DVADSIATA KAPITOLA
DÝCHAM NOSOM. Nádych, výdych. Nádych.
„Je to len simulácia, Tris,“ potichu ma upokojuje Štyri.
Nemá pravdu. Prvá simulácia sa mi votrela do života, nemám od
nej pokoj, či spím, alebo bdiem. Prenasledujú ma nočné mory plné
nielen zobákov a peria, ale aj pocitov, ktoré som zažila v simulácii.
Mám podozrenie, že sa vlastne nebojím vrán, ale práve tej hrôzy a
bezmocnosti. Prepadávajú ma náhle záchvaty strachu – v sprche, na
raňajkách, cestou sem. Nechty mám obhryzené až do krvi. Ostatní sa
cítia podobne, vidím to na nich.
Napriek tomu prikývnem a zavriem oči.
+++
Pohltí ma tma. Pamätám si dve veci: kovové kreslo a ihlu, ktorá
sa mi zabodla do ramena. Tentoraz som sa neocitla na lúke, neútočia
na mňa vrany. Srdce mi búši v napätom očakávaní. Aké príšery
vylezú z tmy, aby ma obrali o zdravý úsudok? Ako dlho na ne budem
musieť čakať?
Kúsok predo mnou zasvieti modrá žiarovka. Vzápätí ju nasleduje
ďalšia a všetko okolo zaleje svetlo. Som na dne Jamy, kúsok od
priepasti. Obkolesujú ma ostatní kandidáti, všetci majú prekrížené
ruky a bezvýrazné tváre. Hľadám Christinu a zbadám ju medzi nimi.
Stoja úplne meravo. Pri pohľade na ich nehybné postavy mi hrdlo
zovrie úzkosť.
Všimnem si niečo pred sebou – vlastný nejasný odraz.
Natiahnem k nemu ruku a narazím na sklo, hladké a chladné.
Pozriem hore. Aj nado mnou je tabuľa skla, som zavretá v sklenej
nádrži. Zatlačím na hornú stenu, či sa mi ju nepodarí otvoriť. Ani sa
nepohne. Som tu uväznená.
Srdce sa mi rozbúcha rýchlejšie. Nechcem byť uväznená! Niekto
zaklope na stenu predo mnou. Štyri. Ukáže mi k nohám a uškrnie sa.
Pred pár sekundami som mala nohy suché, ale teraz stojím v
centimetrovej vrstve vody, ktorá mi premočila ponožky. Čupnem si,
aby som zistila, odkiaľ voda vyviera. Zdá sa, že odnikiaľ, akoby
prúdila priamo zo skleného dna. Zdvihnem zrak. Štyri pokrčí plecami
a cúvne do davu kandidátov.
Voda rýchlo stúpa. Už mi zakrýva členky. Búcham do skla
päsťou.
„Hej!“ skríknem. „Pustite ma von!“
Voda sa ďalej dvíha a kĺže sa mi hore odhalenými lýtkami,
mäkká a chladná. Trieskam silnejšie.
„Dostaňte ma odtiaľto!“
Znova nájdem v dave Christinu. Nakloní sa k Petrovi, ktorý stojí
vedľa nej, a zašepká mu niečo do ucha. Spoločne sa zasmejú.
Voda mi zaleje stehná. Do skla mlátim oboma päsťami. Už sa
nesnažím upútať pozornosť ľudí vonku, chcem si preraziť cestu von.
Trieskam ako šialená, celou silou útočím na sklo. Ustúpim dozadu a
narazím do steny plecom, raz, dvakrát, trikrát, štyrikrát. Pokračujem,
až kým ma plece nerozbolí, stále kričím o pomoc. Sledujem, ako mi
voda stúpa po pás, po rebrá, po prsia.
„Pomoc!“ zvriesknem. „Prosím! Prosím, pomôžte mi.“
Plesnem do skla dlaňou. Zomriem v akváriu. Prehrabnem si
vlasy roztrasenými rukami.
Medzi kandidátmi zbadám Willa a v podvedomí ma pošteklí
spomienka na niečo, čo mi povedal. No tak, mysli. Sklo nechám na
pokoji. Už sa mi ťažko dýcha, ale musím sa snažiť. O pár sekúnd sa
mi zásoby kyslíka veľmi zídu.
Voda moje telo pomaly nadnáša. Vyplávam k stropu, a keď mi
hladina stúpne po bradu, zakloním hlavu dozadu. Lapám po dychu,
tisnem tvár ku sklu nado mnou, nasávam vzduch z plných pľúc.
Vzápätí mi voda zaleje celú tvár a naplní celé akvárium.
Žiadnu paniku. No nepomôžem si – srdce mi búši a myšlienky
mi blúdia. Metám sa vo vode a plieskam do stien. Celou silou
kopnem do skla, ale voda ma spomalí. Simulácia sa odohráva len v
tvojej hlave.
Zvriesknem a voda sa mi vovalí do úst. Ak je v mojej hlave,
môžem ju kontrolovať. Voda ma štípe v očiach. Všetci na mňa
ľahostajne zízajú. Nezáleží im na mne.
Znovu skríknem a zatlačím dlaňou do steny. Ozve sa prasknutie.
Keď odtiahnem ruku, v skle ostane puklina. Plesnem aj druhou rukou
a urobím ďalšiu puklinu, táto sa mi šíri z dlane ako dlhé, pokrútené
prsty. Pľúca ma pália, ako keby som prehltla plameň. Kopnem do
steny. Od nárazu ma zabolia prsty na nohe a začujem tiahle, tlmené
vzdychnutie.
Stena sa rozbije a sila valiacej sa vody spoza chrbta ma odhodí
dopredu. Konečne vzduch.
Lapám po dychu a zdvihnem sa do sedu. Znovu sedím v kresle.
Preglgnem a vytrasiem si ruky. Štyri stojí napravo odo mňa, ale
nepomáha mi vstať, iba na mňa zíza.
„Čo je?“
„Ako si to urobila?“
„Čo myslíš?“
„Rozbila si sklo.“
„Čo ja viem?“ Štyri mi konečne podá ruku. Prehodím nohy cez
okraj kresla, a keď vstanem, ani nestratím rovnováhu. Som
stelesnený pokoj.
Štyri vzdychne, chytí ma za lakeť a potom ma napoly vyvedie,
napoly vyvlečie z miestnosti. Rýchlo kráčame chodbou, ale po chvíli
zastanem a vytrhnem sa z jeho zovretia. Mlčky na mňa hľadí. Ak sa
chcem niečo dozvedieť, musím to z neho vytiahnuť.
„Čo je?“ spýtam sa zlostne.
„Si divergentná,“ odpovie.
Vytreštím naňho oči, strach mnou pulzuje ako elektrina. On to
vie. Ako sa to dozvedel? Určite som urobila chybu. Povedala som
niečo podozrivé.
Mala by som sa tváriť ľahostajne. Opriem sa o stenu, pritisnem k
nej plecia a spýtam sa: „A to je čo?“
„Nehraj sa na sprostú. Už minule som mal podozrenie, ale teraz
to bolo jasné. Ovplyvnila si simuláciu, to znamená, že si divergentná.
Ten záznam vymažem, ale pokiaľ nechceš skončiť mŕtva na dne
priepasti, musíš sa to naučiť skrývať! Prepáč, musím bežať.“
Prejde späť do simulačnej miestnosti a zaplesne za sebou dvere.
Srdce mi bije až v krku. Ovplyvnila som simuláciu, rozbila som sklo.
Nevedela som, že aj to je dôkaz divergencie.
Ako to vedel on?
Odlepím sa od steny a vyštartujem po chodbe. Potrebujem
odpovede a viem, kto mi ich môže poskytnúť.
+++
Kráčam rovno do tetovacieho štúdia, kde som naposledy videla
Tori.
V Jame stretnem len zopár ľudí, o tomto čase je väčšina ešte v
škole alebo v práci. V štúdiu sú traja: ďalší tatér, chlapík, ktorému
tetuje na ruku leva, a Tori. Keď vojdem, zdvihne hlavu od kopy
papiera na pulte.
„Ahoj, Tris,“ pozdraví ma. Mrkne na svojho kolegu, ale on je
taký sústredený na prácu, že si nás vôbec nevšíma. „Poďme dozadu.“
Nasledujem ju za záves, ktorý oddeľuje dve miestnosti. V zadnej
je niekoľko stoličiek, rezervné ihly, atrament, papierové podložky a
zarámované obrazy. Tori zatiahne záves a sadne si na stoličku.
Zložím sa na vedľajšiu a podupkávam nohami, lebo od nervozity
musím niečo robiť.
„Čo sa deje?“ spýta sa. „Ako zvládaš simulácie?“
„Fakt dobre.“ Párkrát prikývnem. „Dopočula som sa, že až príliš
dobre.“
„Aha.“
„Prosím, pomôžte mi,“ poviem potichu. „Musím pochopiť, čo
znamená…“ zaváham. Slovo divergencia by som nemala hovoriť
nahlas. „Čo, dopekla, vlastne som? Ako to súvisí so simuláciami?“
Tori zrazu zmení výraz. Oprie sa dozadu a prekríži si ruky. Tvári
sa ostražito.
„Okrem iného si aj uprostred simulácie uvedomuješ, že nie je
skutočná,“ vysvetlí. „Vieš ju ovplyvniť, prípadne aj zrušiť. A keďže
si prestúpila do Neohrozenosti… hrozí ti smrť.“
V hrudi pocítim ťažobu, akoby sa tam zhromaždili všetky jej
slová. Napätie vo mne rastie až do okamihu, keď ho už nemôžem
zniesť – musím kričať, vrieskať alebo…
Drsne sa zasmejem, no zvuk mi umrie na perách vzápätí po tom,
ako sa zrodil, a hlesnem: „Tak teda zomriem?“
„Možno nie. Vodcovia sa o tebe ešte nedozvedeli. Výsledok
tvojho testu som okamžite vymazala zo systému a ručne som
zaznamenala Sebazaprenie. No nesmieš urobiť chybu, lebo ak ťa
objavia, určite ťa zabijú.“
Mlčky na ňu hľadím. Nevyzerá bláznivo. Vyjadruje sa pokojne,
možno trochu naliehavo. Doteraz som ju nepodozrievala, že je
nevyrovnaná, ale inak si jej reči neviem vysvetliť. Počas môjho
života predsa v meste nikoho nezavraždili. Niektorí ľudia by toho
možno boli schopní, ale vodcovia frakcie k nim predsa nemôžu
patriť.
„To je paranoidné,“ poviem. „Vodcovia by ma nezabili. To sa
predsa nerobí. Už nie. Systém frakcií tomu má zabrániť, nie?“
„Fakt si to myslíš?“ Zaprie si ruky o kolená a hľadí priamo na
mňa, črty tváre jej ustrnuli v zúrivom výraze. „Keď dostali môjho
brata, prečo nie aj teba? Myslíš, že si niečo extra?“
„Vášho brata?“ prižmúrim oči.
„Hej. Môjho brata. Obaja sme prestúpili z Informovanosti, lenže
on na teste dostal nerozhodný výsledok. V posledný deň simulácií
našli jeho telo na dne priepasti. Vraj samovražda. Lenže jemu sa
úžasne darilo na tréningoch, našiel si babu, bol šťastný.“ Potrasie
hlavou. „Aj ty máš brata, však? Keby mal samovražedné sklony,
myslíš, že by si si to nevšimla?“
Skúsim si predstaviť Caleba, ako sa pokúša zabiť. Tá myšlienka
mi pripadá absurdná. Nech by sa Caleb cítil akokoľvek mizerne, ani
by na to nepomyslel.
Tori má vyhrnuté rukávy, takže vidím rieku, ktorú má
vytetovanú na pravej ruke. Dala si ju urobiť po bratovej smrti?
Symbolizuje rieka strach, ktorý prekonala?
Stíši hlas. „V druhej fáze tréningu sa Georgie nesmierne rýchlo
zlepšil. Tvrdil, že ho simulácie vôbec nedesia… že mu pripadajú ako
hra. Tréneri sa oňho teda začali veľmi zaujímať. Nahrnuli sa do
miestnosti, keď dostal sérum, a sledovali ho, namiesto toho, aby si
len pozreli výsledok. Stále si o ňom šepkali. Na poslednú simuláciu
sa prišiel pozrieť jeden z vodcov. A na druhý deň Georgieho našli
mŕtveho.“
Keby sa mi podarilo ovládnuť silu, vďaka ktorej som rozbila
sklo, tiež by som simulácie zvládala ľavou zadnou. Mohla by som sa
zlepšiť natoľko, že by som pripútala pozornosť vodcov. Mohla by
som, ale naozaj to urobím?
„To je všetko?“ spýtam sa. „Len schopnosť nepodriadiť sa
simulácii?“
„Pochybujem, ale nič viac neviem.“
„Kto všetko o tom vie?“ vypytujem sa ďalej. Spomeniem si, ako
zareagoval Štyri. „Myslím to ovplyvňovanie simulácií.“
„Dva druhy ľudí,“ odpovie. „Ľudia, ktorí by ťa najradšej videli
mŕtvu. A tí, ktorí to zakúsili na vlastnej koži. Alebo aspoň nepriamo,
ako ja.“
Štyri povedal, že vymaže záznam, v ktorom som rozbila sklo.
Nepraje si moju smrť. Je divergentný? Alebo stratil divergentného
člena rodiny? Kamaráta? Priateľku?
Vyženiem tú myšlienku z hlavy. Nemôžem mu dovoliť, aby ma
stále rozptyľoval.
„Nerozumiem tomu,“ priznám sa. „Prečo by malo vodcov
zaujímať, že dokážem ovplyvniť simuláciu?“
„Keby som vedela, už by som ti to povedala.“ Našpúli pery.
„Prišla som akurát na to, že im v skutočnosti nezáleží na schopnosti
meniť simulácie, že je to len prejav niečoho iného. Niečoho, čoho sa
obávajú.“
Tori mi chytí ruku a stisne ju medzi dlaňami.
„Dobre sa nad tým zamysli. Tí ľudia ťa naučili strieľať z pištole.
Naučili ťa bojovať. Veríš, že by neboli schopní ublížiť ti? Alebo ťa
zabiť?“
Pustí ma a vstane.
„Musím ísť, aby sa Bud nevypytoval. Dávaj si pozor, Tris.“
„Je to len simulácia, Tris,“ potichu ma upokojuje Štyri.
Nemá pravdu. Prvá simulácia sa mi votrela do života, nemám od
nej pokoj, či spím, alebo bdiem. Prenasledujú ma nočné mory plné
nielen zobákov a peria, ale aj pocitov, ktoré som zažila v simulácii.
Mám podozrenie, že sa vlastne nebojím vrán, ale práve tej hrôzy a
bezmocnosti. Prepadávajú ma náhle záchvaty strachu – v sprche, na
raňajkách, cestou sem. Nechty mám obhryzené až do krvi. Ostatní sa
cítia podobne, vidím to na nich.
Napriek tomu prikývnem a zavriem oči.
+++
Pohltí ma tma. Pamätám si dve veci: kovové kreslo a ihlu, ktorá
sa mi zabodla do ramena. Tentoraz som sa neocitla na lúke, neútočia
na mňa vrany. Srdce mi búši v napätom očakávaní. Aké príšery
vylezú z tmy, aby ma obrali o zdravý úsudok? Ako dlho na ne budem
musieť čakať?
Kúsok predo mnou zasvieti modrá žiarovka. Vzápätí ju nasleduje
ďalšia a všetko okolo zaleje svetlo. Som na dne Jamy, kúsok od
priepasti. Obkolesujú ma ostatní kandidáti, všetci majú prekrížené
ruky a bezvýrazné tváre. Hľadám Christinu a zbadám ju medzi nimi.
Stoja úplne meravo. Pri pohľade na ich nehybné postavy mi hrdlo
zovrie úzkosť.
Všimnem si niečo pred sebou – vlastný nejasný odraz.
Natiahnem k nemu ruku a narazím na sklo, hladké a chladné.
Pozriem hore. Aj nado mnou je tabuľa skla, som zavretá v sklenej
nádrži. Zatlačím na hornú stenu, či sa mi ju nepodarí otvoriť. Ani sa
nepohne. Som tu uväznená.
Srdce sa mi rozbúcha rýchlejšie. Nechcem byť uväznená! Niekto
zaklope na stenu predo mnou. Štyri. Ukáže mi k nohám a uškrnie sa.
Pred pár sekundami som mala nohy suché, ale teraz stojím v
centimetrovej vrstve vody, ktorá mi premočila ponožky. Čupnem si,
aby som zistila, odkiaľ voda vyviera. Zdá sa, že odnikiaľ, akoby
prúdila priamo zo skleného dna. Zdvihnem zrak. Štyri pokrčí plecami
a cúvne do davu kandidátov.
Voda rýchlo stúpa. Už mi zakrýva členky. Búcham do skla
päsťou.
„Hej!“ skríknem. „Pustite ma von!“
Voda sa ďalej dvíha a kĺže sa mi hore odhalenými lýtkami,
mäkká a chladná. Trieskam silnejšie.
„Dostaňte ma odtiaľto!“
Znova nájdem v dave Christinu. Nakloní sa k Petrovi, ktorý stojí
vedľa nej, a zašepká mu niečo do ucha. Spoločne sa zasmejú.
Voda mi zaleje stehná. Do skla mlátim oboma päsťami. Už sa
nesnažím upútať pozornosť ľudí vonku, chcem si preraziť cestu von.
Trieskam ako šialená, celou silou útočím na sklo. Ustúpim dozadu a
narazím do steny plecom, raz, dvakrát, trikrát, štyrikrát. Pokračujem,
až kým ma plece nerozbolí, stále kričím o pomoc. Sledujem, ako mi
voda stúpa po pás, po rebrá, po prsia.
„Pomoc!“ zvriesknem. „Prosím! Prosím, pomôžte mi.“
Plesnem do skla dlaňou. Zomriem v akváriu. Prehrabnem si
vlasy roztrasenými rukami.
Medzi kandidátmi zbadám Willa a v podvedomí ma pošteklí
spomienka na niečo, čo mi povedal. No tak, mysli. Sklo nechám na
pokoji. Už sa mi ťažko dýcha, ale musím sa snažiť. O pár sekúnd sa
mi zásoby kyslíka veľmi zídu.
Voda moje telo pomaly nadnáša. Vyplávam k stropu, a keď mi
hladina stúpne po bradu, zakloním hlavu dozadu. Lapám po dychu,
tisnem tvár ku sklu nado mnou, nasávam vzduch z plných pľúc.
Vzápätí mi voda zaleje celú tvár a naplní celé akvárium.
Žiadnu paniku. No nepomôžem si – srdce mi búši a myšlienky
mi blúdia. Metám sa vo vode a plieskam do stien. Celou silou
kopnem do skla, ale voda ma spomalí. Simulácia sa odohráva len v
tvojej hlave.
Zvriesknem a voda sa mi vovalí do úst. Ak je v mojej hlave,
môžem ju kontrolovať. Voda ma štípe v očiach. Všetci na mňa
ľahostajne zízajú. Nezáleží im na mne.
Znovu skríknem a zatlačím dlaňou do steny. Ozve sa prasknutie.
Keď odtiahnem ruku, v skle ostane puklina. Plesnem aj druhou rukou
a urobím ďalšiu puklinu, táto sa mi šíri z dlane ako dlhé, pokrútené
prsty. Pľúca ma pália, ako keby som prehltla plameň. Kopnem do
steny. Od nárazu ma zabolia prsty na nohe a začujem tiahle, tlmené
vzdychnutie.
Stena sa rozbije a sila valiacej sa vody spoza chrbta ma odhodí
dopredu. Konečne vzduch.
Lapám po dychu a zdvihnem sa do sedu. Znovu sedím v kresle.
Preglgnem a vytrasiem si ruky. Štyri stojí napravo odo mňa, ale
nepomáha mi vstať, iba na mňa zíza.
„Čo je?“
„Ako si to urobila?“
„Čo myslíš?“
„Rozbila si sklo.“
„Čo ja viem?“ Štyri mi konečne podá ruku. Prehodím nohy cez
okraj kresla, a keď vstanem, ani nestratím rovnováhu. Som
stelesnený pokoj.
Štyri vzdychne, chytí ma za lakeť a potom ma napoly vyvedie,
napoly vyvlečie z miestnosti. Rýchlo kráčame chodbou, ale po chvíli
zastanem a vytrhnem sa z jeho zovretia. Mlčky na mňa hľadí. Ak sa
chcem niečo dozvedieť, musím to z neho vytiahnuť.
„Čo je?“ spýtam sa zlostne.
„Si divergentná,“ odpovie.
Vytreštím naňho oči, strach mnou pulzuje ako elektrina. On to
vie. Ako sa to dozvedel? Určite som urobila chybu. Povedala som
niečo podozrivé.
Mala by som sa tváriť ľahostajne. Opriem sa o stenu, pritisnem k
nej plecia a spýtam sa: „A to je čo?“
„Nehraj sa na sprostú. Už minule som mal podozrenie, ale teraz
to bolo jasné. Ovplyvnila si simuláciu, to znamená, že si divergentná.
Ten záznam vymažem, ale pokiaľ nechceš skončiť mŕtva na dne
priepasti, musíš sa to naučiť skrývať! Prepáč, musím bežať.“
Prejde späť do simulačnej miestnosti a zaplesne za sebou dvere.
Srdce mi bije až v krku. Ovplyvnila som simuláciu, rozbila som sklo.
Nevedela som, že aj to je dôkaz divergencie.
Ako to vedel on?
Odlepím sa od steny a vyštartujem po chodbe. Potrebujem
odpovede a viem, kto mi ich môže poskytnúť.
+++
Kráčam rovno do tetovacieho štúdia, kde som naposledy videla
Tori.
V Jame stretnem len zopár ľudí, o tomto čase je väčšina ešte v
škole alebo v práci. V štúdiu sú traja: ďalší tatér, chlapík, ktorému
tetuje na ruku leva, a Tori. Keď vojdem, zdvihne hlavu od kopy
papiera na pulte.
„Ahoj, Tris,“ pozdraví ma. Mrkne na svojho kolegu, ale on je
taký sústredený na prácu, že si nás vôbec nevšíma. „Poďme dozadu.“
Nasledujem ju za záves, ktorý oddeľuje dve miestnosti. V zadnej
je niekoľko stoličiek, rezervné ihly, atrament, papierové podložky a
zarámované obrazy. Tori zatiahne záves a sadne si na stoličku.
Zložím sa na vedľajšiu a podupkávam nohami, lebo od nervozity
musím niečo robiť.
„Čo sa deje?“ spýta sa. „Ako zvládaš simulácie?“
„Fakt dobre.“ Párkrát prikývnem. „Dopočula som sa, že až príliš
dobre.“
„Aha.“
„Prosím, pomôžte mi,“ poviem potichu. „Musím pochopiť, čo
znamená…“ zaváham. Slovo divergencia by som nemala hovoriť
nahlas. „Čo, dopekla, vlastne som? Ako to súvisí so simuláciami?“
Tori zrazu zmení výraz. Oprie sa dozadu a prekríži si ruky. Tvári
sa ostražito.
„Okrem iného si aj uprostred simulácie uvedomuješ, že nie je
skutočná,“ vysvetlí. „Vieš ju ovplyvniť, prípadne aj zrušiť. A keďže
si prestúpila do Neohrozenosti… hrozí ti smrť.“
V hrudi pocítim ťažobu, akoby sa tam zhromaždili všetky jej
slová. Napätie vo mne rastie až do okamihu, keď ho už nemôžem
zniesť – musím kričať, vrieskať alebo…
Drsne sa zasmejem, no zvuk mi umrie na perách vzápätí po tom,
ako sa zrodil, a hlesnem: „Tak teda zomriem?“
„Možno nie. Vodcovia sa o tebe ešte nedozvedeli. Výsledok
tvojho testu som okamžite vymazala zo systému a ručne som
zaznamenala Sebazaprenie. No nesmieš urobiť chybu, lebo ak ťa
objavia, určite ťa zabijú.“
Mlčky na ňu hľadím. Nevyzerá bláznivo. Vyjadruje sa pokojne,
možno trochu naliehavo. Doteraz som ju nepodozrievala, že je
nevyrovnaná, ale inak si jej reči neviem vysvetliť. Počas môjho
života predsa v meste nikoho nezavraždili. Niektorí ľudia by toho
možno boli schopní, ale vodcovia frakcie k nim predsa nemôžu
patriť.
„To je paranoidné,“ poviem. „Vodcovia by ma nezabili. To sa
predsa nerobí. Už nie. Systém frakcií tomu má zabrániť, nie?“
„Fakt si to myslíš?“ Zaprie si ruky o kolená a hľadí priamo na
mňa, črty tváre jej ustrnuli v zúrivom výraze. „Keď dostali môjho
brata, prečo nie aj teba? Myslíš, že si niečo extra?“
„Vášho brata?“ prižmúrim oči.
„Hej. Môjho brata. Obaja sme prestúpili z Informovanosti, lenže
on na teste dostal nerozhodný výsledok. V posledný deň simulácií
našli jeho telo na dne priepasti. Vraj samovražda. Lenže jemu sa
úžasne darilo na tréningoch, našiel si babu, bol šťastný.“ Potrasie
hlavou. „Aj ty máš brata, však? Keby mal samovražedné sklony,
myslíš, že by si si to nevšimla?“
Skúsim si predstaviť Caleba, ako sa pokúša zabiť. Tá myšlienka
mi pripadá absurdná. Nech by sa Caleb cítil akokoľvek mizerne, ani
by na to nepomyslel.
Tori má vyhrnuté rukávy, takže vidím rieku, ktorú má
vytetovanú na pravej ruke. Dala si ju urobiť po bratovej smrti?
Symbolizuje rieka strach, ktorý prekonala?
Stíši hlas. „V druhej fáze tréningu sa Georgie nesmierne rýchlo
zlepšil. Tvrdil, že ho simulácie vôbec nedesia… že mu pripadajú ako
hra. Tréneri sa oňho teda začali veľmi zaujímať. Nahrnuli sa do
miestnosti, keď dostal sérum, a sledovali ho, namiesto toho, aby si
len pozreli výsledok. Stále si o ňom šepkali. Na poslednú simuláciu
sa prišiel pozrieť jeden z vodcov. A na druhý deň Georgieho našli
mŕtveho.“
Keby sa mi podarilo ovládnuť silu, vďaka ktorej som rozbila
sklo, tiež by som simulácie zvládala ľavou zadnou. Mohla by som sa
zlepšiť natoľko, že by som pripútala pozornosť vodcov. Mohla by
som, ale naozaj to urobím?
„To je všetko?“ spýtam sa. „Len schopnosť nepodriadiť sa
simulácii?“
„Pochybujem, ale nič viac neviem.“
„Kto všetko o tom vie?“ vypytujem sa ďalej. Spomeniem si, ako
zareagoval Štyri. „Myslím to ovplyvňovanie simulácií.“
„Dva druhy ľudí,“ odpovie. „Ľudia, ktorí by ťa najradšej videli
mŕtvu. A tí, ktorí to zakúsili na vlastnej koži. Alebo aspoň nepriamo,
ako ja.“
Štyri povedal, že vymaže záznam, v ktorom som rozbila sklo.
Nepraje si moju smrť. Je divergentný? Alebo stratil divergentného
člena rodiny? Kamaráta? Priateľku?
Vyženiem tú myšlienku z hlavy. Nemôžem mu dovoliť, aby ma
stále rozptyľoval.
„Nerozumiem tomu,“ priznám sa. „Prečo by malo vodcov
zaujímať, že dokážem ovplyvniť simuláciu?“
„Keby som vedela, už by som ti to povedala.“ Našpúli pery.
„Prišla som akurát na to, že im v skutočnosti nezáleží na schopnosti
meniť simulácie, že je to len prejav niečoho iného. Niečoho, čoho sa
obávajú.“
Tori mi chytí ruku a stisne ju medzi dlaňami.
„Dobre sa nad tým zamysli. Tí ľudia ťa naučili strieľať z pištole.
Naučili ťa bojovať. Veríš, že by neboli schopní ublížiť ti? Alebo ťa
zabiť?“
Pustí ma a vstane.
„Musím ísť, aby sa Bud nevypytoval. Dávaj si pozor, Tris.“
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Poznámka: Komentár môže zverejniť iba člen tohto blogu.