TRIDSIATA SIEDMA KAPITOLA
SILY NEOHROZENOSTI a Informovanosti sú sústredené vo
štvrti Sebazaprenia. Keď sa z nej dostaneme, už nám až tak veľmi
nehrozí, že narazíme na odpor.
Rozhodovanie, kto pôjde so mnou, som nemohla nijako
ovplyvniť. Jednoznačne musel ísť Caleb, lebo vie najviac o plánoch
Informovanosti. Marcus napriek mojim protestom trval na tom, že
pôjde s nami, lebo sa vraj vyzná v počítačoch. A otec sa správal,
akoby ani neprichádzalo do úvahy, že nepôjde.
Pár sekúnd sledujem ostatných, ako bežia opačným smerom, do
sídla Harmónie, do bezpečia. Potom sa otočím späť k mestu a k
vojne. Stojíme pri koľajach, ktoré nás odvezú v ústrety
nebezpečenstvu.
„Koľko je hodín?“ spýtam sa Caleba.
Mrkne na hodinky. „Tri dvanásť.“
„Mal by prísť každú chvíľu,“ skonštatujem.
„Zastaví?“ spýta sa.
Pokrútim hlavou. „Cez mesto prechádza pomaly. Chvíľu
pobežíme vedľa vagóna a potom naskočíme dnu.“
Naskakovanie do idúceho vlaku mi už pripadá prirodzené.
Zvykla som si. Ostatným to nepôjde ľahko, ale už nemôžeme
cúvnuť. Obzriem sa ponad ľavé plece. Na pozadí sivých budov a
ciest žiaria zlaté reflektory. Kruhy svetla sa stále zväčšujú.
Poskakujem na špičkách, a keď okolo mňa prefrčí lokomotíva,
rozbehnem sa. Zbadám otvorený vagón, zrýchlim krok, aby som s
ním držala tempo, schmatnem držadlo a vhupnem dnu.
Caleb skočí za mnou, tvrdo pristane a prevalí sa na bok. Potom
pomôže Marcusovi hore. Otec dopadne na brucho a nohy vytiahne za sebou. Všetci sa odplazia čo najďalej odo dverí, ale ja sa postavím priamo do nich, jednou rukou sa pridŕžam držadla a pozerám na mesto.
Keby som namiesto Jeanine velila ja, väčšinu strážcov by som
sústredila pri vchode nad Jamou, pred sklenenou budovou. Radšej by sme teda mali ísť zadným vchodom, aj keď pritom treba skočiť zo strechy.
„Predpokladám, že teraz ťa tvoj prestup do Neohrozenosti mrzí,“
povie mi Marcus.
Prekvapilo ma, že mi rovnakú otázku nepoložil otec, lenže on len
ticho pozoruje mesto, presne ako ja. Vlak prejde okolo sídla
Informovanosti. Teraz sa tam nesvieti. Z diaľky vyzerá
mierumilovne a medzi jeho stenami asi tiež vládne pokoj. Nachádza
sa ďaleko od konfliktu a všetkého, čo spôsobilo.
Pokrútim hlavou.
„Ani keď sa vaši vodcovia pridali ku sprisahaniu na zvrhnutie
vlády?“ vyprskne Marcus.
„Potrebovala som sa naučiť pár vecí.“
„Statočnosť?“ potichu sa spýta otec.
„Nie, obetavosť,“ poviem. „Často znamenajú to isté.“
„Preto si si dala na jedno plece vytetovať symbol Sebazaprenia?“
spýta sa Caleb. Zrazu mám pocit, akoby sa na mňa otec usmieval
očami.
Tiež sa mierne usmejem a prikývnem. „A na druhom mám
symbol Neohrozenosti.“
+++
Sklenená budova nad Jamou odráža svetlo vychádzajúceho slnka
do očí. Vstanem a chytím sa držadla pri dverách, aby som nestratila
rovnováhu. Už sme takmer na mieste.
„Keď vám poviem,“ ozvem sa, „skočíte. Najďalej, ako vládzete.“
„Skočíme?“ zapochybuje Caleb. „Tris, veď sme vo výške
siedmeho poschodia!“
„Na strechu,“ dodám. Pri pohľade na jeho ohromený výraz si
neodpustím poznámku: „Preto to volajú skúška odvahy.“
Polovica odvahy spočíva v uhle pohľadu. Keď som to robila po
prvý raz, považovala som to za jednu z najťažších vecí, aké som
kedy zdolala. Teraz sa chystám vyskočiť z idúceho vlaku, akoby
nešlo o nič extra, lebo za posledných pár týždňov som zvládla viac
kritických situácií než väčšina ľudí za celý život. No moje doterajšie
výkony sa nedajú ani porovnať s tým, čo sa práve chystám spáchať.
Ak to prežijem, určite ma čakajú ešte ťažšie úlohy. Napríklad budem
musieť žiť mimo frakcie, hoci taká možnosť mi vždy pripadala úplne
katastrofálna.
„Choď prvý, otec,“ poviem a odstúpim, aby sa mohol postaviť
do dverí. Ak otec s Marcusom pôjdu prví, môžem to načasovať tak,
aby im stačilo preskočiť minimálnu vzdialenosť. Ja a Caleb s trochou
šťastia doskočíme ďalej, lebo máme mladšie kosti. Musím to risknúť.
Koľajnice zabočia, a keď zbadám, že sme zarovno s okrajom
strechy, skríknem: „Skok!“
Otec ohne kolená a vymrští sa dopredu. Nečakám, či to zvládol.
Postrčím Marcusa dopredu a skríknem: „Skok!“
Otec pristane na streche tak blízko k okraju, že zalapám po
dychu. Sadne si do štrku. Sotím pred seba aj Caleba. Postaví sa do
dverí a skočí aj bez povelu. Urobím pár krokov dozadu, aby som
získala rozbeh, a vyskočím akurát v okamihu, keď vlak príde na
opačný koniec strechy.
Sekundu sa vznášam uprostred ničoty, potom nohami dopadnem
na betón a zapotácam sa nabok, ďalej od okraja strechy. Bolia ma
kolená a náraz cítim v celom tele, v pleci mi pulzuje bolesť. Sadnem
si, zhlboka dýcham a pozriem na opačnú stranu strechy. Caleb a otec
stoja pri okraji strechy a držia Marcusa za ramená. Nedoskočil, ale
ešte ani nepadol.
Kdesi hlboko v mojom vnútri škodoradostný hlások skanduje:
spad-ni, spad-ni, spad-ni.
No nestane sa. Otec s Calebom ho vytiahnu na strechu. Vstanem
a oprášim si z nohavíc štrk. Lámem si hlavu nad tým, čo bude
nasledovať. Okej, donútila som ich vyskočiť z idúceho vlaku. Ale
strmhlav sa vrhnúť zo strechy, to už je iná káva.
„Teraz zistíte, prečo som sa pýtala, či sa bojíte výšok,“
podotknem, keď prechádzame krížom cez strechu. Za sebou počujem
ich šuchtavé kroky. Postavím sa na rímsu. Zospodu ma zachytí závan
vetra a nadvihne mi tričko od tela. Zahľadím sa do diery v zemi,
sedem poschodí podo mnou, potom zavriem oči a vychutnám si
poryv vetra na tvári.
„Dolu je sieť,“ prehodím ponad plece. Tvária sa zmätene. Ešte
im nedošlo, čo od nich vlastne chcem.
„Nerozmýšľajte o tom,“ poradím im. „Len skočte.“
Otočím sa a pritom sa nakloním dozadu a stratím rovnováhu.
Padám ako kameň, oči mám zavreté, jednu ruku natiahnutú vo vetre.
Snažím sa čo najväčšmi uvoľniť svaly, než narazím na sieť. Môjmu
zranenému plecu pripadá tvrdá ako betón. Zatnem zuby, odkotúľam
sa nabok, chytím sa rámu siete a prehodím si nohu na druhú stranu.
Na plošinu dopadnem kolenami, zrak mi zastierajú slzy.
Caleb zjajkne, keď ho sieť obalí a vzápätí sa znovu napne. S
námahou vstanem.
„Caleb!“ zasyčím. „Poď sem!“
Caleb sťažka dýcha. Preplazí sa k okraju siete a tvrdo žuchne na
plošinu. Mykne sa od bolesti, narovná sa a pozrie na mňa s
otvorenými ústami.
„Koľkokrát… si to už… urobila?“ spýta sa pomedzi dychčanie.
„Aj s dneškom dvakrát.“
Pokrúti hlavou.
Keď do siete dopadne otec, Caleb mu pomôže dolu. Len čo sa
ocitne na plošine, prehne sa a vracia ponad okraj. Keď zostúpim dolu
po schodoch, počujem Marcsua, ako s povzdychom narazí do siete.
Jaskyňa je prázdna a ústia z nej tmavé chodby.
Podľa toho, čo hovorila Jeanine, som usúdila, že v hlavnom stane
Neohrozenosti nie je nikto okrem vojakov, ktorých poslala späť, aby
strážili počítače. Ľahko ich nájdeme. Obzriem sa ponad plece.
Marcus stojí na plošine, bledý ako stena, ale nezranený.
„Takže toto je hlavný stan Neohrozenosti,“ skonštatuje.
„Áno,“ prisvedčím. „No a?“
„V živote by mi nenapadlo, že ho uvidím,“ odpovie a rukou
prechádza po stene. „Nemusíš byť stále taká nabrúsená, Beatrice.“
Predtým som si nikdy nevšimla, aké má nevľúdne oči.
„Máš nejaký plán, Beatrice?“ spýta sa ma otec.
„Áno.“ Neklamem. Naozaj mám. Ani neviem, kedy som ho
vymyslela.
Takisto neviem, či bude naozaj fungovať. Mám nejaké oporné
body, na ktoré sa môžem spoľahnúť: v hlavnom stane nezostalo veľa
ľudí, Neohrození práve nevynikajú rafinovanosťou a ja som ochotná
urobiť všetko na svete, aby som ich zastavila.
Kráčame chodbou, ktorá vedie do Jamy. V trojmetrových
rozstupoch ju pretínajú pruhy svetla. Keď vstúpime do prvého,
začujem výstrel a vrhnem sa k zemi. Niekto nás určite zbadal.
Preplazím sa na ďalší ostrovček tmy. Iskra z pištole blikla na
vzdialenom konci chodby, pri vchode do Jamy.
„Všetci ste v poriadku?“ spýtam sa.
„Áno,“ uistí ma otec.
„Tak zostaňte tu.“
Prebehnem k bočnej stene. Lampy z nej vytŕčajú dopredu, takže
pod každou je kúsok tieňa. Keď sa otočím bokom, schovám sa doň
celá. Môžem sa prikradnúť pozdĺž steny a prekvapiť strážcu, ktorý na
nás strieľa, ešte než mi vpáli guľku do hlavy. Možno.
Tréning v Neohrozenosti ma okrem iného naučil rýchlo premôcť
strach.
„Hej, ty tam,“ skríkne nejaký hlas, „odhoď zbrane a ruky hore!“
Otočím sa chrbtom k stene a tesne sa k nej pritisnem. Rýchlo sa
posúvam popri nej, nohy kladiem krížom jednu pred druhú, škúlim
cez prítmie. Do ticha sa ozve ďalší výstrel. Dostanem sa pod
poslednú lampu, chvíľu zostanem v jej tieni, aby si moje oči privykli
na tmu.
Súboj by som nevyhrala, ale ak sa pohnem dosť rýchlo, k
žiadnemu nemusí dôjsť. Ľahkým krokom precupkám k strážcovi pri
vchode. Keď sa k nemu priblížim na pár metrov, uvedomím si, že
jeho tmavé vlasy, ktoré sa vždy lesknú, dokonca aj v polotme, a dlhý
úzky nos dobre poznám.
Je to Peter.
Po tele mi prebehne ľadový chlad, zovrie mi srdce a skĺzne až do
žalúdka.
Peter sa tvári napäto – určite je pri vedomí. Obzerá sa dokola, ale
očami prehľadáva len vzduch nado mnou a za mnou. Podľa jeho
mlčania odhadujem, že s nami neplánuje vyjednávať, zabil by nás
bez jediného slova.
Obliznem si pery, prešprintujem posledných pár krokov a
zdvihnem ruku. Hranou dlane ho zasiahnem do nosa. Skríkne a
oboma rukami si zakryje tvár. Celým telom mi pulzuje nezadržateľná
energia. Keď prižmúri oči, kopnem ho do rozkroku. Klesne na
kolená a zbraň mu s hrkotom padne na zem. Schmatnem ju a
pritlačím mu hlaveň na temeno.
„Ako je možné, že si pri vedomí?“ oborím sa naňho.
Nadvihne hlavu. Šťuknem záverom pištole a zdvihnem obočie.
„Vodcovia… prehodnotili moje záznamy a odpojili ma od
simulácie.“
„Ani sa im nedivím,“ skonštatujem. „Určite zistili, že máš
vražedné tendencie a pár stoviek ľudí by si v pohode postrieľal aj bez
simulácie.“
„Ja nie som vrah!“
„Ani by som neverila, že v Otvorenosti sa mohol narodiť taký
hnusný klamár.“ Poklepkám mu zbraňou po lebke. „Kde sú počítače,
ktoré kontrolujú simuláciu, Peter?“
„Nestrelila by si do mňa.“
„Ľudia majú o mojej povahe príliš vysokú mienku,“ zasyčím.
„Myslia si, že keď som malá, alebo ženská, alebo drevo, tak
nemôžem byť krutá. Ale sú na omyle.“
Posuniem pištoľ o pár centimetrov doľava a strelím mu do ruky.
Jeho krik sa ozýva chodbou. Z rany mu vytryskne krv, znovu
zvrieskne a pritisne čelo o podlahu. Presuniem mu pištoľ späť k
hlave a ignorujem bodavý pocit viny.
„Keď už vieš, ako si sa vo mne mýlil, dám ti ešte jednu šancu,
aby si mi povedal, čo chcem vedieť, inak ti vpálim ďalšiu guľku
niekam, kde sa ti to bude páčiť ešte menej.“
Peter myslí v prvom rade na seba, s tým naisto môžem rátať.
Otočí hlavu a zaostrí na mňa lesklé oči. Zahryzne si do spodnej
pery a roztrasene vydýchne. Potom nasleduje rovnako trasľavý
nádych. A zase výdych.
„Počúvajú nás,“ vyprskne napokon. „Ak ma nezabiješ ty, spravia
to oni. Poviem ti to, len ak ma odtiaľto dostaneš.“
„Čože?“
„Vezmi ma… au… so sebou,“ povie a telom mu šklbne
bolestivý kŕč.
„Chceš, aby som so sebou brala teba,“ zopakujem, „aj keď si ma
chcel zavraždiť?“
„Presne tak,“ vydýchne. „Ak zo mňa chceš vytiahnuť, čo
potrebuješ.“
Vyzerá to, že mám na výber, ale v skutočnosti nemám. Za každú
minútu, ktorú strávim zízaním na Petra a premýšľaním, ako mi
ublížil, armáda Neohrozených s vygumovaným mozgom povraždí
aspoň tucet členov Sebazaprenia.
„Okej,“ dostanem zo seba. Takmer sa tým slovom zadrhnem.
„Okej.“
Za sebou počujem kroky. Pevne zovriem pištoľ a obzriem sa
ponad plece. Prichádzajú k nám ostatní.
Otec si vyzlečie košeľu, pod ňou má tričko s krátkym rukávom.
Čupne si k Petrovi, obalí mu ruku košeľou a pevne ju zaviaže. Pri
utieraní krvi, ktorá Petrovi steká po ruke, sa obráti ku mne. „Naozaj
si ho musela postreliť?“
Neodpoviem.
„Bolesť niekedy poslúži na dobrý účel,“ pokojne skonštatuje
Marcus.
Zrazu ho vidím, ako stojí pred Tobiasom s opaskom v ruke a v
mysli sa mi ozýva jeho hlas: Je to pre tvoje vlastné dobro. Letmo
naňho fľochnem. Fakt tomu verí? Znie to ako od niekoho z
Neohrozenosti.
„Poďme,“ zavelím. „Vstávaj, Peter.“
„Chceš od neho, aby šiel po vlastných?“ oborí sa na mňa Caleb.
„Zošalela si?“
„Strelila som ho snáď do nohy? Nie. Tak pôjde po vlastných.
Takže kam, Peter?“
Caleb pomôže Petrovi na nohy.
„Sklená budova,“ povie Peter s ubolenou grimasou. „Ôsme
poschodie.“
Otvorí dvere a vedie nás.
Vojdem do Jamy zaplavenej modrým svetlom a hukotom rieky,
ale inak prázdnejšej, než som ju kedy videla. Sledujem steny, či
neobjavím nejakú známku života, no nepostrehnem žiadny pohyb ani
postavy stojace v tme. Pištoľ stále držím v ruke a vykročím k
cestičke, ktorá vedie ku sklenému stropu. Z tej prázdnoty mám
zimomriavky. Pripomína mi nekonečnú lúku v nočných morách
plných vrán.
„Z čoho usudzuješ, že máš právo strieľať do ľudí?“ spýta sa ma
otec cestou hore. Prechádzame okolo tetovacieho štúdia. Kde asi
môže byť Tori? A Christina?
„Teraz nie je vhodný čas diskutovať o etike,“ odseknem.
„Naopak, teraz je najvhodnejší čas,“ protirečí mi, „lebo čoskoro
budeš mať ďalšiu príležitosť strieľať, a ak si neuvedomíš…“
„Neuvedomím čo?“ preruším ho, ani sa neotočím. „Že každá
sekunda, ktorú premárnim, znamená, že ďalší človek zo
Sebazaprenia zomrie a z ďalšieho Neohrozeného sa stane vrah? Už
som si to uvedomila. Teraz je rad na tebe.“
„Veci sa dajú robiť aj správnym spôsobom.“
„Odkiaľ berieš istotu, že správny je ten tvoj?“ nevzdávam sa.
„Prosím vás, prestaňte sa hádať,“ preruší nás Caleb vyčítavo.
„Teraz máme na práci dôležitejšie veci.“
Kráčam hore. Líca mi horia. Ešte pred pár mesiacmi by som si
netrúfla otcovi odseknúť. Asi ani pred pár hodinami. No niečo sa
zmenilo, keď mi zastrelili matku. Keď mi vzali Tobiasa.
Aj napriek hukotu vody počujem otcovo dychčanie. Akosi som
pozabudla, že je starší než ja a jeho kosti a kĺby už ledva unesú váhu
jeho tela.
Nepustím sa po kovových schodoch nad sklený strop, ale stojím
v tme a sledujem slnečné svetlo, ktoré dopadá na stenu Jamy.
Počkám, kým cez osvetlenú stenu prejde tieň, a potom počítam, kým
sa objaví ďalší. Každú minútu a pol prejde jeden strážca, vzápätí na
dvadsať sekúnd zastane a zase sa pohne.
„Sú tam ozbrojení chlapi. Keď ma zbadajú, pokúsia sa ma
zabiť,“ potichu poviem otcovi. Hľadám mu odpoveď v očiach „Mám
im to dovoliť?“
Chvíľu na mňa mlčky hľadí.
„Choď,“ povie napokon. „A Boh ti pomáhaj.“
Opatrne vyjdem hore a zastanem tesne predtým, než mi hlava
vykukne zo schodiska. Čakám, pozorujem tiene, a keď jeden zastane,
vykročím hore, zamierim a vystrelím.
Guľka netrafí strážcu, ale rozbije okno za ním. Ešte raz vystrelím
a prikrčím sa, keď na dlážku okolo mňa cinkajú náboje. Vďakabohu,
že sklený strop je nepriestrelný, inak by sa roztrieštil a ja by som
spadla a zabila sa.
Jeden strážca padol. Zhlboka sa nadýchnem a vystrčím nad strop
len ruku, na terč pozerám cez sklo. Namierim pištoľ hore a vystrelím
na strážcu, ktorý beží ku mne. Zasiahnem ho do ramena. Našťastie
som trafila ruku, ktorou strieľa. Pištoľ mu vypadne a kĺže sa po
podlahe preč od neho. Okolo ucha mi preletí náboj, tak blízko, že mi
rozstrapatí vlasy. Vytreštím oči, pravou rukou švihnem ponad plece a
trikrát vystrelím za seba. Jedna guľka nejakým zázrakom zasiahne
strážcu. Pálčivá bolesť v pleci mi vháňa slzy do očí. Určite som si
práve roztrhla stehy.
Oproti mne sa postaví ďalší strážca. Ľahnem si na brucho, ruky
si opriem o dlážku a namierim naňho obe pištole. Hľadím do
čierneho oka jeho hlavne.
Potom sa stane niečo prekvapivé. Mykne hlavou nabok. Naznačí
mi, že môžeme ísť.
Určite je divergentný.
„Vzduch čistý!“ skríknem.
Strážca zmizne v miestnosti s labyrintom strachu.
Pomaly vstanem, pravú ruku si tisnem k hrudi. Vidím ako cez
tunel. Rútim sa po ceste, ktorú som si vybrala, a nemôžem zastať,
nemôžem pomyslieť na nič iné, kým nedobehnem na koniec.
Jednu pištoľ podám Calebovi, druhú si zastrčím za opasok.
„Ty a Marcus by ste mali zostať s ním,“ poviem a kývnem na
Petra. „Len by nás spomaľoval. Postarajte sa, aby nás nikto
nesledoval.“
Dúfam, že Caleb nepochopil môj plán, že ho chcem nechať tu, v
bezpečí, hoci by za úspech podujatia rád položil život. Ak vyjdem
hore, pravdepodobne sa už nevrátim. Môžem akurát dúfať, že
stihnem zastaviť simuláciu, než ma niekto zabije. Kedy som sa
vlastne rozhodla, že sa vydám na samovražednú misiu? To je vždy
takéto jednoduché?
„Nemôžem zostať tu a nechať ťa, nech riskuješ život hore,“
odporuje mi Caleb.
„Urob to pre mňa,“ poprosím ho.
Peter klesne na kolená. Na tvári sa mu leskne pot. Na okamih mi
ho takmer príde ľúto, no hneď si spomeniem na Edwardovo oko a na
škriabanie látky, ktorou mi zaviazal oči, a môj súcit sa rozplynie v
nenávisti. Caleb napokon prikývne.
Prejdem k jednému mŕtvemu strážcovi a vezmem mu pištoľ.
Snažím sa nepozerať na zranenie, ktoré ho zabilo.
V hlave mi treští. Nejedla som, nespala, neplakala ani nekričala,
nezastavila som sa ani na sekundu. Zahryznem si do pery a vlečiem
sa k výťahom na pravej strane miestnosti. Ôsme poschodie.
Keď sa za mnou zavrú dvere výťahu, opriem sa hlavou o sklenú
stenu a počúvam pípnutia.
Pozriem na otca.
„Ďakujem ti, že si chránila Caleba,“ povie mi. „Beatrice, ja…“
Výťah zastane na ôsmom poschodí a dvere sa otvoria. Ocitneme
sa tvárou v tvár dvom strážcom s neprítomným výrazom a pištoľami
v rukách. Vytreštím oči a vrhnem sa na brucho, keď zahrmia
výstrely. Náboje zasiahnu sklo. Strážcovia sa zosypú na zem, jeden
žije a vzdychá, z druhého život rýchlo vyprcháva. Otec stojí nad
nimi, pištoľ stále drží pred telom.
Vytackám sa na nohy. Zľava bežia ďalší strážcovia. Podľa
zladeného kroku odhadujem, že všetkých ovláda simulácia. Mohla by
som sa rozbehnúť doprava, lenže keď oni prišli zľava, počítače budú
tam. Hodím sa na zem medzi tých dvoch, ktorých otec pred chvíľkou
zastrelil, a ležím tak nehybne, ako sa len dá.
Otec vyskočí z výťahu a rozbehne sa doprava, aby strážcov
odlákal. Zakryjem si ústa rukou, aby som naňho nezakričala. Chodba
sa o kúsok ďalej končí.
Mala by som zavŕtať hlavu do dlážky, aby som to nevidela, ale
nemôžem si pomôcť. Vykuknem spoza mŕtvoly. Otec strieľa ponad
plece na strážcov, ktorých má tesne v pätách, ale nie je dosť rýchly.
Jeden ho trafí do brucha. Jeho bolestný vzdych cítim až v hrudi.
Chytí sa za brucho, plecami narazí do steny a znovu vystrelí. A
znovu. Strážcov ovláda simulácia, bežia aj po zásahoch guľkou,
bežia, až kým im nezastane srdce, ale k otcovi sa nedostanú. Krv mu
vyteká pomedzi prsty a z tváre mu mizne farba. Ďalší výstrel a
posledný strážca padá.
„Otec!“ chcem skríknuť, ale dostanem zo seba len chrapot.
Skĺzne na zem. Pohľady sa nám stretnú, akoby nás nedelila
žiadna vzdialenosť.
Otvorí ústa, aby niečo povedal, ale vzápätí mu ovisne brada a
ochabne telo.
Štípu ma oči a nevládzem vstať, z pachu krvi a potu sa mi dvíha
žalúdok. Najradšej by som zložila hlavu na zem a všetko ukončila.
Chcem zaspať a nikdy sa nezobudiť.
No uvedomím si, že som otcovi pred chvíľou povedala čistú
pravdu, každá premárnená sekunda znamená smrť ďalšieho člena
Sebazaprenia. Na tomto svete musím vykonať už len jednu vec:
zneškodniť simuláciu.
Horko-ťažko sa postavím na nohy, rozbehnem sa po chodbe a na
konci zabočím doprava. Otvorím jediné dvere.
Celú náprotivnú stenu pokrývajú neveľké monitory, asi
tridsaťkrát tridsať centimetrov. Sú ich tam desiatky, každý ukazuje
inú časť mesta: plot, Centrálu, ulice vo štvrti Sebazaprenia, ktoré sa
teraz hemžia vojakmi z Neohrozenosti, aj prvé poschodie budovy
pod nami, kde na mňa čakajú Peter, Marcus a Caleb. Stena mi
ukazuje všetko, čo som kedy videla, všetko, čo som kedy poznala.
Na jednom monitore namiesto obrazu bežia riadky kódu, oveľa
rýchlejšie než stíham čítať. Simulácia. Hotový program. Zložitý
zoznam príkazov, ktoré predvídajú a riešia tisícky najrozličnejších
situácií.
Pred stenou s monitormi stojí stôl a stolička. Na stoličke sedí
jediný človek.
„Tobias,“ oslovím ho.
štvrti Sebazaprenia. Keď sa z nej dostaneme, už nám až tak veľmi
nehrozí, že narazíme na odpor.
Rozhodovanie, kto pôjde so mnou, som nemohla nijako
ovplyvniť. Jednoznačne musel ísť Caleb, lebo vie najviac o plánoch
Informovanosti. Marcus napriek mojim protestom trval na tom, že
pôjde s nami, lebo sa vraj vyzná v počítačoch. A otec sa správal,
akoby ani neprichádzalo do úvahy, že nepôjde.
Pár sekúnd sledujem ostatných, ako bežia opačným smerom, do
sídla Harmónie, do bezpečia. Potom sa otočím späť k mestu a k
vojne. Stojíme pri koľajach, ktoré nás odvezú v ústrety
nebezpečenstvu.
„Koľko je hodín?“ spýtam sa Caleba.
Mrkne na hodinky. „Tri dvanásť.“
„Mal by prísť každú chvíľu,“ skonštatujem.
„Zastaví?“ spýta sa.
Pokrútim hlavou. „Cez mesto prechádza pomaly. Chvíľu
pobežíme vedľa vagóna a potom naskočíme dnu.“
Naskakovanie do idúceho vlaku mi už pripadá prirodzené.
Zvykla som si. Ostatným to nepôjde ľahko, ale už nemôžeme
cúvnuť. Obzriem sa ponad ľavé plece. Na pozadí sivých budov a
ciest žiaria zlaté reflektory. Kruhy svetla sa stále zväčšujú.
Poskakujem na špičkách, a keď okolo mňa prefrčí lokomotíva,
rozbehnem sa. Zbadám otvorený vagón, zrýchlim krok, aby som s
ním držala tempo, schmatnem držadlo a vhupnem dnu.
Caleb skočí za mnou, tvrdo pristane a prevalí sa na bok. Potom
pomôže Marcusovi hore. Otec dopadne na brucho a nohy vytiahne za sebou. Všetci sa odplazia čo najďalej odo dverí, ale ja sa postavím priamo do nich, jednou rukou sa pridŕžam držadla a pozerám na mesto.
Keby som namiesto Jeanine velila ja, väčšinu strážcov by som
sústredila pri vchode nad Jamou, pred sklenenou budovou. Radšej by sme teda mali ísť zadným vchodom, aj keď pritom treba skočiť zo strechy.
„Predpokladám, že teraz ťa tvoj prestup do Neohrozenosti mrzí,“
povie mi Marcus.
Prekvapilo ma, že mi rovnakú otázku nepoložil otec, lenže on len
ticho pozoruje mesto, presne ako ja. Vlak prejde okolo sídla
Informovanosti. Teraz sa tam nesvieti. Z diaľky vyzerá
mierumilovne a medzi jeho stenami asi tiež vládne pokoj. Nachádza
sa ďaleko od konfliktu a všetkého, čo spôsobilo.
Pokrútim hlavou.
„Ani keď sa vaši vodcovia pridali ku sprisahaniu na zvrhnutie
vlády?“ vyprskne Marcus.
„Potrebovala som sa naučiť pár vecí.“
„Statočnosť?“ potichu sa spýta otec.
„Nie, obetavosť,“ poviem. „Často znamenajú to isté.“
„Preto si si dala na jedno plece vytetovať symbol Sebazaprenia?“
spýta sa Caleb. Zrazu mám pocit, akoby sa na mňa otec usmieval
očami.
Tiež sa mierne usmejem a prikývnem. „A na druhom mám
symbol Neohrozenosti.“
+++
Sklenená budova nad Jamou odráža svetlo vychádzajúceho slnka
do očí. Vstanem a chytím sa držadla pri dverách, aby som nestratila
rovnováhu. Už sme takmer na mieste.
„Keď vám poviem,“ ozvem sa, „skočíte. Najďalej, ako vládzete.“
„Skočíme?“ zapochybuje Caleb. „Tris, veď sme vo výške
siedmeho poschodia!“
„Na strechu,“ dodám. Pri pohľade na jeho ohromený výraz si
neodpustím poznámku: „Preto to volajú skúška odvahy.“
Polovica odvahy spočíva v uhle pohľadu. Keď som to robila po
prvý raz, považovala som to za jednu z najťažších vecí, aké som
kedy zdolala. Teraz sa chystám vyskočiť z idúceho vlaku, akoby
nešlo o nič extra, lebo za posledných pár týždňov som zvládla viac
kritických situácií než väčšina ľudí za celý život. No moje doterajšie
výkony sa nedajú ani porovnať s tým, čo sa práve chystám spáchať.
Ak to prežijem, určite ma čakajú ešte ťažšie úlohy. Napríklad budem
musieť žiť mimo frakcie, hoci taká možnosť mi vždy pripadala úplne
katastrofálna.
„Choď prvý, otec,“ poviem a odstúpim, aby sa mohol postaviť
do dverí. Ak otec s Marcusom pôjdu prví, môžem to načasovať tak,
aby im stačilo preskočiť minimálnu vzdialenosť. Ja a Caleb s trochou
šťastia doskočíme ďalej, lebo máme mladšie kosti. Musím to risknúť.
Koľajnice zabočia, a keď zbadám, že sme zarovno s okrajom
strechy, skríknem: „Skok!“
Otec ohne kolená a vymrští sa dopredu. Nečakám, či to zvládol.
Postrčím Marcusa dopredu a skríknem: „Skok!“
Otec pristane na streche tak blízko k okraju, že zalapám po
dychu. Sadne si do štrku. Sotím pred seba aj Caleba. Postaví sa do
dverí a skočí aj bez povelu. Urobím pár krokov dozadu, aby som
získala rozbeh, a vyskočím akurát v okamihu, keď vlak príde na
opačný koniec strechy.
Sekundu sa vznášam uprostred ničoty, potom nohami dopadnem
na betón a zapotácam sa nabok, ďalej od okraja strechy. Bolia ma
kolená a náraz cítim v celom tele, v pleci mi pulzuje bolesť. Sadnem
si, zhlboka dýcham a pozriem na opačnú stranu strechy. Caleb a otec
stoja pri okraji strechy a držia Marcusa za ramená. Nedoskočil, ale
ešte ani nepadol.
Kdesi hlboko v mojom vnútri škodoradostný hlások skanduje:
spad-ni, spad-ni, spad-ni.
No nestane sa. Otec s Calebom ho vytiahnu na strechu. Vstanem
a oprášim si z nohavíc štrk. Lámem si hlavu nad tým, čo bude
nasledovať. Okej, donútila som ich vyskočiť z idúceho vlaku. Ale
strmhlav sa vrhnúť zo strechy, to už je iná káva.
„Teraz zistíte, prečo som sa pýtala, či sa bojíte výšok,“
podotknem, keď prechádzame krížom cez strechu. Za sebou počujem
ich šuchtavé kroky. Postavím sa na rímsu. Zospodu ma zachytí závan
vetra a nadvihne mi tričko od tela. Zahľadím sa do diery v zemi,
sedem poschodí podo mnou, potom zavriem oči a vychutnám si
poryv vetra na tvári.
„Dolu je sieť,“ prehodím ponad plece. Tvária sa zmätene. Ešte
im nedošlo, čo od nich vlastne chcem.
„Nerozmýšľajte o tom,“ poradím im. „Len skočte.“
Otočím sa a pritom sa nakloním dozadu a stratím rovnováhu.
Padám ako kameň, oči mám zavreté, jednu ruku natiahnutú vo vetre.
Snažím sa čo najväčšmi uvoľniť svaly, než narazím na sieť. Môjmu
zranenému plecu pripadá tvrdá ako betón. Zatnem zuby, odkotúľam
sa nabok, chytím sa rámu siete a prehodím si nohu na druhú stranu.
Na plošinu dopadnem kolenami, zrak mi zastierajú slzy.
Caleb zjajkne, keď ho sieť obalí a vzápätí sa znovu napne. S
námahou vstanem.
„Caleb!“ zasyčím. „Poď sem!“
Caleb sťažka dýcha. Preplazí sa k okraju siete a tvrdo žuchne na
plošinu. Mykne sa od bolesti, narovná sa a pozrie na mňa s
otvorenými ústami.
„Koľkokrát… si to už… urobila?“ spýta sa pomedzi dychčanie.
„Aj s dneškom dvakrát.“
Pokrúti hlavou.
Keď do siete dopadne otec, Caleb mu pomôže dolu. Len čo sa
ocitne na plošine, prehne sa a vracia ponad okraj. Keď zostúpim dolu
po schodoch, počujem Marcsua, ako s povzdychom narazí do siete.
Jaskyňa je prázdna a ústia z nej tmavé chodby.
Podľa toho, čo hovorila Jeanine, som usúdila, že v hlavnom stane
Neohrozenosti nie je nikto okrem vojakov, ktorých poslala späť, aby
strážili počítače. Ľahko ich nájdeme. Obzriem sa ponad plece.
Marcus stojí na plošine, bledý ako stena, ale nezranený.
„Takže toto je hlavný stan Neohrozenosti,“ skonštatuje.
„Áno,“ prisvedčím. „No a?“
„V živote by mi nenapadlo, že ho uvidím,“ odpovie a rukou
prechádza po stene. „Nemusíš byť stále taká nabrúsená, Beatrice.“
Predtým som si nikdy nevšimla, aké má nevľúdne oči.
„Máš nejaký plán, Beatrice?“ spýta sa ma otec.
„Áno.“ Neklamem. Naozaj mám. Ani neviem, kedy som ho
vymyslela.
Takisto neviem, či bude naozaj fungovať. Mám nejaké oporné
body, na ktoré sa môžem spoľahnúť: v hlavnom stane nezostalo veľa
ľudí, Neohrození práve nevynikajú rafinovanosťou a ja som ochotná
urobiť všetko na svete, aby som ich zastavila.
Kráčame chodbou, ktorá vedie do Jamy. V trojmetrových
rozstupoch ju pretínajú pruhy svetla. Keď vstúpime do prvého,
začujem výstrel a vrhnem sa k zemi. Niekto nás určite zbadal.
Preplazím sa na ďalší ostrovček tmy. Iskra z pištole blikla na
vzdialenom konci chodby, pri vchode do Jamy.
„Všetci ste v poriadku?“ spýtam sa.
„Áno,“ uistí ma otec.
„Tak zostaňte tu.“
Prebehnem k bočnej stene. Lampy z nej vytŕčajú dopredu, takže
pod každou je kúsok tieňa. Keď sa otočím bokom, schovám sa doň
celá. Môžem sa prikradnúť pozdĺž steny a prekvapiť strážcu, ktorý na
nás strieľa, ešte než mi vpáli guľku do hlavy. Možno.
Tréning v Neohrozenosti ma okrem iného naučil rýchlo premôcť
strach.
„Hej, ty tam,“ skríkne nejaký hlas, „odhoď zbrane a ruky hore!“
Otočím sa chrbtom k stene a tesne sa k nej pritisnem. Rýchlo sa
posúvam popri nej, nohy kladiem krížom jednu pred druhú, škúlim
cez prítmie. Do ticha sa ozve ďalší výstrel. Dostanem sa pod
poslednú lampu, chvíľu zostanem v jej tieni, aby si moje oči privykli
na tmu.
Súboj by som nevyhrala, ale ak sa pohnem dosť rýchlo, k
žiadnemu nemusí dôjsť. Ľahkým krokom precupkám k strážcovi pri
vchode. Keď sa k nemu priblížim na pár metrov, uvedomím si, že
jeho tmavé vlasy, ktoré sa vždy lesknú, dokonca aj v polotme, a dlhý
úzky nos dobre poznám.
Je to Peter.
Po tele mi prebehne ľadový chlad, zovrie mi srdce a skĺzne až do
žalúdka.
Peter sa tvári napäto – určite je pri vedomí. Obzerá sa dokola, ale
očami prehľadáva len vzduch nado mnou a za mnou. Podľa jeho
mlčania odhadujem, že s nami neplánuje vyjednávať, zabil by nás
bez jediného slova.
Obliznem si pery, prešprintujem posledných pár krokov a
zdvihnem ruku. Hranou dlane ho zasiahnem do nosa. Skríkne a
oboma rukami si zakryje tvár. Celým telom mi pulzuje nezadržateľná
energia. Keď prižmúri oči, kopnem ho do rozkroku. Klesne na
kolená a zbraň mu s hrkotom padne na zem. Schmatnem ju a
pritlačím mu hlaveň na temeno.
„Ako je možné, že si pri vedomí?“ oborím sa naňho.
Nadvihne hlavu. Šťuknem záverom pištole a zdvihnem obočie.
„Vodcovia… prehodnotili moje záznamy a odpojili ma od
simulácie.“
„Ani sa im nedivím,“ skonštatujem. „Určite zistili, že máš
vražedné tendencie a pár stoviek ľudí by si v pohode postrieľal aj bez
simulácie.“
„Ja nie som vrah!“
„Ani by som neverila, že v Otvorenosti sa mohol narodiť taký
hnusný klamár.“ Poklepkám mu zbraňou po lebke. „Kde sú počítače,
ktoré kontrolujú simuláciu, Peter?“
„Nestrelila by si do mňa.“
„Ľudia majú o mojej povahe príliš vysokú mienku,“ zasyčím.
„Myslia si, že keď som malá, alebo ženská, alebo drevo, tak
nemôžem byť krutá. Ale sú na omyle.“
Posuniem pištoľ o pár centimetrov doľava a strelím mu do ruky.
Jeho krik sa ozýva chodbou. Z rany mu vytryskne krv, znovu
zvrieskne a pritisne čelo o podlahu. Presuniem mu pištoľ späť k
hlave a ignorujem bodavý pocit viny.
„Keď už vieš, ako si sa vo mne mýlil, dám ti ešte jednu šancu,
aby si mi povedal, čo chcem vedieť, inak ti vpálim ďalšiu guľku
niekam, kde sa ti to bude páčiť ešte menej.“
Peter myslí v prvom rade na seba, s tým naisto môžem rátať.
Otočí hlavu a zaostrí na mňa lesklé oči. Zahryzne si do spodnej
pery a roztrasene vydýchne. Potom nasleduje rovnako trasľavý
nádych. A zase výdych.
„Počúvajú nás,“ vyprskne napokon. „Ak ma nezabiješ ty, spravia
to oni. Poviem ti to, len ak ma odtiaľto dostaneš.“
„Čože?“
„Vezmi ma… au… so sebou,“ povie a telom mu šklbne
bolestivý kŕč.
„Chceš, aby som so sebou brala teba,“ zopakujem, „aj keď si ma
chcel zavraždiť?“
„Presne tak,“ vydýchne. „Ak zo mňa chceš vytiahnuť, čo
potrebuješ.“
Vyzerá to, že mám na výber, ale v skutočnosti nemám. Za každú
minútu, ktorú strávim zízaním na Petra a premýšľaním, ako mi
ublížil, armáda Neohrozených s vygumovaným mozgom povraždí
aspoň tucet členov Sebazaprenia.
„Okej,“ dostanem zo seba. Takmer sa tým slovom zadrhnem.
„Okej.“
Za sebou počujem kroky. Pevne zovriem pištoľ a obzriem sa
ponad plece. Prichádzajú k nám ostatní.
Otec si vyzlečie košeľu, pod ňou má tričko s krátkym rukávom.
Čupne si k Petrovi, obalí mu ruku košeľou a pevne ju zaviaže. Pri
utieraní krvi, ktorá Petrovi steká po ruke, sa obráti ku mne. „Naozaj
si ho musela postreliť?“
Neodpoviem.
„Bolesť niekedy poslúži na dobrý účel,“ pokojne skonštatuje
Marcus.
Zrazu ho vidím, ako stojí pred Tobiasom s opaskom v ruke a v
mysli sa mi ozýva jeho hlas: Je to pre tvoje vlastné dobro. Letmo
naňho fľochnem. Fakt tomu verí? Znie to ako od niekoho z
Neohrozenosti.
„Poďme,“ zavelím. „Vstávaj, Peter.“
„Chceš od neho, aby šiel po vlastných?“ oborí sa na mňa Caleb.
„Zošalela si?“
„Strelila som ho snáď do nohy? Nie. Tak pôjde po vlastných.
Takže kam, Peter?“
Caleb pomôže Petrovi na nohy.
„Sklená budova,“ povie Peter s ubolenou grimasou. „Ôsme
poschodie.“
Otvorí dvere a vedie nás.
Vojdem do Jamy zaplavenej modrým svetlom a hukotom rieky,
ale inak prázdnejšej, než som ju kedy videla. Sledujem steny, či
neobjavím nejakú známku života, no nepostrehnem žiadny pohyb ani
postavy stojace v tme. Pištoľ stále držím v ruke a vykročím k
cestičke, ktorá vedie ku sklenému stropu. Z tej prázdnoty mám
zimomriavky. Pripomína mi nekonečnú lúku v nočných morách
plných vrán.
„Z čoho usudzuješ, že máš právo strieľať do ľudí?“ spýta sa ma
otec cestou hore. Prechádzame okolo tetovacieho štúdia. Kde asi
môže byť Tori? A Christina?
„Teraz nie je vhodný čas diskutovať o etike,“ odseknem.
„Naopak, teraz je najvhodnejší čas,“ protirečí mi, „lebo čoskoro
budeš mať ďalšiu príležitosť strieľať, a ak si neuvedomíš…“
„Neuvedomím čo?“ preruším ho, ani sa neotočím. „Že každá
sekunda, ktorú premárnim, znamená, že ďalší človek zo
Sebazaprenia zomrie a z ďalšieho Neohrozeného sa stane vrah? Už
som si to uvedomila. Teraz je rad na tebe.“
„Veci sa dajú robiť aj správnym spôsobom.“
„Odkiaľ berieš istotu, že správny je ten tvoj?“ nevzdávam sa.
„Prosím vás, prestaňte sa hádať,“ preruší nás Caleb vyčítavo.
„Teraz máme na práci dôležitejšie veci.“
Kráčam hore. Líca mi horia. Ešte pred pár mesiacmi by som si
netrúfla otcovi odseknúť. Asi ani pred pár hodinami. No niečo sa
zmenilo, keď mi zastrelili matku. Keď mi vzali Tobiasa.
Aj napriek hukotu vody počujem otcovo dychčanie. Akosi som
pozabudla, že je starší než ja a jeho kosti a kĺby už ledva unesú váhu
jeho tela.
Nepustím sa po kovových schodoch nad sklený strop, ale stojím
v tme a sledujem slnečné svetlo, ktoré dopadá na stenu Jamy.
Počkám, kým cez osvetlenú stenu prejde tieň, a potom počítam, kým
sa objaví ďalší. Každú minútu a pol prejde jeden strážca, vzápätí na
dvadsať sekúnd zastane a zase sa pohne.
„Sú tam ozbrojení chlapi. Keď ma zbadajú, pokúsia sa ma
zabiť,“ potichu poviem otcovi. Hľadám mu odpoveď v očiach „Mám
im to dovoliť?“
Chvíľu na mňa mlčky hľadí.
„Choď,“ povie napokon. „A Boh ti pomáhaj.“
Opatrne vyjdem hore a zastanem tesne predtým, než mi hlava
vykukne zo schodiska. Čakám, pozorujem tiene, a keď jeden zastane,
vykročím hore, zamierim a vystrelím.
Guľka netrafí strážcu, ale rozbije okno za ním. Ešte raz vystrelím
a prikrčím sa, keď na dlážku okolo mňa cinkajú náboje. Vďakabohu,
že sklený strop je nepriestrelný, inak by sa roztrieštil a ja by som
spadla a zabila sa.
Jeden strážca padol. Zhlboka sa nadýchnem a vystrčím nad strop
len ruku, na terč pozerám cez sklo. Namierim pištoľ hore a vystrelím
na strážcu, ktorý beží ku mne. Zasiahnem ho do ramena. Našťastie
som trafila ruku, ktorou strieľa. Pištoľ mu vypadne a kĺže sa po
podlahe preč od neho. Okolo ucha mi preletí náboj, tak blízko, že mi
rozstrapatí vlasy. Vytreštím oči, pravou rukou švihnem ponad plece a
trikrát vystrelím za seba. Jedna guľka nejakým zázrakom zasiahne
strážcu. Pálčivá bolesť v pleci mi vháňa slzy do očí. Určite som si
práve roztrhla stehy.
Oproti mne sa postaví ďalší strážca. Ľahnem si na brucho, ruky
si opriem o dlážku a namierim naňho obe pištole. Hľadím do
čierneho oka jeho hlavne.
Potom sa stane niečo prekvapivé. Mykne hlavou nabok. Naznačí
mi, že môžeme ísť.
Určite je divergentný.
„Vzduch čistý!“ skríknem.
Strážca zmizne v miestnosti s labyrintom strachu.
Pomaly vstanem, pravú ruku si tisnem k hrudi. Vidím ako cez
tunel. Rútim sa po ceste, ktorú som si vybrala, a nemôžem zastať,
nemôžem pomyslieť na nič iné, kým nedobehnem na koniec.
Jednu pištoľ podám Calebovi, druhú si zastrčím za opasok.
„Ty a Marcus by ste mali zostať s ním,“ poviem a kývnem na
Petra. „Len by nás spomaľoval. Postarajte sa, aby nás nikto
nesledoval.“
Dúfam, že Caleb nepochopil môj plán, že ho chcem nechať tu, v
bezpečí, hoci by za úspech podujatia rád položil život. Ak vyjdem
hore, pravdepodobne sa už nevrátim. Môžem akurát dúfať, že
stihnem zastaviť simuláciu, než ma niekto zabije. Kedy som sa
vlastne rozhodla, že sa vydám na samovražednú misiu? To je vždy
takéto jednoduché?
„Nemôžem zostať tu a nechať ťa, nech riskuješ život hore,“
odporuje mi Caleb.
„Urob to pre mňa,“ poprosím ho.
Peter klesne na kolená. Na tvári sa mu leskne pot. Na okamih mi
ho takmer príde ľúto, no hneď si spomeniem na Edwardovo oko a na
škriabanie látky, ktorou mi zaviazal oči, a môj súcit sa rozplynie v
nenávisti. Caleb napokon prikývne.
Prejdem k jednému mŕtvemu strážcovi a vezmem mu pištoľ.
Snažím sa nepozerať na zranenie, ktoré ho zabilo.
V hlave mi treští. Nejedla som, nespala, neplakala ani nekričala,
nezastavila som sa ani na sekundu. Zahryznem si do pery a vlečiem
sa k výťahom na pravej strane miestnosti. Ôsme poschodie.
Keď sa za mnou zavrú dvere výťahu, opriem sa hlavou o sklenú
stenu a počúvam pípnutia.
Pozriem na otca.
„Ďakujem ti, že si chránila Caleba,“ povie mi. „Beatrice, ja…“
Výťah zastane na ôsmom poschodí a dvere sa otvoria. Ocitneme
sa tvárou v tvár dvom strážcom s neprítomným výrazom a pištoľami
v rukách. Vytreštím oči a vrhnem sa na brucho, keď zahrmia
výstrely. Náboje zasiahnu sklo. Strážcovia sa zosypú na zem, jeden
žije a vzdychá, z druhého život rýchlo vyprcháva. Otec stojí nad
nimi, pištoľ stále drží pred telom.
Vytackám sa na nohy. Zľava bežia ďalší strážcovia. Podľa
zladeného kroku odhadujem, že všetkých ovláda simulácia. Mohla by
som sa rozbehnúť doprava, lenže keď oni prišli zľava, počítače budú
tam. Hodím sa na zem medzi tých dvoch, ktorých otec pred chvíľkou
zastrelil, a ležím tak nehybne, ako sa len dá.
Otec vyskočí z výťahu a rozbehne sa doprava, aby strážcov
odlákal. Zakryjem si ústa rukou, aby som naňho nezakričala. Chodba
sa o kúsok ďalej končí.
Mala by som zavŕtať hlavu do dlážky, aby som to nevidela, ale
nemôžem si pomôcť. Vykuknem spoza mŕtvoly. Otec strieľa ponad
plece na strážcov, ktorých má tesne v pätách, ale nie je dosť rýchly.
Jeden ho trafí do brucha. Jeho bolestný vzdych cítim až v hrudi.
Chytí sa za brucho, plecami narazí do steny a znovu vystrelí. A
znovu. Strážcov ovláda simulácia, bežia aj po zásahoch guľkou,
bežia, až kým im nezastane srdce, ale k otcovi sa nedostanú. Krv mu
vyteká pomedzi prsty a z tváre mu mizne farba. Ďalší výstrel a
posledný strážca padá.
„Otec!“ chcem skríknuť, ale dostanem zo seba len chrapot.
Skĺzne na zem. Pohľady sa nám stretnú, akoby nás nedelila
žiadna vzdialenosť.
Otvorí ústa, aby niečo povedal, ale vzápätí mu ovisne brada a
ochabne telo.
Štípu ma oči a nevládzem vstať, z pachu krvi a potu sa mi dvíha
žalúdok. Najradšej by som zložila hlavu na zem a všetko ukončila.
Chcem zaspať a nikdy sa nezobudiť.
No uvedomím si, že som otcovi pred chvíľou povedala čistú
pravdu, každá premárnená sekunda znamená smrť ďalšieho člena
Sebazaprenia. Na tomto svete musím vykonať už len jednu vec:
zneškodniť simuláciu.
Horko-ťažko sa postavím na nohy, rozbehnem sa po chodbe a na
konci zabočím doprava. Otvorím jediné dvere.
Celú náprotivnú stenu pokrývajú neveľké monitory, asi
tridsaťkrát tridsať centimetrov. Sú ich tam desiatky, každý ukazuje
inú časť mesta: plot, Centrálu, ulice vo štvrti Sebazaprenia, ktoré sa
teraz hemžia vojakmi z Neohrozenosti, aj prvé poschodie budovy
pod nami, kde na mňa čakajú Peter, Marcus a Caleb. Stena mi
ukazuje všetko, čo som kedy videla, všetko, čo som kedy poznala.
Na jednom monitore namiesto obrazu bežia riadky kódu, oveľa
rýchlejšie než stíham čítať. Simulácia. Hotový program. Zložitý
zoznam príkazov, ktoré predvídajú a riešia tisícky najrozličnejších
situácií.
Pred stenou s monitormi stojí stôl a stolička. Na stoličke sedí
jediný človek.
„Tobias,“ oslovím ho.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Poznámka: Komentár môže zverejniť iba člen tohto blogu.