ti napadlo, že sem nepatríš?“
Pokrčí plecami. Tvári sa, že mu na jeho talente alebo na sláve v
Neohrozenosti vôbec nezáleží. S takým názorom by sa hodil skôr do
Sebazaprenia. Neviem, čo si o tom mám myslieť.
„Podľa mňa sa statočnosť a obetavosť až tak nelíšia. Keď sa
človek celý život učil zabúdať na seba, v nebezpečenstve tak reaguje
automaticky. Rovnako dobre by som zapadol do Sebazaprenia.“
Zrazu mi je ťažko na duši. Mne šestnásť rokov tréningu
nestačilo. U mňa vždy preváži pud sebazáchovy.
„Čo ja viem… zo Sebazaprenia som odišla, lebo som nebola
dosť obetavá, nech som sa akokoľvek snažila.“
„To nie je celkom pravda.“ Usmeje sa na mňa. „Tá Tris, ktorá sa
nechala ohadzovať nožmi, aby zachránila kamaráta, alebo udrela
môjho otca opaskom, aby ma ochránila, tá obetavá Tris, to si nebola
ty?“
Rozumie mi lepšie, než si rozumiem ja sama. Hoci zdanlivo
neprichádza do úvahy, že by ku mne mohol niečo cítiť, keď si
predstavím, čo všetko mi chýba… no čo keby predsa… Zamračím sa
naňho. „Tuším si ma pozorne sledoval.“
„Rád ľudí pozorujem.“
„Možno by si sa najlepšie hodil do Otvorenosti, Štyri, lebo si
nanič klamár.“
Položí dlaň na kameň vedľa seba a prsty priloží k mojim.
Obzerám si naše ruky. Má dlhé, štíhle prsty. Ruky predurčené na
jemné, precízne pohyby. Nie ruky typických Neohrozených, hrubé,
drsné a pripravené ničiť.
„Okej.“ Nakloní sa ku mne bližšie, oči mi upiera na bradu, nos a
pery. „Pozoroval som ťa, lebo sa mi páčiš.“ Povie to úprimne a
trúfalo a vzápätí mi pozrie rovno do očí. „A nevolaj ma Štyri, dobre?
Rád zase počujem vlastné meno.“
Konečne priznal, čo si o mne myslí, a úplne ma tým vyviedol z
miery. Očervenejú mi líca a z úst vypustím prvé, čo mi napadne:
„Ale ty si odo mňa starší… Tobias.“
Usmeje sa na mňa. „Jasné, ten obrovský dvojročný rozdiel je
fakt neprekonateľný?“
„Nechcem sa podceňovať,“ bránim sa. „Len tomu nerozumiem.
Som mladšia. Nie som pekná…“
Zasmeje sa, smiech akoby mu vychádzal až z hĺbky duše, a
zľahka mi priloží pery na sluchu.
„Neklam,“ vydýchnem. „Dobre vieš, že nie. Nie som ani
škaredá, ale určite nie som pekná.“
„Fajn. Tak teda nie si pekná. No a čo?“ pobozká ma na líce.
„Mne sa páčiš. Úžasne ti to myslí. Si statočná. A keď si zistila, ako je
to s Marcusom…“ hlas mu zjemnie, „nepozeráš na mňa tak ako
ostatní. Ako na týrané šteniatko alebo niečo podobné.“
„Prečo by som mala? Nie si šteniatko.“
Chvíľočku mi mlčky pozerá do očí. Potom ma pohladká po tvári,
nakloní sa ešte bližšie a zľahka si obtrie pery o moje ústa. Pod nami
hučí rieka a na členky mi fŕka vodná triešť. Tobias sa široko usmeje a
vzápätí pritisne pery k mojim.
V prvom momente rozpačito zmeraviem, takže keď sa odtiahne,
nepochybujem, že som niečo pokazila. No vzápätí mi chytí tvár do
dlaní, silné prsty mi pevne pritlačí na pokožku a znovu ma pobozká,
tentoraz sebavedomejšie, intenzívnejšie. Objímem ho, rukou mu
prejdem po krku a vkĺznem do krátkych vlasov.
Chvíľu sa bozkávame hlboko v priepasti, všade okolo nás sa
ozýva hukot vody. A keď vstaneme, znovu ruka v ruke, uvedomím
si, že keby sme si obaja vybrali inak, možno by sme teraz robili to
isté, na bezpečnejšom mieste, v sivom oblečení namiesto čierneho.
silno ho držím. Chvíľami mi moje zovretie pripadá príliš ochabnuté,
inokedy sa mi zdá, že pre zmenu tlačím prisilno. Kedysi som
nechápala, prečo sa ľudia vodia za ruky, no keď ma Tobias
končekom prsta pohladí po dlani, celým telom mi prebehne príjemná
triaška a dokonale tomu porozumiem.
„Takže,“ zachytím sa jedinej logickej myšlienky, na ktorú si
práve dokážem spomenúť. „Bojíš sa štyroch vecí.“
„Štyroch som sa bál vtedy, štyroch sa bojím teraz,“ prikývne.
„Nezmenili sa. Donekonečna to skúšam, ale neurobil som žiadny
pokrok.“
„Strachu sa nemôžeš úplne zbaviť,“ pripomeniem mu, „lebo ti
stále na niečom záleží. Napríklad na vlastnom živote.“
„Ja viem.“
Schádzame popri okraji Jamy po úzkej cestičke, ktorá vedie ku
skalám na dne priepasti. Nikdy som si ju nevšimla, úplne sa stráca v
skalnej stene, ale Tobias ju zjavne dobre pozná.
Len nerada naruším príjemné ticho, ale potrebujem sa dozvedieť,
ako dopadol jeho test. Musím zistiť, či je divergentný.
„Chystal si sa mi povedať, aký výsledok si dostal na teste.“
„Hm.“ Voľnou rukou sa poškriabe na zátylku. „Záleží na tom?“
„Áno. Chcem to vedieť.“
„Si nejaká náročná,“ usmeje sa.
Prišli sme na koniec cestičky a stojíme na dne priepasti,
tvorenom nepravidelnými skalami, ktoré v ostrých uhloch trčia z
rozbúrenej vody. Tobias ma vedie hore-dolu po hranatých bralách a
cez úzke pukliny. Podrážky tlačím k drsnému povrchu. Na každom
kameni zanechávam mokrý odtlačok.
Tobias nájde viac-menej hladkú skalu pri brehu, kde prúd nie je
až taký silný, a sadne si, nohy voľne spustí dolu. Zložím sa vedľa
neho. Vyzerá, že ho tesná blízkosť zradnej vody vôbec nevyvádza z
rovnováhy.
Pustí mi ruku. Sklopím zrak k zubatému okraju skaly.
„Vieš, niektoré veci nehovorím nikomu. Ani najlepším
kamarátom.“
Prepletiem si prsty a pevne ich zovriem. Ak mi chce povedať, že
je divergentný, ak je to skutočne pravda, nemohol si vybrať lepšie
miesto. Popri hukote vody v priepasti nás určite nikto nezačuje.
Neviem, prečo ma tá predstava tak znervózňuje.
„Dostal som výsledok, ktorý všetci čakali. Sebazaprenie.“
„Aha.“ Nádej spľasne ako balón. Mýlila som sa.
No predpokladala som, že keby nebol divergentný, test by mu
odporúčal Neohrozenosť. Teoreticky, ja som tiež dostala
Sebazaprenie, taký výsledok je v systéme. Stalo sa mu to isté? Ak
áno, prečo sa neprizná?
„Ale napriek tomu si si vybral Neohrozenosť,“ skonštatujem.
„Nič iné mi nezostávalo.“
„Prečo si musel odísť?“
Už mi nepozerá do očí, ale blúdi pohľadom v priestore pred
sebou, ako keby hľadal odpoveď niekde vo vzduchu. Vlastne ju ani
nepotrebujem. Na zápästí ma stále štípe úder opaska.
„Musel si sa dostať preč od otca,“ odpoviem si. „Preto si
odmietol aj miesto vodcu Neohrozenosti? Aby si sa s ním náhodou
nestretol?“
Mykne plecom. „Áno, a okrem toho sa mi nikdy nezdalo, že do
Neohrozenosti naozaj patrím. Aspoň nie do tej dnešnej.“
„Ale veď ty si… neuveriteľný,“ hlesnem. Zarazím sa a odkašlem
si. „Teda v rámci Neohrozenosti. Bojíš sa len štyroch vecí, to sa len
tak nevidí. Ako ti napadlo, že sem nepatríš?“
Pokrčí plecami. Tvári sa, že mu na jeho talente alebo na sláve v
Neohrozenosti vôbec nezáleží. S takým názorom by sa hodil skôr do
Sebazaprenia. Neviem, čo si o tom mám myslieť.
„Podľa mňa sa statočnosť a obetavosť až tak nelíšia. Keď sa
človek celý život učil zabúdať na seba, v nebezpečenstve tak reaguje
automaticky. Rovnako dobre by som zapadol do Sebazaprenia.“
Zrazu mi je ťažko na duši. Mne šestnásť rokov tréningu
nestačilo. U mňa vždy preváži pud sebazáchovy.
„Čo ja viem… zo Sebazaprenia som odišla, lebo som nebola
dosť obetavá, nech som sa akokoľvek snažila.“
„To nie je celkom pravda.“ Usmeje sa na mňa. „Tá Tris, ktorá sa
nechala ohadzovať nožmi, aby zachránila kamaráta, alebo udrela
môjho otca opaskom, aby ma ochránila, tá obetavá Tris, to si nebola
ty?“
Rozumie mi lepšie, než si rozumiem ja sama. Hoci zdanlivo
neprichádza do úvahy, že by ku mne mohol niečo cítiť, keď si
predstavím, čo všetko mi chýba… no čo keby predsa… Zamračím sa
naňho. „Tuším si ma pozorne sledoval.“
„Rád ľudí pozorujem.“
„Možno by si sa najlepšie hodil do Otvorenosti, Štyri, lebo si
nanič klamár.“
Položí dlaň na kameň vedľa seba a prsty priloží k mojim.
Obzerám si naše ruky. Má dlhé, štíhle prsty. Ruky predurčené na
jemné, precízne pohyby. Nie ruky typických Neohrozených, hrubé,
drsné a pripravené ničiť.
„Okej.“ Nakloní sa ku mne bližšie, oči mi upiera na bradu, nos a
pery. „Pozoroval som ťa, lebo sa mi páčiš.“ Povie to úprimne a
trúfalo a vzápätí mi pozrie rovno do očí. „A nevolaj ma Štyri, dobre?
Rád zase počujem vlastné meno.“
Konečne priznal, čo si o mne myslí, a úplne ma tým vyviedol z
miery. Očervenejú mi líca a z úst vypustím prvé, čo mi napadne:
„Ale ty si odo mňa starší… Tobias.“
Usmeje sa na mňa. „Jasné, ten obrovský dvojročný rozdiel je
fakt neprekonateľný?“
„Nechcem sa podceňovať,“ bránim sa. „Len tomu nerozumiem.
Som mladšia. Nie som pekná…“
Zasmeje sa, smiech akoby mu vychádzal až z hĺbky duše, a
zľahka mi priloží pery na sluchu.
„Neklam,“ vydýchnem. „Dobre vieš, že nie. Nie som ani
škaredá, ale určite nie som pekná.“
„Fajn. Tak teda nie si pekná. No a čo?“ pobozká ma na líce.
„Mne sa páčiš. Úžasne ti to myslí. Si statočná. A keď si zistila, ako je
to s Marcusom…“ hlas mu zjemnie, „nepozeráš na mňa tak ako
ostatní. Ako na týrané šteniatko alebo niečo podobné.“
„Prečo by som mala? Nie si šteniatko.“
Chvíľočku mi mlčky pozerá do očí. Potom ma pohladká po tvári,
nakloní sa ešte bližšie a zľahka si obtrie pery o moje ústa. Pod nami
hučí rieka a na členky mi fŕka vodná triešť. Tobias sa široko usmeje a
vzápätí pritisne pery k mojim.
V prvom momente rozpačito zmeraviem, takže keď sa odtiahne,
nepochybujem, že som niečo pokazila. No vzápätí mi chytí tvár do
dlaní, silné prsty mi pevne pritlačí na pokožku a znovu ma pobozká,
tentoraz sebavedomejšie, intenzívnejšie. Objímem ho, rukou mu
prejdem po krku a vkĺznem do krátkych vlasov.
Chvíľu sa bozkávame hlboko v priepasti, všade okolo nás sa
ozýva hukot vody. A keď vstaneme, znovu ruka v ruke, uvedomím
si, že keby sme si obaja vybrali inak, možno by sme teraz robili to
isté, na bezpečnejšom mieste, v sivom oblečení namiesto čierneho.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Poznámka: Komentár môže zverejniť iba člen tohto blogu.