Divergencia (SK) 2012 11. kapitola

JEDENÁSTA KAPITOLA

RÁNO NEPOČUJEM BUDÍK ani šuchtavé kroky a rozhovory
ostatných, ktorí sa chystajú von. Zobudím sa, až keď ma Christina
jednou rukou zatrasie za plece a druhou potľapká po líci. Už si stihla
obliecť čiernu bundu a zazipsovať ju až po krk. Možno jej po
včerajšom zápase zostali modriny, ale na tmavej pokožke ich sotva
vidieť.
„Šup-šup,“ povie. „Vstávať a cvičiť!“
Snívalo sa mi, že ma Peter priviazal o stoličku a spýtal sa, či som
divergentná. Zapierala som, ale on ma mlátil, až kým som sa
nepriznala. Zobudila som sa s vlhkými lícami.
Snažím sa niečo povedať, ale z úst mi vyjde len zastenanie. Celé
telo mám ako v ohni, bolí ma aj dýchanie. Na nálade mi nepridajú
ani oči napuchnuté po nočnom plači. Christina mi podá ruku.
Hodinky ukazujú osem. O štvrť na deväť máme byť pri
koľajniciach.
„Bežím zohnať raňajky,“ ponúkne sa. „Ty sa skús vychystať.
Zdá sa, že ti to chvíľu potrvá.“
Čosi zamrmlem. Snažím sa našmátrať čistú košeľu v zásuvke
pod posteľou bez toho, aby som sa musela veľmi zohnúť. Našťastie,
Peter tu nie je a nevidí, ako sa trápim. Spálňa po odchode Christiny
zostala prázdna.
Rozopnem si košeľu a prezerám si pokožku na boku, posiatu
modrinami. Farby ma na sekundu zhypnotizujú, jasná zelená, tmavá
modrá a hnedá. Prezlečiem sa najrýchlejšie, ako sa dá, a vlasy si
nechám rozpustené, lebo nevládzem zdvihnúť ruky a zopnúť si ich.
Hľadím na svoj odraz v malom zrkadle na stene a vidím
cudzinku. Má moje blonďavé vlasy a úzku tvár, ale tam podobnosť
končí. Ja predsa nemám monokel, rozbitú peru ani modriny na sánke.
Ja nie som bledá ako stena. Nemôžem to byť ja, hoci to dievča sa
hýbe spolu so mnou.
Keď sa Christina vráti s mafinmi v oboch rukách, sedím na
posteli a zízam na svoje rozviazané topánky. Budem sa musieť
zohnúť, aby som si ich zaviazala. A keď sa zohnem, bude to bolieť.
Lenže Christina mi jednoducho podá mafin, čupne si a zaviaže
mi šnúrky. Hruď mi zaplaví nával vďačnosti, horúci a takmer
bolestivý. Možno sa trochu Sebazaprenia skrýva v každom človeku,
len o tom nevie.
Teda v každom okrem Petra.
„Ďakujem,“ poviem.
„No, keby si si ich musela zaviazať sama, určite by sme
nevypadli načas,“ skonštatuje. „Poďme. Budeš vládať chodiť a jesť
zároveň, že?“
Rýchlo kráčame k Jame. V mafine zacítim banán a vlašské
orechy. Mama raz piekla podobný koláč pre bezprizorných, ale
nemohla som ho ochutnať. Už som bola príliš stará na
rozmaznávanie. Nevšímam si pichnutie pri srdci, ktoré pocítim pri
každej myšlienke na mamu, a napoly kráčam, napoly bežím za
Christinou. Zjavne zabudla, o koľko má dlhšie nohy.
Vyjdeme po schodoch z Jamy do sklenenej budovy nad ňou a
bežíme k východu. Pri každom kroku ma zabolí v rebrách, ale
nevenujem tomu pozornosť. Ku koľajniciam dorazíme naraz s
trúbiacim vlakom.
„Čo vám to toľko trvalo?“ prekričí trúbenie Will.
„Tuto krátkonôžka nám cez noc dostala reumu,“ povie Christina.
„Drž zobák.“ Takmer ma naštvala.
Štyri stojí na čele svorky, tak blízko ku koľajam, že by prišiel o
nos, keby sa naklonil ešte o dva centimetre dopredu. Odstúpi a pustí
niekoľkých z nás pred seba. Will sa sťažka vyšplhá do vagóna,
najprv dopadne na brucho a nohy vytiahne za sebou. Štyri chytí
držadlo pri dverách a vkĺzne dnu, úplne ľahučko, hoci meria dobre
vyše meter osemdesiat.
Rozbehnem sa popri vlaku, potom zatnem zuby a schmatnem
držadlo. Toto bude bolieť.
Al ma zdrapne pod obe pazuchy a bez námahy ma zdvihne do
vagóna. V boku mi exploduje bolesť, ale trvá len okamih. Za Alom
zazriem Petra a rozhorúčia sa mi líca. Al sa mi snažil pomôcť, tak sa
naňho usmejem, ale väčšmi by ma potešilo, keby mi ľudia toľko
nepomáhali. Peter má aj bez toho dosť zámienok, aby do mňa rýpal.
„Cítiš sa dobre?“ spýta sa Peter a vrhne na mňa pohľad plný
falošného súcitu, kútiky úst spustí dole a zvraští klenuté obočie.
„Alebo si tak trochu… drevená?“
Začne sa rehotať na vlastnom vtipe a Molly a Drew sa k nemu
pridajú. Molly sa smeje otrasne, prská pritom a natriasa plecami,
Drew zase úplne nehlučne, takmer vyzerá, ako keby sa zvíjal od
bolesti.
„Padáme na zadok pred tvojím neuveriteľným ostrovtipom,“
skonštatuje Will.
„Jasné. Nemal si ísť radšej do Informovanosti?“ pridá sa
Christina. „Počula som, že proti zbabelcom nič nemajú.“
Štyri sa ozve od dverí, než jej Peter stihne odseknúť: „Takéto
somariny mám počúvať celou cestou k plotu?!“
Všetci stíchneme a Štyri sa otočí späť k dverám. Naširoko
roztiahne ruky, chytí sa držadiel na oboch stranách a nakloní sa
dopredu, takže mu takmer celé telo trčí von, len nohami pevne stojí
vnútri. Vietor mu pritisne košeľu k hrudi. Snažím sa pozerať povedľa
neho na krajinu za dverami – more rozpadnutých, opustených budov,
ktoré sa stále zmenšujú.
Lenže oči mi každých pár sekúnd zablúdia späť k nemu. Neviem,
čo si myslím, že uvidím, alebo čo vlastne chcem vidieť. Nerobím to
naschvál, nemôžem tomu zabrániť.
„Čo je podľa teba tam vonku?“ spýtam sa Christiny. Kývnem
smerom k dverám. „Myslím za plotom.“
Pokrčí plecami. „Asi nejaké farmy alebo tak.“
„Hej, ale… ešte ďalej, za farmami. Pred čím vlastne mesto
strážime?“
Skrčí prsty ako pazúry a zamáva mi nimi pred nosom. „Príšery!“
Prevrátim očami.
„Ešte pred piatimi rokmi plot nikto nestrážil,“ povie Will.
„Nepamätáte si, že policajti z Neohrozenosti kedysi hliadkovali v
sektore bezprizorných?“
„Jasné, že hej.“ Tiež si pamätám, že otec patril k tým, ktorí
odhlasovali zrušenie hliadok. Tvrdil, že chudobní nepotrebujú
policajný dozor, ale pomoc, ktorú im môžeme zabezpečiť my. Lenže
tu a teraz by som to radšej nespomínala. Informovanosť to vždy
uvádza ako jeden z dôvodov, prečo členov Sebazaprenia považuje za
nekompetentných.
„Aha, už chápem,“ povie. „Stavím sa, že si ich stretávala každú
chvíľu.“
„Prečo myslíš?“ spýtam sa trochu nabrúsene.
„Lebo si cestou do školy prechádzala okolo sektora
bezprizorných, nemám pravdu?“
„Ako to vieš? Niekedy si sa tak nudil, že si sa naučil naspamäť
mapu mesta?“
„Jasné!“ Will sa zatvári prekvapene. „Ty nie?“
Zaškrípu brzdy, a keď vlak zastane, všetci sa mykneme dopredu.
Príde mi to celkom vhod, aspoň sa ľahšie postavím. Rozpadnuté
budovy zmizli, nahradili ich žlté polia a prázdne koľajnice. Vlak
zastane pod plátennou strechou. Pomaly sa spustím do trávy, ale stále
sa držím vagóna, aby som nespadla.
Predo mnou stojí plot z pletiva, s ostnatým drôtom na vrchu.
Kráčam dopredu a všimnem si, že sa ťahá ďalej, než oko dovidí,
kolmo na horizont. Za plotom je zhluk stromov, medzi suchými
nájdem aj zopár zelených. Na opačnej strane plota sa hemžia
ozbrojení strážcovia.
„Poďte za mnou,“ povie Štyri. Držím sa pri Christine. Odmietam
to priznať, dokonca aj sama pred sebou, ale v jej blízkosti sa cítim
pokojnejšie. Keď sa Peter pokúsi vysmievať sa mi, ona ma ochráni.
Mlčky si vynadám do zbabelcov. Petrove urážky ma nemusia
trápiť a mala by som sa sústrediť na zlepšovanie svojich bojových
schopností, nie nariekať nad včerajším mizerným výkonom. A mala
by som sa chcieť a vládať brániť sama, nie spoliehať sa na iných.
Štyri nás vedie k bráne, širokej ako dom, ktorá uzatvára
popraskanú prístupovú cestu do mesta. Raz som sem prišla s rodičmi,
keď som bola ešte malá. Viezli sme sa autobusom po tej ceste a ešte
ďalej, k farmám Harmónie, kde sme v prepotených košeliach celý
deň oberali paradajky.
Znovu ma pichne pri srdci.
„Kto sa v konečnom poradí nedostane do prvej päťky,
pravdepodobne skončí tu,“ vraví Štyri, keď prídeme k bráne.
„Strážcovia plota niekedy dostanú príležitosť na kariérny postup, ale
len občas. Mohli by ste robiť hliadky aj ďalej za farmami, ale…“
„Čo robia tie hliadky?“ spýta sa Will.
Štyri mykne plecom. „To uvidíš, keď sa tam dostaneš. Ako som
povedal, väčšina tých, ktorým sa ujde služba pri plote, pri nej zostane
celý život. Ak vás to poteší, niektorí tvrdia, že to nie je až také zlé,
ako to vyzerá.“
„Jasné. Aspoň nebudeme musieť šoférovať autobusy a upratovať
po iných ako bezprizorní,“ zašepká mi do ucha Christina.
„Na ktorom mieste si skončil ty?“ spýta sa Peter.
Nečakám, že mu Štyri odpovie, ale pozrie mu rovno do tváre a
povie: „Bol som prvý.“
„A vybral si si toto?“ Peter naňho vyvalí oči. Sú okrúhle a
tmavozelené, na každého, kto nepozná jeho hnusnú povahu, by
pôsobili nevinne. „Prečo si nevzal nejaký džob pre vládu?“
„Nechcel som,“ na rovinu povie Štyri. Spomeniem si, ako nám v
prvý deň hovoril, že robí v kontrolnej miestnosti, kde členovia
Neohrozenosti monitorujú bezpečnosť mesta. Len ťažko si ho viem
predstaviť medzi počítačmi. Podľa mňa sa najlepšie hodí do
telocvične.
O zamestnaniach členov jednotlivých frakcií sme sa učili v škole.
Neohrození majú dosť obmedzené možnosti. Môžeme strážiť plot
alebo hliadkovať vnútri mesta. Alebo pracovať v hlavnom stane,
kresliť tetovania, vyrábať zbrane či dokonca zápasiť pre zábavu
ostatných. Alebo môžeme pracovať pre vodcov frakcie. To mi
pripadá ako najlepšia možnosť.
Problém je akurát v tom, že som zatiaľ medzi poslednými. Po
prvej časti skúšky ma možno vyrazia a skončím ako bezprizorná.
Zastaneme pri bráne. Niekoľko strážcov sa obzrie naším
smerom, ale nie veľa. Majú plné ruky práce s bránou, ktorá je
dvakrát vyššia a veľakrát širšia než oni. Otvárajú ju, aby pustili
nejaké nákladné auto.
Šoféruje ho bradatý chlapík v klobúku. So širokým úsmevom
zastane tesne za bránou a vystúpi. Na otvorenej korbe auta sedí
niekoľko ďalších členov Harmónie medzi debnami plnými jabĺk.
„Beatrice?“ ozve sa z auta.
Myknem sa, keď začujem svoje staré meno. Na korbe auta sa
postaví chlapec z Harmónie s kučeravými blond vlasmi. Hneď
spoznám jeho nos, široký na konci a úzky pri koreni. Robert. Snažím
sa rozpomenúť na rozhodovaciu ceremóniu, ale nevybaví sa mi nič,
len tlkot vlastného srdca. Kto ešte prestúpil? Aj Susan? Zostal tento
rok vôbec niekto v Sebazaprení? Ak Sebazaprenie slabne, môžeme
za to my – Robert a Caleb a ja. Ja. Vyženiem si tú myšlienku z hlavy.
Robert zoskočí z auta, na sebe má sivé tričko a modré rifle. Na
okamih zaváha, potom prikročí ku mne a vezme ma do náručia.
Zmeraviem. Objatím sa zdravia len členovia Harmónie. Nepohnem
ani svalom, až kým ma nepustí.
Keď sa mi lepšie prizrie, jeho úsmev zmizne. „Beatrice, čo sa ti
stalo? Čo máš s tvárou?“
„Nič,“ bránim sa, „len tréning. To nič.“
„Beatrice?“ vyzvedá nosový hlas vedľa mňa. Molly si prekríži
ruky a zasmeje sa. „Tak sa naozaj voláš, drevo?“
Pozriem na ňu. „Myslela si si, že Tris je skratka z niečoho
iného?“
„Čo ja viem, žeby trasorítka?“ Chytí sa za bradu a predstiera
zamyslenie. Väčšia brada by možno vyvážila jej nos, lenže Molly ju
má nevýraznú, takmer jej splýva s krkom. „Aha, to nezačína na Tris.
Ale takmer.“
„Nemusíme si navzájom ubližovať,“ vľúdne povie Robert. „Ja
som Robert, a ty si kto?“
„Niekto, komu je úplne fuk, ako sa voláš,“ odsekne. „Radšej by
si mal zaliezť späť do auta. Nemali by sme sa baviť s členmi iných
frakcií.“
„Radšej by si mala vypadnúť,“ zavrčím na ňu.
„Jasné. Nechám ťa samu s frajerom,“ uškrnie sa a odíde.
Robert na mňa smutne pozrie. „Tí ľudia nevyzerajú veľmi
sympaticky.“
„Niektorí nie sú.“
„Mohla by si sa vrátiť domov. Verím, že Sebazaprenie by pre
teba urobilo výnimku.“
„Prečo myslíš, že by som sa chcela vrátiť?“ spýtam sa. Líca mi
znovu horia. „Myslíš, že to tu nezvládnem, alebo čo?“
„O to nejde.“ Pokrúti hlavou. „Určite to zvládneš, ale bolo by
lepšie, keby si nemusela. Mala by si sa tešiť zo života.“
„Toto som si vybrala. Definitívne.“ Pozriem Robertovi ponad
plece. Strážcovia práve dokončili kontrolu nákladného auta. Bradatý
vodič nasadne späť do kabíny a zavrie za sebou dvere. „Okrem toho,
Robert, v živote chcem dosiahnuť viac než… radosť.“
„Nebolo by to tak jednoduchšie?“
Než mu stihnem odpovedať, položí mi ruku na plece a otočí sa k
autu. Dievča na korbe má v lone bendžo. Začne brnkať, ešte než
Robert vylezie hore. Auto vzápätí vyštartuje a odváža od nás zvuky
bendža a jej zvonivý hlas.
Robert mi zamáva a v hlave sa mi vynoria obrázky z ďalšej
možnej budúcnosti. Predstavujem si, že sedím na korbe auta,
pridávam sa k speváčke, hoci som v živote nespievala, smejem sa,
keď mi ujde falošný tón, šplhám sa na stromy a zbieram jablká,
večne spokojná a navždy v bezpečí.
Strážcovia zatvoria bránu a zamknú ju za sebou. Zámka je len
zvonku. Zahryznem si do pery. Prečo by sa brána mala zamykať
zvonku, nie zvnútra? Takmer sa mi zdá, že nás plot nemá chrániť, ale
uväzniť.
Zatlačím tú myšlienku do úzadia. Nemá to logiku.
Štyri odstúpi od plota, kde sa bavil s nejakou ženou so zbraňou
opretou o plece. „Tuším máš talent na nerozumné rozhodnutia,“
povie, keď zastane sotva pol kroka predo mnou.
Prekrížim si ruky. „Nebavila som sa s ním ani dve minúty.“
„Krátky čas nič nemení na skutočnosti, že to nebol dobrý nápad.“
Zamračí sa a končekmi prstov sa mi dotkne kútika dotlčeného oka.
Myknem hlavou dozadu, ale on neodtiahne ruku. Namiesto toho sa
nakloní bližšie a s povzdychom povie: „Keby si sa naučila útočiť ako
prvá, možno by si dopadla lepšie.“
„Útočiť prvá?“ nechápem. „Ako by mi to mohlo pomôcť?“
„Si rýchla. Ak niekomu uštedríš pár kvalitných rán, než si
uvedomí, čo sa deje, mohla by si vyhrať.“ Pokrčí plecami a spustí
ruku.
„Odkiaľ to môžeš vedieť?“ spýtam sa potichu. „Veď si odišiel v
polovici môjho prvého a jediného zápasu.“
„Na niečo také som sa fakt nechcel pozerať.“
Čo to má akože znamenať?
Odkašle si. „Vyzerá to, že ide ďalší vlak. Odchádzame, Tris.“