Päťdesiat odtieňov slobody (SK) 2013 Prológ

Prológ

Mamička! Mamička! Mamička spí na zemi. Už spí veľmi dlho. Češem jej vlasy, pretože to má rada. Nebudí sa. Trasiem_s ňou. Mamička! Bolí ma bruško. Bruško má hlad. On tu nie je. Som smädný. V kuchy­ni si pristrčím stoličku k umývadlu a pijem. Vyšplechol som si vodu na modrý sveter. Mamička stále spí. Mamička, vstávaj! Nehýbe sa. Je studená. Beriem svoju dečku a Mamičku prikrývam, líham si k nej na lepkavý zelený koberec. Mamička stále spí. Mám tu dve autíčka. Pre­tekajú sa spolu na podlahe pri Mamičke. Myslím, že je Mamičke zle. Hľadám niečo na jedenie. V mrazničke je hrášok. Je studený. Pomaly ho jem. Bolí ma z neho bruško. Spím vedľa Mamičky. Hrášok je preč. V mrazničke je ešte niečo. Divne to vonia. Olížem to a lepí sa mi na to jazyk. Pomaly to jem. Nechutí to dobre. Pijem vodu. Hrám sa s au­tíčkami a spím vedľa Mamičky. Mamička je veľmi studená a vôbec sa nebudí. Otvárajú sa dvere. Prikrývam Mamičku svojou dečkou. Je to on. Do riti. Čo sa to tu kurva stalo? Tá hnusná bláznivá suka. Dočerta. Straf sa mi z cesty, ty malý oplan. Kopne do mňa a ja si buchnem hlavu o podlahu. Bolí ma to. On niekomu volá a potom ide preč. Zamyká dvere. Líham si k Mamičke. Bolí ma hlava. Je tu pani policajtka. Nie.

Nie. Nie. Nedotýkaj sa ma. Nedotýkaj sa ma. Nedotýkaj sa ma. Zosta­nem s Mamičkou. Nie. Nechod'ku mne. Pani policajtka mi berie dečku a chytá ma. Kričím. Mamička! Mamička! Chcem Mamičku. Ale slová sú preč. Nemôžem hovoriť slová. Mamička ma nepočuje. Už nehovo­rím slová.

„Christian! Christian!" Jej hlas je naliehavý, ťahá ho z hlbín nočnej mory, z hlbín beznádeje. „Tu som. Tu som."

Prebúdza sa. Ona sa nad ním skláňa, drží ho za plecia a trasie s ním. V tvári sa jej zračí bolesť a modré oči má zaliate slzami.

„Ana," zašepká bez dychu, na jazyku pachuť strachu. „Si tu."

„Samozrejme, že som."

„Snívalo sa mi... "

„Ja viem. Tu som, tu som."

„Ana," vydýchne jej meno, ako by to bola mantra, ktorá ho ochrá­ni proti tej čiernej úmornej panike, ktorá ho pohlcuje.

„Ššš..., som pri tebe." Pritúli sa k nemu, ovinie sa okolo neho, jej teplo mu preniká do útrob, zaháňa tiene, premáha strach. Ona je slnečným svitom, je svetlom, je... jeho.

„Prosím, nehádajme sa," prosí ju a objíma.

„Máš pravdu."

„Ten sľub. Kašlem na poslušnosť. Ja to zvládnem. Nejakú cestu už nájdeme," rinie sa mu z úst v návale emócií, zmätku a znepokojenia.

„To vieš, že áno. My vždy nájdeme cestu," zašepkám, pritlačím svoje pery k tým jeho a vrátim ho do súčasnosti.